 |
Ghúlsky dôstojník Kharzagh si unavene vzdychol nad hŕbou pravekých listín. Nestávalo sa mu často, že by bol taký nervózny aj bez Šajdánovej prítomnosti. Nachádzal sa teraz stovky metrov v podzemí, na miestach starších než samotná Snéria, o ktorých Šajdán nikdy nemal ani poňatia. A ani mať nebude. Kharzagh sa škodoradostne zaceril čo sa mu tiež nestávalo často no táto chvíľa bola príliš vzrušujúca. Bol totižto už len krôčik od zdroja všetkej moci na svete, stačilo rozlúštiť poslednú hádanku k odomknutiu artefaktu ktorým by si mohol podmaniť celý svet!
Ten artefakt nemal meno, aspoň ho Kharzagh nikde nenašiel. Vedel len ako sa vravelo jeho tvorcovi. Kráľ bez koruny. Vládca celej krajiny ešte z čias, kedy elfovia boli len lesní škriatkovia s krídelkami. Vtedy na mieste Snérie stálo oveľa rozľahlejšie mesto s nerozlúštiteľným názvom ktoré bolo významným obchodným miestom celého vtedajšieho sveta.
Kharzagh dobre využil Šajdánov vpád do Snérie. Ako náhle utíchli boje, začal s okamžitým prieskumom okolia. Samotného Kharzagha prekvapilo, že ani nie do dvoch týždňov objavil to, čo skúmal celé roky. Pred ním sa týčila vysoká doska zamatovo čiernej farby, lesknúca sa ako zrkadlo. Z časti už bola pokreslená obrazcami, ktoré Kharzagh doposiaľ vylúštil zo zvitkov na provizórnom stolíku. Opäť znervóznel žmoliac malý kúsok kriedy a očami behal zo zvitku popísanom neidentifikovateľnými znakmi do slovníka, ktorý nevyzeral o nič prehľadnejšie. Písalo sa v ňom „Svoj vlastný znak…“ a nejaká kolmica krížená vlnovkou. Malo to znamenať „kresliť“ no pri tak starom jazyku to mohlo byť čokoľvek. Bohužiaľ nemal inú možnosť ako to skúsiť.
Kľakol si a do spodnej časti nešikovne nakreslil svoju zamračenú tvár dúfajúc, že to bude stačiť. Nastal okamih pravdy. Ustúpil pár krokov dozadu a začal odriekať čarovný text. „Veľký pán čo korunu nenosí, vypočuj moju pokornú prosbu a naplň moje žily tvojou krvou!“
Jaskyňa sa jemne zachvela a čierna doska začala žiariť šarlátovým svetlom. Funguje to, prebleslo Kharzaghovi hlavou a pokračoval: „Prísahu vernosti ti skladám, že moje čestné…“ Celou miestnosťou sa prehnal divoký rev tak silný, až zrazil ghúla na chrbát. Toto nečakal. Vyskočil na nohy a zmätene sa začal obzerať či ho náhodou neprichytil Šajdán no v jaskyni bol len on sám.
Zrazu začul čudné chrčanie šíriace sa smerom od čiernej dosky. Pomaly obrátil hlavu. Doska už nebola šarlátová a znaky tiež zmizli. Opäť sčernela, no už sa neleskla ako pred tým, ale stal sa z nej nekonečný tunel, ktorý akoby vťahoval všetko svetlo z miestnosti. Okraja tunela sa zachytila snehobiela ruka patriaca rovnako bielej postave statného muža v plášti, s rovnými, dlhými vlasmi, úzkymi očami a špicatou bradou. Ghúl bol priam očarený silou ktorá z neho prúdila. Nechcel uveriť, že sa mu to podarilo. Prebudil legendárneho vládcu mágie, Kráľa bez koruny.
