Esej: Fantastické a nadprirodzené v poézii – balada, 4. časť

Po návšteve krajín bližších i vzdialenejších, pozrieme sa konečne na vývoj balady na Slovensku. Budeme musieť putovať riekou času do Horného Uhorska 19. storočia, do počiatkov romantizmu, ktorému je balada azda najvýraznejším, najtypickejším (a do istej miery i typizovaným) literárnym útvarom.

---

Už Ján Kollár v zásadnej a ambicióznej zbierke Národnie spievanky predstavuje medzi rôznymi žánrami ľudovej slovesnosti aj baladu. Dá sa povedať, že práve tá si rýchlo získava mimoriadnu obľubu a svojím umeleckým spodobením vyčnieva nad ostatné žánre. Od tej chvíle môžeme datovať i vznik balady umelej. Ľudové balady sú napodobňované, ale i prekonávané v autorskej snahe o literárnu dokonalosť formy a obsahu. Sprvoti v balade ešte cítiť ozveny klasicistického didaktizovania a moralizovania. Pomerne skoro však nadobúda novú preromantickú a romantickú estetiku, ktorá vyniká mocným vzopätím citu a zvýšenou subjektivitou, no nevzdáva sa ani reakcie na spoločenské dianie a problémy. Pri neoslabenom epickom deji zdôrazňuje i lyrické ťažisko žánru, samozrejme, vyznačuje sa aj hojným využívaním nadprirodzených a fantastických tém a námetov. Už tým, že sa inšpiruje, ba priamo vychádza zo slovesného folklóru, vzdáva hold národnému povedomiu, dokonca pomáha utvárať národnú identitu. Týmto sa slovenská balada nelíši od podoby balád iných európskych národov, dá sa naopak povedať, pretože sme patrili k národom menším a utláčaným, že národnostný rozmer je v našej spisbe ešte viac zvýraznený. Kompozične a sujetovo nachádza svoj vzor najmä v nemeckej balade Bürgera, Goetheho či Schillera. Atmosféra a nálada balady zaujali postupne literárnu obec natoľko, že predmetné aspekty, ktoré jedinečný ráz balady vytvárajú, konkrétne najmä tajomnosť, pochmúrnosť a osudovosť, začali byť označované súhrnným pojmom ako „baladickosť“. Neskôr dali vzniknúť mnohým dielam v slovenskej poézii i próze, ktoré síce nemôžeme nazvať baladami v pravom zmysle, v ich takpovediac modelovej podobe, ale ich charakter je nepochybne baladický. Balada sa tešila veľkej obľube i v 20. storočí. Vladimír Roy a Štefan Krčméry písali tradičné, respektíve tradične štylizované balady. V proletárskej, spoločensky angažovanej a ľavicovej poézii sa veľkej obľube tešila zas sociálna a sociálno-kritická balada. Ľudmila Podjavorinská sa vracia ku klasickej forme balady, avšak využíva novšie literárne postupy a prostriedky, dokonca obohacuje tradičné motívy o humorné prvky. Maša Haľamová sa už celkom odkláňa od epického podložia balady, jej reflexívne, smutné verše sú čisto lyrické. Mnohí ďalší autori taktiež píšu útvary, ktoré by sme mohli nazvať baladickými básňami. Po baladách sa siaha všade tam, kde je pociťovaný smútok a tragika, či už ide o osobné tragédie nenaplnených, nešťastných lások, alebo širšie prežívaných a uchopovaných problémov ťaživej, bezvýchodiskovej celospoločenskej situácie, ktorú predstavovala napríklad 2. svetová vojna.

Ťažiskom nášho záujmu je však prvotná forma balady utváraná povahou romantizmu, najmä taká balada, ktorá je nealegoricky fantazijná, a ktorá fantastickosť využíva ako základný výstavbový element. Balady písali hádam všetci významnejší „štúrovci“. Búrlivák a rebel Janko Kráľ, zaľúbený romantik Andrej Sládkovič či hrdinstvom a hrdinami nadchnutý Samo Chalupka. Ale aj menej známi, no nemenej význační príslušníci štúrovskej generácie: Janko Matúška – autor slovenskej hymny, predčasne zosnulý „prekliaty básnik“ Mikuláš Dohnány či všestranný a neúnavný Viliam Pauliny – Tóth. V osnovách základných škôl je na hodinách literatúry v súvislosti s baladou spájaný predovšetkým Ján Botto. Na príklade Margity a Besnej je vidno, ako sa ústne tradované rozprávanie cez neskorší prozaický zápis nakoniec transformuje do veršovanej baladickej podoby. A ako majú k sebe žánre povesti a balady blízko. Práve zo školských čias je nám notoricky známa aj Žltá ľalia. Obe spomínané básne sú však dlhé a pre nedostatok priestoru by sme sa museli uspokojiť len s úryvkami. Vyberám preto dva menej čítané príklady z autorovej tvorby, avšak nijako menej príťažlivé.

