Agnes

Potkaniar si píska

Drobný, ani riedky ani hustý dážď, vytrvalo sa lejúci z jednotvárnej sivej oblohy Pavlíkovi podľa jeho vlastného tvrdenia spôsoboval depresiu. Bezvládna mŕtvola na dlažbe by mu na nálade nepridala. Obzvlášť, keď bola jeho.

Stál som nad ním, a hoci ma čosi zhora veľmi tlačilo do kolien, nekľakol som si. Len som pozeral, ako voda plní diery v jeho tele a vymýva krv. V sivastočervenom potoku sa lenivo hrnula do kanála. Bloody Mary. Chľast pre potkanov.

Vtedy pri mne zastala Agnes. Dívala sa na Pavlíka. Nikdy neplakala, ale v jej tvári sa často usádzal výraz toho najhlbšieho smútku, akého je ľudská bytosť schopná. Hoci podľa Matúša Agnes nebola ľudská bytosť. Tvrdil, že je anjel.

„Postaráš sa o pochovanie?“ spýtal som sa jej. Prikývla. Pršalo od rána, ale ona bola suchá. Bohvie, kade chodila. Autom určite nie. Bez ceremónií si kľakla k Pavlíkovmu telu, jemne mu vybrala z ruky zbraň a podala mi ju. Narovnala mu telo, ruky zložila na prsiach. Zopäla aj svoje a sklonila hlavu. Mala pravdu. Na podobné obradnosti pri pochovávaní nie je čas. Mŕtvych je priveľa, aby sa robili pohreby.

„Pomodli sa aj za mňa,“ požiadal som ju. „Aj za chlapcov.“ Neobzrela sa, nič nepovedala, len prikývla. Nechal som ju pri mŕtvom a vrátil som sa do úkrytu. Chlapi v nezameniteľnom smrade odpočívali, hrali karty, čistili zbrane. Takmer potichu. Pri peci sa sušili premočené šaty. Zavrel som dvere. Samopaly, môj aj Pavlíkov, som položil na stôl, sňal som si prilbu a vyzliekol premočený plášť. „Prišli sme o hliadku,“ povedal som nahlas. Chlapi stíchli a zdvihli zrak. Pozrel som na Petra. „Pavlík,“ dodal som.

Pri oznamovaní strát, nech to už robil ktokoľvek, sa vždy snažil o neutrálny, faktický tón. Ja som to teraz umocnil tým, že som sucho povedal, že sme prišli o hliadku. Kto to bol, to len na vysvetlenie. Nie je čas na slzy. Uvedomoval som si, ako na mojich podriadených zapôsobí správa o Pavlíkovej smrti. Nechcel som, aby sa k nám vôbec pripájal. Prsty mal uspôsobené na hranie na gitare, nie na strieľanie. Ale nedal sa odbyť, mal hlavu plnú vznešených ideálov za slobodu, rovnako ako jeho brat. Lenže Peter sa aspoň nenechal v zasnení zastreliť na hliadke.

Díval sa na mňa, bledý, nešťastný. Karty v jeho rukách slabo pukli, ako sa prehli pod tlakom zbelených prstov. „Ostala pri ňom Agnes. Zariadi všetko.“ Ako vždy, Agnes sa postará.

„Nechal si ju tam samu?“ znepokojil sa Matúš. Pozrel som naňho s vďakou. Áno, starký, máš prečítanú moju taktiku velenia. Niet kedy fňukať nad Pavlíkom, Agnes je tam sama v daždi, a za rohom možno číha snajper.

„Agnes nikto neublíži,“ odvetil som. Peter sa rozhýbal. Vstal a začal sa obliekať. Nezdržoval som ho. Pavlík si to zaslúži. Štefan šiel tiež, naučenými pohybmi si nabil pušku a spoločne vyšli do dažďa.