Kharzagh stál ako prikovaný, v akomsi zvláštnom vytržení. Mal chuť sa vrhnúť po duchovi a vstrebať každučkú časť tej neznámej existencie. Duch, akoby si až teraz všimol ghúla, hodil naňho pohľad plný hnevu z ktorého mu prebehol nepríjemný mráz po chrbte. Kharzagh sa rýchlo prebral a predstúpil pred ducha.
„Vítam vás mocný pane nekonečnej mágie v našom čase! Ja, najvyšší ghúlsky dôstojník…“
„TICHO!“ surovo zreval duch. Kharzagh od strachu ustúpil.
„Cítim z teba smrad lesných škriatkov! Elf! Ako sa opovažuješ ma zobúdzať z môjho večného spánku?“ zavrčal kráľ.
„Odpusťte mi moju drzosť môj pane, ale od vášho odchodu ubehlo už mnoho tisícročí. Elfovia sa stali nadriadení ľuďom a ghúlovia sú nadradení aj samotným elfom,“ roztrasene vysvetľoval Kharzagh dúfajúc, že tým dosiahne aspoň trochu úcty starého kráľa, no mýlil sa. Správa o nadradených elfoch ho rozhnevala ešte viac.
„Nemožné! Príšerné! Ty klamár! Nech si aj nad elfami. Ghúl, ne-ghúl, nebudem počúvať nikoho z koho páchne močiar a šupiny!“ reval duch a Kharzagh len bezradne privieral oči aby sa na jeho hnev nemusel pozerať.
„Svet je v ohrození!“ povedal zrazu.
Duch prestal hulákať. Táto správa ho viditeľne zaujala.„Hovor škriatok! Kto chce zneuctiť moju svätú zem?“
Kharzagh sa v mysli zasmial. Návnada zabrala, teraz ho musel už len pomaly ťahať. „Mocný čarodejník Šajdán práve nad našimi hlavami drancuje celé mestá a kántri všetkých ľudí čo mu stoja v ceste. Sám som okúsil jeho temnú moc. Nejde mu o nič iné ako ničiť a zabíjať.“ Duch sa nad touto správou ešte väčšmi zamračil.
„Aký je dôvod môjho prebudenia?“ spýtal sa chladne duch. Toto Kharzagh potreboval. Už k nemu nevravela Kráľova duša ale samotný artefakt. No ešte nemal vyhrané, lebo stačilo jedno zlé slovo a opäť by mohol stáť zoči-voči emocionálnej duší starého kráľa.
„Chcel som si vypožičať prastarú moc, ktorou možno strašného Šajdána poraziť a tak nastoliť v kraji mier.“ povedal Kharzagh tak pokorne ako to len jeho skazené ústa dokázali. Duch nereagoval. Kharzaghovy opäť prebehol mráz po chrbte. Pokľakol a ešte dodal: „Prosím!“
No duch len ticho stál hľadiac slepo pred seba. Po dlhom čakaní sa ghúla začala zmocňovať netrpezlivosť a nakoniec hnev.
„Ako ste sa rozhodli…?“ spýtal sa roztraseným hlasom. Duch konečne zareagoval a zahľadel sa ghúlovy do očí.
„Tvoje úmysly sú šľachetné. Hľaď do môjho srdca, tam uvidíš poklad čo hľadáš.“ zaševelil duch a v okamihu sa mu v hrudi vytvorila diera. V jej strede sa vznášal malý strieborný krúžok.
Kharzagh nemo hľadel na krúžok nie väčší než detská dlaň, akoby videl všetky poklady na jednom mieste. Nie! Tejto malej veci sa nevyrovná ani tisíc takých pokladov! Pomaly vykročil smerom k duchovi hypnotizovaný silou malého artefaktu. Predstavoval si čo by s ním dokázal. Zvrhnutie Šajdána, vyplienenie trpaslíkov, mohol ovládnuť celý juh aj vzdialené kraje za oceánom…a to všetko za jediný deň. Slepo kráčal dopredu, za svojim cieľom. Tak sa sústredil na artefakt, že si ani nevšimol zlovestný úškrn na duchovej tvári. Kharzagha zdvihla do vzduchu neviditeľná sila a prudko ním hodila o zem. Duch sa zlovestne zasmial.
