 |
Rortgh je miesto ďaleko za pásmom tajgy, kde väčšinu roka noc splýva s dňom a kde by ľudia sami neprežili.
V takýchto nevľúdnych končinách sa darí len démonom a obludám dosť strašným na to, aby nimi matky desili neposlušné deti, i keď ich nik z obyvateľov Knautie nevidel. V historkách nadobúdajú rôzne podoby, lebo aj tí odvážni, ktorí sa vybrali na sever, sa buď na rozsiahlych pláňach stratili alebo sa vrátili pomätení.
Do oblasti Rortgh sa dá pomerne bezpečne dostať v lete. Vtedy zem v tundre rozmrzne a premení sa na močaristé planiny s početnými vodnými plochami. Vždy majú iný tvar a zavádzajú neskúsených. Ten, kto sa nevyzná v hviezdach, zablúdi.
Leto na severe je bohmi požehnané obdobie aj preto, lebo umožňuje cestovať koňmo. Nie je to len rýchlejšie, ale aj potrebné kvôli preprave vecí, predovšetkým však dreva na výstavbu. V tundre totiž niet stromov. Všetko, čo by v tejto čudnej krajine vyrástlo nad úroveň snehu, podľahne v zime krutému vetru.
Rortgh je i strategicky významné miesto.
Nazghova horda tu na príkaz najvyššieho ghúla, Šajdána, vybudovala pevnosť. Mala slúžiť ako základňa pre útoky jeho armády na bohatú Snériu. Keďže Snérijčania považovali svoju severnú hranicu vďaka tundre za bezpečnú, stala sa pre Šajdána výzvou.
Nazghovi sa podarilo takmer nemožné. Keď sa horda napriek ťažkostiam dostala na miesto, ktoré pomenoval Rortgh, čo v ghúlskom jazyku znamená nekonečno, ďalej už pochodovať nechcel. Obával sa, že nebude mať dosť času na vybudovanie základne, v ktorej by bolo možné prežiť zimu.
Nazgh sa nespoliehal len na čiernu mágiu. Pred odchodom presvedčil Šajdána, aby základ hordy tvorili škrati a ghúlski dôstojníci, ktorí by ich dokázali udržiavať v poslušnosti.
Jeho úsudok sa ukázal viac než prezieravý. Škrati ako súčasť hordy, ktorá mala natrvalo obsadiť územie, boli nenahraditeľní. Možno dokonca povedať, že bez týchto malých chlpatých netvorov, ktorým neprekážalo surové podnebie, plané jedlo, nedostatok spánku a ťažká práca spojená s budovaním pevnosti, by Nazghova výprava neslávila úspech.
Najväčšou prednosťou škratov bolo, že nepodliehali duševnej slabosti, ktorá sa ľudí v pustatine rýchlo zmocňovala. Obmedzený priestor, trvalý nedostatok slnečného svetla a tepla, podvedomá obava z neznáma a budúcnosti nemali na nich najmenší vplyv vďaka primitívnej jednoduchosti ich bytia.
Po druhom letnom slnovrate sa spojenie s pevnosťou v Rortgh nečakane prerušilo.
Znepokojený Šajdán vyslal rýchlu vojenskú jednotku. Velením poveril najvyššieho ghúlskeho dôstojníka, Kharzazgha. Už z toho sa dalo usúdiť, ako veľmi Temnému pánovi na udržaní severu záležalo.
Šajdánovho pobočníka sprevádzal veliteľ axtlapánskeho oddielu, Xihuill. Ten síce nebol novou úlohou nadšený, ale bál sa protiviť najvyššiemu ghúlovi rovnako, ako všetci živí ľudia, vrátane nemŕtvych a temných elfov, ktorí mu slúžili.
Kharzazgh patril k najtvrdším vojakom a jeho škrati predstavovali vyber z elitných jednotiek armády. Nik nepochyboval, že ak niekto dokáže v krátkom čase prejsť severnými močiarmi, bude to práve on. Autoritatívny a bezohľadný, neustále nútil pešiakov k rýchlemu pochodu.
I keď škratom beh na ich krivých nohách so šiestimi palcami v močaristej pôde nerobí problém, počas náročného presunu všetci nevydržali.
Ostatní sa zakaždým iba mlčky ohliadli a neskôr ani to nie. Jednotka nemala potrebu starať sa o slabších alebo zranených. Boli by na príťaž. Okrem toho škrati aj tak nemajú, mimo krátke obdobie párenia, pocit spolupatričnosti.
Železná disciplína axtlapánskeho oddielu a večná zažiadanosť škratov za jedlom, ktoré im sľúbili po príchode do cieľa, mali asi najväčšiu zásluhu na tom, že jednotka prekonala vzdialenosť medzi hranicou Knautie a oblasťou Rortgh za čas takmer o polovicu kratší, než sa to darilo zásobovacím skupinám.
K pevnosti sa priblížili koncom dňa.
Axtlapáncov na túto skutočnosť upozornili škrati. Zavetrili ju skôr než uvideli a vzrušene sa rozškrekotali.
Kharzazgh, ktorý mal, ako všetci temní elfi, mimoriadne ostré zmysly, znepokojený pritiahol koňovi uzdu: „Dym,“ povedal. „Priveľa dymu. Viac než je obvyklé.“
Do pevnosti vstúpili cez nestráženú bránu. Už na nádvorí zbadali škratov, ktorí zjavne neuhynuli príjemnou smrťou.
„Hľadajte ghúlskych dôstojníkov,“ rozkázal Kharzazgh. „Nájdite Nazgha!“
Axtlapánski vojaci sa na povel rozptýlili s vytasenými mečmi do priľahlých budov.
„Toto je dielo démonov,“ zahundral ktorýsi z nich. „Bohovia nech sú s nami. Aj my tu zahynieme skôr, než napadne sneh.“
Kharzazgh, ktorý nebol poverčivý a nikdy nedal na prvý dojem, si pozorne prehliadol telá.
„Žiadny démon. Ten škrat má dieru v hrudi a tamten odseknutú hlavu.“
„Nie všetci však pomreli na následky zranení,“ poznamenal zachmúrený Xihuill.
„Áno a divné je aj to, že útočníci nerabovali. Ostalo tu dosť užitočných vecí, ktoré by väčší oddiel bez ťažkostí odniesol,“ dodal zamyslený ghúl.
Zadýchaný axtlapánsky vojak pristúpil ku Xihuillovi.
„Pane, už sme ich našli. Nie je to… dobré. Veliteľ hordy…“
Vojak sa radšej odmlčal a ukázal kamsi za chrbát najvyššieho ghúlskeho dôstojníka. Ten sa netrpezlivo obrátil v sedle.
Pravé krídlo otvorenej brány vrátili do základnej polohy. Odhalilo to, čo si nik z Kharzazghovej jednotky pri príchode do pevnosti nevšimol.
Viselo na ňom Nazghovo telo pribité o jeho vlastné sečné zbrane. Z rán mŕtveho doposiaľ mokvala tmavozelená krv, ktorá čiernej pokožke ghúlov dodáva zelenkavý nádych.
Kharzazgh už zažil všeličo, ale tento výjav ho vnútorne zasiahol.
Žiadny elf, dokonca ani biely či sivý, ktorý odmieta slúžiť Temnému pánovi, nesmel zísť zo sveta takýmto potupným spôsobom. Šlo o porušenie najdôležitejšieho pravidla, o prejav veľkej neúcty k jeho dokonalosti, ktorou oplývali všetci elfi bez ohľadu na to, k akému druhu patrili.
Kharzazgh pomaly zostúpil z koňa a mlčky prešiel popri škratovi, ktorý sa už hostil na črevách bývalého strážcu pevnosti.
Zažiadaný netvor, ktorý nečakal na príkaz nadriadeného a stihol skrútenej mršine ostrým drápom rozpárať nafúknuté brucho, sa zbabelo prikrčil v očakávaní, že ho Šajdánov pobočník za poklesok proti disciplíne švihne bičom. Ten však mrchožrútovi nevenoval pozornosť.
Kharzazgh nadvihol Nazghovu predklonenú hlavu.
Popravcom veliteľa nebol elf. Elf by po sebe nezanechal nič, čo by ho usvedčilo.
Roztiahol Nazghove viečka a prstami mu vylúpil oko. Keď odrezal očnú buľvu od zvyšku svalového tkaniva, získal to, čo bolo v danej chvíli preňho najcennejšie.
Vnútorný zrak elfa ukrytý v jeho smrteľnom tele je studnicou všetkých vnemov, ktoré sa prenášajú do oka. O tomto tajomstve však vedia len zasvätení.
Kharzazghovi stačilo prostredníctvom zaklínadla požiadať anjela smrti sprevádzajúceho duše ghúlov do podsvetia Hasterrg o dovolenie a následne otvoriť vedomie, aby mohol prijať všetko, čo v posledných chvíľach života vnímal Nazgh. Nebál sa pretrpieť zážitky mŕtveho veliteľa.
Xihuill slúžil v Šajdánovej armáde dosť dlho, aby sa na nič nevypytoval.
Vôbec netušil, prečo Kharzazgh dokaličil dlhoročnému kumpánovi tvár, chcel však aspoň veriť, že rituál, ktorého bol svedkom a ktorému nerozumel, nebol samoúčelný.
„Vrrbazhga,“ povedal Kharzazgh. „Tá snérijská mrcha, čo zabíja škratov pri každej príležitosti.“
Vrrbazhga bola škodná. Neustále spôsobovala Šajdánovej armáde ťažkosti.
Xihuill o mladej bojovníčke počul. Historky, ktoré sa o jej výčinoch rozprávali pri táborových ohňoch, považoval za prehnané. Mala mať obrovskú silu a bola vraj nezraniteľná. Že by tiež dokázala zmárniť posádku bez cudzej pomoci?
„Dokázala,“ zdôraznil Kharzazgh, akoby čítal veliteľove myšlienky. Bol podráždený, lebo kalich jeho trpezlivosti sa naplnil. „Vrrbazhga pracuje sama. Na nikoho sa nespolieha.“
Xihuill, ktorý si dovolil zapochybovať o schopnostiach nadriadeného, nehodlal upadnúť do nemilosti.
„Ak sa dostane do Snérie, bude rozprávať,“ precedil cez zuby. „Za zničenie pevnosti jej mešťania s radosťou vyplatia takú odmenu, že už nikdy nebude musieť nič robiť. Do staroby sa môže opíjať a líhať v nevestincoch so ženskými, ako to má vo zvyku.“
„ Nebude rozprávať. Sám to zariadim,“ vyhlásil Kharzazgh vysadajúc na koňa. „Do môjho návratu budeš veliť v Rortgh. Nech Axtlapánci pripravia pevnosť na prezimovanie.“
Keď popchýnal žrebca do poklusu, dodal: „Nedovoľte škratom žrať mŕtvych. Vrrbazhga všetkých otrávila. Telá tento raz spáľte!“
Hoci mal Kharzazgh naponáhlo, stihol si ešte vybaviť jednu podlžnosť.
Prechádzajúc okolo vydeseného škrata, ktorý mal papuľu zamazanú od čerstvej krvi, dodal: „A tohto nenažranca hoďte do ohňa ako prvého. Aj tak s ním už nemôžeme počítať.“
Skvargh nevynikal žiadnymi výnimočnými vlastnosťami, ktoré by ho vyčleňovali zo skupiny. Naopak, ako škrat oplýval len takými, ktoré ľudí i ghúlov od príslušníkov jeho druhu odpudzujú najviac. Smradľavý, večne špinavý, škamravý a často i úskočný. S pribúdajúcim vekom sa tieto črty mali len zvýrazniť.
Škrati v svojej podstate predstavujú zvláštnu hračku prírody. Zrejme by nikdy nenašli výraznejšie uplatnenie, keby Šajdán nepotreboval množstvo prostých vojakov do predných línií.
Škrati, ktorých ghúli za týmto účelom lovili a cvičili, neľutovali, lebo armáda im dávala jedlo. Predurčení na likvidáciu, stali sa hlavnou údernou silou Šajdánovho vojska.
Skvargh sa taktiež cítil byť pevnou súčasťou armádneho súkolesia, napriek tomu, že patril k tým, ktorých ghúlski dôstojníci rátali na kusy.
Bol hrdý, keď dostal za úlohu prejsť severnými močiarmi do pevnosti v Rortgh. Iná vec bola, že si nešťastnou náhodou rozrezal chodidlo. Hoci sa snažil, čoraz viac zaostával.
Skvargha učili, že príkaz treba vždy vykonať. Pokračoval preto aj po tom, ako ho jednotka nechala v pustatine.
Ranu na nohe si vylizoval, veľmi to však nepomáhalo. Nechcela sa zaceliť a akurát prilákala svorku.
Vlky sú nepokojné dravce. Pokiaľ neodpočívajú, nikdy nepostoja. Aj tieto krúžili okolo, ale iba vodca svorky sa odvážil priblížiť k škratovi spiacemu na zemi. Keď mu zvedavo ovoňal ucho, Skvargh, ktorého tým prebral, sa mrzuto ohnal. Nebál sa ani trochu. Škrati nemajú v prírode prirodzeného nepriateľa. Všetky zvieratá ich obchádzajú, možno aj kvôli ich zápachu.
Zmätená svorka, ktorá sa doposiaľ s takým zvláštnym jedincom nestretla, ho nakoniec nechala na pokoji.
Začiatkom zimy tundra stále kypí životom. Behá na rýchlych nohách, vznáša sa na mocných krídlach.
Napriek tomu sa Skvarghovi nedarilo. Ako mrchožrúta ho pri vojsku učili loviť len zranených ľudí. Škratovi nezostalo nič iné, než klamať prázdny žalúdok machom, ostricou a bylinkami.
