 |
Vnímanie žánrovej literatúry sa deje na pozadí momentálneho sociokultúrneho diskurzu, ktorý sa neustále vyvíja. Mali by sme však radšej povedať – mení sa.
Osobne pochybujem, že platí predkladaná axióma, ktorá každú kultúrnu zmenu hodnotí cez prizmu neprestajného zlepšovania – nepretržitého kvalitatívneho rastu až k akejsi hypotetickej dokonalej utópii, čiže svetlého zajtrajška, ku ktorému isto iste smerujeme.
Naše postoje sú do veľkej miery podmienené aktuálnym dobovým vkusom, ktorý vyplýva z toho, pre čo sa vžil názov „zeitgeist“ a čo môžeme do nášho jazykového prostredia transponovať ako tzv. duch doby. A ten je premenlivý v čase i mieste. V globalizovanom svete a rýchlom presune informácií, ktorý môže byť prakticky okamžitý, sa vplyv geografického faktoru zmenšuje, resp. univerzalizuje, no i tak celkom nezaniká. Závislosť od doby vzniku je však skutočne markantná a prudký, takrečeno exponenciálny nárast počtu literárnych diel skracuje ich životný cyklus, ba všeobecne životnosť. Jednotlivé význačné diela minulosti sa priam zakonzervujú, stávajú sa bezčasými artefaktmi a sú stálym dôkazom o ich formotvornej sile a vplyvu na literárny vývin s neodškriepiteľným miestom v dejinách. Uznávané, známe, no v realite snáď menej čítané, než by si naozaj zaslúžili. V lepšom prípade sa čitateľ díva aspoň dopredu a očakáva a hľadá tú mýtickú nadčasovosť diela. Žiada si dielo, ktorého kvalita a umelecký prínos mu zaručia trvalé či aspoň dlhodobé miesto v ľudskej pamäti. Pre čitateľov s menšími nárokmi a potrebami (rozumejme konzumnejším prístupom) postačí okamih zábavy. Genealógia literatúry je plná kníh s podenkovým životom. A to i v prípade chvíľkovo ohromne populárnych diel. Autorovi píšucemu pre zisk či pre radosť by to mohlo stačiť. Recipientovi čítajúcemu pre relax a radosť by to tiež mohlo stačiť. Radosť, potešenie či aspoň uspokojenie, teda „dobrý pocit“ je však len jednou zo zložiek kreatívneho procesu a prijímania konečného výtvoru.
Samozrejme, záleží na cieľovej skupine. Tú môžeme zadefinovať podľa veku, intelektuálnych dispozícií alebo len prostých čitateľských požiadaviek. Na nenáročnej a zábavnej literatúre nie je nič zlé. No ak sa chceme mentálne posúvať dopredu, ak si chceme kultivovať vkus, umelecky rásť, človečensky sa zušľachťovať, nemala by to byť hlavná a určite nie jediná spisba, ktorej sa autor a čitateľ oddávajú. Môžeme sa, ba mali by sme sa vytrénovať na vyspelejšieho tvorcu i recipienta. Veľkú rolu hrá vek a životné (a s tým korešpondujúce) čitateľské, prípadne spisovateľské skúsenosti. Nemôžeme však podceňovať ani vôľu, túžbu po tej najvyššej úrovni. Akási faustovská túžba, ktorá drieme hádam v každom z nás, by mala byť tým stimulom.
Takto sa dostávame k otázke, či je naozaj dnešná žánrová literatúra hodnotnou, kvalitnou a umeleckou. Do akej miery spĺňa tie neskromné a nemalé požiadavky, čiže do akej miery ich vlastne spĺňať chce? Nevraviac o obrovskej popularite jednotlivých diel, ktoré z tých titulov, čo sa pýšia miliónmi predaných exemplárov, sú sfilmované a milované zástupmi čitateľov, prežijú aspoň tú jednu generáciu, ktorá na nich vyrástla? Zopár titulov si pre masívnu obľubu u más zaistí vstup do ľudského po(d)vedomia, málokedy však skutočnú úctu kritikov či aspoň trochu edukovanejších a fundovanejších čitateľov. A vstup do pomyselnej siene slávy kultúrneho dedičstva, zápis do kroniky dejín literatúry… to sotva! Kde bude zajtra Eragon, Stmievanie, Divergencia atď.? Ak by sa niekomu zazdalo, že triafam do ľahkého terča „young adult“ literatúry, má pravdu… a vlastne nemá! Čo tak Zlatý kompas? A to je len vrchol ľadovca, ktorý sa možno rokmi aj trošku roztápa. Pri novom vydaní dojímavého a čarovného dielka Tomova polnočná záhrada, ktoré bolo ocenené Carnegieho medailou, sa právom pýtali, či Pullmanova pôvodná trilógia zostarne s takou cťou a pôvabom. Nie je veru veľa diel, ktoré obstoja v súboji s časom, no i s meniacim sa vkusom a krátkou pamäťou ľudského spoločenstva. Chce to i šťastie, veličinu, ktorú nemožno nijako vyjadriť a je taká iluzórna, že o nej ani netreba hovoriť. Je potrebná však najmä kvalita. A tá nie je efemérnou abstraktnou ideou, ale zaisťuje ju súbor istých prvkov a znakov, o ktoré sa teba usilovať tak či tak, hoci považovať ju za samozrejmú povahovú črtu diela nemôžeme; v rovnici je, a tu sa dostávame na začiatok, aj niekoľko premenných.
