A čas neustále plynie, zotiera stopy života. No i dlhšie bytie vinie, ten život vracia Larnevkaan…
…tak znelo posolstvo.
Cesta bola široká a prašná, po bokoch obložená bielymi balvanmi. Vinula sa pomedzi duny ako stuha, siahajúca k horizontu, kam sme po každom kroku upierali unavené pohľady. Vyzerali sme bájne mesto, ale zatiaľ bolo ukryté v hmlistých diaľavách.
Na vzdialenom úseku cesty sa zjavili pútnici. Kráčali tým istým smerom ako my. Pri chôdzi vírili jemnučký prach. Po dvoch hodinách vytrvalého napredovania sme ich dohonili. Boli traja: quento s dvomi ľuďmi. Nesmrteľnými. Cieľ ich cesty sa zhodoval s naším – Larnevkaan – zázrak zázrakov. Quenta sme prijali medzi seba a pokračovali sme v úmornom pochode od nekonečna k nekonečnu. Dvaja ľudia, quentovi otroci, kráčali za nami, udržiavajúc si úctivú vzdialenosť. Je to už ich osud, byť otrokmi. Ľudia nám slúžia od nepamäti.
Slnko pieklo na kamene a vysušovalo piesok, ešte stále zvlhnutý od slanej morskej vody. Pomedzi balvany, lemujúce cestu, na nás hľadela vyschýnajúca, holá krajina, neposkytujúca podmienky ani tej najprispôsobivejšej rastlinke. Aká je len odlišná táto cudzia pláň od mojej rodnej zeme. Ako zraniteľne sme sa cítili, keď sme minuli posledný strom, či krík, ktorý by nám mohol poskytnúť úkryt. Vietor už dávno prestal fúkať a more sa už dlho neobjavilo. Čudujem sa, že za tie roky neukrylo balvany pod nánosy piesku. To by už nikdy nikto do Larnevkaanu nepotrafil. Nik by sa už nestal nesmrteľným.
Počas chôdze som si prezeral quenta, ktorý sa k nám pripojil. Vôbec nerozprával a v myšlienkach som jasne pociťoval jeho želanie, že skutočne nemá záujem o nadväzovanie kontaktu. Úplne mu postačovalo, že môže putovať spolu s nami. Je to bezpečnejšie, aj keď nik z nás nemohol definovať zdroj toho vnútorného nepokoja. Svoj vek zakrýval kapucňou cestovného plášťa, voľne padajúcou až po dlhý nos. Zovreté pery na prný pohľad prezrádzali tvrdohlavosť a možno aj bezcitnosť. Za nič na svete by sa nevzdal svojho sna – stať sa nesmrteľným. Neúprosne vtláčal do sypkého piesku stopy svojich drahých čižiem. Občas pozrel na svojich otrokov. Alebo to bola iba zámienka, aby zakryl svoje obavy pred prívalom morskej vlny?
Jankavral Alco, môj spoločník, kráčal tesne vedľa mňa. Všimol som si, že nemôže odtrhnúť pohľad od nádherného, drahými kameňmi vykladaného meča, hojdajúceho sa na opasku nášho spolupútnika.
Neúnavne sme kráčali ďalej. Do nosa sa zarezávala silná slaná vôňa, zmiešaná s hnilobným zápachom rozkladajúcich sa rakov, krabov a lastúrnikov, ktoré sa nedokázali vrátiť spolu s morom. Cesta mierne stúpala, odniekiaľ sa tu nečakane vynoril nevysoký nános. Aspoň nejaká zmena! Keď sme sa ocitli na vrchole, takmer súčasne sme sa zastavili. Naskytol sa nám pohľad na hlbokú jamu, ktorej dno vypĺňala zdochlina obrovskej morskej príšery. Horúci vánok k nám doniesol neznesiteľný pach hnijúceho a rozkladajúceho sa mäsa. Zviera sa podobalo vodnému drakovi z legiend, ktoré sme ako deti čítavali v starej veži quentského sídla v Alrees. Na jeho chrbte sa bili o rozďobané sústa hladné supy. Ich škriekanie sa do uší odvyknutých od hluku zarezávalo ako britva.
