 |
Dva predchádzajúce diely nášho seriálu boli venované histórii vzniku baladického žánru. Stručne sme si načrtli aj diferenciáciu tohto útvaru a venovali sme sa výskytu balady v nemeckom a anglickom jazykovom prostredí. Tentoraz navštívime bližšie kraje. Pozrieme sa do českých zemí.
Aj tu sa balada tešila veľkej obľube a i tu je bezprostredne spätá, ako sme si už povedali, so vznikom romantizmu ako literárneho smeru, ale aj v širšom poňatí myšlienkového prúdu a, samozrejme, i s národnoobrodeneckým hnutím. Balady písali viacerí českí autori, ale v povedomí verejnosti sa najčastejšie viažu k jednému menu. A keďže na priestore diela tohto autora sa dajú azda najlepšie charakterizovať znaky tohto útvaru, je to dokonalý a doslova učebnicový príklad pre ilustratívny výklad jednotlivých kompozičných prvkov, tematiky, použitého jazyka a pod. Veď ho i slovenské školopovinné dietka poznajú z čítaniek. My sa však nenavráťme do nudného a sterilného pedagogického územia, medzi lavice a katedru. Čítajme tie citom naplnené a sugestívnou atmosférou nabité verše srdcom a zažime dobrodružstvo krásy a ducha. Och, a o kom je to vlastne reč? Samozrejme, máme na mysli Karla Jaromíra Erbena.
Karel Jaromír Erben (1811 – 1870) patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov českého romantizmu v literatúre a národného obrodenia v spoločenskom živote; pravda, jeho dielo na poli literatúry zrkadlilo jeho vlastenecké emancipačné snahy. Občianskym povolaním právnik, neskôr historik, archivár a politik sa výraznou mierou zasadil o formovanie moderného českého národa. Ambície na poli slovesného umenia prepojil so záujmom o zbieranie ľudovej slovesnosti a bájoslovia. Veril vo vtedajšiu populárnu teóriu, ktorá má však množstvo svojich zástancov podnes, že v ústne tradovaných ľudových rozprávaniach leží staré slovanské mytologické jadro nášho dávneho natívneho pohanského náboženstva, ba dokonca i kozmologické a kozmogonické predstavy našich prapredkov. Zbieral rozprávky, povesti, piesne, ale i celý slovesný folklór a ľudové slovesné umenie. Snažil sa pritom zachovať autenticitu pôvodného znenia. Najväčšie uznanie však dosiahol svojou jedinou básnickou zbierkou, a tá ostáva do dnešných čias jeho najznámejším dielom. Ide o Kytice, celým a originálnym názvom Kytice z pověstí národních. Je to zbierka trinástich – najskôr dvanástich, ale v neskoršom vydaní pridal ešte jednu –, balád, silne inšpirovaných ľudovými motívmi. Preto je o nej možné uvažovať i ako o ohlase a ponáške, čo zreteľne dokumentuje premostenie a prerod útvaru, ktorý je zachytený v transformácii od ľudovej balady k balade umelej – autorskej. Je nutné dodať, že autor tu dosiahol vysoký umelecký účinok, akého by spievaná ľudová balada nebola vo svojej insitnosti schopná. Za povšimnutie stojí aj fakt, že Erben nikdy svoje verše nenazval baladami. Podobne napríklad náš Dobšinský nenazval svoje sprvoti zozbierané a následne prerozprávané texty rozprávkami, ale hovoril o tzv. prostonárodných povestiach. Je očividné, že s aktuálnou kategorizáciou, ktorú pozná súčasný čitateľ z detstva, prišla až moderná literárna teoretika 20. storočia.
Pozrime sa už ale na prvú rovnomennú báseň zbierky, ktorá slúži autorovi i ako úvod do diela a anticipuje jeho účel, zámer a smerovanie. Má však už všetky znaky balady, pričom je to zároveň aj dojímavá a veľmi dobrá poézia.
Kytice
Zemřela matka a do hrobu dána,
siroty po ní zůstaly;
i přicházely každičkého rána
a matičku svou hledaly.