Genéza i následná anabáza žánrovej literatúry je labyrintom ľudského myslenia a vnímania. Žánrová literatúra tu bola (teoreticky) odjakživa, ale v podobe, v akej ju vníma dnešný čitateľ, sa definovala nie až tak dávno. Formu a tvar získava priebežne a profilovanie ešte celkom neskončilo, takže možno vysloviť hypotézu, že celkom ani nikdy neskončí. Bude variovať a ak jedinou pevnou istotou je trvalá zmena a premena, tak sa zo svojej podstaty proces skrátka neuzavrie. Mnohé žánrové definície sú produktom súčasného nazerania, a keď ich chceme aplikovať na diela minulosti, všetky tie dnešné priehradky a škatuľky získavajú retrospektívny charakter. Dá sa namietnuť, že všetko (alebo takmer všetko) tu už bolo, menia sa len termíny a obmieňa samotný naratív príbehu. Obsah beletristických diel je i tak dôležitejší než literárna taxonómia, a ten sa iba dookola, v rôznych (no počtom ohraničených) kombináciách, opakuje. Ide teda o sústavnú aktualizáciu (pra)starých námetov. Dobrodružné či strašidelné historky sa zapisovali, resp. vymýšľali odjakživa či aspoň od doby vynájdenia písma. S detektívnymi príbehmi je to zložitejšie, tie nepochádzajú z úsvitu histórie, ich pôvod nie je obostretý tajomstvom. Nespadajú tak priamočiaro do jungiánskej archetypizácie a mytologického výkladu, vyčleňujú sa z magického myslenia človeka, ktoré bolo prevalentné v preindustriálnej dobe. Zaujímavý je prípad westernu. Aj keď zasadený do konkrétneho časového a územného výseku, je predovšetkým modernizáciou hrdinského eposu. Pri všetkom naturalizme je ten kratučký dejinný úsek natoľko romantizovaný a idealizovaný, až nadobúda mýtický ráz. To je do istej miery paradoxné, pretože jeho najsignifikantnejším rysom je spätosť, zviazanosť s tým predmetným obdobím. Podmanivosť westernových reálií spôsobila, že žáner sa stal nakrátko nesmierne žiadaným. No jeho nepružnosť, fixácia a neschopnosť absorbovať nové podnety, až na ojedinelé pokusy o oživenie, napokon žáner umŕtvila. A predsa by to bolo príliš definitívne tvrdenie! Nekonečná žánrová tvárnosť a adaptabilita na nové podmienky zabezpečila westernu reinkarnáciu. Nie sú mnohé diela fantastiky vlastne westernom? Explicitne či implicitne, no jednoznačne westernom v novom háve? Kam by sme zaradili slávneho Resnickovho Santiaga? Tak či onak, viaceré tituly literárnej fantastiky si prepožičiavajú westernový sujet. Western je mŕtvy, než žije jeho budúca inkarnácia! – v prípade science-fiction to platí doslova.