Pomaly sme začali schádzať nižšie. Nášho spolupútnika na príšere znenazdajky čosi silne zaujalo. Náhlivo k nej vykročil, neodtŕhajúc zrak od jedného bodu. Čosi sa tam lesklo. Cudzinec preskakoval kopy piesku, nahádzané chvostom jaštera, keď sa pokúšal z posledných síl odplávať spolu s morskou vodou. Po okolí sa ligotali jeho veľké šupiny, ktoré sa mu pri námahe poodtŕhali od tela. Supy zdvihli hlavy a ich červené oči sa zahľadeli naším smerom. Náš spolupútnik si z nich nič nerobil. Dokonca by som povedal, že si vôbec neuvedomil ich prítomnosť. Jeho pozornosť sa sústredila na to niečo, silne sa lesknúce v lúčoch poludňajšieho slnka. Bola to spolovice rozdrvená mušľa, z ktorej vykúkala perla nadmerných rozmerov.
Zrazu ma niečo zaťahalo za rukáv a ja som reflexívne siahol po meči. Bol to však iba cudzincov človek. Prosebne mi pozrel do tváre, potom sa jeho oči s obavami presvedčili, či je jeho pán ešte stále zaujatý perlou.
„Ó pane, vypočujte ma, aj keď som už len človek, nehodný niečo quentovi z vlastnej vôle rozprávať!“
Čakal, čo odpoviem. Nedôverčivo som si prezeral kľačiacu postavu, trasúcu sa pred mojou silou. Zvláštne počíňanie. Bolo mi ihneď jasné, že náš spolupútnik musí so svojimi otrokmi zaobchádzať horšie, než so zverou. Na druhej strane, tento otrok prekročil určitú hranicu. Oslovil cudzieho quenta za chrbtom svojho pána. To sa nerobí. Ešte som sa úplne nerozhodol, či ho umlčať, keď to za mňa urobil jeho majiteľ. Vracal sa k nám, perlu úzkostlivo ukrýval v dlani. Za chôdze pozrel na svojho otroka pohľadom ostrejším, ako ten najdokonalejší meč. Človek sa zlomil v páse, ako podťatý strom a začal sa zvíjať na zemi v neznesiteľných bolestiach.
„Je veľmi bezočivý!“ – obrátil sa quento ku mne s ospravedlňujúcim úsmevom na perách.
„Trochu tvrdý trest za to, že mi chcel iba niečo povedať.“
„Môj otrok nemá právo s niekým sa rozprávať.“
Človek sa pozviechal na kolená a rozhodol sa pre posledný pokus, keď vycítil moju kladnú reakciu. Najradšej by som si jednu vrazil. Nemal som ho vyprovokovať k ďalšej hlúposti. Ale už bolo neskoro.
„Vypočujte ma, prosím!“ – natiahol otrok ku mne ruky, vyziabnuté, ako hnáty kostlivca.
To quenta rozzúrilo. Vytrhol z pošvy meč a preťal ním otrokovi brucho jediným seknutím skôr, ako sa úbohý človek stihol čo i len pohnúť. Krv sa vyliala na bezfarebný piesok. Druhý otrok sa vrhol na kolená a celý sa triasol. Bál sa, aby si pán nevylial zlosť i na ňom. Quento si ho nevšímal. Keď však uvidel naše šokované pohľady, ledabolo mávol rukou na krvácajúceho: „Nemôže zomrieť. Keď sa mu rana zahojí, vráti sa ku mne. Nechám mu tu myšlienkový rozkaz. A dúfam, že si dobre zapamätá, ako sa má v budúcnosti správať.“
Vyrazili sme ďalej. Štyria. Ak sme predtým neprehovorili, od teraz sme sa snažili o seba nezavadiť ani len myšlienkami. Boli sme pohrúžení do vlastných predstáv: spomienok a očakávaní.
Och, Larnevkaan, snívam o tebe ako všetci quentovia i tí, ktorí o Tebe ešte nikdy nepočuli. Iba tam existuje to miesto, kde sa quento môže stať nesmrteľným a vyrovnať sa tak ľudským otrokom. Prečo je osud ku quentom tak nespravodlivý? Máme mocnú myseľ. Silu, ktorou môžeme ovládať ľudskú vôľu. Sme vybraní spomedzi nevedomých, sme najvyššia rasa. Sme vládcami a pánmi krajiny, vinúcej sa pozdĺž celej rieky Kaar, obrovskej a prosperujúcej zeme. Ale načo nám je toto všetko, keď ľudia, naši otroci, potom stoja vedľa našej smrteľnej posteli a dychtivo čakajú na náš posledný výdych, aby tak ukojili svoju pomstu na našom plemene? Svojou nesmrteľnosťou si vydobýjajú svoju slobodu.
Len jedna vec kazí moju radosť z existencie Larnevkaanu. Pochybnosť. Zviera moje vnútornosti a nedá mi spávať od prvého okamihu, ako som začul to zvláštne posolstvo. Preto som so sebou nechcel vziať Aasor.
Moja pochybnosť vyviera zo skutočnosti, že som sa ešte nikdy s nesmrteľným quentom nestretol. Kde sú potom všetci tí quentovia, ktorí prešli Larnevkaanom? Jedna možnosť je, že o svojej nesmrteľnosti zbytočne nerozprávajú. Druhá možnosť by mohla znamenať, že takto posilnení odchádzajú do iných zemí, aby si tam bez konkurencie a väčšej námahy privlastnili novú, nepoškvrnenú krajinu a založili tak iné kráľovstvá. Na druhej strane si však kladiem otázku, prečo k nám nikdy nedorazili žiadni kupci…
V diaľke sa opäť zjavili pútnici. Išli však opačným smerom ako my. Nie, išli nie je správny výraz. Vliekli sa z posledných síl a svojím potom rozmáčali prach, pokrývajúci cestu. Boli to len ľudia. Keď sa priblížili, prešli za balvany, aby nás minuli čo najväčším oblúkom. Bez povšimnutia sme napredovali ďalej. Ani nás nenapadlo privlastňovať si tých zúfalcov, ktorých vlastník akiste zahynul od smädu, alebo padol za obeť morskému prívalu. Teraz by pre nás predstavovali iba záťaž navyše.
Cesta sa otočila na sever. Obloha pred nami sa zvláštne rozjasňovala. Už nie sme ďaleko. Všetci sme cítili to zvláštne mravenčenie prebiehajúce po tele. Už len niekoľko hodín. Bez toho, aby sme si medzi sebou vymenili čo i len slovko, sme súčastne zrýchlili. Čoraz častejšie sme začali stretávať ľudí, ale v našich dušiach, naplnených pocitmi očakávania a blaženosti, už neostávalo viac miesta pre začudovanie sa. Zo skupín polonahých ľudí sa k nám naťahovali vychudnuté, hákovité hnáty. Ľudia niečo bľabotali. Tí, čo nás neprosili o jedlo, na nás pľuvali, niektorí sa dokonca pokúšali napadnúť nás, vkladajúc do svojho činu všetku agresivitu, ktorej boli vo svojom stave schopní. Mali sme plné ruky práce, aby sme ich stíhali svojou quentskou silou od seba odpudzovať. Ich dotieravosť začala presahovať medze našej trpezlivosti.
