Ohnivé pero - Bazén

Pamodaj šťastia, lavička!

Bodaj to šľak trafil – zase pondelok trinásteho! Dúfam, že ste ôsmeho marca nezabudli na súdružky ženy a odtrhli si od peňaženky (veď žijeme v trhovej ekonomike) pár drobných na kvietok. Ak nezabudli, potom by ste sa pondelku trinásteho nemuseli báť. Ak zabudli, prestaňte čítať a upaľujte do obchodu po poriadnu čokoládu. Nezabudnúť: čím vyššie percento kakaa, tým zdravšia.

Pondelok trinásteho… Radšej končím a záverečné slovo prenechávam klasikovi.

„Akéže strašidlá, akéže mátohy? Takého na svete nieto. Viem to naisto, bo celú noc nechávam v dome zažaté všetky petrolejky a i tak som jakživ bubáka neuzrel.“ Walter M.

mišo jedinák


Bazén

Mladík si skrátil cestu okolo chátrajúceho areálu bývalého letného kúpaliska. Predieral sa úzkou medzerou medzi plotom vytyčujúcim územie kúpaliska a krovinami, ktoré ukrývali ruiny pred zrakmi pouličných chodcov.

Mladý muž zastal, pristúpil k plotu a prezeral si opustené miesto. Slnko sa takmer dotýkalo horizontu. Dlhé tiene prepožičiavali kúpalisku tajomný nádych a menili ho na miniatúrne mesto duchov. Žltkasté dlaždice pokrývala sieť prasklín, cez ktoré vystrkovala prsty nespútaná vegetácia. V spojení s pozohýbanými rúrkami a hrdzavými sprchami pôsobilo kúpalisko skôr ako svojský samorast, než vedľajší produkt uvedomelej ľudskej činnosti.

Najväčší bazén bol z dvoch tretín naplnený vodou, čím vytváral nikdy nevysychajúce umelé jazero. Už pred časom sa stalo domovom pre viaceré druhy vodných rastlín a živočíchov.

Mladík nemohol vidieť hladinu jazera, pretože ju zakrýval koberec utkaný z lístia hrajúceho všetkými farbami jesene. Kĺzal pohľadom z jednej strany na druhú, dúfajúc, že možno predsa len zazrie aspoň kúsok hladkej plochy, v ktorej zostal uväznený jeden z posledných slnečných lúčov. Namiesto toho zbadal vystupujúcu siluetu nepravidelného tvaru. Kráčal popri plote, kým nenašiel miesto, kde ho slnko natoľko neoslepovalo. V predmete na hladine rozoznal telo dievčatka. Plávalo na chrbte len pár metrov od neho. Na sebe malo kvietkované šaty a koniec vrkoča upleteného z plavých vlasov sa mu strácal vo vode pod lístím. Dievčatko sa usmievalo.

Bola to prvá mŕtvola, ktorú videl na vlastné oči, no necítil zdesenie. Ten krásny, nevinný úsmev mu nedával pokoj. Než si to uvedomil, jeho telo sa dalo do pohybu. Hľadal otvor v plote, ale aj keď pletivo bolo poriadne hrdzavé, zostalo takmer neporušené. Mladíkove prsty sa obtočili okolo stĺpika. Nohu strčil do oka v pletive a vyšvihol sa na plot. Keď zoskakoval na druhej strane, poranil si na ostrom drôte dlaň. Objavila sa krv, ale mladík si to nevšimol. Pomaly ako kňaz kráčal k telu na hladine bazéna.

Čím bola vzdialenosť medzi telíčkom a mladým mužom menšia, tým smutnejší bol úsmev na tvári dievčatka. Zuby sa schovali a kútiky pier sa stočili nadol.

Mladík si sadol na okraj bazénu a spustil nohy do vody. Chlad takmer nevnímal. Keď sa prebrodil k telu a nahol sa nadeň, tvár dievčatka vyzerala už len ako groteskná karikatúra ľudského nešťastia vytesaná do nehybného kameňa. Mladík pohladil dievčatko po čele.

O niekoľko dní neskôr sa v okolí opusteného kúpaliska hrala skupinka detí.

„Čo je to?“ namieril jeden z chlapcov prst k bazénu.

Deti ustrnuli.

„Utopenec,“ vydýchol niekto.

„Bomba!“ vyhŕkol zvedavec a v okamihu visel na plote. „No čo je? Nechcete vidieť mŕtvolu?“ spýtal sa, keď videl, že ho nikto nenasleduje.

„Radšej by si tam nemal ísť,“ povedal mu kamarát a znepokojnene hľadel na usmiatu tvár mladíka plávajúceho na hladine len pár metrov od nich.


13. marca 2006
Michal Jedinák