Jeden z najmladších žánrov (science fiction) je umelý, rýdzo autorský. Bezpečne môžeme vyhľadať jeho zrod a detailne zmapovať jeho rast a dospievanie. Je neodmysliteľne zrastený s vedou a technikou, reflektuje civilizačný pokrok, je zahľadený vpred a s obavami či nádejami vyslovuje vesmírnu poému o osude ľudstva, na ktorom mu veľmi záleží. A predsa je to žáner s takou pestrou motivicko-tematickou škálou a množstvom podžánrov, že je mu ľahké vyzliecť sa zo svojich šiat a prekročiť vlastný tieň a celkom nenápadne a ľahko splynúť so strednoprúdovou literatúrou. Za čo mu podaktorí blahorečia a iní zas zlorečia. Reálie sú fascinujúce, ohurujú, hypnotizujú, zažiť ten chválený „sense of wonder“ je priam metafyzická skúsenosť a vy sa k nej budete chcieť vracať znova a znova. S odstupom a miernym nadhľadom však zistíte, že fabula je prastará. Objavovanie, hľadanie, putovanie, odhaľovanie závoja tajomna, kladenie si večných a nezodpovedateľných otázok filozofického charakteru, snaha nazrieť za oponu zajtrajška… boj so zlom.
Ach, večný svár temna a svetla, dlhočizná cesta cez všemožné prekážky a nástrahy, cesta za uzdravením a záchranou kráľovstva, ríše, celého sveta, a predovšetkým… samého seba. Fantasy – báje a legendy atómového veku. Sme technická spoločnosť, dynamická, rýchla, odpoetizovaná, príkro pragmatická. No jednotlivec potrebuje snívať, potrebuje sa utiekať k istote, k symbolom, mystike, k zašlej a v skutočnosti nikdy neexistujúcej zlatej ére ľudstva, k revitalizovaným rytierskym románom, príbehom o hrdinoch bez bázne a hany, krásnych, cnostných dámach, magických bytostiach a čarokráse. Sen, vzdušný zámok, kam sa nedá dostať, fatamorgána – vidina zlatého mesta, ku ktorému nemožno doputovať, pretože sa vždy rozplynie. To je fantasy, v preklade jednoducho „fantázia“, čiže óda na ľudskú predstavivosť a večnú túžbu prinavrátiť sa do minulosti, do detstva rozprávok, ktoré sú metodicky transformované do podoby dostatočne sofistikovanej pre dnešného dospelého čitateľa. Únik, eskapizmus… iste. Ale zároveň aj žriedlo imaginácie, ktoré dáva farby všednému dňu a nám dáva silu prežiť ho s úsmevom na perách a ohníkom radosti v očiach.
Boli obdobia, keď si literáti a ich čitatelia zakladali na žánrovej čistote. Boli i časy, keď bolo trendom žánre miešať a prelínať. Fantastika spočiatku nebola vyčlenená od hlavného literárneho prúdu a vydeľovať ju spätne by bol neseriózny a tendenčný revizionizmus. Najprv bola vnímaná ako výstrelok niekoľkých spisovateľov, špecifická, krásna, no vlastne iba roztomilá a nie celkom seriózna zábavka. Postupne sa však odčleňovala, aby zaujala miesto menšinového a marginalizovaného odvetvia literatúry, ktoré bolo kritikou prehliadané, hoci fanúšikovská základňa bola vždy verná a oddaná a neustále sa rozširovala. No v rámci svetovej beletrie, umeleckej, rýdzo autorsky individualizovanej spisby na ňu bolo pozerané z vrchu a až s dešpektom. Musel uplynúť dlhý čas, museli prísť výrazné talenty v podobe Tolkiena, Bradburyho, Clarka, Lema, Le Guinovej a ich skutočne prelomových a mimoriadne kvalitných diel, aby si žáner vydobyl trvalé a solídne postavenie. A, samozrejme, sformovali sa aj armády ich epigónov, ktorí ich kopírovali a produkovali záplavu plagiátov a pastišov. Tak vznikla stigma, ktorej sa špeciálne fantazijná literatúra dodnes nevie celkom zbaviť (do veľkej miery za to môžu samotní autori a kapitál knižného trhu).
Fantastika so svojimi conmi a fandomom vytvorila akýsi svet v svete s vlastnými pravidlami. Stala sa regulárnou subkultúrou, ktorá pretrvala s nezmenšenou vitalitou a elánom do súčasnosti. Teda do rokov, keď sa fantastika stala významnou položkou popkultúry, ba jej výraznou hybnou silou, mimoriadne úspešným komerčným artiklom. Dnes je fantastika čistým mainstreamom zaštíteným typickými klišéovitými priemernými grafomanskými románmi à la bestsellery Stephena Kinga (pritom King vie mať i naozaj výbornú, vybrúsenú, príťažlivú podobu, čo je ale skôr záležitosťou jeho staršej tvorby). Čím viac ľudí sa do komunity zapája, tým viac talentovaných autorov sa objaví, tým sú i vyššie nároky a poučenosť čitateľov. Žiaľ, rozhodne neplatí len priama úmernosť. Masovosť, ohromné rozšírenie knižného trhu, poľavenie v publikačných nárokoch na kvalitu diela, orientácia na konzum a jednoduchú zábavu znamená rovnako i ohromný nárast, až nadprodukciu spotrebného „čtiva“. Literárny gýč bol istými čitateľskými vrstvami vždy obľúbený a o popularite braku ani netreba polemizovať. Vygenerované, nenápadité obmeny červenej knižnice, kamuflované ako fantastika, ktoré dominujú preferenciám mladšej čitateľskej obce, sú toho rukolapným dôkazom.