Ghúla pochytil prudký nával zúfalstva a hnevu.„Čo to má znamenať?!“ zavrčal.
„Tvoje úmysly sú veľkolepé, no určite nie sú čisté,“ zasmial sa duch, „slepo si driapol po prvej veci ktorú som ti nastrčil! Tvoje úmysly nie sú o nič čistejšie než úmysly tvojho temného pána! Zabúdaš kto som lesný červ! JA som Kráľ bez koruny!“ mocne reval duch.
V Kharzaghovy napätie a hnev postupne rástli. Aby sa mu po toľkých rokoch hľadania vysmieval nejaký duch bolo preňho neprípustné. „Ak mi ju nevydáš dobrovoľne, vezmem si ju násilím!“ zavrčal, na čom sa duch len zasmial a z natiahnutej ruky vyslal slabú tlakovú vlnu. Kharzagh sa jej v poslednej chýli vyhol a rozbehol sa proti nemu, zvierajúc v ruke guľu z čistej energie, schopnú roztrhať akúkoľvek entitu na kusy. Už bol skoro pri duchovi keď v ústach pocítil krv, v strašných kŕčoch padol na kolená a hlavou vrazil do tvrdej zeme.
„Hlúpy… ghúl,“ zapriadol kráľ, no vzápätí sa zasmial, „Malý naivný elf! Cítim v tebe veľkú inteligenciu a aj tak sa proti mne postavíš? So škriatkovskou mágiou? Tvoja myseľ je tak strašne skazená, že si nezaslúžiš ani len dýchať vzduch v mojej prítomnosti!“
Kharzagh sa chcel brániť, no bolesti v bruchu mu nedovoľovali ani zrak zodvihnúť. Tieto muky prekonávali aj Šajdánove týranie. Duch sa zaškeril a pridal úbohému ghúlovi ešte trochu bolesti. Kharzagh chcel zrevať no nedokázal ani ústa otvoriť. Od bolesti začal udierať hlavou o kamenistú zem. To ducha uspokojilo a kliatbu odvolal. Zmučený ghúl sa zvalil na bok a nepravidelne dýchal.
„Nezaslúžiš si moju moc lebo tvoje úmysly nie sú čisté, no zato si prvý, kto objavil moju pamiatku. Svoju odmenu objavíš pri ďalšom stretnutí so svojím pánom,“ povedal vážnym hlasom duch. Obrátil sa mu chrbtom a pomaly vkročil späť do tunelu.
Jaskyňa sa opäť zachvela a Kharzagh ostal sám, len so svojimi zmätenými myšlienkami. Neveriacky hľadel na čiernu dosku. Kypel v ňom hnev a sklamanie zároveň. Do hľadania vložil skoro polovicu svojho života. Nadarmo? Neprípustné! Pomaly sa postavil na nohy, opäť sústredil všetku svoju energiu do jednej ruky, a vytvoril žiarivú guľu.
„Ak ju nemôžem mať ja, tak potom nikto!“ zúrivo zavrčal a celou silou vrazil guľu do stredu dosky, ktorá sa s hlasitým praskotom rozlámala na malé kúsky. S trosiek pomaly stúpala červená para ktorá sa rozplývala nad ghúlovou rozškľabenou tvárou. Nohou ešte pár krát prehrabol črepiny bývalého pomníka Kráľa bez koruny a s pocitom zadosťučinenia vykročil smerom k východu.
Pomaly sa prechádzal okolo tábora škratov a dookola si preberal rozhovor s Kráľom. Jediné logické vysvetlenie jeho neúspechu bola zrejme schopnosť artefaktu čítať myšlienky alebo dušu žiadateľa. Nad touto teóriou sa vždy pousmial, lebo pri veci tak mocnej to bolo priam samozrejmé. Mal vedieť hneď od začiatku, že artefakt bude myslieť sám za seba a že Kráľ bez koruny doň vložil akýsi zmysel pre správnosť.
