Esej: Klasické diela strašidelnej literatúry – Kráľ zámku, Zapatan – Čierny rytier

V sympatickej dvojknižke, formáte, ktorý poznáme skôr z ríše detskej literatúry – jednoducho jedna novela je vytlačená z jednej strany, ale otočme knihu naopak a z druhej strany vás čaká ďalšia novelka – sa nám predstavia dvaja doboví poľskí autori s dvojicou pozoruhodných prozaických textov. Poďme si teraz tieto krátke novely postupne predstaviť.

Seweryn Goszczyński nám prináša novelu s názvom Kráľ zámku. Rozprávač príbehu sa v nej stretáva s charizmatickým čudákom, ktorého miestni považujú za neškodného blázna, a ktorý sa necháva titulovať „kráľ“. Tento zvláštny človek obýva romantické ruiny zámku a náš rozprávač s ním nadviaže priateľstvo a pokúsi sa poodhaliť závoj tajomna, ktorý samozvaného kráľa obostiera.

Goszczyński, typický predstaviteľ romantizmu, nám predstavuje knihu, ktorá je typickým zástupcom literárneho romantizmu. Autor zapojený do hnutia národnej obrody a národnooslobodzovacieho boja, príslušník tajného spoločenstva, účastník sprisahaní a člen ilegálnej organizácie, ktorý bol donútený zutekať a pred cárskou políciou hľadať útočisko vo francúzskej emigrácii, zanechal po sebe dielko, ktoré je učebnicovým príkladom romantizmu a zároveň dokonalým študijným materiálom k tomuto literárnemu smeru. Aj keby dnes niekto retrospektívne chcel vytvoriť text, ktorý by bol esenciou, výťažkom, amalgámom, definíciou romantizmu a používal by všetky dostupné eseje, teoretické práce a vedecké monografie, nespravil by nič emblematickejšie. Áno, dielo je to dokonale emblematické, napokon týmto výrazom sa v úchvatnom doslove doslova oháňa prekladateľ, a má úplnú pravdu. Ale je to dielo aj veľmi enigmatické. Teda je symbolické, postavené na narábaní so symbolmi, je však aj tajuplné, ezoterické, zašifrované. Sčasti sa o ňom určite dá uvažovať ako o (čierno)romantickej novele s nadprirodzenými prvkami, ktoré sú ale stlmené a môžu mať rovnako dobre aj metaforickú povahu, sprevádzanú ľahulinko strašidelnou atmosférou. Je to však aj národná alegória a iniciačný text. Teda dielo, ktoré má skrytý význam a prostredníctvom zasvätenia literárnej postavy sa s tajomstvom oboznamuje i čitateľ a dochádza tak u neho k premene myslenia. V hermetickej konotácii sa teda stáva novým človekom.

Ruiny zámku, búrka, postava šialenca, ktorý možno nie je tak celkom šialený (A ak aj áno, čo sa skrýva za jeho šialenstvom, a vôbec: kde je hranica medzi príčetnosťou a šialenstvom? Nie je šialenstvo len iný a možno pravdivejší pohľad nazerania na objektívnu skutočnosť?), zostup do temného podzemia, návšteva mučiarne, zvláštne sny a vízie, v ktorých ožíva minulosť, iniciačný rituál, alegória, ktorá sa mení na mystérium a mystérium, ktoré odráža i spoluvytvára realitu…

Toto úžasné čítanie je predchnuté mystikou a štylisticky je bravúrne. Žiaľ, nepoteší však väčšinu čitateľstva, ktoré by zaiste chcelo epický príbeh a namiesto toho dostane niečo, čo sa blíži filozofickej rozprave, hoci obostretej veľkou dávkou tajomna.

Władisław Łoziński nám zas ponúka prózu Zapatan – Čierny rytier. Autor, ktorý bol obľúbeným spisovateľom historických próz, prichádza s krátkou novelou (pôvodne jedna časť, jedna kapitola dlhšieho celku rozprávaní Víta Narwoja – nášho literárneho hrdinu, tu publikovaná samostatne), ktorá je tradičným príslušníkom kedysi takých populárnych príbehov o stretnutí s démonickým černokňažníkom – mágom, znalcom okultných náuk a alchymistom – ktorý môže byť „iba“ adeptom temných vied, ale aj niekým a niečím ešte horším… možno samotným diablom?

Tu mi prekážal ľudový rozprávačský štýl, ktorý však autor zámerne zvolil, aby bol čo najautentickejší. Naopak, potešilo situovanie príbehu do 18. storočia (aj keď ťažko povedať do akej miery verná), príťažlivé prostredie a miestami roztomilý (z odstupu toľkých rokov, a hodnotené súčasnou optikou) prístup k danej príbehovej látke. Tak či onak, je to malá literárna raritka, ktorá má ale dnes viac historický ako práve ten literárny význam.

Vždy ma teda poteší, keď natrafím na nejakú mne neznámu prestarnutú obskúrnosť. Pri globálnom monopole (populárnej) kultúry z Ostrovov či spoza Veľkej mláky, ma potom dvojnásobne poteší, keď naďabím na niečo z Kontinentu. Vítam to ako jedinečnú možnosť porovnať si stav čierneho romantizmu a literárneho goticizmu na pevnine a v Anglicku a pátrať po tom, ako sa prístupy k téme navzájom ovplyvňovali, a vôbec ako sa žáner vyvíjal, akým spôsobom do seba nasával národné špecifiká a zvláštnosti. Ale aj ako zrkadlil myšlienkové smery a hnutia, tendencie a pnutia v spoločnosti, či naopak rýdzo osobné ambície a postoje autora (ktoré však napokon tiež niečo širšie reflektujú). Čítanie starej literatúry je úžasné dobrodružstvo, ktoré vám dokáže tú či onú dobu vykresliť v ostrejších kontúrach, než mnohé encyklopedické diela.

Súvisiace linky

Všetky dosiaľ publikované časti seriálu esejí Gorana Lenča Klasické diela strašidelnej literatúry