Odrazu sa za nami, od nekonečnej piesočnej púšte, vzniesol zvláštny šum. Každý z nás na okamih zamrel strachom. Počuli sme ten zvuk prvýkrát, aj keď sme ho očakávali každou sekundou od doby, čo sme vkročili na túto mŕtvu pôdu. Hluk blížiacej sa vody. Veľkého množstva vody. Hukot mora silnel. Na horizonte sa proti nám dvíhala tmavá stena, siahajúca až po samotné nebesá.
Dali sme sa na útek. Bežali sme najrýchlejšie ako sme vedeli, pretože tá vlna znamenala istú smrť. Neexistovala nádej prežiť tú smršť. Okrem otroka, samozrejme.
Počas behu mi znenazdajky zablúdil pohľad dopredu, do modrej diaľky a vtedy som to uvidel. Lapajúc z posledných síl po dychu. Premkla ma hrozná márnosť. Teraz, keď som uvidel to vznášajúce sa mesto, cieľ svojej cesty, mám skonať v útrobách nenásztnej vody? Larnevkaan!
Larnevkaan sa približoval. Pomaly, ale približoval sa. Aj vlna sa približovala. Omnoho rýchlejšie. Vedeli sme, že to nemôžeme stihnúť. Nikdy sme nemali šancu.
Ale stalo sa niečo, čo som si v tej chvíli nedokázal vysvetliť. Vlna nás dobehla, ale namiesto smrtonosnej vodnej steny nám zaliala nohy mierna spenená záplava, nesiahajúca nám vyššie, ako po členky. Vďaka svojej rýchlosti nás prúd i tak zhodil k zemi
Po niekoľkých kotrmelcoch sme sa ocitli premočení a mierne doškriabaní v slanej plytčine. Piesok sme mali úplne všade, vrátane nosa, uší a očí. Chvíľu mi nedošlo, prečo už nie sme mŕtvi. Prečo nás zasiahla iba táto prízemná vlnka? Kam sa podela hrozivá hučiaca stena?
Rozhliadol som sa po okolí. Hukot ešte stále nezanikol a v diaľke, po oboch stranách cesty, som mohol stále pozorovať vysoký príval vody, valiaci sa od nás preč. Až teraz som si uvedomil, že voda sa v skutočnosti vyhla Larnevkaanu a doslova ho obišla po stranách.
Pomaly sme sa pozbierali zo zeme a pooprašovali nepríjemný piesok, škrípajúci nám i medzi zubami. A v úžase sme zostali stáť a hľadieť na tú monumentálnu stavbu, ktorá určite nemohla byť výsledkom práce ľudských rúk. Larnevkaan. Vznášajúci sa vo výške jedného poschodia. Keď sme došli bližšie, na obzeranie sa nám naskytovalo iba jeho ošarpané dno, zohyzdené mnohými prasklinami a dierami, koróziou nanovo vytvarované kamene.
Uprostred, pod ohromným kolosom, cesta končila vyhladeným obeliskom. Pôsobil cudzo, tmavý kameň nepatril do žiadnej krajiny, akou som kedy putoval. Neustále sme hľadeli nad hlavy, akoby na nás tá ťažká hmota mesta mala každú chvíľu dopadnúť. Každou časťou svojho tela sme preciťovali prítomnosť Larnevkaanu a spolu s ním i sprítomnenie toho najväčšieho sna.
Pri obelisku sme sa zastavili. Skvel sa na ňom ozdobne vytesaný nápis, posilnený quentským príkazom, ktorý spôsoboval, že ho žiaden quento nemohol nikdy prehliadnuť: AK CHCEŠ ŽIŤ NAVEKY, ALE PAMATAJ, NIČ NIE JE ZADARMO!!!
Všetci sme zaváhali. Keď som sa dotkol tmavého, hladkého povrchu obelisku, svet sa obrátil na ruby. Posledná vec, ktorú som si všimol, bol samoľúby úsmev na tvári nášho spolupútnika.