To vyprovokovalo ale opačnú, krajnú polohu. V honbe za spoločenskou relevanciou literárneho diela, v snahe ísť s názorovým prúdom a v túžbe ukázať sa správnym, morálnym človekom, potom vznikajú sterilné, kŕčovité sociálne romány, ktoré z fantastiky preberajú iba kulisy. Na jednej strane sú triviálne, banálne „historky od ohňa“, a oproti nim zas stoja pseudointelektuálne prózy, ktoré sa umelo snažia zaujať svojou angažovanosťou. Ani jedno z toho nie je umenie. A že umenie sa nesnúbi so žánrovou literatúrou? S tým nemožno súhlasiť. Veď tu máme mená spomenuté vyššie. Samozrejme, nesnažím sa vyvolať (mylný) dojem, že žánrová tvorba upadá, nevravím o kríze, tobôž už nie o nejakých apokalyptických prognózach. Pranierujem iba hromadný výskyt istých nie práve pozitívnych tendencií v súčasnej fantastike. Nebolo by možné povedať – naopak, bolo by to paušalizujúce a vyslovene nesprávne vyhlásenie –, že fantastika je na tom horšie (či lepšie) než trebárs v 60. či 70. rokoch minulého storočia. Je len niekde inde, disponuje rozdielnymi znakmi, má odlišné špecifiká. Jedným z nich, možno najväčšmi markantným, je tvrdohlavé ľpenie na svojej príslušnosti k žánru, hoc so všetkými limitmi a ošúchanými rekvizitami. Azda k tomu poháňa láska k svojmu obdivovanému predmetu, azda je to vyjadrenie identity a akejsi stavovskej príslušnosti a z toho pociťovanej hrdosti, ale upíri, draky či vesmírne lode nie sú až takým podstatným komponentom pre pútavý dej či obohacujúce posolstvo. Sú to viac-menej zástupné symboly, ktoré si však postupne fanúšik žánru fetišizoval. Z výstavbových prvkov sa stal ústredný bod, skoro modla. Ak bude väčšine čitateľov stačiť emocionálne vybitie temer na úrovni inštinktu, ktoré im sprostredkuje obsahovo plochý, esteticky nedostatočne spracovaný lineárny príbeh o putovaní hrdinu z bodu A do bodu B, spestrený pôsobivo podanou, graficky vykreslenou akciou (avšak už ničím iným), keď jediným cieľom bude upútať, pobaviť čitateľa remeselne čo najväčšmi vybrúseným rozprávačstvom, nedá sa potom konštatovať, že sme sa rozumovo a duševne príliš posunuli od éry púťových rozprávačov.
To, čo je príznačné pre „zábavovú“ formu tohto druhu literatúry – myslím tým samoúčelné využívanie žánrových atribútov – pozorujem však i na opačnom póle fantastiky. Tu v snahe prvoplánovo zaujať použije autor žánrové kulisy na príbeh, kde je nosnou témou, povedzme, spoločenské vylúčenie hlavného hrdinu z majority, pričom nejde ani tak o obohatenie textu o vážne idey a závažnú problematiku; z koncepcie diela cítiť skôr kalkul. Sociálno-psychologická próza je presadená do exotických končín sekundárneho sveta, aby sa dej zatraktívnil. Samotná fantastika je však odsunutá do úlohy komparzu.