Takto sa ďalej prechádzal so svojimi myšlienkami keď zacítil Šajdánovo volanie, no tentoraz nie s krátkym prívalom bolesti a strachu ako zvyčajne. Kharzagha to mierne vyviedlo z miery no poslúchol rozkaz a vybral sa do korunnej sály.
Šajdán zamračene sedel na kedysi vznešenom tróne a hrozivo si premeriaval ghúlskeho dôstojníka. Kharzagh ako vždy len nemo stál a čakal na pánove pokyny. Nenávidel to čakanie.
„Posledných pár hodín ťa nikto nikde nevedel nájsť,“ potichu spustil Šajdán. Kharzagh vedel, že nemá nič povedať pokým ho k tomu nevyzve. Toto nenávidel ešte väčšmi.
„Prezraď mi, ako to, že som nevedel kde sa nachádzaš? Myslíš, že nemusím vedieť kade sa potulujú moji podriadení dôstojníci?“ opäť, no tentoraz zlovestnejšie, sa spýtal Šajdán.
Teraz bola Kharzaghova príležitosť. Šajdán totižto čítať myšlienky nevedel. „Bol som na tajnej obhliadke okolia a je prirodzené, že ma škrati nevedeli vystopovať. Po obhlidke som mal v úmysle okamžite ísť za vami a oznámiť vám to,“ potichu odpovedal ghúl.
Šajdán sa len škrekľavo zasmial. „Škrati by nevystopovali ani sami seba! Poslal som po teba najlepšiu skupinu Axtlapáncov! Ako mi to vysvetlíš?“
Kharzagh sa hlboko zamyslel nad odpoveďou, no skôr než si to dokázal uvedomiť vykĺzla mu tá najhoršia odpoveď aká by ho kedykoľvek napadla. „To aspoň dokazuje, že Axtlapánci nie sú o nič lepší než škrati.“ Samotného Kharzagha zalial studený pot a pripravoval sa na najhoršie, no Šajdánová reakcia ho prekvapila.
„Zdieľam tvoj názor na tie opice z prérií, no pre budúcnosť mi každú svoju akciu oznám! Rozumieš?!“
„Áno môj pane.“ prikývol Kharzagh. Odísť od Šajdána bez trestu? To bolo veľmi nezvyčajné.
Nestihol tú myšlienku ani domyslieť, keď ho neuveriteľná sila zrazila na kolená, a nad hlavou mu zaznel Šajdánov nepríjemný smiech. „Tu máš, aby si si lepšie zapamätal, na čom sme sa dnes dohodli!“ zasyčal pomedzi zuby.
Kharzagh pomaly zodvihol zrak do Šajdánovej tváre. Zračil sa v nej presne ten istý výraz ako keď mu pomocou kúziel spôsoboval mučivé bolesti. No tento raz to bolo iné. On totižto žiadnu bolesť necítil.
Pochopil. Toto bol dar od samotného Kráľa bez koruny. Jeho skutočného pána. Silno zaťal zuby aby vzbudil dojem, že trpí desivými mukami. „Už nikdy môj pane…“ zašeptal potichu.
Šajdán sa zaceril, neviditeľné sily povolili a Kharzagh sa mohol opäť slobodne hýbať.
„Vypadni,“ mávol na Kharzagha bez ďalšieho záujmu. Ten vstal a rýchlo vypochodoval zo sály.
Rástlo v ňom vzrušenie. Hlavou sa mu preháňali rôzne výplody jeho skazenej mysle ako by mohol využiť svoj nový dar. Znovu a znovu ďakoval legendárnemu Kráľovi bez koruny a už sa nevedel dočkať ďalšieho súboja s vojskami odporu. Najviac ho lákal súboj s ich ľudským spoločníkom z iného sveta.
A nech už ten človek vymyslí čokoľvek, bol naňho pripravený.
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2009. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.