Po dvoch dňoch stratil stopu Kharzazghovej jednotky. Skúšal ju vyňuchať, ale v pôde nasýtenej chladnou vodou s pomaly sa rozkladajúcimi rastlinami, by to nedokázal ani cvičený poľovný pes.
Keďže netušil, akým smerom sa má pustiť, sadol si.
Kto vie, asi by na mieste zotrval navždy, keby nešiel okolo osamotený jazdec.
Vrrbazhgu na prítomnosť škrata upozornil kôň, ktorý ho zacítil z diaľky.
Bojovníčka nedala nič najavo. Nechala koňa voľne kráčať ďalej, iba čo pevne pod plášťom zovrela meč.
Nikoho v hustnúcom prítmí nevidela, odhadovala však, že sa skrýva v tieni niektorej zo skál.
Načúvala, ale ticho prerušoval len tlmený dusot kopýt vystriedaný špliechaním vody, cez ktorú kôň prechádzal.
I keď bola v strehu, prudkosť útoku ju prekvapila.
Nakláňajúc sa v sedle, snažila sa zasiahnuť škrata, ktorý sa spredu zavesil koňovi na uzdu.
Skvargh bol síce nasprostastý, ale nie neskúsený. Podľa sily bojovníčkiných švihov hneď odhadol, že sa prerátal. Zmenil zámer a vzpínajúceho sa koňa pustil. Ostatne, oňho mu nešlo.
Vyplašené zviera jazdkyňu zhodilo a odcválalo preč so zdvihnutým chvostom.
Vrrbazhga sa prekotúľala cez rameno a vyskočila pripravená bojovať.
V sedle mala zásoby, ktoré by jej vystačili do Snérie, luk i šípy. Je príležitosť vrátiť sa späť, sa znížila.
Najprv chcela skántriť naničhodníka, ktorý to zavinil, ale už po niekoľkých pokusoch si uvedomila, že škrata nedostane. Neútočil na ňu a napriek zraneniu bol v močaristej pôde rýchlejší.
Vrrbazhga nepochybovala, že patrí k Šajdánovej armáde a že tak ďaleko na severe za hranicou Knautie nie je náhodne. Kde je jeden, zvyknú byť aj iní a tam, kde je hromada chlpatých netvorov, budú aj Axtlapánci s ghúlmi, lebo mrchožrúti sa bez rozkazov nezaobídu.
Hm, nová jednotka v oblasti v Rortgh tak tesne pred zimou…
Dodatočné vnútorné potešenie z ďalšieho víťazstva nad najvyšším ghúlom zapôsobilo v jej žilách opojnejšie než kurgul. Ako každý žoldnier, aj ona bola bláznivo pyšná na svoju povesť.
Nech démoni vezmú mrchavého koňa! Pritrafili sa jej aj horšie veci a vždy si poradila.
Vrrbazhga bola vysoká a statná žena, navyknutá na pochody a nepriazeň počasia.
Jej vlastný život mal pre ňu iba cenu zlata, ktoré si zarobila. Bez ohľadu na výšku odmeny, čas povaľačstva a rôznych pôžitkov sa u nej striedal s obdobiami, keď bola nútená prijať úlohu a vystaviť sa nebezpečenstvu, až príliš často. Naučila sa však aj striedmosti, ktorej sa vedela podriadiť vždy, keď to bolo nevyhnutné. Ak si okolnosti vyžadovali, aby sa dostala z Rortgh do Snérie, bola pripravená tak urobiť.
Škrat ju nasledoval, ale držal sa v úctivej vzdialenosti od jej meča.
Prítomnosť mrchožrúta ju dráždila, lebo cítila, že ju považuje za korisť. Nepomohlo, ani keď po ňom v zlosti hádzala konáre a hrudy hliny.
I ten najsilnejší bojovník musí oddychovať.
Vrrbazhga si napokon sadla, aby si zdriemla. Zabodla meč do zeme a oprela sa oň oboma rukami.
Skvargh, ktorý neďaleko vyhrabával korienky, spozornel a po chvíli sa k nej prikradol.
Keď po Vrrbazhge natiahol pazúr, prezradila sa, lebo prirýchlo otvorila oči. To ho zachránilo.
V panike schmatol akýsi kameň a ovalil ju. Kým sa otrasená zviechala, mal dosť času, aby ju dorazil.
Skrat bojovníčku zviazal a založil jej okolo krku slučku z remeňa.
Len čo sa pohla, nešetrne zaťahal za vodidlo: „Vstaň a choď. Ty poznať cestu do Rortgh.“
Vrrbazhga vedela, že škrati hovoria ghúlsky, ale prvý raz počula drmoliť mrchožrúta ľudským jazykom. Ona používala ghúlštinu len výnimočne, nakoľko túto reč nenávidela rovnako ako všetko, čo s temnými elfmi súviselo.
