Esej: Klasické diela strašidelnej literatúry – Portrét

Veľmi dobre viem, hoci to v škole pred nami radi zatajujú (pravdupovediac ani nie, ibaže učitelia väčšinou o tom sami nevedia), že mnohí velikáni svetovej literatúry, autori, o ktorých sme sa učili a s ktorých veľavýznamnými realistickými prózami nás oboznamujú v rámci povinného čítania, písali po večeroch s obľubou aj strašidelnú fantastiku. Pripomeňme si, že medzi takýmito autormi nechýbajú svetoznáme mená ako Dickens, Maupassant či Goethe. Tradícia strašidelnej literatúry sa však nerozvíjala len v Anglicku, Francúzsku alebo Nemecku. Udomácnila sa aj v slovanských krajinách. Kto by si bol pomyslel, že si k takému niečomu radi, a s nezameniteľnými postupmi im vlastnými: umelecky, lyricky, so svojou „širokou dušou“, odskočili aj klasici z vtedajšieho Ruska. Napríklad Turgenev alebo Tolstoj (nie Lev, ale menej známy Alexej). Dnes si priblížime kratšiu novelku skladajúcu sa z dvoch voľne prepojených statí, ktorá tiež pochádza z pera veľkého a významného spisovateľa menom Nikolaj Vasilievič Gogoľ. Novela vyšla v češtine pod názvami Portrét aj Podobizna.

Mladý talentovaný maliar úplnou náhodou natrafí na zvláštny portrét, na ktorom je čosi zlovestné. Zakúpi ho. Netrvá dlho a začnú ho trápiť zlé sny, v ktorých sa mu zdá, že portrétovaný človek z obrazu vystupuje. Táto príhoda stojí na počiatku osudovej zmeny v živote chudobného umelca. Zázračne rýchlo rozprávkovo zbohatne, ale za cenu toho, že zaprie svoje zásady a obráti sa chrbtom k všetkému, v čo veril.

Tak ako napríklad i pri novele Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, aj tu máme na vcelku malom priestore povedané veľa. A ak Jekyll a Hyde vykročil z tieňa žánrovej literatúry a zaradil sa medzi slávne diela svetovej beletrie, tak dielo Portrét/Podobizeň je zas od začiatku zamýšľané ako dielo vysokej literatúry, ktoré pre zvýšenie efektu a dramatizáciu využíva strašidelné prvky. Keď sa tam vyskytnú, sú vynikajúce, je ich tam ale bohužiaľ málo, primálo. Fantastické atribúty v diele slúžia hlavne na to, aby lepšie vynikli autorove tézy a aby bolo podčiarknuté a umocnené smerovanie príbehu. Keďže som však zástancom výroku i pravidla „menej je niekedy viac“, myslím si, že to napokon nič neuberá na pôsobivosti diela, možno práve naopak. Ak už ale prirovnávať k nejakej knihe, hneď sa tematicky i námetovo naskytne Portrét Doriana Graya. Avšak toto znamenité dielo, hoci do istej miery i makabrózne, nie je strašidelné, preto som sa do nášho seriálu rozhodol do nezaradiť.

Výpoveď Gogoľovho textu je veľmi silná. Jeho posolstvo ide tiež omnoho hlbšie, než by sa mohlo na prvý pohľad javiť. Autorovi vonkoncom nejde o prvoplánové strašenie čitateľa, a predsa dokázal do textu preniesť veľmi pochmúrnu, ponurú atmosféru, ktorá vo vás nadlho zakotví. Zhustený dej a hutná atmosféra – takto by sme mohli vystihnúť dojem z diela. Bolo by to však veľmi laxné konštatovanie, pretože novela nie je nijako zvlášť dejová, jej os je postavená na filozofii a do menšej miery i na psychológii. V tom aj tkvie jej moc. Trochu zjednodušene môžeme povedať, že ide o autorovo zamyslenie, dokonca možno traktát obalený do príbehu, ktorý sa zaoberá poslaním a povahou maliarstva. Pôsobivý príbeh však robí z novely viac než iba zaujímavú úvahu. Bez preháňania možno povedať, že je to naozaj autentické umelecké dielo. Umelecké dielo, ktoré sa zaoberá účelom a funkciou pravého umenia. Samozrejme, nielen maliarstva, ktoré tu slúži ako príklad, ale trebárs aj literatúry. Gogoľovi sa podarilo jatrivo a veľmi presne uchopiť túto nepostihnuteľnú, prchavú pravdu a krásu, ktorá je jadrom každého dobrého umeleckého diela. Ale nie je to pokus o vedeckú analýzu. Je to nazeranie srdcom na podstatu, ktorá je odraná až na dreň. Zbavená akéhokoľvek balastu. Príbehu vôbec neprekáža, že jeho dej je málo rozvinutý. Neprekáža ani kratší rozsah, pretože tam nie je nijaká slovná výplň. Pocit, čo si po prečítaní odnesiete, bude budiť dojem oveľa rozsiahlejšieho diela, ktoré vás pravdepodobne obohatí viac než väčšina oveľa, oveľa objemnejších kníh.

Nezahadzujte svoj talent a nikdy sa nespreneverte svojmu poslaniu. Nikdy nevymeňte ideály za slávu a materiálne (pa)hodnoty. To je ideou diela, jeho poslaním. Prinášať pravdu a ukazovať krásu, to je poslaním umenia. Toto dielo jednoznačne umením je, a ak desí, tak je to len dobre, pretože varuje pred vykročením zlým smerom.

Na záver ešte uvediem kuriozitu so sveta kinematografie. Predloha bola v Československu pôsobivo sfilmovaná ako Podobizna. Je to malý zázrak, že niečo takéto sa podarilo natočiť v roku 1947. Pravdepodobne za to mohlo práve meno klasika, ktoré učičíkalo prípadné protesty súdruhov – cenzorov.

Súvisiace linky

Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry