Ak by sa Robert Ervin Howard narodil na konci tretieho tisícročia, asi takéhoto Conana by stvoril. Thorleifov Cimmeran je barbar par excellence, len jeho brutalita je dovedená do extrémov (presne v duchu súčasných trendov). Conanov duchovný otec sa určite obracia v hrobe, keď k nemu Nemesis prináša vetu, čo splynula z Thorleifovho pera: \„Jeden z umírajícich mužů naříkavým hlasem prosil Elbereth o pomoc. Conanova ústa se nenávistne zkřivila. Stoupl mu na tvář, chodidlem otočil hlavu na stranu a přenesl na nohu celou svou váhu. Zapraskalo to a modlitby stichly.\“ Takýto je Conan roku 2000…
Vlastním všetkých príbehy barbara z Cimmerie, ktoré vytvoril pán Howard. Nečítal som ich už dlho, ale navždy mám niekde hlboko zafixované: Conan = dobrodružstvo, mágia, porážaná chladnou oceľou; rozpálené púšte, bezodné močiare a ľadové hory. Čiernovlasý svalovec s modrými očami – drsný, ale svojrázne čestný, zlodej, ale férový hráč. Takýto Conan sa Thorleifovi nepodaril, jeho barbar skĺzol vo svojej podstate hlbšie, viac sa priblížil ku zvieracím Piktom, než k potomkom Atlanťanov – ktorými Cimmerania sú. Zabíja často nie preto, aby víťazil, ale preto, aby zabíjal.
A – navyše – v tejto knihe vlastne Conan ani nehrá hlavnú úlohu: je len exotickým zabijakom, sprevádzajúcim na ceste Osudu svojho priateľa Ergila, vyvoleného Havraním bohom. Je pre dej významný, pretože eliminuje :) dosť prekážok (horalov, nekromantov, ghúlov a draglinov) – ale finále je v rukách (a meči) Ergila. Conan sa len prizerá – zaborený po krk v kope uťatých končatín, čriev, lebiek a vyvrhnutých mozgov. Taký je v tejto knihe Conan, ktorý kedysi dávno stretol na pláňach Asgardu dcéru Pána mrazu. Nepáčil sa mi, klesol do vnútorností príliš hlboko.
Priznám sa, nehowardovských Conanov som čítal len pár – odpad pánov Cartera, de Campa či Pergilla (z domáceho ihriska) ma znechutil; a nedokázali to napraviť ani pomerne schopní Cimmerania z pier pána Robertsa či Poula Andersona. Howardovej esencii dobrodružstva v bedrovej rúške sa nedokázal priblížiť nikto. Tento názor som nezmenil ani po Thorleifovom barbarovi; Robert Ervin sa bude aj naďalej otáčať v hrobe na ražni, pod ktorý prikladajú polienka neúspechu ďalší a ďalší autori, snažiaci sa vytrieskať zo svalnatého hrdinu pár strieborných grošov naviac.
Inak je to fajn príbeh, dobre napísaný – dynamický a preplnený akciou, okorenený čiernym humorom a verne zasadený do howardovho sveta (Hraničné kráľovstvo). Mne tam ale chýba duch Conana, tak ako ho stvoril jeho otec. Nie je to skrátka ani iskrivo ľadová mystika dcéry Pána mrazu ani veľkolepá oslava barbarstva za Čiernou riekou. Ten správny Conan sa opäť raz nezrodil, ostal zabudnutý v Zamboulských tieňoch ako Boh v mise…