 |
 |
 |
 |
Počiatok prichádza do našich kín. Batmanovský režisér Chris Nolan a herecké eso Leo DiCaprio prinášajú svoj prvý sci-fi film. A čo ich viedlo k tomu, aby natočili film o snoch? Prečítajte si v krátkom rohovore a potom hupky do kina.
Zaujíma ma, či vás niekedy fascinovali sny a či sa váš postoj k nim zmenil po skúsenosti s týmto filmom?
CHRISTOPHER NOLAN: Sny ma fascinujú celý môj život, skutočne, už od detstva. Vzťah medzi filmom a snom bol pre mňa vždy nesmierne zaujímavý. Páčil sa mi nápad premietnuť sen na plátno. Na scenári som pracoval veľmi dlho, celých 10 rokov, kým som ho dostal do tej podoby, akú máte možnosť vidieť. Myslím si, že záujem o sny a spracovanie tohto filmu vychádza z faktu, že ľudská myseľ dokáže počas spánku vytvoriť doslova celý svet bez toho, aby si človek uvedomoval, že to robí. To samo o sebe hovorí veľa o schopnostiach ľudskej mysle – najmä o jej kreatívnom potenciáli. Vždy mi to pripadalo fascinujúce.
LEONARDO DICAPRIO: Byť súčasťou tohto filmu bolo o to zaujímavejšie, že ja sám nie som veľký fanúšik snívania a nikdy som ani nebol; zo svojich snov si pamätám iba útržky. Už tradične som sa snažil zachovať si profesionálny prístup a dobre sa na svoju úlohu pripraviť. Čital som knihy o rozboroch snov, knihy od Freuda o snoch, a týmto spôsobom som skúšal preskúmať danú problematiku.
Potom som si ale uvedomil, že toto je svet snov Chrisa Nolana. Má svoju vlastnú štruktúru a vlastné pravidlá, ktoré sám vytvoril. A tak sme si s Chrisom počas dvoch mesiacov každý druhý deň sadli a rozprávali sa o štruktúre tohto sveta a o pravidlách, ktoré v ňom platia.
Jediná vec, ktorú som si odniesol zo svojho štúdia je názor, že neexistuje žiadna veda aplikovateľná na psychológiu snov. Myslím si, že je to vysoko individuálne. Emócie, ktoré počas dňa potláčame, veci, ktoré robíme, a myšlienky, ktoré nám utkveli v hlave, sa v našom podvedomí počas spánku pomiešajú a naša myseľ vytvára rôzne príbehy, ktorým by sme rozhodne mali venovať pozornosť, keď sa zobudíme.
Chris, posledné roky sa ti veľmi úspešne darilo udržiavať okolo filmu akýsi rúšok tajomstva. Ako dokážeš vyvážiť diskrétnosť s tým, čo chceš, aby sa ľudia o filme dozvedeli?
CHN: Nuž, je skutočne obtiažne vyvážiť natáčanie filmu a jeho vypustenie do sveta s túžbou zachovať ho pre divákov čerstvým. Najkrajšie filmové zážitky pre mňa boli tie, keď som navštívil kino, usadil sa, svetlá zhasli a na plátne sa objavil film, o ktorom som nevedel takmer nič, netušil som, ako sa vyvinie dej, či ako sa zachovajú postavy. Od filmu chcem, aby ma prekvapil a zabavil. A to je presne to, čo sa snažíme poskytnúť aj divákom. Samozrejme, film musíme vedieť aj predať a to je zase to, v čom je dobrý Warner Bros, a predpokladám, že áno, v určitom bode je snaha udržať niečo v tajnosti lákadlom samým o sebe. Nenazval by som to však tajnostkárstvom. Chceme, aby diváci prišli a videli ten film pomocou predstavivosti, zápletiek a predpokladov, ale rozhodne nechceme vyzradiť všetko. Filmy dnešnej doby až príliš často strácajú akékoľvek tajomno.
Leo, stala sa počas natáčania situácia, ktorá bola herecky taká zložitá a komplikovaná, že ťa to absolútne poplietlo a bol si nútený zrekapitulovať si, kde sa tvoja postava v daný moment nachádza?
LD: Pre mňa bol nesmierne zaujímavý pôvodný scenár, ktorého štruktúra bola samozrejme enormne smelá a ctižiadostivá. Prvá vec, ktorú Chris s nami prediskutoval, bola ochota ísť na 6 rozdielnych miest po celom svete. Očarilo nás vidieť scenár naživo. To je to kúzlo natáčania. Stotožníte sa so scenárom a každé (štádium sna vo filme) je absolútne rozdielnou skúsenosťou. Keď ste na snehom zaviatych kanadských horách alebo dodávke či vo výťahovej šachte, v Paríži alebo Londýne, zažijete to na vlastnej koži a vidíte na vlastné oči. Nikdy som si nemyslel, že mi to tak ohromne úľahčí všetko pochopiť a to je dôkaz toho, ako veľmi na nás vizuálne médiá pôsobia.