• • •

Odkedy sa rozpršalo, boje utíchli. Hliadky chodili každá v tej časti mesta, ktorú držali pod kontrolou. Nedarilo sa nám obkľúčiť mesto, aby sme tú ostrovanskú zberbu uväznili v ich vlastných domoch. Severnú bránu si strážili zúrivo. Tušili, že keby stratili aj tú, bol by to ich koniec. Ale teraz odstrelili Pavlíka. Moji muži zrejme dostali chuť zaútočiť na barikády a postrieľať dvakrát toľko hliadok, ale už vedeli, že im to nedovolím. Bezhlavý útok je presne to, čo by Ostrovania chceli. Hordu rozbesnených ľudí by postrieľali ako králiky. Pokojne. Necítili nič, chladní, vypočítaví. S rovnakým chladom sa prizerali, ako sa ich domovina ponára do mora a na lodiach sa preplavili k nám. Nikto nebol nadšený, keď sa na mori objavili lode plné neznámych ľudí s neznesiteľne tvrdým prízvukom. Mali sme však pocit, že sa patrí poskytnúť pomoc ľuďom, ktorí stratili domov. Postavili sme pre nich obydlia na kraji mesta. Tým nevďačníkom to ale samozrejme nestačilo.

Postupne, nik si to sprvu nevšimol, sa začali sťahovať bližšie k centru. Množili sa, bolo ich stále viac, a hoci sme im patrične dávali najavo nevôľu nad ich drzým správaním, neodradilo ich to. Postupne sa premnožili tak, že za iných okolností by splynuli s normálnymi ľuďmi. Ale oni nie. Naďalej si zachovali svoj tvrdý prízvuk a legendy o Ostrove, ponorenom do oceánu. Zrazu sa úlohy otočili. Kým sme sa stihli spamätať, ovládli obchody. A za starostu bol zvolený Ostrovan.

Ostrovania nad nami ohŕňali nos, klamali nás, postupne nás vysťahovali do zdevastovaných barákov na periférii. V meste, ktoré vlastnými rukami stavali naši pradedovia, nám zrazu nič nepatrilo.

Najprv sa začali biť deti.

• • •

Agnes chodila ako duch. Stretnúť ju na ulici, pomysleli by ste si, že je magor. Nikdy veľa nerozprávala. No nebola retardovaná. Žila so svojím otcom, rybárom, na brehu mora. Snažili sa, tak ako mnohí ďalší, konkurovať motorovým lodiam Ostrovanov, ktoré sa prechádzali po mori a za sebou ťahali siete plné rýb. Úlovok miestni rybári nosili do hostinca, kde ich krčmár, Ostrovan, vždy nemilosrdne ošmekol. Treli biedu.

Jej otca zabili kopovovia Ostrovanov hneď pri prvých nepokojoch. A ona po celý zvyšok vojny chodila po meste, ošetrovala ranených, modlila sa za mŕtvych a zariaďovala pochovávanie.

Našich.

A Ostrovanov.

Pre ňu barikády neplatili. Prechádzala cez ne a vojaci na oboch stranách sa na ňu iba dívali a nechali ju tak. Sprvu mi to vadilo. „Zabili ti otca,“ povedal som jej, keď sa úplne zbytočne snažila zastaviť krvácanie ostrovanského holobriadka. Fakticky bol už mŕtvy. „Ty im ešte pomáhaš?“

Pozrela na mňa svojimi svetlohnedými očami, ukázala na dokonávajúceho fafrnka a povedala: „Tento ho nezabil.“ „Spoznala by si vrahov?“ spýtal som sa posmešne. Ako to môže vedieť? Guľky lietali z jednej strany na druhú, len tak hvižďalo. Agnes sklonila hlavu a utiahla obväz na sopľošovej hrudi: „Aj ich to bolí,“ poznamenala prosto.

Strelil som mu do hlavy. Mykol sa a znehybnel. Agnes sa tiež mykla a znehybnela. Pozrela na mňa s otázkou v očiach. „Rana z milosti,“ odvetil som. „Teba potrebujú tí, čo ešte majú nádej. Mal to už za sebou.“

Išla ošetrovať tých, čo mali nádej. Chodil som po bojisku a rozdával rany z milosti.

• • •

Mal som s tým skúsenosti. Totiž prví, ktorí zorganizovali skutočné boje, boli Štefan a jeho manželka. Tvrdá žena. Najprv od nej lietali nadávky. Potom kamene. Potom strely. Bola jediná žena medzi nami. Nestratila sa. Bojovala ako levica. Strieľala presne. Potom jej črepiny granátu roztrhli brucho. Ležala na zemi a vrieskala odušu. Štefan kľačal pri nej a nemohúco rumádzgal pri pohľade na črevá rozhodené po dlážke. Vtedy som k nej prišiel a strelil jej do hlavy. Aby netrpela. Štefan zdvihol zrak a nebola v ňom ani vďaka, ani nenávisť. Po tom už boje neviedol. Na jeho miesto som nastúpil ja. Možno časom pochopil, čo som pre Štefanku urobil. Nikdy sme sa o tom nerozprávali. O žiadnych mŕtvych. Bol jeden z najvernejších, najudatnejších a najpresnejšie strieľajúcich ľudí. Viac ma nezaujímalo.

• • •

Možno za to mohla práve Pavlíkova smrť, ale nevydržal som sedieť v úkryte. Vzal som so sebou Matúša a chodili sme po meste, kontrolovať barikády. Pavlíkovo telo už bolo preč. Namiesto neho barikádu bedlivo strážili Peter so Štefanom. Len sme si kývli. Agnes kamsi zmizla.

Bol máj, ale studený dážď padal s aprílovou vytrvalosťou. Matúš si po chvíli pošúchal ruky. „Dal by som si grog.“ Mlčky som súhlasil. Zabočili sme do postrannej uličky a vošli do starej rybárskej krčmy, trochu sa zohriať. Privítal nás chlad, neobvyklé ticho a niečo, čomu nerozumiem, ale vždy ma prinúti držať si ruku blízko spúšte. Staručký krčmár sa s ochkaním skláňal a horlivo prikladal do pece. Musel kúriť už dosť dlho, ale chlad sa z miestnosti nevytrácal. Bolo tu iba zopár chlapov, no tí len občas niečo prehodili a po očku pozerali na postavu, ktorá sedela chrbtom k dverám. Nik si nesadal chrbtom k dverám. Videl som iba dlhý nepremokavý čierny plášť s kapucňou. Nemuseli sme sa s Matúšom ani na seba pozrieť, hneď sme podišli k pultu. Krčmár sa prišuchtal od pece a artritickými prstami prešiel po pulte pred nami utierkou. „Čo vám dám, chlapci?“ spýtal sa mečivo. Vyblednuté oči mu zastali medzi nami, pozoroval skloneného neznámeho návštevníka. Objednali sme si grog a ležérne sa otočili bokom, oprúc sa lakťami o bar. Akoby náhodou nám zrak padol na návštevníka.

Videl som už všeličo, ale takú ohyzdu ešte nie. Muž bol bledý, akoby odkrvený, úzke sinavé pery sa mu otvárali a zatvárali, ako jedol. Dlhými kostnatými prstami držal príbor. Oči pod výrazným čelom mal prižmúrené a ešte sklopené, takže som do nich nevidel. Mal prepadnuté líca, ale bez vrások. Vôbec som mu nedokázal určiť vek. Nikoho si nevšímal, hoci mu muselo byť jasné, že ho všetci s napätím pozorujú. Mlčky sme s Matúšom sŕkali grog a nespúšťali z neho oči. Chlap dojedol a keď sa k nemu krčmár dotiahol na vetchých nohách, spýtal sa hlasom tichým, hlbokým, a predsa jasným a ostrým ako nôž: „Kde tu nájdem starostu?“