Práčka na Rimave

Na bystrej Rimave práčka perie,
bielu jej košieľku voda berie,
a ona prevráva bystrú vodu:
„Nerob mi, vodička, nerob škodu!
Veď som ja vdovička, biedna mati,
nechaná jak kôl na tej hati.
Ach, veď mi všetko, už všetko vzali,
ustrňže aspoň ty v mojom žiali.
Vzali mi poklad môj, moje dieťä,
načo som, načo som na tom svete!
Vzali mi na vojnu jedinkého:
nahaj tú košieľku – to je jeho!
a na tej košieľke krížik zlatý –
ber si, ber, vodička, všetky šaty,
len mi tú nezaber preč do Tisy –
radšej ty, Rimava, mňa vezmi si!“

A v očiach matičke slzy hrajú
a vlnky Rimavy šepotajú:
„Poď, moja, poď za ňou, vezmem ťa ja,
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
a dolu Dunajom v cudzie zeme,
tak tvoje dieťatko vynájdeme.“

Na bystrej Rimave kto to perie?
Mútna jej vodička šaty berie.
„Kdeže si, kdeže si, stará mati?
Ujdú ti Rimavou všetky šaty!“
Šaty, ach! všetky už pochytané,
jedna len košieľka a – práčka nie.

Na brehu vŕby ju vyzerajú
a vlnky Rimavou šepotajú:
„Poď, moja, poď, moja! dobre ťa ja
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
Dunajom tadolu v cudzie zeme –
košieľku synovi zanesieme.“

---

Na tichej Rimave za mesiačka
práva tam spolnoci jedna práčka.
Ak perie, tak perie až do rána:
ešte tá košieľka nedopraná.
Tak perie noc po noc celé letá,
odkedy? nikto to nepamätá.
A že ju dotiaľ tam bude prati,
kým sa vraj Rimava hor´ nevráti.

Na tejto ukážke zreteľne vidíme, že napriek archaickému jazykovému úzu – a práve i preň – slovenská balada z pera jedného z našich najlepších romantických básnikov v ničom nezaostáva za svojimi zahraničnými vzormi. Ba pre svoj sociálny náboj a dojímavý materinský akcent vyniká medzi svojimi baladickými súkmeňovcami. Druhou írečitou ukážkou zakončíme náš článok. Text nám sprostredkúva rôzne povery, ľudové čarodejné praktiky a dobové strašidelné historky. Sám autor k nej pripája túto vysvetľujúcu poznámku: „U ľudu slovenského je tá povera, že kto by malý stolček na sedenie začal večer pred Luciou (12. decembra) robiť a každý deň niečo na ňom aspoň zastrúhal do Vianoc, tedy na Štedrý večer (svätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí.“

Lucijný stolček

Raz, na Štedrý večer, šli sme do kostola.
Susedovie Janko, to bol šelma smelá;
dosť sa napočúval o bosorkách rečí:
a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.

Dobre, no, Janíček – keďs´ taký paholček,
sadniže si, sadni, semká na ten stolček,
sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:
veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!
„A čo bych nesadol? – čo priam v ňom bude Bes –“
(to stolček robený od Lucie podnes).
„A čo bych nesadol? – zložte ho len dole,
veď ja vám ukážem hneď straku na kole!
Chachacha, chichichi – kdeže ste, bosorky?!“
Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký!

Na stolček si sadne: – v obe líčka zbľadne;
pozrie – dobre duša z neho nevypadne.
Čo vidíš, Janíčko? – Jaj, bože, prebože! –
Schytí sa, chce skočiť – a tu hor´ nemôže.
„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“
Chce ruku zodvihnúť, a tu – sa mu nedá.
Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;
tri ráz chce hor´ skočiť, tri ráz ho dač´ stríme.
A na tom stolčeku ako junec v jarme
borí sa, morí sa – a to všetko darme.
A na tom stolčeku jaks´ trepe taks´ trepe:
aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! –

Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;
jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.
Tu je už kädidlo i vodička svätá –
ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“
Kadili, kropili dosť na všetky strany,
ale on na stolku ako prikovaný:
„Jaj, hlavička moja – jaj, ručička moja!“
A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.
Smutne organ hučí, smutnejšie ľud spieva
a na tom stolčeku šuhajček omdlieva.
Len kedys´ nekedys´ smutný spev prebíja:
„Rata, ľudia, rata! – jaj, Ježiš Marija!“

Už všetko utíchlo, už pieseň skončená,
scengali a národ padá na kolená.
Začne sa modlitba – aj sa dokonáva –
a Janík na stolci bolestne skonáva;
opúšťa hlavičku, ručičky napína:
niet pre toho raty len u Hospodina.
Nepomôžu kliatby, nepomôžu lieky:
Janík na stolčeku až na večné veky.

---

Všetky časti seriálu Gorana Lenča Fantastické a nadprirodzené v poézii – balada

---

---

Goran Lenčo