Esej: Klasické diela strašidelnej literatúry – Valérie a týden divů

Keď slávny básnik dobrovoľne zablúdi do ríše prózy a ešte k tomu hneď do strašidelnej literatúry, môžeme si byť istí, že výsledok bude veľmi nezvyčajný.

Básnik, ktorému sa budeme venovať v tomto článku, nie je nik iný ako Vítězslav Nezval. Aj slovenskí žiaci sa o ňom učia na školách, preto si len osviežime pamäť a spomieneme, že táto mimoriadne výrazná básnická osobnosť je neodmysliteľne spätá s literárnou avantgardou ako spoluzakladateľ básnického smeru, ktorý vošiel do známosti ako poetizmus. Neskôr bol aj neúnavným propagátorom surrealizmu, potom sa však s hnutím rozišiel. Nezdráhal sa však surrealistické tvorivé postupy naďalej využívať, ako dokazuje i jeho kniha Valérie a týden divů.

V milom predhovore sa sám priznáva k túžbe vyskúšať si napísať „čierny román“. Ide o mimoriadne sympatické označenie strašidelnej prózy, ktoré sa v minulosti v niektorých krajinách ujalo, medzi iným i v prvorepublikovom Československu; ale tak trochu akoby sa za tento svoj poklesok ospravedlňoval. Predhovor sa dá chápať aj ako akási anticipácia vecí budúcich: navodenie neopakovateľnej romantickej atmosféry šestákových senzačných príbehov… ako asi dopadne takýto pokus – snaha autora pohybujúceho sa dosiaľ v čisto umeleckých propozíciách napísať niečo pre zmenu v dispozíciách rýdzo žánrových? Pozdvihne tradične zaznávaný žáner do kvalitatívnych výšin, ktoré ničím nespúta? Či bude sa chcieť prispôsobiť žánrovým hraniciam a konať v rámci nich?

Napokon sa nestalo ani jedno, ani druhé… Poviem hneď, že kniha vyznieva dosť rozporuplne a môj postoj k nej je ambivalentný. Je jednoznačne veľmi zaujímavá. No keď je niečo zaujímavé, neznamená to hneď, že je to aj dobré. Ak poviete, že dielo je „zaujímavé“, znamená to, že sa niečím odlišuje, je výrazne rozdielne než bežná produkcia. Môže to znamenať, že je vďaka tomu fascinujúce. Môžete tým však jednoducho myslieť – je to zvláštne. A to je celé. Treba na rovinu povedať, že toto dielo je predovšetkým zvláštne, ale iné danosti už v takej významnej miere nerozvíja. Niekedy to však stačí na to, aby sa dielo stalo kultovým. Práve takáto je Valérie a týden divů. Podľa mňa je to však málo. A nebojím sa vysloviť kacírsku myšlienku, že knihu zviditeľnil a preslávil najmä film, ktorý je, a tu ide o úplne raritný prípad, lepší než knižná predloha. Trochu zmätené, nekonzistentné a epizodické rozprávanie v znamení surrealizmu využívajúceho hororové prvky vyniklo skutočne až na plátne, kde má štylizovaná, dravá vizuálna stránka na diváka podmanivý účinok. Ten je v textovej podobe slabší proste preto, že nesmierne bohatá audiovizuálna zložka efektívne a priamo útočí na divákove zmysly.

Teraz už zopár slov k deju: Mladá Valéria vchádza do ženstva, niečo v nej sa premieňa a zobúdza a s tým, ako sa stáva i sexuálnou bytosťou, vstupuje do najčudesnejšieho týždňa vo svojom živote. Počas niekoľkých dní zažíva neuveriteľné a fantastické veci. Počas týchto dní nič nie je nemožné a prestávajú platiť bežné istoty, ustálené pravidlá a vôbec racionálne uvažovanie tu odrazu nemá miesto. Sen získava nadvládu nad bdelým stavom a i ten najpodivnejší sen sa môže stať skutočnosťou. Valéria tak spozná pravú povahu svojej babičky, ktorá ju vychováva, je jej vyjavená pohnutá história ich rodiny, spozná sa s mladým Orlíkom, ktorý jej dvorí, a je ohrozovaná zvláštnou upírskou bytosťou s tvárou tchora. A to je len zlomček toho, čo ju čaká.

Znie to úchvatne. Rozprávka sa spája s erotikou, hlbinná psychológia so silne surrealistickým príbehom, ktorý využíva rekvizity gotického románu. Škoda len, že dojem z knihy taký úchvatný už nie je…

Celé rozprávanie je totiž tvorené kratučkými kapitolami a prakticky je dej vyrozprávaný skoro výlučne pomocou bizarných a vyumelkovaných dialógov. Pochopiteľne, taký bol autorov úmysel, nebol to však najšťastnejší nápad. Ak sa už majster slova uchýli k nejakým opisom, cítiť z neho talentovaného básnika, bohužiaľ tak skoro nikdy neurobí. Tým, že rezignoval na klasickú dejovú výstavbu a na trochu tradičnejšie rozprávacie postupy, nie je možné, aby vás vtiahol do príbehu a už vôbec sa nebude dať hovoriť o tom, že by ste ho nebodaj čítali s napätím či vžili sa do jednotlivých postáv. Na to, aby sme ale mohli hovoriť o výraznej umeleckej literatúre, čo dokáže opantať, ako je trebárs Przybyszewského Krik, čosi knihe chýba. Takto ostáva z diela skôr pocit experimentu, či dokonca autorského „úletu“. Prepáč, Valéria, isté osobité kúzlo máš, ale to samo osebe nestačí…

Súvisiace linky

Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry