Poznámka MM: Aj keď sa vám to nebude zdať ako sf, je to sf. Hlavný hrdina je totiž mŕtvy :) Ale o tom až v ďalších poviedkach… Robo: Borman za to, že svojej kolegyni Gwendolíne kúpil podprsenku pod stromček, mohol len čiastočne. Niekoľko dní predtým ho totiž Gwendolína oslovila.
„Už si premýšľal nad darčekmi?“
„Mám to chápať tak, že sa pýtaš, čo darujem tebe?“ opýtal sa Borman.
„Nie, len som sa tak opýtala.“
„U teba to mám jednoduché. Nie si moja stará matka ani matka, takže s tým nemám problém. Nemusím prehľadávať kníhkupectvo kvôli Steinbeckovi a nemusím ti ani kupovať vodovodnú batériu, pretože na tej starej kvapká voda aj keď vložíš úplne nové tesnenie. Skrátka, jedna podprsenka je u teba prakticky tutovka.“
„Podprsenka?“
„Áno. Taká pekná, čierna a hodvábna. Samozrejme s čipkou. Čierna ti sadne medzi tie ostatné a aj keď bude pod oblečením nenápadná, bude v mojich očiach nápadná až-až. Aké číslo si mám pýtať v obchode?“
Gwendolína odvetila: „75 B,“ a v tej chvíli by si možno najradšej zahryzla do jazyka. Ale Borman už mal vytúženú informáciu a pokračoval v rozvíjaní svojich myšlienok.
„Sedemdesiatpäť, to je obvod… na hrudi?“
Gwendolína si nebola úplne istá, či je toto diskusia na tú správnu tému a po pravde, nebola si ani úplne istá, čo presne to číslo znamená.
„Asi je to obvod hrudníka, ale nie cez… veď vieš… ale trošku nižšie.“ Naznačila to rukou.
„A B? To je veľkosť?“ Borman tiež naznačil, hoci radšej o trošku menej, než si sám predstavil.
„Tak nejako. Viem že to je moje číslo a…“
„To je zaujímavé,“ odvetil Borman. „Poznám taký vtip a tam je B akože bobule. Arašidy, bobule, citróny atď. Ale v tomto prípade asi to značenie naozaj nesedí.“
„Asi nie.“
S tými slovami diskusia odumrela. Neodumrela ale Bormanova chuť kupovať podprsenku. A tak hneď na druhý deň navštívil obchod, ktorý vo výklade ponúkal dobre stavané a naviac polonahé dievčatá v odeve zo samých čipiek, odvážne vyslovil svoje želanie zoči-voči predavačke, u ktorej dúfal že ho nepozná, a onedlho už v svojom kufríku mohol schovať do papiera zabalený balíček. Borman nikdy s takým uspokojením neutekal domov, nikdy predtým tak nedbalo neodhodil svoje zvršky, aby sa čo najrýchlejšie mohol zavrieť vo svojej izbe a tešiť sa z toho, čo priniesol z mesta. Pokusne aj privoniaval k balíčku, neprinieslo to ale taký efekt ako očakával a pach papiera prebil jeho vzrušenie. Preto balíček opäť vložil do kufríka a nastavil budík na šiestu.
Na druhý deň vstal v dobrej nálade, opláchol z tváre mŕtvolu noci a vyrazil do práce. Cestou nad svojim balíčkom premýšľal a ako prichádzal do práce, vedel už, že to nebol dobrý nápad. Chýbala mu totiž odvaha dovŕšiť svoj čin a predstava, že by mal predstúpiť s podprsenkou pred Gwendolínu, bola nad jeho sily.
Borman zlyhal a pretože nevedel ako ďalej, jednoducho len nechal podprsenku v kufríku. Ešte dúfal, že to bude Gwendolína, kto za ním príde s otázkou a s tajuplným úsmevom v tvári nadhodí narážku na tajomný obsah kufríka, vedel ale, že je to len kŕč jeho posledného zúfalstva. Borman hodil ručník do ringu a napraviť to mohol už len zázrak.
O niekoľko dní sa priblížili na dosah Vianoce. Presnejšie povedané, bol posledný pracovný deň pred nimi a Borman s Gwendolínou ostali v práci sami. Ich šéf sa vyparil už ráno a vydal im pokyny, aby poctivo striehli na telefonáty. Lenže v predvečer Vianoc volajú len vyslovení psychopati a tak sa obaja motali po stíchnutých kanceláriách, čítali si noviny a čakali, kedy pôjdu domov.
