Hra na vesmírnu mačku a ľudskú myš

Predátori. USA, 2010

Keď v roku 1987 vtrhol na filmové plátna prvý Predátor, zrejme iba málokto tušil, že z pôvodnej béčkovo tuctovej sci-fi príšery sa stane kultové monštrum, a že jeho sláva bude porovnateľná s tou, ktorú si užíval kamarát Votrelec. Koncept intergalaktického lovca lebiek spolu s neodolateľne nechutným dizajnom od majstra majstrov Stana Winstona ani nemohol dopadnúť inak. Bohužiaľ, pokračovanie už nebolo prijaté tak kladne ako prvý diel a potom to s vesmírnym poľovníkom išlo už iba z kopca. V roku 2004 ho vzkriesil Paul W. S. Anderson v hlúpom béčku Votrelec vs. Predátor, ktorému nepomohlo ani to, že priviedol k životu mokrý sen mnohých fanúšikov, dovtedy zrealizovaný iba v komiksoch a videohrách – postavil proti sebe dve z najslávnejších filmových monštier. O pár rokov neskôr vzniklo už doslova odpadové pokračovanie s podtitulom Requiem, na ktoré sa všetci snažia radšej čím skôr zabudnúť. Zdalo sa, že je to koniec jednej legendy. Ale potom prišiel Robert Rodriguez.

Režisér, zodpovedný za pecky typu Sin City, ale aj za infantilnosti kombinované s rýdzim utrpením ako napríklad Spy Kids alebo Dobrodružstvá Žraločiaka a Lávovky, sa chopil napolo zabudnutého hrdinu s úmyslom opätovne ho vzkriesiť v novom plnohodnotnom filme. K tomuto ušľachtilému cieľu si prizval talentovaného maďarského režiséra Nimróda Antala, ktorý má na konte mimo iného aj výborných Revízorov, a výsledok vôbec nie je zlý.

Iba málo vecí (námatkovo trhanie chlpov z nosa alebo drhnutie toalety) môže byť nepríjemnejších, než prebudiť sa uprostred voľného pádu zo vskutku nezanedbateľnej výšky. Možno práve toto preblesklo hlavou žoldnierovi Royceovi, keď sa jeho prebudenie odohralo za presne takýchto podmienok. To ale ešte netušil, že tento bungee-jumping bez lana bude patriť k tým príjemnejším veciam, ktoré v ten deň zažije.

Potom, čo sa mu pomocou padáka podarilo ako-tak bezpečne pristáť, uvedomí si Royce, že v tejto šlamastike sa neocitol sám. V rozmedzí niekoľkých sekúnd k nemu popadajú ďalší smoliari, a ide o vskutku pestrú partiu: ostreľovačka Isabelle, ruský expert na ťažké zbrane Nikolai, príslušník mexického kartelu Cuchillo, člen jakuzy Hanzo, vrah s trestom smrti Stans, vojak Mombasa a doktor Edwin. Druhovia v nešťastí si vzápätí uvedomia to, čo ste si vy, vážení čitatelia, už určite všimli tiež – všetci až na jedného sú to skvelo vycvičení bojovníci. Netrvá dlho a dôjde im, kto a prečo ich nevedno ako dopravil do tejto nezvyčajnej džungle (ktorá, ako sa zdá, ani nepatrí na planétu Zem). Skupinka bola totiž vybraná ako elitná lovná zver pre niekoľko tajomných lovcov. Začína sa urputný boj o prežitie proti nepriateľovi, ktorý zďaleka nie je človekom.

Na začiatok musím upozorniť na jednu vec: hlavnou devízou tohto filmu nie sú akčné scény, takže ak ste sa k Predátorom prikmotrili primárne kvôli nim, môžete prestať čítať a porozhliadnuť sa inde. Antalov snímok síce obsahuje niekoľko akčných scén, ktoré navyše nie sú vôbec zlé, ale nie sú to ony, na čom film stojí.

Predátori sú totiž filmom vytvoreným z hlbokej lásky k originálu a k vôbec celej predátorskej mytológii. Táto láska a nadšenie, s ktorým sa fanúšikovia Rodriguez (producent) a Antal (režisér) do projektu pustili, tryská z každého záberu a je jasne čitateľná aj pre mňa, človeka, ktorý z prvého Predátora videl iba kúsok a aj to pred mnohými rokmi (to, že prvý duel Predátora s Votrelcom som videl, sa neráta, ten film obe monštrá skôr przní, než aby ukazoval ich kvality). Antalova réžia je dobrá a svižná a režisér obstojne zvláda ako akciu, tak aj pokojnejšie momenty, v ktorých má divák za úlohu zblížiť s postavami. Najviac sa mu ale podarila atmosféra snímku (adrenalínovými a napínavými momentmi nešetriaca) a taktiež ukázal obdivuhodnú zručnosť pri predostieraní predátorieho univerza divákovi. Vo filme nie je jediná vysvetľovacia scéna, ktorá by pôsobila násilne alebo nepatrične, všetko plynie s ľahkosťou a človek sa do toho dostane takmer nevedomky.

K obsadeniu nemám vážnejšie výhrady okrem toho, že postáv je vo filme mierny nadbytok. Niektorí slúžia iba ako teľatá na porážku už v úvode filmu (nechcem prezrádzať dej, ale pri jednej postave to veľmi zamrzí, pretože je obsadená hercom, od ktorého som si sľuboval väčšiu úlohu v príbehu – takto je len dlhším cameom) a iní zase pôsobia ako panáci do počtu aj v neskorších dejstvách. Tým pádom dostávajú menej priestoru tie postavy, ktoré sú hýbateľmi deja – menovite Royce (Adrien Bordy), Isabell (Alice Bragaová) a doktor Edwin (Topher Grace). Pri tejto trojici sa totiž casting vydaril. Najzaujímavejšou postavou mi prišla Isabell v podaní Alice Bragaovej – jednak je jedinou zástupkyňou nežného pohlavia v inak výhradne mužskom osadenstve (navyše sympatickou), jednak pôsobí so svojimi morálnymi dilemami najľudskejšie. Adrien Brody, aj keď by to doňho na prvý pohľad nikto nepovedal, sa s postavou vojaka Roycea tiež popasoval so cťou a ak sa oprostíte od spomienok na jeho minulé úlohy (z ktorých žiadna nebola takéhoto charakteru), nie je problém mu toho „drsňáckeho“ a namakaného vojaka uveriť.

Predátori sa skrátka podarili. Neprinášajú filmovú revolúciu, nespôsobia poprask, ale čas s nimi nemožno označiť inak ako dobre strávený. Možnosť pokračovania je navyše viac ako reálna, takže plnohodnotný návrat Predátorov nás možno čaká hneď vo viacerých častiach. A nám nezostáva nič iné, než sa na ne tešiť.


Predátori (Predators)

Réžia: Nimród Antal

Scenár: Alex Litvak, Michael Finch

Žáner: Sci-fi triler

Výroba: USA, 2010

Hodnotenie: 75 %


13. októbra 2010
Matej *Macejko* Vojtko