Už sa nikto nesnažil predstierať, že si ho nevšíma. No akoby mu to bolo jedno. Díval sa len na zmeraveného starca a zopakoval otázku. Krčmár na mňa bezradne pozrel. Postavil som pohár na pult a nenáhlivo som k nemu podišiel. „Ten, čo sa nazýva starosta, má problémy. Si jeho priateľ?“

„Nepoznám ho,“ odvetil chlap po chvíli. „Vždy hľadám starostu.“

„Načo?“

„To je moja vec.“

„Si na mojom území,“ ozrejmil som mu. „Tu velím ja.“

„Kto si?“

„Kto si ty?“

„Chcem len vedieť, či si ten, koho hľadám.“

„Na to vezmi jed. Je tak?“ naklonil som hlavu k zvyšku hostí. Odpoveďou bolo súhlasné zahučanie.

„V poriadku,“ povedal neznámy. „Počul som, že je tu veľa mŕtvych.“

„Vo vojne to tak býva,“ súhlasil som opatrne.

„Som Potkaniar,“ predstavil sa konečne. „Kde sú mŕtvi, sú aj potkany.“

„Hej, je ich tu dosť. A?“

„Zabíjam ich. Nemáte záujem o moje služby?“

Uškrnul som sa. „Prijali by sme vyvraždiť zopár potkanov tam za barikádami.“

Tlmený, uznanlivý chechot osadenstva. Správny veliteľ občas musí ukázať, že vie, za čo bojuje. Potkaniar sa však tváril, akoby nerozumel.

„Robievam to tak, že sa dohodnem so starostom. V tú noc musia všetci spať v dobre utesnených domoch. A ja pracujem.“

„Ako?“ Nechtiac vo mne prebudil zvedavosť. Potkaniar zaváhal, no potom pokrčil plecami: „Hrám na píšťale. Jej zvuk potkany zabíja.“

„A ľudí?“ zaujalo ma to. Prisvedčil. „Iba potkany a ľudí. Tak čo? Dohodneme sa?“

„Nemáme ti ako zaplatiť, Potkaniar,“ priznal som. „Sami sa živíme, ako vieme. Nik nemá peniaze.“

„A tí druhí?“

Vzduch zhustol. Moja ruka pohladila samopal na boku. „Tí druhí majú peňazí dosť,“ mienil som pokojne. „Škoda len, že si za to kúpiš len veľmi málo. Zásobovanie im viazne a čochvíľa zastane úplne,“ vysvetlil som, opomenúc, že to sa stane iba v prípade, ak sa nám podarí odrezať ich od sveta. „Tam majú cenu iba naturálie. Okrem toho, nemyslím, že potkany sú ich najväčším problémom,“ otočil som sa opäť na prizerajúcich sa, ale oči som nespúšťal z Potkaniarovej vychudnutej tváre. Mal sivé, studené oči.

„Skúsim to,“ oprel sa.

„Neradím ti to. Ak ťa aj najmú, rátaj s tým, že ťa oklamú a zaplatené nedostaneš. Druhá vec, oni sa iste nebudú starať, či sme my skrytí. Prejdeš sa po ich časti mesta a zaplatia za to životom moji ľudia. Kapišto?“

„Mohli by ste sa dohodnúť.“

„S nimi sa dohodnúť nedá. Takže by si mal z tohto mesta odísť.“

„Už zavreli aj južnú bránu. Nedá sa odísť,“ ozvala sa Agnes. Hoci dvere vŕzgali, jej príchod nik nespozoroval. Premýšľavo hľadela na Potkaniara a on na ňu. „Najskôr ak zajtra,“ dodala.

Vždy sa objavila tam, kde ju potrebovali. Mne sa nezdalo, že by bola potrebná akurát tu. Zdvihol som obočie, ale nepovedal som nič. Agnes sa rozkazovať nedalo.