Ocitli sme sa na námestí, niečím pripomínajúcom arénu, určenú na súboje v zbrani. Bol to viac podvedomý pocit, ako vizuálna podobnosť. Priestranstvo bolo prázdne, iba kde-tu sa krčil v úzadí nejaký človek.
„Ešte aj tu ich musíme nájsť!“ – zašomral znechutene Alco.
Na konci námestia sa dvíhalo do závratnej výšky špirálovité schodište. Na samom vrchole tejto ihlanovitej stavby bola posadená akási guľa, tvoriaca jej zakončenie.
Pobrali sme sa tým smerom. Pri schodoch stáli na stráži dve obrovité postavy v lesknúcom sa brnení. Strážcovia pred nami so zarynčaním skrížili ťažké meče. Z prilby jedného z nich sa ozval dutý, kovový hlas: „Všetko pozemské nechajte tu. Na schody nesmiete so sebou vziať vôbec nič.“
Zdráhavo sme zo seba začali skladať všetko, čo sme uznali za vhodné. Cestovné plášte, kapsy, zbrane, zdobené opasky. Zároveň sme po sebe pokukávali, kam až kto zájde. Napríklad, náš spolupútnik evidentne skončil pri mešci. Naveľa sme si my dvaja s Jankavralom s ťažkým srdcom vyzuli čižmy.
Opäť sme predstúpili pred schodište. Až teraz som si uvedomil, že náš otrok medzičasom niekam zmizol. Veď koho by teraz zaujímalo dozerať naň.
Prekrížené meče nám znovu odmietli uvoľniť cestu. Nášmu spolupútnikovi začala viditeľne kmitať čeľusť. Nebol na takéto zaobchádzanie navyknutý.
„Musíte sa sem postaviť bez jediného kusu majetku. Bez jedinej časti odevu. Inak na schody nesmrteľných nevstúpite!“ – znovu sa ozval ten istý hlas, ako po prvýkrát, bez najmenšej známky záujmu. Bez akýchkoľvek emócií.
Náš privandrovalý quento to nevydržal. V kŕčovitej zlosti vyleteli jeho ruky nahor. Vytriskla z nich taká silná quentská sila, že som ju ucítil i keď som stál za ním. Kohokoľvek iného by bola na mieste usmrtila. No nie nablišťaných ozbrojencov, prevyšujúcich nás prinajmenšom o jednu hlavu.
„Len pokora vedie k nesmrteľnosti.“ – prehovoril tento raz druhý z nedobytného páru.
Quento tam ešte chvíľu stál, bledý, nehybný ani socha, s rukami ešte stále predpaženými. Ja s Alcom som sa začal zdráhavo vyzliekať. Spolupútnik sa k nám pridal až neskôr, ale nedokázal pritom zastaviť to nepríjemné škrípanie zubov.
Teraz sa už meče rozostúpili. Cesta bola voľná. Prešli sme. Ale iba my dvaja. Pred tvárou quenta sa meče znovu skrížili! Ostali sme zarazene stáť. Prečo mu odopreli prístup na schodište? Veď nemal nič! Bol úplne nahý. Dokonca sme teraz mohli vidieť jeho tvár, ktorú doteraz tak starostlivo zakrýval do tieňa kapucne. Bola pokrivená hnevom. Orámovaná šedivými vlasmi, nad plecami dorovna zastrihnutými. Nos a oči pripmínali supa. Často sa znižoval k mrchožrútsvu, ale ostali tam i jemné náznaky dravca. Zákerného dravca.
Quento niečo naštvane vypľul. So zazvonením dopadla na dlažbu námestia perla. Meče sa rozostúpili.
Stúpali sme po točitých schodoch k tajomnej guli. Stálo nás veľa námahy, dostať sa až k nej. Mal som v úmysle spočítať schody, ale niekde v polovici som stratil niť.