Chris, môžeš nám prezradiť niečo viac o nacvičovaní a filmovaní tej úchvatnej bojovej scény s nulovou gravitáciou vo výťahu, hodnej Freda Astairea?
CHN: Spomeniem hlavne jednu vec, ktorú by som chcel zdôrazniť, a ktorú si možno ľudia neuvedomujú počas sledovania filmu. Mali sme pripraveného kaskadéra, ktorý vyzerá presne ako Joe Gordon-Levitt, od hlavy až po končeky prstov na nohách. Bol k dispozícií každý deň, celé tri týždne a neurobil absolútne nič, pretože Joe trval na tom, že všetko bude robiť sám, až na jeden snímok. Čiže dokopy máme s kaskadérom jeden snímok. Všetko ostatné robil Joe sám a zvládol to skutočne bravúrne, vrátane všetkých bizardných situáciíí a, takpovediac, mučiacich nástrojov.
Chris, ako jednu z hlavných vecí, ktorá ťa pri tvorbe ovplyvnila, si uviedol “The Wall” od Pink Floyd. Napadlo mi, že sexualizácia snov tam prítomná sa v tvojom filme skoro ani neobjavuje. Snažil si sa tomu vedome vyhnúť?
CHN: Keď sa rozprávame o snoch a analyzujeme ich, sú určité oblasti ktoré môžeme skúšať, ale zároveň sa im chceme vyhnúť, lebo sú buď priveľmi rušivé pre ten typ akčného žánru na akom pracujeme, alebo pôsobia smiešne.
Čiže, jedna zásadná vec, o ktorej sme diskutovali – v čase keď sme s Leom dôkladne prechádzali scenár, rozprávali sme sa o tom najviac – je, že sa to nesmie zvrhnúť na komédiu, takú tu smiešnu verziu filmu. Mám na mysli, že jedna z tých výnimočných vecí, ktoré títo ľudia dokázali, je jednoznačne fakt, že vytvorili iba nepatrné rozdiely medzi tým, ako sa postava objaví vo sne a následne späť v realite. Nikdy nedovolili, aby scéna vyznela smiešne. Nikdy to neťahali do komédie a som si istý, že tam niekde sa nachádza perfektná komediálna verzia tohto filmu, ale ja o ňu nemám záujem.
Leo, čo sa ti najviac páčilo na tvojej postave?
LD: Pozri, ako som povedal predtým, nápad, ktorý sa Chris snažil presadiť, bol nesmierne ambiciózny a smelý a šlo mu to ako po masle. Myslím, že v tomto priemysle nie je veľa režisérov, ktorí by sa odvážili vtrhnúť do štúdia s tým, že chcú natočiť viacvrstvový film, miestami až existenciálny, akčný, dramatický a sureálny, ktorý je však takpovediac uzamknutý v ich mysli, a dostali by šancu. Je to dôkaz kvality jeho predošlých diel. Keď sledujete jeho prácu, a konkrétne Memento a Insomniu, zistíte že Chris je schopný spodobniť maximálne zhustené, komplikované zápletky deja a dať im emocionálnu váhu, a zároveň dokáže, aby sa divák cítil súčasťou toho všetkého.
Takže pre mňa to bola iba otázka rozhovoru s Chrisom a schopnosť vytvoriť kostru postavy, ktorá mala prejsť skutočnou očistou. A na konci dňa, všetky tie rozdielne vrstvy sna predstavujú akúzi psychoanalýzu – priblíženie sa k pravde a všetkému, čo potrebuje k tomu, aby pochopil sám seba.
To samo o sebe je veľmi zvláštne. Chris a ja sme sa do toho pustili a často a veľa sa rozprávali o rozdielnych predstavách, čím si Cobb prešiel v snoch a aká je jeho minulosť. Taktiež som sa často a skvele porozprával s Marion Cotillard o niektorých scénach na konci, ktoré začali byť veľmi sureálne a niekedy až rušivé.
Čim viac sme sa o postave rozprávali, tým to bolo vzrušujúcejšie. Myslím si, že všetci sme sa cítili ako súčasť cesty, ktorú sme museli podstúpiť. To bolo nesmierne úžasné.
Ktoré akčné scény boli pre teba najnáročnejšie?
LD: Najnáročnejšie akčné scény? Myslím, že scéna v Maroku bola dosť hustá, musel som totiž bežať cez dav ľudí a cítil sa ako ping-pongová loptička, nakoľko som lietal od jedného Maročana k druhému a narážal do rôznych automatov. To bolo vcelku dosť náročné, ale večer by si sa divil, koľko sme toho za deň zvládli, a na výbornú. Všetci spolu. Staral sa o nás skutočný tím profesionálov.