„Dobre. Prenocuj u krčmára a zajtra ráno odíď. Smrť tu má hody aj bez teba,“ skúsil som to aspoň na nevítanom návštevníkovi. Prikývol, zdalo sa, že porozumel. Hodil som okom po krčmárovi, nevyzeral, že by bol hosťom nadšený, a s Matúšom sme vyšli von. Po chvíli sa ozval: „Veľa som o ňom počul, ale nič pekné. Nosí nešťastie.“

„Tak je len v poriadku, že zajtra zmizne,“ zavrčal som.

„Naozaj hrá na píšťale. Doslova,“ poklepkal si Matúš po holeni. „Tú flautičku má vyrobenú z ľudskej kosti,“ vysvetlil. „Nestojím o takých ľudí. Keď zúčtujeme s Ostrovanmi, môže prísť.“

„Vraj sa osobne pozná so smrťou. Sama mu dala tú píšťalu.“

„Drísty! Nech robí čokoľvek, nechcem, aby to robil tu a teraz,“ uzavrel som nekompromisne.

• • •

Neodišiel. Narazil som naňho pred nemocnicou. Vynášal znútra potkanov. Držal ich za chvosty ako dámsku kabelku. Okamžite som zastal. „Vravel som ti predsa, aby si odtiaľto odišiel! S tou píšťalou môžeš narobiť iba škody.“

Škaredo na mňa zazrel. „Agnes ma požiadala, aby som trochu vyčistil nemocnicu,“ povedal akýmsi výhražným tónom. „A potkany sa nemusia zabíjať iba píšťalou,“ dodal. Nepáčilo sa mi to. „Ako ti chce zaplatiť?“

„Nechcem od nej nič,“ mykol plecom. Nevedel som, čo má na mysli. Deratizáciu nemocnice? Prosbu Agnes? Zjavila sa za jeho chrbtom, usmiata a v dobrej nálade. Takú som ju nevidel od začiatku vojny. „Hneď tu bude čistejšie,“ pochvaľovala si. „Zmiznú choroby.“

Keby tak chcel zmiznúť aj Potkaniar, pomyslel som si. Jasne som mu pripomenul jeho plánovaný odchod a otočil som sa.

• • •

Pršalo už tretí deň a Matúš priniesol znepokojivú správu. Videl Potkaniara s hlavou v lone Agnes. Len sedeli, mlčky ho hladila po lícach. Matúš si odpľul: „Hnus. Vyzerala ako anjel, ktorý sa íska čertovi vo vlasoch,“ dodal. Hlas sa mu chvel. Nepáčilo sa mi to. Na druhej strane, Potkaniarova prítomnosť nám mohla pomôcť. Ak by ostal pri Agnes, možno by sme ho časom prehovorili, aby si zahúdol na druhej strane barikády. Bol by pokoj. Lenže nezdalo sa mi, že by to spravil. Vôbec sa mi nechcelo mať ho nablízku.

A rovnako ako ostatným sa mi priečila predstava Agnes s Potkaniarom…

• • •

Po ďalšie daždivé dni sme ich vídali spolu. Agnes sa starala o ranených a zariaďovala pochovávanie. Potkaniar zabíjal hlodavce. Večer zakaždým mizli nevedno kam. „Nepochopím, ako sa ten túlavý diabol dal spútať. A prečo Agnes…“ vrtel sivou hlavou Matúš. Rozmrzene som ho zahriakol: „Vždy si tvrdil, že Agnes je anjel, tak to tu máš. Anjel, ktorý skrotil diabla.“

Nevôľu chlapov bolo jasne cítiť, ale prísne som zakázal akékoľvek narážky či strety s tým nebezpečným mužom. Nemohli sme si to dovoliť.