Na konci schodišťa sme narazili na úzky vchod do guľatej kamennej stavby. Až zblízka boli viditeľné ornamenty a mytologické výjavy, vytesané do jej celého povrchu. Váhavo sme vošli, s pocitom bezbrannosti a nahoty. Tentokrát opodstatnenej.
Pohltila nás úplná temnota. Akoby priestor prestal existovať. Z protiľahlej strany sa začal dvíhať nejaký divný modrý svit. Náhle jemné svetlo prepuklo v silnú žiaru, z ktorej sa vynorila silueta gigantickej postavy s planúcimi očami. Z očí začalo prúdiť veľmi silné svetlo, až sme si museli dlaňami chrániť zrak. Cítili sme, ako nás tá žiara zrazu pohltila do svojich útrob a v tom momente sme vedeli, že sa stalo všetko, čo sa stať malo. Práve sme prešli tou vytúženou zmenou. SME NESMRTEĽNÍ!
Všetko zmizlo, len za našimi chrbtami sa dovnútra predierali šikmé slnečné lúče pozdného večera. Vyšli sme. Slnečný kotúč nás na chvíľku oslepil. A ako sme tak zostupovali po tom nekonečne dlhom schodišti, napadlo ma, že po nás nik nechcel, aby sme niečím platili. Čo bolo potom sľubovanou cenou za náš prerod? Zapátral som pohľadom ku strážcom. Nevidel som tam kôpky našich šiat a zbraní. Všetko bolo preč. Žeby to bola tá cena? Nie, vedel som, že i s mečmi a cudzincovou perlou by to nemohlo byť dosť. Sme už skutočne nesmrteľní? Zmietali mňou pochybnosti a zvedavosť.
Ľudia sa začali vynárať, keď sme zostúpili z posledného schodíka a meče strážcov sa za našimi chrbtami navždy skrížili. Vystupovali spoza ozdobných múrov, lemujúcich priestranstvo, spoza rozpadávajúcich sa stĺpov a budov. Odrazu boli všade, ako roj kobyliek, vyzerali ako vyhladované dravce, vetriace svoju prvú korisť po mnohých dňoch súženia. Ani netušili ako so mýlili. Veď aj keď ich je tak veľa, sú iba ľuďmi. Nemôžu premôcť troch quentov.
Napriek tomu vytvorili okolo nás kruh. Vystreli sme pred seba ruky. Naša moc ich naučí, čo si k nám môžu dovoliť. Vyslali sme silu.
A… nič.
Ľudia postupovali ďalej na nás. Opäť a opäť sme vysielali ten istý príkaz. Nútili sme ich quentskými myšlienkami, aby sa dali na útek.
Ale naša sila na nich nemala pražiadny účinok! Kruh sa naďalej zužoval. A my sme stáli v jeho strede, úplne bezbranní.
Vtedy som pochopil, odkiaľ tí ľudia prichádzajú. Kde sa berú tí nesmrteľní, ktorí vo všetkých vyvolávajú iba odpor. Tí, ktorí sú predurčení na nekonečné otroctvo. Pochopil som, prečo som nikdy nestretol nesmrteľného quenta a pri tom poznaní sa mi pochopili kolená hrôzou. Táto chvíľa, keď som zistil, že už nie som quentom, bola tou najhroznejšou v mojom živote.
Viac času na premýšľanie mi nezostalo. Ľudia sa na nás vrhli. Bili nás, tí, ktorí mali zbrane, sekali a bodali. Spôsobovali nám tie najhroznejšie muky.
A my sme nemohli umrieť.
Museli sme čakať. Čakať donekonečna, čakať v bolesti a tme bezvedomia. Ako sa moje tenké myšlienky ako stuha vinuli do pochmúrneho temna, stihol som si uvedomiť, že to budem teraz ja, kto bude schúlený čakať za múrom, lemujúcim arénu. Budem čakať na svoj boj. Na príchod quentov, aby som si mohol ukradnúť ich odev, zbrane a jedlo…