Keď nastal ten čas, vytiahli všetko zo zástrčiek, zhasli a chodbou vyrazili k výťahu. Mlčky nastúpili, Borman stlačil prízemie a vydali sa za svojimi rodinami. Lenže výťah na prízemie nedorazil. Kdesi na pol ceste sa výťah zastavil s miernym zaškrípaním, zhaslo hlavné svetlo a rozsvietilo sa skoro neviditeľné havarijné svetielko. Svietilo slabo a jediné čo bolo v kabíne dobre vidieť bol hákový kríž, ktorý niekto fixkou načmáral cez lampu.
Borman s veľkou nádejou opäť stlačil tlačítko, ale nič sa nestalo.
„Žeby sme sa zasekli?“ Obrátil sa ku Gwendolíne.
„Skús smerom nahor,“ poradila ona, ale ani jej nápad nebol úspešný.
„Čo teraz?“ Opýtal sa Borman. „Chvíľu počkáme, kým sa to zase nerozbehne?“
„Skúsme. Keď sa to nerozbehne, privoláme zvončekom vrátnika.“
A tak obaja čakali, nervózne sa mrvili a po pár minútach aj tak vyskúšali všetky tie beznádejné činnosti, ktoré ľudia uviaznutí vo výťahu obvykle robia. Vrátane aj toľko populárneho nadskakovania, trieskania po paneli s tlačítkami a absolútne neúčinného stláčania zvončeka. Výťah v budove bol bez elektriky ako mŕtve zviera a zúfalá činnosť dvoch myší v pasci s ním nemohla pohnúť. Tým dvom trvalo ešte pol hodiny, kým na to prišli.
„A sme jasní,“ povedal Borman, šúchajúc si otlčené zápästie. „Nedostaneme sa odtiaľto, kým nepustia elektriku.“
„Čo môže byť aj o dva dni, alebo až po Vianociach.“
„Tak dramaticky by som to nevidel. Dlho tu nebudeme.“
„Myslíš?“
„Chcem povedať, že elektrika nevypadáva často. Vždy keď vypadne elektrika v tejto štvrti, po niekoľkých minútach už všetko zase ide.“
„Ale my sme tu už dobrú chvíľku a stále sa to nerozbehlo.“
Či to nebude tak, že sa niekde nasypal sneh do transformátora, explodovalo to a teraz je odstavená celá štvrť."
„Ako to zistíme?“
„Normálne by stačilo sa pozrieť z okna, ale to sa tu nedá, takže neviem.“
„Môžeme sa tu udusiť?“
„Čo?“
„Či sa tu môžeme udusiť?“
„Prečo by sme sa mali?“
„Hovorím to ako možnosť, pretože tieto veci sa stávajú. Vojdeš do trezoru, zabuchnú sa za tebou dvere a o dva dni ťa nájdu s jazykom nalepeným na štrbine dverí.“
„Pretože tam majú na dverách dobré gumené tesnenie, aby im to tak netrieskalo pri otváraní tej ťarchy. Toto nie je trezor, tu je podľa mňa stále dostatok vzduchu. Všimni si, ako je na stene potečená nejaká hnedá hmota. To bude kolomaž z kolesa hore. A keď to sem dokáže pretiecť, potom sa ani výťah neopiera o stenu. Nie, vzduchom to nebude.“
Gwendolína obrátila svoje hnedé oči na Bormana. „Znie to rozumne.“
Borman opätoval jej pohľad. Napadlo ho, že keď Gwendolínu niečo trápi, stáva sa jej výraz tváre tajomným ako Mona Lisa.
„Nebolia ťa nohy?“ Opýtal sa jej.
„Bolia.“
„My, kancelárske krysy, nie sme zvyknutí stáť. Môžeš si sadnúť na môj kufrík.“
„Nepoláme sa?“
„Nemyslím. Okrem toho ťa naučím, ako máš na ňom sedieť. Keď občas musím čakať na autobus ktorý nechodí, neostalo mi nič iné, len sa to naučiť. Vieš, na tieto prípady si nosím v kufríku aj knižku a keď čakám vytiahnem ju a čítam ju na kufríku. Len si musíš sadnúť viac k okraju, tam kde je vystužený. Už som na ňom sedel toľkokrát, že je to úplne bezpečné.“
„Ako myslíš. Takže si smiem sadnúť?“
Borman k nej pristrčil kufrík. „Tu je vaše kreslo, veličenstvo. Ja si čupnem k vašim nohám.“
Gwendolína sa usmiala a opatrne posadila. „Je to fajn.“
„Vedel som to.“
„Čo si mal v pláne dnes večer?“ opýtala sa ho.
„Rutina. Televízor, arašidy, víno? Našiel som teraz jednu starú konzervu s arašidmi. V deväťdesiatomšiestom sa jej skončila záruka a ja teraz hľadám v sebe morálnu silu, aby som ju otvoril.“
„Konzervu?“
„Hej. Vtedy asi ešte nevedeli vákuovo baliť a predávali to aj konzervách.“
„Mhm. A keby si pozeral televízor, čo by si si vybral?“
„Myslíš ako program?“
„Áno. Aký program by ťa zaujal?“
„Momentálne prechádzam obdobím, ktoré by som nazval seriálovým. Ale nie s takými seriálmi, ktoré do deja púšťajú smiech, ale myslím skôr niečo v duchu starých poctivých seriálov.“
„Napríklad?“
„Čo ja viem. Niečo ako Dallas.“
„Ako Dallas?“
„Tak. Dallas som poctivo pozeral.“
Gwendolína sa zamyslela. „A ktorá séria sa ti najviac páčila?“
„Ktorá? Pamätáš si, keď sa starý Jock zabil a všetci ho hľadali? Potom usúdili, že už je po ňom a odrazu dokvitol chlapík, ktorý mal tú pracku a Miss Ellie si myslela, že je to Jock po plastike, lebo mu pri havárii zhorela tvár? Tak to sa mi páčilo.“
„Hmlisto sa mi to vybavuje. Nebol to Clayton Farlow, čo s ňou potom žil?“
„Clayton s ňou žil, ale až neskôr. To bolo až potom, ako si išiel s Džejárom po krku. Tento chlapík vyplnil medzeru, keď ten herec, čo hral Jocka, umrel na rakovinu a oni na nás hrali, akože by ešte mohol ožiť.“
„Vieš koho mi pripomínaš, keď takto hovoríš?“
„Nie.“
„Myslím z Dallasu. Ktorého herca?“
„Neviem.“
„Bobbyho,“ Gwendolína si mierne presadla na kufríku.
„Bobbyho?“
„Jeho, ale nie preto, že bol taký šibnutý keď išlo o ženy. Myslím takého Bobbyho, ktorý občas rečnil. To si presne ty. Dokonca aj to, ako sa vieš niekedy rozohniť, keď sa chytíš nejakej témy. Ako teraz Dallasu. Ja som ho tiež pozerala, ale nevedela by som o ňom takto hovoriť.“
„Nie…“
„Neprerušuj ma. Pre mňa proste Dallas nebol tým pravým. Možno to, keď Džejára zachránila tá dievčina na vidieku a on si ju musel zobrať, tak to som pozerala, ale tá púšť na ich ranči a stále sa tam motal Ray, alebo Lucy…“
Gwendolína by možno nakoniec dokázala o Dallase rozprávať viac, ako si presadla na kufríku, z jeho vnútra sa ozvalo podivné zapraskanie.
„Čo to bolo? Ozvalo sa to z kufríka?“ Opýtala sa.
„Vyzerá to tak.“
Gwendolína sa postavila. „To som nechcela. Ak som ti tam niečo zlomila…“ Sklonila sa ku kufríku a skúmala ho. Pritom sa dostala do Bormanovej blízkosti a on si uvedomil, že opäť cíti tú dráždivú vôňu, ktorá ho privádzala do šialenstva.
Obrátila sa k nemu. „Nemohlo sa tam niečo zlomiť? Neotvoríš ho a nepozrieš?“
„Dobre…“ odvetil Borman, súčasne si ale uvedomil, čo skrýva v kufríku. „Alebo radšej nie. Myslím že to nebolo dramatické zapraskanie.“
„Ale bolo. Ako som si presadla, zaprašťalo to, akoby sa tam niečo zlomilo.“
„Nemá sa tam čo zlomiť.“
„A čo to potom prasklo?“
„Neviem.“
„A preto otvor kufrík a pozri sa. Tu ho máš,“ pošupla kufrík k Bormanovi.
Borman ho dosť neochotne zobral do ruky. Gwendolína ho pozorovala a keď videla jeho nechuť, uvedomila si, že ju začína zaujímať, čo je vo vnútri. Borman si dokonale chránil svoje súkromie a nik z kolegov o ňom nič nevedel. Toto bola príležitosť preskúmať Bormana. Alebo aspoň jeho kufrík. To bola tiež lákavá možnosť.
„Máš na kufríku kód?“ Opýtala sa ho.
„Mám, ale už ho z lenivosti nepoužívam. Používal som Fibbonaciho postupnosť, lebo je ľahko zapamätateľná.“
Na Gwendolínu ale Fibbonaci neplatil. Nejaký makarón jej bol ukradnutý, keď išlo o tajomstvo.
„Tak ho otvor!“
Borman nebol rád, pokiaľ ale nechcel vyvolať zbytočné podozrenie, nesmel dlho otáľať. Otočil sa Gwendolíne chrbtom a otvoril kufrík. Nakukol dnu a rukou poprevracal zopár predmetov, aby to vyzeralo, že kufrík kontroluje.
„Aha, balíček!“ Ozvalo sa za jeho chrbtom. Gwendolína stála na špičkách a nazerala mu do kufríka ponad plece. „Pre koho je?“
„No…“
„A čo v ňom je? Chcel si niekoho obdarovať? Na Vianoce? Čo si kúpil? Ukáž.“
„Neviem, či ti to môžem ukázať.“
„Nedôveruješ mi?“
„V tom to nie je. Ale je to niečo osobné?“
„Pre nejakú ženu?“
„Áno,“ pripustil Borman.
„Poznám ju?“
„To nie je dobrá formulácia.“
„Čože?“
„Hovorím, že to je pre ženu, ale otázka jej vzťahu k tebe nie je jasne vyhranená.“
„Nechápem…“
„Vieš… vlastne je to môj darček, ktorý som pôvodne nechcel darovať. Alebo chcel, ale potom som nevedel, ako to mám urobiť. Aby sa neurazila.“
„A mohla by sa?“
„To neviem teraz posúdiť.“
„A kto je tá žena?“
Borman si zúfalo vydýchol: „Ty.“
„Ešte raz?“
„Si to ty.“
„Ty si kúpil darček pre mňa?“
„Áno.“
„Preto je môj vzťah ku mne nevyhranený?“
„Áno.“
„Akože ja nie som ja, alebo čo?“
„Nie. Vlastne vôbec neviem, čo som tým chcel povedať.“
„Dobre. Takže som vlastne teraz našla balíček, ktorý si mi nechcel dať?“
„Áno.“
„A teraz, keď už o ňom viem…“ Pozrela sa na Bormana.
„A… áno, môžeš si ho zobrať. Už na tom nezáleží,“ podal jej ho.
Gwendolína si ho zobrala a rozbalila ho.
„Podprsenka!“ Vypískla.
„Sedemdesiatpäť béčka,“ doplnil Borman.
„Ten rozhovor pred týždňom. Pýtal si sa ma na podprsenky.“
„A ty si odpovedala.“
„No, nečakala som, že to zoberieš vážne.“
„Zobral som. Kúpil som ju pre teba.“
„Som trošku šokovaná.“
„Aj nahnevaná?“
„Nie, len prekvapená. Ďakujem.“
Borman sa zaškľabil v duchu nemáš za čo. Gwendolína si oblizla pery. Niečo takého vôbec nečakala. Borman bol chvíľkami čudný, ale musela si priznať, že tento jeho nákup trafil na úrodnú pôdu. Gestom naznačila, či ho môže pobozkať a keď nenamietal, jemne ho pobozkala na líce.
V kabíne sa na chvíľku rozhostilo ticho. Obaja si uvedomovali, že sú tu len oni, podprsenka a výťah, ktorý zastal. Gwendolína sa oprela o stenu kabíny, jednou rukou držala podprsenku a druhou poklepkávala po drevenom obložení. Borman sa schúlil pri kufríku.
„Nie je tu kabínka na vyskúšanie,“ so strojeným násilným smiechom povedala Gwendolína.
„Nie,“ prisvedčil Borman.