Leo, postava, ktorú hráš, je opäť jednou z tých záhadných chameleónov plných tajomstiev. Zdá sa, akoby ťa podobné úlohy prirodzene priťahovali.
LD: Keď si čítam scenár, nespochybňujem ho. Ak mám pocit, že by som sa s tou úlohou vedel stotožniť a pomôcť jej, zaujme ma, a samozrejme, pokiaľ je režisér človek, ktorý je schopný dostať ten ambiciózny projekt, nech je akýkoľvek, na plátno, nikdy to nespochybňujem. Nuž, myslím, že veľa mojich filmov sa nieslo skôr v tej vážnej tónine, to nepopieram. Pozri, som skutočne šťastný človek. Môžem si vybrať, v ktorých filmoch chcem hrať. Veľa mojich priateľov v tomto priemysle to šťastie nemá. Vyrástol som v L.A., poznám mnoho hercov, preto si každý deň uvedomujem, aký som šťastný, že mám túto možnosť. Takže, kým som tu, budem robiť presne to, čo chcem.
Chris, mohol by si nám porozprávať o vedeckom pohľade na sny a tvojom prieskume o nich? Ako ti napadlo, že návrhy architektov prirodzene podčiarknu vývoj týchto snových obrazov?
CHN: Prieskumu sa v skutočnosti počas písania veľmi nevenujem. Keď som písal Inception, použil som rovnaký prístup ako pri písaní Mementa o pamäti a jej strate, a totiž, že som jednoducho skúmal svoj vlastný proces – v tomto prípade, snívania; v prípade Mementa, pamäte – a snažil sa analyzovať, ako čo funguje a čo by sa dalo zmeniť alebo s čím by sa dalo narábať, a ako by z tohto procesu mohol vzniknúť nejaký súbor pravidiel.
Robím to lebo som toho názoru, že celý proces skúmania iba potvrdzuje to, čo chcete vedieť a ak vám náhodou v niečom odporuje, aj tak sa na to vykašľete a spravíte to po svojom. Čiže, v určitom bode som si uvedomil, že ak sa snažíte priblížiť k divákom, najlepšia cesta, ako to dokázať, je byť čo najviac subjektívny a prirodzený. Hovorím z vlastnej skúsenosti, toto je môj spôsob.
Chris, po úspechu Temného rytiera si určite cítil obrovskú slobodu v ďalšej tvorbe. Dodalo ti to odvahu na skúmanie vlastných hraníc? Toho, čo chceš a čo môžeš spraviť? Alebo si cítil skôr tlak, aby si sa priklonil ku konvečnejšej štruktúre?
CHN: Otázky, či sa po úspechu Temného rytiera necítim pod tlakom, dostávam často a skutočne to nie je môj prípad. Poviem to takto: cítil som veľkú zodpovednosť, pretože sa nestáva často, že dosiahnete taký veľký komerčný úspech a následne máte ľuďom opäť čo ponúknuť.
Dostali sme príležitosť a práve tá obrovská zodpovednosť nás poháňala vytvoriť čo najlepší a najzaujímavejší film, aký len bolo možné natočiť. Po úspechu Temného rytiera nám štúdio verilo, že vytvoríme niečo skutočne špeciálne a vložilo do nás plno viery. Takáto príležitosť je pre filmára vzácnosťou. Prirodzene som cítil záväzok vytvoriť niečo, na čo ľudia len tak ľahko nezabudnú.
Leo, čo sa týka herectva, pri stvárnení postavy, ktorá sa ocitá v imaginárnom svete, ovplyvní to pravidlá herectva?
LD: Povedal by som, že neexistuje nič, čoho by si si mal byť vedomý alebo čo by si mal robiť inak ako pri iných postavách, a práve to bolo na tom najvzrušujúcejšie. Toto je môj prvý sci-fi film. V skoršom rozhovore s Chrisom sme sa rozprávali o tom, že ani jeden z nás nie je veľký fanúšik sci-fi. Obaja sme voči tomu mali menšiu averziu, pretože bolo pre nás ťažké ponoriť sa celým srdcom do sveta, ktorý je tak veľmi vzdialený všetkému, čo poznáme.
A to je práve zaujímavé na sci-fi svete Christophera Nolana, že je hlboko zakorenený vo veciach, ktoré poznáme. Všetko sú to kultúrne odkazy a nám sa zdá, že sa tohto sveta môžme dotknúť, rozumieť mu a skočiť priamo doň bez toho, aby sme si museli zakryť oči a modliť sa, čo bude na druhej strane.
Čo sa týka mojej postavy, bral som to všetko ako skutočné, celú jeho cestu. To ale pri hraní musíte, pretože keď sa do postavy nevložíte a neprijmete jej príbeh za svoj, diváci vám to jednoducho neuveria. V podstate je to všetko naozaj skutočné.