Zahrám sa na proroka na vrhnem do placu názor, že v blízkej budúcnosti sa jednou zo žiarivých režisérskych hviezd pravdepodobne stane pán GUILLERMO DEL TORO. Zvláštne meno, však? To bude asi tým, že tento chlapík je Mexičan ako poleno. Keďže však mexická kinematografia robí do sveta len o málo väčšie diery než tá naša slovenská, milý Guillermo si zbalil celuloid a odfrčal priamo do júesej. A kde inde, než u progresívnej spoločnosti Miramax mohol dostať tento neznámy, ale nesporne talentovaný režisér svoju prvú veľkú príležitosť? Debut, ktorým síce nezlámal komerčné rebríčky, ale zato sa mu dostalo veľmi pozitívnych kritík (vrátane tejto), sa volá MIMIC. Nie, nejde o biografiu Bolka Polívku, ten názov nemá nič spoločné s mimikou ani žiadnym mímom. Je odvodený od slova mimikry. Áno, tušíte správne, je to o hmyze. A rovno o tom najsympatickejšom – o šváboch. Fór je v tom, že títo roztomilí a všade vrelo vítaní zástupcovia živočíšnej ríše sú vo filme Mimic veľkí ako človek, ba čo viac, oni sa na človeka aj podobajú. Ako je to možné? Nuž tak, že tieto zmutované potvory, živiace sa bezdomovcami v newyorských stokách a zatúlanými deťmi v metre, majú mimoriadne vyvinutú schopnosť splynúť s prostredím či dokonca maskovať sa za tvorov, medzi ktorými sú nútení žiť. Teda za ľudí. Viem, znie to ako kravina, ale ubezpečujem vás, že kvalitná práca trikových tvorcov vám ten pochybovačný úškrn zotrie z tváre.
Chápem, ešte stále si myslíte, že je to len ďalší tuctový horror o prerastených príšerách z kanálu. Chyba. Mimic totiž patrí vo svojom žánri k slušnému nadpriemeru, k čomu značne prispieva fakt, že autori sa vás nesnažia šokovať od prvej minúty, ale ukážu vám zlo v plnej paráde až niekedy v druhej polovici filmu. Pritom počas prvej polovice sa vôbec nenudíte, práve naopak – pozvoľné prebúdzanie sa hrozby, kombinované so zámerne zle nasvietenými a o to zlovestnejšími detailmi hmyzích tiel, schovávajúcimi sa v temných kútoch, napne diváka lepšie než škripec španielskeho inkvizítora. Scény zabíjania sú skutočne brutálne, hoci pri nich bolo použitého pozoruhodne málo kečupu a sú rafinovane nastrihané tak, že vlastne nevidíte, čo hmyzí zabiják svojej obeti práve odtrhol. Práve táto „znížená doslovnosť“ napĺňa Mimic tou správnou strašidelnou atmosférou. Navyše sa tvorcom podarilo rozbiť niekoľko horrorových klišé. Dokazujú to predovšetkým už spomenuté detské obete (nie som žiadny nekropedo, ale už mi pripadá trápna tá až kŕčovitá snaha amerických filmárov neukazovať na plátne umieranie detí, pričom je jasné, že práve ony musia byť logicky najpočetnejšou skupinou obetí pri katastrofách typu Armageddon, Hviezdna pechota či Godzilla). Takisto oceňujem, že v záverečných sekundách zlo zase neožije a nevystraší nás prísľubom pokračovania.
Hereckému obsadeniu dominuje MIRA SORVINOVÁ v úlohe doktorky Tylerovej, ktorá nechtiac spôsobila mutáciu švábov a chtiac sa teraz musí postarať o dôkladnú dezinsekciu kanalizácie. Táto držiteľka Oscara za vedľajšiu úlohu v Allenovej Mocnej Afrodité a bývalá priateľka Quentina Tarantina nie je žiadnou uvrieskanou obeťou, ale ženou činu z rodu Ellen Ripleyovej či Laurie Strodeovej z Halloweenu H2O. Ostatní herci jej vhodne sekundujú a v drobnej vedľajšej úlohe sa mihne aj človek s najpórovitejším nosom na svete, FRANK MURRAY ABRAHAM.
Mimic je skrátka chuťovka, ktorá strčí do vrecka Relic, obidvoch Mutantov i Horizont udalosti. V Čechách sa dostal aj do kinodistribúcie, na Slovensku máte možnosť pozrieť si ho aspoň na videu. Ja som tých pár korún na požičovné rozhodne neľutoval.