„Nepôjdem na sever, ty smrad,“ odsekla.
„Kharzazgh prikázať Skvarghovi pochodovať do Rortgh. Musím.“
Tak sám najvyšší ghúlsky dôstojník velil novej jednotke, pomyslela si znepokojená Vrrbazhga. Priveľmi mocný. Priveľmi nebezpečný.
„Veď si pochoduj, keď chceš,“ odpľula smerom k škratovi, lebo vedela, že sa bez nej nezaobíde.
Popudený Skvargh nelenil. Vytiahol spoza pása obojstranne zubatý nôž, ktorý bol súčasťou výzbroje pešiakov Šajdánovej armády, zatlačil bojovníčke hlavu dopredu a priložil čepeľ na jej obnažený zátylok.
Hoci vedela, že škrati takto popravujú zajatcov, smiala sa ako šialená.
Mrchožrút pochopil, že musí byť trpezlivý.
Sadol si obďaleč, nedbajúc na sneh, ktorý začal šibať z oblohy.
Vrrbazhga neprosila.
Ráno ju vyhrabal zo záveja. On zimu vďaka hustej srsti znášal dobre, žena však mala fialové pery a vlasy a obočie pokryté kryštálikmi zmrznutého snehu.
Nechcel, aby umrela a tak založil oheň.
Keď precitla, rozkašľala sa.
„Aj tak ťa nepovediem,“ zopakovala zanovito: „Ak chceš, zabi ma, ale potom rýchlo. Chladno mi je.“
Kharzazgh sledoval stopu Vrrbazhgy so zanietením lovca.
Hneď na druhý deň ho povzbudilo, keď zbadal zatúlaného koňa, ktorý jej podľa výstroje patril.
Dal sa ľahko chytiť. Cudzie prostredie ho desilo a ako každé stádové zviera mal prirodzenú potrebu pripojiť sa ku ghúlovmu žrebcovi.
Odpočinuté zviera sa Kharzazghovi hodilo, nakoľko šiel z Rortgh bez prestávky. Presadol a žrebca viedol za uzdu ako záložného. Musel sa ponáhľať, lebo mraky a štipľavý vietor predpovedali zmenu.
Keď začalo snežiť, zablúdil. Zamračená obloha mu nedovolila určiť smer na základe hviezd a ráno biela planina neposkytovala takmer žiadny záchytný bod. On však nerozmýšľal nad tým, čo s ním bude, ani keď mu kone uviazli v snehu a odmietli ísť ďalej.
Anjel smrti, ktorý preletel okolo, mu nevenoval pozornosť. Kharzazghov čas teda nenastal. Musela to byť Vrrbazhga, ktorá zomierala kdesi v tundre.
Šajdánov pobočník nestrpel, keď mu čokoľvek narušovalo jeho zámery. Ak prisahal, že bojovníčku dostane živú, malo sa tak stať. Bolo to trúfalé aj na jeho postavenie, ale Kharzazgh bol v tej chvíli presvedčený, že má na Vrrbazhgu väčšie právo než anjel smrti.
V čiernej mágii sú zaklínadlá, ku ktorým sa neodporúča uchyľovať.
Zasvätení sa nimi dožadujú pomoci od démonov a oblúd z odlišného sveta, než je ten, ktorý elfi zdieľajú s ľuďmi. Ktokoľvek sa rozhodne narušiť pravidlo o zákaze prechodu, riskuje.
Arrtrax si za svoju službu zvykol žiadať obeť a Kharzazgh mu ju bol pripravený ponúknuť. Spomedzi démonov, ktorí napriek všeobecnému zákazu radi vyhoveli pozvaniu, vládca tundry patril k najmocnejším.
Skvargh nerozumel ľuďom. V Šajdánovej armáde to ani nebolo potrebné. Ako vojak však mal dosť skúseností, aby vedel, ako s nimi zaobchádzať.
Mnohí zajatci sa smrti nebáli, ba dokonca pre nich bola prijateľnejšia, najmä ak mali skonať ako hrdinovia. Vtedy bolo potrebné zmeniť prístup.
Škrat chytil Vrrbazhgu za ľavú ruku a jedným švihnutím jej vlastného meča odsekol bojovníčke prstenník s malíčkom.
Bolo to rýchle a nekompromisné.
Vrrbazhga sa iba mykla. Mráz jej dávno znecitlivil končatiny.
Večne hladný škrat zdvihol odťaté prsty a hltavo sa do nich pustil.
