Esej: Fantastické a nadprirodzené v poézii – vampirizmus v básňach

Keď som písal esej o histórii vlkolakov v kultúre a umení, jedna moja známa ma vyzývala, aby som napísal i niečo podobné o upíroch.

---

Ich vlčí príbuzní sú síce relatívne obľúbené netvory, ale predsa len vlkolačie dejiny je možné zmapovať. Je to v ľudských silách. S upírmi je to ale ďaleko, ďaleko náročnejšie, veď ide o vôbec najobľúbenejšie monštrum, ktoré západná, a nejaký čas už aj svetová populárna kultúra pozná. Z toho by nebol článok, ale gigantická monografia. Tá možno vznikne v budúcnosti, no zatiaľ aspoň v rámci nášho poetického seriálu načrieme do upírskej tematiky. V literárnej fikcii sa totiž bytosť upíra spomína najskôr v poézii, než sa udomácni v próze. Autorom prvého textu krásnej literatúry, kde sa menovite spomína upír, je dnes už zabudnutý nemecký básnik Heinrich August Ossenfelder.

Vampýr

Moje milé děvče věří
neoblomně a pevně
dávným věroukám
své zbožné matky;
ale lidé u Tisy ještě
po hajducku slyší na vampýry
přinášející smrt.
Jen počkej, křesťanečko,
ty mě budeš mít ráda;
já se ti pomstím,
a dnes u tokajského
se ve vampýra proměním.
Víno tě sladce ukolébá a já
vysaju z tvých krásných lící
čerstvý, svěží purpur.
Když se pak úlekem probereš
a já tě políbím,
políbím tě jako vampýr;
až se celá roztřeseš
a vláčná mi klesneš do náručí,
podobna duši zemřelé,
pak se tě zeptám:
Je má věrouka lepší
než víra tvé dobré matky?

Táto báseň je naozaj prvou na svete, kde sa spomína vampír. Pochádza už z roku 1748(!).

Upír tu vystupuje ako symbol dravej orgiastickej sexuality a hedonistického života. Stojí v protiklade k slušnému kresťanskému žitiu, v ktorom si človek odopiera bezuzdné slasti. Hrdina sa na konci pýta, a pýta sa hlavne samého seba cez otázku kladenú vlastne čitateľovi, či nie je lepšie nebrániť sa telesným rozkošiam, čo prináša neviazaný život. Upír je však v tejto básni v metaforickom zastúpení žiadostivý muž, ktorý ukradne dievčaťu nevinnosť, pripraví ho o panenstvo. Je to zvodca, zhýralec. Ako vidíme, vampirizmus sa zrejme od počiatkov spájal so živočíšnou sexualitou. Požívačný človek bez zábran je prirovnávaný k príšere z legiend a povestí. Báseň dokladá aj to, že za domovinu upírov bolo považované Uhorsko, príp. Rumunsko.

Ďalšia ukážka pochádza z prelomovej zbierky Kvety zla. Je to jedna z najvýznačnejších a najznámejších básnických zbierok vôbec. Akoby predpovedala modernú poéziu. Ide o romantizmus s veľkým dôrazom na estetiku slova, na silu citov a moc krásy. Ale pozor! City, ktoré sú tu zastúpené, sú často extrémne vyhrotené, neraz dokonca negatívne. A krása, ktorá je tu prezentovaná, je temná a pervertovaná – prevrátená naruby. Slávnym príkladom je trebárs báseň Mrcina, kde náš milý poet nádherne a farbisto opisuje rozkladajúcu sa mŕtvolu a poukazuje na to, že i tá najväčšia kráska raz dopadne podobne. Zbierka vyvolala vo svojej dobe obrovitánsky škandál. Bola zakazovaná a cenzurovaná a dostať sa ku kompletnému „neosekanému“ vydaniu nebolo ľahké. Určite i to jej zaistilo nehynúcu slávu. Treba podotknúť, že zlá reklama je často výbornou reklamou. Básnik ju však nepotreboval, jeho poézia je vynikajúca sama osebe a vraví sama za seba, vykladači sú pre ňu napokon zbytoční. A cenzori a moralisti jej prídu len vhod. Veď čo viac prispeje k povesti takého „enfant terrible“ francúzskej literatúry, akým bol jej autor Charles Baudelaire – otec prekliatych básnikov? Vychutnajme si ukážky v geniálnom preklade geniálneho Vítězslava Nezvala:

Upír

Ty, která jako zabiják
v mé bědné srdce vnikla jsi mi,
ty, která – mocí silná tak
jak horda běsů s čáry svými –

se v pokořeném duchu mém
teď roztahuješ se svou vládou,
ty, bídnice, s niž spoután jsem
jak odsouzenec se svou kládou,

jak se hrou umíněný hráč,
jak tupý pijan se sklenicí,
jak s červy mrcha v šachtě tlící,
buď zatracena, mrtva radš!

Já meči říkal, aby, hbitý,
mi pomoh´ volnost získat zpět,
a v zbabělosti, zapřev city,
jsem o to prosil i ten jed.

Žel, meč a jed se zamračily
a s pohrdáním řekly jen:
„Ty nejsi hoden, pobloudilý,
být z toho jařma vymaněn.

I kdyby tě snad naše síly
upíra tvého zbavily,
tvé polibky by za chvíli
tu jeho mrchu oživily!“

V tejto básni zas predstavuje pre nešťastne zaľúbeného a márne túžiaceho muža upíra žena. Je to jeho nedosiahnuteľný objekt lásky a túžby. Neopätovaná láska a šialená túžba, ktorú k nej pociťuje, z neho akoby vysávali život. Tá femme fatale je jeho súkromným upírom a nevie sa z jej moci vymaniť. Pomyslenie na ňu ho zraňuje a ničí natoľko, že uvažuje dokonca nad vraždou. Chce sa uvoľniť z pút otroctva vášne a túži po slobode, vie však, že ani vražda by mu nijako nepomohla, pretože túžbu živenú jeho predstavami nedokáže oslabiť ani smrť; lebo bez svojho objektu zbožňovania napokon ani nedokáže žiť. Je to bezvýchodiskový stav, z ktorého niet úniku. Táto báseň je výborným príkladom osudovej ženy, ktorá má moc pohltiť a stráviť svoju obeť. A nakoniec sa nedá hovoriť ani o láske ako takej, ale o šialenej posadnutosti. Samozrejme, platí to i „vice versa“, ale autorom takej básne by zas musela byť žena…

A ešte jedna zo zbierky, v podobnej tónine:

Proměny Upírovi

Ta žena, jako had na roštu zmítajíc se
a ňadra v korsetu si dráždic o kostice,
chrlila ze svých úst dvou jahodových rtů
proud těchto horkých slov se čpěním mošusu:
 – „Ó, já mám vlhké rty a znám se v dovednosti,
jak všeho svědomí se člověk v lůžku sprostí.
Vysuším každý pláč na prsou vítězných
a starcům vyloudím na tváři dětský smích.
Ten, kdo v mé nahotě mě vzhlédne bez závoje,
má ve mně nebesa, lunu a slunce svoje.
Já tolik z rozkoše, můj drahý znalče, znám,
že v tom, když v náručí již muže objímám,
či dávám zubům v plen svá ňadra v slastné chvíli,
cudná a nestoudná, slabá a plna síly,
jsou s to v té posteli, vší vášní zemdlelé,
se pro mne zatratit i sami andělé!"

A když mi vyssála již morek ze všech kostí
a já se stočil k ní, pln děsné ochablosti,
chtě vděčne zlíbat ji po jejich něžnostech,
neviděl jsem tu nic, než hnisem slizký měch!
Jat hrůzou, zavřel jsem hned oči v rozechvění,
a když jsem po chvíli je pootevřel zření,
ležely na místě té loutky, z níž šel strach,
jež měla na pohled spoušť krve v zásobách,
jen zbytky kostlivce, jež v zmatku kmitajíce
skřípaly jako štít či jako korouhvice,
houpané sem a tam zlým vichrem na tyči,
když v zimě za noci v tmách náhle zafičí.

Aj v tejto básni je upír synonymom pre dravý sexus. A práve na tejto básni si môžeme uvedomiť, že rozdiel medzi ženou vampom a vampírom sa naozaj stiera. Je pochopiteľné, že básnik píše z vlastnej skúsenosti, veď také sugestívne básne nemôžu byť dielom rozjtatrenej fantázie, nech by bola predstavivosť umelca akokoľvek bohatá. Baudelaire nepochybne píše o svojej milenke, s ktorou ho spájal „mierne“ patologický vzťah. Akiste to nebola žena s jednoduchou a ľahko prístupnou povahou, ale jej verziu si už nevypočujeme, nebola spisovateľka… Je totiž viac ako zrejmé, že život s naším básnikom taktiež nebol vôbec ľahkým a jednoduchým!

---

Všetky časti seriálu Gorana Lenča Fantastické a nadprirodzené v poézii

---

---

Goran Lenčo