 |
Vôbec nerozumela, čo sa tu vlastne deje. Najskôr sa jej zdalo, že chlapi z dediny stopujú ju. Po boji s Bielym si tým už nebola taká istá. Mala pocit, že teraz, noc pred slnovratom, prichádza tanec smrti, po ktorom nezostane nažive nikto.
Začali sa obchádzať zvláštne pomalými krokmi. Nepostrehla, ako to urobili, ale odrazu obaja držali v rukách zbrane – ľadový cencúľ a dlhý nôž s kostenou rúčkou. Pripadali jej ako dvaja nabrúsení kocúri, ktorým už dochádzajú sily, každému z iného dôvodu. Oboch ich poznala – nízky šľachovitý muž ju odsúdil na smrť, Biely sa jej zjavoval v snoch a spúšťal lavíny. Jedno ich však spájalo – oboch nenávidela.
Richtár vyrazil ako prvý, aj keď jeho dva – tri záblesky čepele išli do prázdna. Ďalšie kolá opatrného oťukávania sa sa už odohrávali v čoraz hustejších cyklónoch vločiek.
Lora so zatajeným dychom sledovala vírenie oboch čepelí, ktoré v mesačnom svetle maľovali okolo seba falošnú aureolu.
Opäť nič. Obaja bojovníci žili a z úst im takmer nepretržite vychádzala para. Richtárova dýka vyrazila k ďalšiemu výpadu, mihla sa v jedovatom švihu, ale len preto, aby vylákala súpera k protiútoku.
Túto fintu ešte nevidela.
Druhý bojovník odpovedal seknutím a pokusom o bodnutie. Namiesto toho, aby richtár skončil na lopatkách s rozpáraným bruchom, muži sa zakliesnili do seba, telo na telo.
Sledovala ich a napriek tomu, že presne nerozumela tomu, čo vidí, vnímala a počula urputné vypätie oboch bojovníkov, cítila boj o prevahu, rovnováhu a hľadanie štrbinky v obrane jedného z nich.
Aj keď Biely prevyšoval richtára najmenej o tri hlavy, prekvapivo ustúpil a snažil sa uniknúť do bezpečia rýchlym odskokom spojeným so záklonom. Nemal to robiť. Hladný oceľový jazyk na kostenej rúčke mu v tej chvíli poškriabal hrdlo i hruď. Zryčal ako porazené zviera. Bolesť ho však nevyradila. Práve naopak, so stúpajúcim adrenalínom začal striedať zúrivé údery proti nepriateľovej čepeli s jedovatými bodnutiami a rozpočítanou silou s bleskovými fintami.
Oceľ súperovej dýky zanedlho spievala labutiu pieseň.
Lore sa zdalo, že boj trvá nekonečne dlho, a aj keď si priala smrť oboch, vedela, že s víťazom sa bude musieť vysporiadať ešte dnes.
Odrazu Biely spadol. Pri páde síce ešte stačil zaraziť náhly sek na svoj trup, ale richtár mu súčasne dokázal vyraziť cencúľ z ruky.
Nad horizontom sa objavil žltý pásik a cez ťažké nočné mračná sa začalo preciedzať denné svetlo.
Zdalo sa, že je koniec. Lenže Biely nezostal ležať. Prevrátil sa na kolená, vystrel ruku a jediným presným chmatom zovrel zabijakovi hrdlo.
Richtárovi vypadli z rúk zbrane, dlane zaprel do Ogovho zápästia a napínaním krku sa snažil zmierniť tlak. Niečo zaprašťalo.
V prvom momente si myslela, že richtárovi zlomil väz. Cez hrubé vrstvy oblečenia a metre vlneného šálu to však vôbec nebolo jednoduché.
Richtár stále žil, aj keď bol značne pridusený a krkom zjavne nemohol hýbať. No aj tak sa Ogovi nejakým zázračným spôsobom vyšmykol, dopadol rovno k obom zbraniam a triumfálne sa zasmial.