„To je začiatok,“ poznamenal, drviac nahlas zubami kosti. „Ak ma nevziať do Rortgh, nikdy nedokázať držať zbraň.“
Vrrbazhga sa dovtípila, čo tým myslí.
Boli sami a nemali žiadne jedlo. Mrchožrúti konali rovnako ako kanibali z juhu. Hneď nezabíjali. Ľudské telo je priveľké aj pre niekoľkých jedincov a mŕtvola by sa časom znehodnotila. Zvykli zajatcov kaličiť postupne, aby ich udržali nažive čo najdlhšie.
Sústo však malo zvláštnu horkastú príchuť. Skvargh vytiahol zvyšok zo svojej tlamy a podozrievavo si ho obzrel. Potom náhlivo pristúpil k žoldnierke. Bez vysvetlenia začal skúmať ženinu tvár a hoci protestovala, pokúsil sa jej násilím otvoriť ústa.
Nakoniec si prehliadol jej zmrzačenú ruku. V snehu po nej zostal červený odtlačok, ale krv v rane sa už zrazila a bola tmavozelená.
Mrchožrút sa vyľakal. Začal škrečať a pobehovať okolo Vrrbazhgy po štyroch ako rozrušená opica.
Keď sa konečne ovládol, zložil jej z krku obojok.
„Odpustite, pani,“ prihovoril sa kajúcne po ghúlsky. „Skvargh by vám neublížil, keby vedel, že…“
Vrrbazhga naňho uprela pohľad, ktorý bol mrazivejší než vietor, čo dul nad pláňou: „Mlč, ty hnusný netvor. Vyzerám snáď ako ghúlka?“
Ani najmenej, pomyslel si zmätený Skvargh. Tušil, že ani táto skutočnosť ho v očiach temných elfov neospravedlní. Ghúli boli pre škratov nedotknuteľní.
Skôr než stihol Vrrbazhgu vyslobodiť z pút, zacítili, ako sa tichá tundra zachvela.
Otrasy postupne silneli, lebo čosi obrovské sa približovalo.
Pozreli smerom k horizontu a videli, ako sa napadaný sneh postupne vzdúva a rozstrekuje do výšky. V tundre nebolo zvieraťa, ktoré by také čosi dokázalo.
Vrrbazhga okríkla škrata, ktorý užasnutý hľadel na nezvyčajný úkaz: „Snežný démon! Okamžite ma uvoľni, ty hlupák, inak je po nás!“
Skvargh začal horlivo prerezávať remene, ale Arrtrax bol prirýchly.
Škrat v pude sebazáchovy schytil horiace poleno. Bol to chabý pokus.
Démon sa vynoril spod snehu v celej svojej strašlivej veľkosti. Biele šupiny sa mu na slnku ligotali, až oslepovali.
Jedným pohybom chvosta namietol na vatru sneh a následne zhltol kvičiaceho škrata.
Potom sklonil ozrutnú hlavu a skúmavo sa priblížil k bezmocnej Vrrbazhge. Nozdry mal tak blízko, že jeho teplý dych zrážajúci sa v studenom vzduchu do veľkého oblaku pary, ju celú zahalil.
Arrtrax zafučal. Vôňa zodpovedala tej, ktorou bol nasiaknutý konský postroj, čo mu Kharzazgh dal oňuchať. Cítil však, že slabne spolu s bojovníčkinou životnou silou.
Nespokojne zamrmlal, zvinul svoje obrovské plazie telo do nespočetných slučiek a podchladenú ženu do jednej z nich pevne zabalil.
„Úprimne, predstavoval som si ťa inak. Podľa historiek by si mala škratov hlušiť už samotným pohľadom a nie nechať si od nich sekať končatiny.“
Najvyšší ghúlsky dôstojník vedel, ako v žoldnierke vzbudiť novú chuť bojovať.
„Mrzí ma, že som ťa sklamala, Kharzazgh. Ty mňa nie. Si ešte škaredší, než som si myslela. Stvoriteľ mal čudný zmysel pre žart, keď dovolil, aby temní elfi ovládli ľudí.“
Vrrbazhga bola mrzutá, lebo len čo sa zohriala v Arrtraxovom zovretí, pocítila hlad, smäd a bolesť.
„Aj ty si predsa ghúlka.“
„Nie,“ zablyslo sa jej v očiach, „som človek.“
„V takom prípade by som ťa musel dať utratiť. Zabila si Nazgha a ďalších ghúlskych dôstojníkov z Rortgh. Len elf smie popraviť iného elfa.“
„Ja som mala dôvod,“ odvrkla. „Keby to pomohlo, vrazím si nôž do brucha a vyrežem všetko, čo ma spája s otcom. Bohovia nech zatratia deň, keď pojal moju matku. Dosť sme si za to obe vytrpeli, kým som sa naučila brániť.“
Kharzazgh priložil bojovníčke k ústam čutoru. Chlapi nemajú potrebu rozprávať a Vrrbazhga pri toľkých rečiach strácala jeho rešpekt.