• • •

Boje vypukli nanovo. Po hraničných uliciach sa nedalo prejsť, náboje div nenarážali do seba, tak tam bolo husto. Zaútočili sme na najslabšiu barikádu. Kryli sme sa, kde sa dalo, a ostreľovali helmy, vytŕčajúce spoza nakopeného šrotu. Postupne sa bitka stala tou najurputnejšou a najkrvavejšou, čo si pamätám. Matúš vedľa mňa zrazu prestal strieľať. Držal sa za hrudník a sklonil hlavu. Pod rukami mu farbila košeľu krv. Zosunul sa na zem. Nebolo mu pomoci. Zaťal som zuby a spustil paľbu. Kútikom oka som zazrel Agnes, ako sa skláňa k starkému a zatláča mu oči.

Pri hlave jej vybuchol kus omietky. Omámene sa vystrela a pozrela na dierku v stene. Strieľali po nej. Po nej!

Divoký rev ma prinútil zvrtnúť sa druhým smerom. Štefan spozoroval, čo sa stalo a posadla ho zúrivosť. Vyrútil sa z úkrytu a divoko strieľal na barikádu.

„Štefan!“ vykríkla Agnes. „Vráť sa!“

Nebol tam ani päť sekúnd a skosila ho dávka z druhej strany. Agnes si pritisla ruky na ústa. Ale Štefan nezomrel. Stenajúc sa plazil späť k nám a zanechával za sebou červenú stopu. Snažili sme sa ho kryť. Nevyzeralo to beznádejne. V tej chvíli sa Agnes rozbehla. Hulákal som na ňu, aby mala rozum a vrátila sa, no nepočúvla. Snažila sa dotiahnuť Štefana späť, hoci naokolo lietali guľky. Štefanovým telom zrazu myklo a ochablo. „Prestaňte! Prestaňte!“ reval som, ale nepočúvali ma. Ani jedni.

Ostrý ženský výkrik prehlušil zbrane oboch strán a umlčal ich. Agnes sa zakolísala a spadla. Ranu z milosti som jej nemusel dať.

Ako obrovský čierny netopier sa zrazu zjavil Potkaniar. Pribehol k mŕtvej Agnes, presvedčiť sa, či je pravda to, čo som ja videl aj z diaľky. Postavil sa a zatackal. Otočil sa okolo svojej osi, pozrel skrivenou, nenávisťou sršiacou tvárou na nás aj na stíchnuté helmy na barikáde. „Preklínam vás!“ zachrčal. Bolo ho počuť. V celom meste. Vytrhol spoza opaska ľudskú kosť a priložil si ju k perám. Nadýchol sa.

Rachot.

Z píšťaly vyšiel iba krátky tón, pripomínajúci výkrik. Zabrnel nám v ušiach a stíchol. Potkaniar sa zvalil k Agnes. Sklonil som hlaveň a podišiel k nim. Vzal som Potkaniarovi z rúk kosť a cez plece zavelil: „Odneste ich! V tom nám brániť nebudú. Hýbte sa!“ skríkol som, keď nik nereagoval. Poslušne sa ku mne pripojili a zdvihli tri mŕtvoly. Kráčal som za sprievodom. Peter stál obďaleč. Zrazu sa mu podlomili kolená a rozplakal sa. „Mal si ho nechať! Mal si ho nechať!“ vzlykal. „Nech nás všetkých zabije! Donekonečna sa budeme hlušiť a nik nezvíťazí! Zabili Agnes!“ vykrikoval nesúvisle. Sklonená hlava sa triasla presne pred ústím hlavne môjho samopalu.

Chytil som ho za rameno a násilím postavil na nohy: „Pozbieraj sa! Dnes ona, zajtra ja, pozajtra ty. Nikdy nesmieme prestať bojovať. A zvíťazíme!“

Odstúpil, akoby mi nerozumel: „Nikdy sme nemali začať bojovať…“ zašepkal a tackavo sa pobral preč.

Zastrčil som si píšťalu za opasok. Pri chôdzi ma búchala do stehna. Teraz už len stretnúť smrť, aby ma na nej naučila hrať.


9. októbra 2000
Marek Eliáš