Opäť mlčali. Gwendolínine prsty bubnovali nervózny pochod. Pozerala na Bormana. Čupel pri svojom kufríku a pozeral na zem. Rozhodla sa pre otázku.
„Chcel by si, aby som si ju vyskúšala?“
„Veď tu nie je kabínka,“ odpovedal Borman.
Obaja ale vedeli, čo tá otázka znamenala. V chýbajúcej kabínke problém nebol.
„Ak sa otočíš ku stene, bude to stačiť.“
„Vážne?“
„Otočíš sa?“
Borman sa otočil. Zúfalo si predstavoval, ako Gwendolína svojimi na strieborno nalakovanými nechtami sťahuje svetrík, rozopína blúzku a potom sa celá ponára do podprsenky. Jeho podprsenky, ktorá sa nakoniec do cieľa dostala. Šuchotanie, ktoré počul za chrbtom, spôsobovalo, že keby teraz naklonil hlavu nabok, vytieklo by z nej za šálku serotonínu.
Gwendolína zatiaľ dokončovala svoju premenu. Svetrík aj blúzka sa zviezli na zem, medzi kolenami držala svoju starú podprsenku a tá Bormanova bola už na správnom mieste. Pridržovala si ju rukami a požiadala ho: „Zapneš ma?“
Borman sa otočil a veľmi opatrne siahol na jej chrbát. Rozhodne nebol expertom v zapínaní ženských vecí a tak aj dopadla jeho akcia. Chvíľku bojoval s predmetom, ktorého ovládanie nebolo určené mužskej logike, nakoniec ale zdravé pudy zvíťazili a dokázal dostať všetky háčiky na správne miesto.
„A teraz sa zase otoč,“ požiadala ho Gwendolína a Borman, hoci nerád, dokázal že je ochotný plniť jej želania.
Otočil sa k stene a počúval, ako si opäť natiahla blúzku. Pri zapínaní sa letmo dotkol jej chrbta a teraz sa vďaka tomu šťastne škľabil do steny.
„Hotovo,“ oznámila Gwendolína. „Môžeš sa zase otočiť.“
Borman sa k nej obrátil. V tvári mala šibalský úsmev.
„Nádhera,“ poznamenal.
Ešte viac sa usmiala.
„Splnilo to tvoje predstavy?“
„Vrchovate. Až mám strach, kam to začína smerovať.“
„Kam to smeruje?“ Opýtala sa a tvár jej mierne zvážnela.
„Tam, kde by som si sám nikdy netrúfol.“
„Ja tiež.“
„Takže…“ Borman sa oprel o stenu, „teraz keď tu stojím… a pozerám na teba… je tu šero… ale moje zmysly cítia tvoju prítomnosť…“
Gwendolína sa oprela o susednú stenu.
„… a tvoju vôňu,“ zhlboka vydýchol a zatvoril oči. Roztiahol ruky, aby sa mu prestala točiť hlava.
Gwendolína sledovala jeho tvár, jeho ruky, ako sa zapreli do rohov. A jej ruky sa tiež pohli. Smerom k Bormanovým. Končeky ich prstov sa preplietli a pojem okolitý svet v tej chvíli prestal existovať. V prázdne žiarili len dva lúče svetla, ktoré sa preplietali ako dva zvlnené hady v škatuli. Dotyk dvoch rúk sa šíril pokožkou k mysliam a keď dospel na miesto, nasledoval ďalší výbuch oslepujúceho svetla.
Borman otvoril oči. Vedľa neho stála v tesnej blízkosti Gwendolína. Natiahol druhú ruku a zovrel ju do náručia. Ako kojenec našiel jej pery, dotkol sa ich jazykom a pritisol sa k nej z celej sily. V jeho náručí bola vláčna, nežná a voňavá. So zavretými očami vychutnávala jeho prítomnosť. Na to čo cítil on zatiaľ ľudstvo nevymyslelo merítko.
Dlhé minúty sa obaja bozkávali. Postupne do hry zapájali časti svojej tváre, perami hľadali ušné lalôčiky, záhyby krku a oči. Počas tohto úvodu boli ich prsty neustále prepletené. Keď otvorili oči, aby sa nadýchli, pomaličky rozplietli svoje ruky a uvolnené končatiny položili na šiju toho druhého. Borman hladil jej krk, jednu ruku vsunul zozadu do otvoru pre hlavu a vyslal svoje prsty po chrbte. Gwendolína ho držala za boky a pritláčala svoje ňadrá na jeho hruď.