Ak uvažujeme o populárnej literatúre, kam fantastika jednoznačne patrí, ako o literárnom podsystéme, kde jej jednotlivé prúdy, smery, pnutia vytvárajú špecifické žánre a subžánre, ak spadá bez kontroverzií, vzdávajúc sa ambícií na väčšie nároky, do oblasti úžitkovej literatúry, ktorá plní konkrétny, vopred vytýčený plán – v prvom rade zabaviť, potom dôrazne vzbudiť preexponované, exaltované citové reakcie, prípadne ešte poučiť – potom môžeme hovoriť o adresnosti na priemerného čitateľa a z toho vyplývajúcej senzačnosti, (melo)dramatickosti, stereotypnosti, schematickosti a iných znakoch masovej kultúry. Všetko je podriadené dejovosti, dynamika je v popredí, gradácia zámerne vybičovaná, operatívna zložka textu má neprimerane veľký rozsah na úkor plastickosti, psychologizácie, vycibrenosti jazykového prejavu, hĺbky filozofickej a úvahovej myšlienkovej vrstvy. Na piedestál je postavená pútavosť a napínavosť. Takto orientované dielo, navonok pôsobivé, napriek všetkej svojej predpokladanej technickej pripravenosti ostáva plytkým eskamotérstvom. Ak je toto všetko, čo ponúka typický (a jeho autorom úmyselne typizovaný) zástupca žánru, ak môžeme hlavný prínos scvrknúť na šikovné rozprávačstvo obohatené o očakávané ingrediencie v podobe tých deklamačných upírov, drakov, vesmírnych lodí… potom je naivné očakávať väčší, zreteľnejší prienik do sféry vyššej, umeleckej prózy. Niekto môže samozrejme oponovať, že takto štruktúrovaná literatúra nie je menejcenná, najmä keď nemá potrebu pretvoriť sa do umeleckej podoby; že len spĺňa požiadavky dopytu a napĺňa potreby. Namietnem, že práve predkladaná, účelová saturácia emočných, či dokonca pudových potrieb vo farbách preferovaného žánru, je významnou stránkou, ktorá odlišuje žánrovú literatúru od vysokej beletrie. Čitateľovi sa tak natíska lacná knižná šou, ktorá by sa naozaj dala označiť za poklesnutú a úpadkovú.
Skutočne hodnotné diela s výnimočnou kvalitou, rozširujúce, posúvajúce žánrové hranice, sú dielom umelca, ktorý sa nedrží pomyselných, no prísne vyžadovaných kritérií. Nenecháva sa obmedzovať zaužívanými postupmi, prekračuje limitácie a svojím individualistickým, osobnostným, autentickým a úprimným prístupom stiera rozdiely medzi žánrom a umením, respektíve žánrovú prózu povyšuje na umenie. Diela s komplikovaným pôdorysom a zložitejšou výstavbou nemusia byť ani pre bežného čitateľa nestráviteľné. V závere si na troch príkladoch, ktoré pokryjú tri známe vetvy fantastiky, ukážeme, že to nie je nemožné.
451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho nevtieravým, no apelatívnym spôsobom nastoľuje nesmierne dôležité otázky, vyvaruje sa planého moralizovania či didaktickosti, ale nastavuje zrkadlo ľudskej spoločnosti, varuje pred kultúrnym rozkladom, ktorého dôsledky následne negatívne dopadajú na človeka. To všetko umocňuje autorova sugestívna práca so slovom a nezameniteľný poetický štýl.
Dom na kopci Shirley Jacksonovej je dokonalou, bezchybnou mixážou strašidelného príbehu a psychologického románu. Prelomové dielo, kde nijako neabsentujú žánrové znaky, ktoré pomáhajú vytvoriť úžasnú atmosféru podporenú autorkiným nemalým intelektom a veľkou štylistickou zručnosťou. Zároveň však funguje i ako sonda do ľudskej psychiky.
Nekonečný príbeh Michaela Endeho, ktorý vie zaujať rovnako mladého, ako i dospelého čitateľa, je prekrásnou ódou na silu a moc fantázie. Kniha sa dá čítať viacerými spôsobmi; je rovnako dobrou fantazijne-dobrodružnou prózou, ako i príbehom o prekonávaní seba samého, hľadaní si miesta v spoločnosti, objavovaní (a tvorení) vlastnej identity, ale tiež ezoterným a iniciačným spisom, ktorý povznáša dušu a vyslovuje veľké duchovné pravdy nenásilnou formou. Opiera sa o symboliku, mysticizmus a podmanivý jazyk.
A čo je veľmi dôležité, nijaký z tejto trojice titulov nerezignuje na komunikatívnosť, pútavosť nie je oslabená a všetky boli (a dodnes sú) aj čitateľsky mimoriadne úspešné.
Majú spoločného menovateľa – nadčasovosť. Tá nech je krédom, mottom, ktorý je hodný nasledovania: tvoriť a vyhľadávať texty, ktorú sú živené veľkosťou ľudského srdca, s úmyslom obohatiť a pozdvihnúť čitateľa a podporené úsilím o formálnu dokonalosť.