I zželelo se matce milých dítek;
duše její se vrátila
a vtělila se v drobnolistý kvítek,
jímž mohylu svou pokryla.
Poznaly dítky matičku po dechu,
poznaly ji a plesaly;
a prostý kvítek, v něm majíc útěchu,
mateřídouškou nazvaly.
Mateřídouško vlasti naší milé,
vy prosté naše pověsti!
natrhal jsem tě na dávné mohyle –
komu mám tebe přinésti?
Ve skrovnou já tě kytici zavážu,
ozdobně stužkou ovinu;
do širých zemí cestu ti ukážu,
kde příbuznou máš rodinu.
Snadže se najde dcera mateřina,
jíž mile dech tvůj zavoní;
snadže i najdeš některého syna,
jenž k tobě srdce nakloní!
Naša druhá báseň je veľmi slávna, mnohým sa, možno spolu s Vodníkom, vybaví ako prvá, keď sa spomenie predmetná zbierka. Je to balada typického rázu, nadprirodzeno je v nej explicitné a nemá symbolickú povahu ako pri prvej ukážke. Jednoducho veršovou, rýmovanou podobou rozpráva príbeh, z ktorého mrazí. Prináša príjemný pocit strašenia, ale má i výchovný rozmer (ako pre deti, tak aj pre rodičov) a tvrdé mravné ponaučenie. Predstavuje čitateľovi ďalšiu mátohu z repertoáru slovanských strašidiel, predstavuje však i kvalitnú poéziu, ktorá pravdivo prezentuje život našich predkov. Tu treba spomenúť skutočnosť, že „poludnicou“ (áno, uhádli ste, o nej je reč) strašili i deti na slovenských dedinách, a nie je to tak dávno!
Polednice
U lavice dítě stálo,
z plna hrdla křičelo.
„Bodejž jsi jen trochu málo,
ty cikáně, mlčelo!
Poledne v tom okamžení,
táta přijde z roboty:
a mně hasne u vaření
pro tebe, ty zlobo, ty!
Mlč! Hle husar a kočárek –
hrej si – tu máš kohouta!“ –
Než kohout, vůz i husárek
bouch, bác! letí do kouta.
A zas do hrozného křiku –
„I bodejž tě sršeň sám – !
Že na tebe, nezvedníku,
Polednici zavolám!
Pojď si proň, ty Polednice,
pojď, vem si ho zlostníka!“ –
A hle, tu kdos u světnice
dvéře zlehka odmyká.
Malá, hnědá, tváři divé
pod plachetkou osoba;
o berličce, hnáty křivé,
hlas – vichřice podoba!
„Dej sem dítě!“ – „Kriste Pane,
odpusť hříchy hříšnici!“
Div že smrt jí neovane,
ejhle tuť – Polednici!
Ke stolu se plíží tiše
Polednice jako stín:
matka hrůzou sotva dýše,
dítě chopíc na svůj klín.
A vinouc je, zpět pohlíží –
běda, běda dítěti!
Polednice blíž se plíží,
blíž – a již je vzápětí.
Již vztahuje po něm ruku –
matka tisknouc ramena:
„Pro Kristovu drahou muku!“
klesá smyslů zbavena.
Tu slyš: jedna – druhá – třetí –
poledne zvon udeří;
klika cvakla, dvéře letí –
táta vchází do dveří.
Ve mdlobách tu matka leží,
k ňadrům dítě přimknuté:
matku vzkřísil ještě stěží,
avšak dítě – zalknuté.
Kytice patria do zlatého fondu českej literatúry, ba všeobecne českej kultúry. Nespočetnekrát boli zdramatizované, dočkali sa mnohých divadelných adaptácii i jednej, a naozaj vydarenej, filmovej. A dokonca sa objavili aj v zaujímavej komiksovej podobe. Klasika teda žije a balada má v literatúre stále svoje miesto!
Všetky časti seriálu Gorana Lenča Fantastické a nadprirodzené v poézii – balada
Goran Lenčo je milovník a obdivovateľ Krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Pod týmto linkom nájdete všetky články od Gorana Lenča na Fandom.sk.