Keď im začalo vadiť oblečenie, pustili sa do rozopínania všetkých gombíkov, ktoré na druhom našli. Blúzka sa otvorila ako ruža pre Bormanove ruky a jeho pulóver putoval na zem. Bozkával vrcholčeky jej ňadier a ona zase horúčkovito prerážala otvor do jeho košele. Zovrel jej mäkučké ňadrá v dlaniach a ona rukou hladila jeho hruď. Sklonila sa, bozkami pokryla brucho a on položil ruky na jej zadok. Hladil ho ako v horúčkovitom sne, opatrne vyhŕňal sukňu, aby sa mohol dotknúť holej pokožky a ona jeho vášeň oplácala dychom, ktorý mu do kože vypaľoval znamenia. Bohužiaľ ich vášeň náhle narazila na problém.
„Holá, je tam niekto?“ Ozvalo sa spod nich.
Bleskove od seba odskočili. Ona sa vyhrnutou sukňou, rozpnutou blúzkou, pod ktorou svietila napoly stiahnutá podprsenka. On zase s polovyzlečenou košeľou.
„Čo to bolo?“
„Neviem,“ povedal Borman, „ale neveští to nič dobré.“
„Ozvite sa! Vy čo ste vo výťahu. Ako dlho tam ste?“
„Kto to dopekla je?“ Borman sa so zdvihnutou hlavou zamyslel. „Žeby opravári?“
„Haló! Ľudia, žijete?“ Vykrikoval niekto pod nimi a rukou zabúchal na plechové dvere.
„Čo budeme robiť?“ Opýtala sa Gwendolína.
„Čo vravíte? Počujem vás len veľmi slabo. Nebojte sa, vytiahneme vás odtiaľ. Elektrina síce nejde, ale ručne otočíme kolesom a spustíme vás dole. Čakajte!“
„Už o nás vedia. Už je neskoro. Dopekla!“ zahrešil Borman.
„Čo budeme teraz robiť?“
„Už nič, za chvíľu sme von.“
„Teraz nie!“
„Dopekla. Prečo práve my? Prečo práve my?“
Na schodisku sa ozvali náhlivé kroky. Smerovali hore. Dvaja muži dupotali topánkami. Borman s Gwendolínou čakali. Po chvíli sa výťah trochu pohol. Obaja sa na seba pozreli a keď zbadali, ako sú oblečení, začali sa bleskovo ustrojovať. Zvládli to v rekordnom čase a Gwendolína ešte rýchlo uhladila svoje vlasy. Vyslobodzovanie ale nepostupovalo s takou rýchlosťou. Výťah sa síce občas pohol, postupoval ale milimetrovými krokmi. Po piatich minútach boli ešte obaja na tom istom mieste.
A tak aj napriek nervozite opäť zastali voči sebe, objali sa s vášňou, ktorá sa v nich nahromadila a opäť pobozkali svoje pery. Prisávali sa na seba, akoby to malo byť poslednýkrát. Opäť sa držali v náruči, hladili sa navzájom a vždy keď výťah poskočil, vydesene na seba pozerali.
Boli to preteky s časom. Otázka kto z koho. Borman zúfalo vdychoval vôňu jej pokožky. Zabáral tvár do jej vlasov a hľadal najmenšie stopy po vôni čaju, ktorý mu jej vlasy pripomínali. Gwendolína nastavovala svoju tvár jeho dotykom, akoby to bol prúd vody. Plávala v jeho dotykoch, zadúšala sa šťastím, ktoré hrozilo skončiť každým okamihom. S každým pribúdajúcim milimetrom dúfala, že to bude ten posledný a že už nikdy viac nenastane ten okamih, ktorý by ich mal rozdeliť.
Lenže túžby a priania sú jedna vec a zarastené chlpaté ruky, ktoré točia kolesom vec druhá. Chlpaté ruky, nepochybne také museli byť, točili kolesom a pomaly zabíjali nádhernú chvíľu, atmosféru šťastia, ktorá pohasínala v kabíne. Keď konečne kabína zastala, držali sa Borman s Gwendolínou za ruky. Stáli vedľa seba, pozerali na seba a držali sa za ruky. To bolo ich posledné zúfalé spojítko a keď sa dvere na výťahu otvorili, preťalo sa aj to.