„Medovina?“ nedokázala ovládnuť žiadostivosť.
Pila hltavo, kým jej nedošlo zle a vyvrátila obsah.
„Čo si mi to dal?“ hnevala sa, keď konečne lapila dych.
„Kurgul,“ uškrnul sa. „S Axtlapáncami robí pred bitkami zázraky. Dáva im silu, ilúziu o neporaziteľnosti. Ghúli majú tento nápoj zakázaný. Naše telá ho nevedia stráviť.“
Vrrbazhga sa prvý raz pozorne zahľadela temnému elfovi do tváre: „Čo vlastne chceš?“
„Ošetrím ťa, dám ti najesť a vezmem do Rortgh. Zima je dlhý čas na rozmýšľanie. Nakoniec povolíš. Po Šajdánovom boku budeš užitočnejšia.“
„Pevnosť je zničená,“ namietla. „Niet sa kam vracať.“
„Moja jednotka ju obnoví. Na jar budeme pripravení na útok.“
Vrrbazhga sa zasmiala a pohodlne si oprela hlavu o Arrtraxa.
Nasýtený démon odpočíval skrútený v snehu. Kharzazgh dodržal slovo. Obetoval mu aj druhého koňa za to, že našiel Vrrbazhgu a odmietol ju vydať anjelovi smrti. Bol to však len dočasný stav. Arrtrax bol nepredvídateľný i pre zasvätených. Ani čierna mágia nemusela stačiť na jeho drvivú silu.
„Do jari nebudeš mať žiadnu vojenskú jednotku,“ povedala s viditeľným potešením. „Rortgh je už teraz miestom mŕtvych. Ako veliteľ si zlyhal, keď si pred odchodom nepreveril celú pevnosť. Vojaci v nej neprežijú. Žiadny človek, ba ani škrat nedokáže piť pokazenú vodu zo studne plnej napučaných mŕtvol.“
Vrrbazhga bola vo svojej nenávisti dôsledná a preto úspešná. Na Kharzazghovej tvári sa však nepohol ani sval. Vždy sa ovládal, nezvykol odkrývať svoje vnútro. Vďaka tomu bol o niekoľko krokov vpred aj vo chvíli, keď si protivník namýšľal, že vyhral celý boj.
Vrrbazhga žila v presvedčení, že sa narodila ako človek. Možno to tak aj bolo, ale správala sa ako čistokrvný temný elf. Toto poznanie navyššieho ghúlskeho dôstojníka pobavilo a vzbudilo v ňom ešte väčší záujem o ovládnutie dcéry. Ak sa mu to podarí, nebude Vrrbazhgu musieť zabiť.
Pomaly sa naklonil k jej uchu a zašepkal: „Vrátime sa, aj keby som ťa mal do Rortgh vliecť za vlasy.“
Tma je spojenec, tma dokáže milosrdne zakryť všetko, čo by malo ostať utajené. Priveľa tmy však neprospieva. Človek v nej stráca prehľad o plynutí času, jeho duch chradne.
Vrrbazhga netušila, koľko dní prešlo, odkedy ju dovliekli do Ghurrgarrachu.
Táto veža, hlavné sídlo Šajdána, mala v podzemí vybudované rozsiahle kobky zatopené vodou. Väzni v nej boli nútení po celý čas stáť. Aby sa neutopili, mali na krkoch drevené klady, ktoré ich nadnášali.
V tak chladnej vode aká je tu, telo odsúdeného rýchlo znecitlivie. Nešťastník nevníma, ak sa oňho ošuchne klzká zmija, nedbá na ryby, ktoré sa do podzemia dostali trhlinami v múroch a skúmajú mieru rozkladu tiel.
Vrrbazhga načúvala stonaniu a bedákaniu spoluväzňov.
Keď sa okované dvere so škrípaním otvorili a zvuk krokov na schodoch ohlásil stráž, sprevádzalo ju svetlo z fakieľ, ktoré oslepovalo ako blesk. Ghúli zakaždým iba privliekli niekoho nového a hodili medzi ostatných.
Boli tu aj škratí dozorcovia, ktorí mali na starosť čistenie. Dlhými palicami lovili mŕtvych a vyťahovali ich z vody. Jedlo ani pitnú vodu nerozdávali. Väzni boli odsúdení na smrť, pokiaľ s nimi najvyšší ghúl nemal iný zámer.
Osud sa s Vrrbazhgou zahral dosť čudným spôsobom.