S čepeľou nad hlavou sa opatrne približoval k súperovi.
Z topornosti jeho pohybov i z toho, že jeho protivník stále zostával kľačať, Lora pochopila, ako veľmi sú obaja vyčerpaní. Už videla prichádzať ten okamžik, nemilosrdné zasvišťanie ocele, ktoré nechá na zemi len rýchlo chladnúce telo. Zatajila dych. Dýka zletela v iskrivom svetle, sprevádzanom vírom vločiek, dole, v zdanlivo márnom geste obrany proti nej vyrazila takmer zvieracia paža a viac už nevidela. Zavrela oči a čakala na výkrik, na posledné vydýchnutie a strach, ktorý spôsobia kroky smrti s tvárou Richtára alebo Bieleho.
Dlho sa nič nedialo. Začínali sa jej vynárať snové predstavy. Potriasla hlavou, biele cencúle jej vlasov sucho zaštrkotali. Zaštípalo ju v očiach, ale vedela, že nesmie mrhať slzami a strácať nimi zvyšky síl. Na jej prekvapenie, obaja súperi zostali ležať dolu tvárami, krížom na sebe. Zdalo sa jej, že tmavá mapa okolo nich sa stále rozširuje. Vyliezla z úkrytu a kradmo sa priblížila, aby sa vo svojom zdaní utvrdila.
Nekonečný príval vločiek, zmazávajúci rozdiely medzi vzduchom a zemou, nestrácal nič zo svojej sily, ani keď sa čierňava nad štítmi Ľadonhory zmenila na chladné olovo.
Jednému z kŕčovito zovretej dlane vytrhla dýku, druhému cencúľ. S úľavou sa začala obzerať, ktorým priesmykom by sa najrýchlejšie vrátila do dediny. Za každú cenu mienila očistiť svoju povesť, a ak sa bude dať, priviezť so sebou aj pravého vinníka. V richtárovej výbave objavila lano, ktorým začala obmotávať členky Bieleho. Netušila, ako dlho ho vydrží ťahať, ale ak bude terén rovnako prudký ako na miestach, kam dovidela, nemohla mať rukolapnejší dôkaz.
Práve viazala druhý uzol, keď sa Biely znenazdajky posadil a chytil ju za zápästie.
„Konečne som ťa našiel, Biela…“ nestihol dopovedať, keď mu prudký výpad cencúľom prerezal kožuch a vnikol do pľúc.
Lora v tej chvíli pustila zbraň a chcela odskočiť do bezpečnej vzdialenosti, no chlpáčove zovretie nepovolilo ani o piaď.
„Čo chceš?“ zvrieskla.
Og vypľul ružové sliny a zrak sklopil k hrudi. Chladilo ho tam ako nikdy predtým. „Odpúšťam ti, Biela vločka“ zachripel.
„Odkiaľ poznáš moje meno?“ zamračila sa a prestala šklbať zápästím.“
„Viem o tebe, odkedy som sa narodil, a hľadám ťa, odkedy si sa narodila ty,“ preglgol a nohou zo seba skopol cudzie telo. „Ak si sa niekedy zamyslela, čím sa líšiš od ľudí, tak je to tým, že aj napriek svojmu vzhľadu patríš k nám.“
„K vám? To určite! Nie si ani zviera, ani človek. Rozprávaš, ale na tele máš srsť a miesto zubov tesáky. Koľko vás je? Kde ste poschovávaní?“
Ako sa prestala triasť, Biely jej pustil zápästie a nežne jej zovrel dlaň. „Je nás viac. Ale nie tu. Žijeme veľmi ďaleko. V horách हिमालय.“
Lora na počudovanie rozumela sanskritkému názvu Si-ma-la-ja Šan-mo. Zamyslela sa. „Prečo práve tam?“
„Kedysi sme žili vo všetkých horách, kde sa väčšinu roka udržal sneh. Toto územie nebolo výnimkou. Len cez letné týždne sme sa stiahli do ľadových jaskýň a podzemných tunelov. Naše ženy boli rovnako krásne ako ty a muži rovnako zverskí ako ja. Niečo sa však zmenilo a s príchodom ľudí, ktorí začali vyrubovať lesy, pribudlo aj niekoľko horúcich týždňov navyše. To nás hnalo do čoraz vyšších a strmších kopcov, ďalej a ďalej od našich domovov. Keď odídeme aj my, zvieratá stratia ochranu a lesy sa začnú dusiť. Ľudia by si najradšej všetko prisvojili, využili a zničili.“
„Kto vlastne… sme?“ odpoveď na túto otázku túžila poznať odjakživa.
