Dobrého by mohlo byť a j viac

Juraj Červenák, Černokněžník (Radhostův meč) , Václav Soukup – Wales 2004

V druhom dieli plánovanej trilógie Rogan, Goryvlad a Mirena putujú Polabím ôsmeho storočia do temných lesov Podkrušnohoria, kde sa skrýva meč Krutomor obdarený magickou mocou. Len ten, čo dokáže ovládnuť jeho silu, sa dokáže úspešne postaviť Belbohovi a vyrvať z rúk jeho uctievačov posvätný Krvavý oheň.

Cesta za týmto cieľom je však plná odbočiek. V Polabí práve prebieha rozhodujúci konflikt medzi kmeňovými zväzmi Čechov a Lučanov. Kým Česi tiahnu do boja podporovaní Perúnom, Velesom a mesačnou bohyňou Chors, Lučania na čele s Vlastislavom čerpajú magickú podporu od Černoboga., ktorý je ako vieme ochrancom- patrónom Roganovým. Vlastislav je navyše Roganov bývalý spolubojovník, takže hrdinu konflikt nemôže nechať ľahostajným… ibaže všetko dopadne trocha inak. Ako, to si už vychutnajte sami. Prezradím len toľko, že Krutomor v Roganovej pravici absolvuje pred rozhodujúcim stretom s Belbohom riadnu rozcvičku.

Radhostov meč motivicky čerpá zo známej epizódy Starých povestí českých o luckej válke. Autor úspešne skombinoval bájne pozadie s vlastným príbehom, pričom nenásilne rozvinul náznaky skryté v predlohe do nadmieru zaujímavého ohňostroja krvi, mágie a napätia. Zo žánrového hľadiska ide o historickú fantasy v najčistejšej podobe – vzhľadom na spracúvanú látku je trocha paradoxné, že ako prvý ju použil autor slovenského pôvodu. Príbeh sa odvíja s už typicky červenákovskou svižnosťou, priaznivci bojových scén nebudú sklamaní. Slabinou textu je charakterokresba. Prudkú zmenu v správaní sa Mireny autor motivoval (aj keď bezpochyby logicky a premyslene) výlučne okolnosťami deja, pričom pozabudol akoby sa onen zlom mal odraziť v jej psychike. Nakoľko sa neodrazil, už spomenutá zmena nevyznela prekvapujúco, ale nevierohodne – navyše opäť vrátená späť do takmer predošlej polohy akousi naružovelo cituplnou vývrtkou.

Nevyužité zostali epizodické postavy (lesovik Dagomir a.pod). Červenák síce prózu opäť zostavil s istotou a prehľadom; pre istotu sa však vyhol rozsiahlejším epizódam, príbeh na nás zhrmel prirýchlo, v nadmieru komornej atmosfére. Mám dojem, akoby sa nedokázal odpútať od rozsahu typického pre „conanovky“. Škoda, lebo podľa môjho názoru sa autor už dávno nemusí báť konštrukcie širšie poňatého epického plátna. V ktoromžto prípade by som označenie „největší naděje slovanské fantasy od dob A.Sapkowského“ uvedené v edičnom pláne vydavateľstva, mohol brať absolútne vážne.


21. februára 2005
Miloš Ferko