Po ťažkostiach, ktoré prekonala po tom, ako sa na ceste do Rortgh zbavila Kharzazgha, podarilo sa jej dosiahnuť najsevernejšie položenú snérijskú osadu v oblasti Riamond.
Na základe prísľubu, že bohato zaplatí, ju obriadili, ošetrili jej omrzliny a uložili do slušnej postele, aby sa vystrábila.
Skôr, než sa sama postavila na nohy, ghúlske komando ju unieslo a dosť nešetrne prepašovalo cez Snériu do Južných močiarov. Usudzovala tak podľa zvukov a vôní, teploty a vlhkosti ovzdušia, lebo po celý čas mala na hlave vrece.
Ghurrgarrach plnil svoju úlohu dokonale. Dokonca i Vrrbazhge sa zdalo, že je tu celú večnosť.
Obzrela sa, lebo zacítila, že čosi sa na ňu díva.
Na kamenných schodoch sedel anjel smrti. Aspoň si to myslela, keďže bytosť sa veľmi podobala temným postavám, ktoré videla na freskách v modlitebniach. Snérijčania si tak predstavovali zatratenie.
Ostatní väzni akoby prítomnosť éterickej bytosti nevnímali.
„Sú to len ľudia,“ poznamenal anjel pohŕdavo, keď si všimol jej zmätok. „Nepatrím do ich sveta.“
Okamžite bola v strehu. „Ani ja do tvojho. To, že mám zelenú krv nič neznamená.“
Anjel smrti sa trpezlivo usmial. „Ale áno, prinajmenšom, že ťa budem sprevádzať do Hasterrgu. Tvoj čas sa naplnil už dávnejšie, pamätáš sa? Unikla si mi len vďaka Kharzazghovej pomoci.“
Bytosť sa dôverne naklonila k bojovníčke. „Vedela si, že najvyšší ghúlsky dôstojník, ktorého si zmárnila, bol tvoj otec?“
Z rozkošníckeho tónu hlasu rozpoznala, že sa musí mať na pozore. Nikdy sa nebála smrti, prítomnosť anjela jej však bola nepríjemná.
„Mal si sa spýtať jeho čiernej duše,“ mykla ľahostajne plecom.
„Odmietla prezradiť. Obávam sa, že Kharzazgh bol na teba svojím spôsobom hrdý.“
„Klameš. Odkiaľ by inak komando vedelo, kde ma má hľadať?“
„Sú aj iné spôsoby.“
Vrrbazhga sledovala pohyb jeho ruky ako urieknutá.
Anjel smrti vytiahol akýsi okrúhly predmet a vystrel dlaň. V tme rozoznala, že v nej má vylúpnuté oko. Ghúlova červená dúhovka žiarila ako rozpálený uhlík.
„Dôkaz pre Šajdána,“ povedal. „Všetko, čo sa udialo pred Kharzazghovou smrťou je v ňom zaznamenané.“
Nerozmýšľala a jediným úderom vyrazila anjelovi oko z dlane. Čľuplo do tmavej vody, avšak on sa nezdal byť znepokojený.
Rozrušená bojovníčka akoby zabudla, s kým hovorí.
„Aj keby to tak bolo,“ šeptala výhražne, priťahujúc sa ku kamenným schodom, „som len polovičná elfka. Nemáš na mňa právo. Temný pán rozhodne. Inak by ma sem nevliekli, ale zabili namieste.“
„Byť tebou, na najvyššieho ghúla by som sa nespoliehal. Zničila si mu pevnosť. Pochybujem, že bude zhovievavý, aj keby si bola elfkou od hlavy k päte.“
Anjel smrti zadumane pozeral žene do tváre. Hľadal čosi, čo v nej nebolo.
Zrazu bojovníčku chytil za krk a napriek tomu, že bol éterickej podstaty, bez námahy prekonal odpor drevenej klady, ktorú mala pripevnenú okolo hrdla, a ponoril ju pod hladinu.
Bránila sa, rozhadzovala rukami, ale nedbal.
Po čase prestala klásť odpor. Aj tak ju nepúšťal.
Prešla hodná chvíľa a ženina duša sa neuvoľnila.
Väzni sa zo zvedavosti zhromažďovali okolo neprirodzene ponorenej ženy a poverčivo sa prežehnávali.
„Bohovia, nech sú k nám milostiví. To je súd spravodlivosti.“
Anjel konečne Vrrbazhgu pustil.
Drevená klada vyplávala a odnášala bojovníčkine telo kamsi smerom do útrob kobky. Nik z väzňov sa ho neodvážil dotknúť.
„Žiadna ghúlska duša,“ zahundral namrzený anjel. „Kharzazgh sa jej v Hasterrge nedočká.“
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2012. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.