Čakám Mužov v čiernom

Aj vy, keď u vás nasneží, musíte do práce zlaňovať? U nás od istého času situáciu zachraňuje MHD, pravda, pokiaľ nečakane nemrzne, neprispí si ten chlapík, čo rozsieva po cestách štrk so soľou a… nie je pondelok ráno. Dnes nastala otrasne nevhodná konštelácia, a tak bol priam zázrak, keď sa autobus prihrnul k zastávke blízko nášho domu. Jasné – ako vždy. Preplnený. Chvíľu som sa hompáľala okolo tyče, ale pri poliklinike polovička ľudí vystúpila. Sadla som si do uvoľnenej štvorky vpredu a ukladala si kartu do kabelky, keď zrazu… čuchám, čuchám… a skoro ma prevrátilo.

To ste nikdy nezažili, aký strašný smrad ma ovanul. Ako mamut, ktorý sa rozkladá v mláke po roztopenom ľadovci, znečistený exkrementmi hyen, trpiacich črevným katarom. No, proste zvracanie vyvolávajúca hniloba krížená s celookresným zahovnením…

Najprv mi preletelo hlavou, či tadiaľto nešlo auto s chirurgickým odpadom z nemocnice, ale – dokelu – nemocnice majú hádam vlastné spaľovne, nie? Potom som sa uspokojila s teóriou, že v zdravotníckom komplexe asi došlo havárii odpadového potrubia a úprimne som tých ľudí poľutovala.

Autobus sa pohol, dvere sa zavreli, ale tie závany smradu ma ovievali stále. Zrazu za mnou voľakto zachrchlal, na zátylku som pocítila teplý dych – a konečne mi došlo.

Niekomu tak strašne páchne z úst!

Dve zastávky som bojovala s nutkaním vstať a prejsť na druhý koniec autobusu. Ale som dáma, neuvediem predsa niekoho do rozpakov tým, že si od neho vyzývavo odsadnem. Celý čas som premýšľala, čím ten smradľavý neborák trpí – možno čosi nedopatrením zjedol (asi dotyčného mamuta), možno je postihnutý ťažkou žalúdočnou chorobou a už mu zostáva len pár dní života, možno je to bezdomovec s netesniacim a neošetrovaným vývodom…

Keď som vychádzala z autobusu, obzrela som sa. Sedela tam príjemná, pestovaná staršia dáma, s decentným rúžom a mejkapom, a pri kútiku úst si držala vyšívanú vreckovčičku.

A vtedy mi svitlo. Bol to on, šváb. Chce sa tu usadiť a zaplaviť našu planétu svojím potomstvom. Tej úbohej panej ukradol kabelku, kabátik, navliekol sa do jej drahou kozmetikou prežiarenej kože… A teraz sa preváža po meste, hľadá nové obete, aby mal do čoho naklásť vajíčka, či čo… Desivé!

Ale nemusíte sa ničoho báť, oni ho dostanú, viem to. Jeden starší, jeden mladší, v čiernych oblekoch a s čiernymi okuliarmi. Vždy tak chodia. Určite.

Len dúfam, že budú pri resetovaní našich mozgov opatrní. Nerada by som totiž prišla o Nápad, ktorý som včera dostala…

Neviete, náhodou, čo som si to chcela pred chvíľou zapísať?


10. februára 2004
Alexandra Pavelková