„Máte šťastie, že sme vás našli,“ zaželal im jeden zo záchrancov. „Povolilo okienko na suteréne, ktorým sa dovnútra vsypalo uhlie. Bolo ho toľko, že vytrhlo rozvody v stene. Celá budova bude cez sviatky bez šťavy. Predstavte si tie sviatky, ktoré by ste tu museli stráviť.“
Borman s Gwendolínou si to vedeli predstaviť, nemali ale chuť sa na túto tému baviť s niekým tretím. Iba preto, aby nevyzerali hrubo, sa svojim záchrancom poďakovali a vyšli pred tmavú budovu. Na cestu im svietil jeden z mužov baterkou.
Vonku práve začal padať sneh. Padal do škaredej čľapkanice, ktorou sa musel obaja brodiť. Keď boli dostatočne ďaleko od budovy, chytili sa za ruky. Mlčky išli na najbližšiu zastávku. Tam zastali. Naokolo nebolo ani nohy. Iba v diaľke na konci ulice bolo vidieť tackajúcich sa opilcov.
Gwendolína sa zastavila a otočila k Bormanovi. Chytila jeho ruky a zahľadela sa do jeho očí. Padajúce vločky padali na jej vlasy, zachytávali sa aj na jej mihalniciach a pomaly sa roztápali. Vyzerali ako slzy a aj to mohli byť. Gwendolína bola vydatá žena a to čo sa dnes večer stalo, nebolo v pláne. Bola to náhoda, už sa ale stala a ona teraz stála pred veľmi zložitým problémom.
Borman tušil, že pravdepodobne došli na koniec ich náhodne prekríženej cesty. Bozkával vydatú ženu a tie bozky mali ďaleko k Brežnevovým. Dokonca ďalej, ako kedykoľvek predtým bozkával inú ženu. Gwendolína bola jeho osudová žena a pocit, že dnes večer nebude v jeho náručí ho napĺňal bolesťou.
„Ako sa toto skončí?“ Zašepkala Gwendolína.
„Neviem. Keď som ťa pobozkal… nikdy by som sa viac nechcel ocitnúť tu. Čakajúc, kedy ťa odtiaľto naveky odveje.“
„Nie naveky,“ pretisla cez zovreté pery Gwendolína. „Nechci vedieť, ako sa teraz cítim. A ako sa bude cítiť večer a zajtra…“
„Ťažký večer. Toto lúčenie ma zabije.“
„Aj mňa.“
„Máme nejakú šancu?“
„Neviem.“
„Takže nie?“
„Neviem, povedala som že neviem. V tejto chvíli nechcem, aby sa to skončilo, ale netrúfam si ani neprísť domov. Neviem čo by z toho bolo. Ale desí ma aj predstava, že prídem domov a stretnem sa s vyčítavým pohľadom.“
Borman ju chytil do náruče: „Ach Gwendolína!“
„Borman!“
Chvíľu sa držali. Gwendolínine slzy kvapkali na jeho kabát. Čerpala z neho silu. Alebo nádej? To v tejto chvíli nevedela.
V diaľke sa ozval zvuk motora. Obaja tušili, čo to znamená. Opäť sa silno objali. Potom ich pery našli spoločné miesto. Borman cítil na líci jej slzy a zúfalo ju pohladil po chrbte. Potom už bol autobus tak blízko, že na chrbte cítil silu jeho svetiel. Gwendolína sa vymanila z jeho náruče, ale držali sa ešte končekmi prstov.
„Daj mi nádej,“ prehovoril Borman.
„Po sviatkoch, prosím,“ zašepkala Gwendolína.
Potom nastúpila do autobusu. Jeho vodič spýtavo pozrel na Bormana a keď ten nereagoval, zatvoril dvere. Autobus sa pohol a zanechal Bormana opusteného na zastávke. Aj Gwendolínina tvár bola čoraz menšia a menšia, až ju pohltila temnota a sneh.
Borman ostal stáť. Pozeral do tmy, pokiaľ počul zvuk motora. Potom pustil kufrík na zem a sám padol na kolená. Do mokrého snehu, ktorý mu okamžite premočil látku nohavíc. Borman kľačal v snehu a snáď po prvýkrát sa modlil k bohu, aby bol k nemu milostivý.
Február 2001