„Samozvaní strážcovia chladných lesov, mysliace bytosti, udržujúce poriadok v pustine. V jednej z posledných pustín vôbec,“ čakal, kým sa v ňou kus ľadu neroztopí, zaťal zuby a zvyšok si vytrhol ako boľavý zub.
Lora sa na neho smutne usmiala a v duchu úprimne ľutovala svoj čin. „Máš tu niekde skrýšu?“ až teraz si všimla, že obaja majú na sebe najmenej polmetrovú bielu pokrývku.
Očami naznačil smer.
Pod skalou sa črtalo čosi drevené, chránené pred severným vetrom. Lora si uvedomila, že je to vysoká lavica so širokým operadlom, otočená tak, aby tvor, ktorý na nej sedel, mal výhľad na siahodlhý les, učupené domčeky v kotlinách a modravú stužku, porastenú ľadovou čipkou už od žatvy. A za sedením úzky čierny otvor rovno do jaskyne. „Poď, vstaň, lebo prechladneš,“ pomohla mu nájsť rovnováhu a drobnými krôčikmi sa dotackať k pukline.
Len čo sa ocitli dnu, Biely sa zvalil na mäkké vlnené prikrývky a cez zuby zavyl od bolesti.
Lora ho poriadne pozakrývala a na ranu mu priložila svoju spodnú časť šiat, naplnenú ľadom. Potom zažala sviece a dala ohriať trochu zmrznutej krvi, ktorú našla odloženú v štrkovej jamke. V jaskyni bolo prekvapivo útulne, teplo a sucho. Pomaličky rozmŕzala aj ona. Prstami si prechádzala po vlasoch a vytriasala z nich priesvitné kryštáliky. Hrubú kožušinovú vestu si dala dolu a pri pohybovaní sa predviedla Bielemu svoje vysoké, štíhle telo s ladnými krivkami.
„Si krásna,“ prerušil ticho, ktoré sa zdalo byť také prirodzené ako hovor. „Možno to bude znieť zvláštne, ale odo dňa, keď som sa dozvedel, že ťa mám ísť nájsť a priviezť do हिमालय, som sa do teba zamiloval. Aj keď som nevedel, ako vyzeráš, kde a s kým žiješ, moja láska k tebe rástla každým dňom a nájsť ťa sa stalo zmyslom môjho života.“
Lora si sadla a jeho hlavu si položila do lona.
„Viem, že táto chvíľa onedlho skončí. Ty odídeš a ja tu zostanem. Ale už teraz viem, že to stálo za to. Že stálo za to ťa nájsť a byť s tebou hoc len krátku chvíľu,“ zavrel oči a silou vôle sa snažil potlačiť rezavú bolesť v hrudníku.
„Ja nikam neodídem, zostanem tu s tebou,“ precitla a hlas sa jej roztriasol od strachu i ľútosti. „Verím ti. Veľakrát som ťa videla vo svojich snoch,“ spomienky sa jej vynárali a praskali ako bubliny. „K tomuto zúfalému činu ma dohnalo odvrhnutie a prenasledovanie. Rýchlo mi povedz, ako ťa môžem zachrániť? Teraz predsa nemôžeš umrieť!“
„Na konci jaskyne je priepasť. Nie je bezodná, ale bude v nej veľmi veľa snehu. Na jej dne je prútená loďka. Zakryl som ju obrovskou plachtou, pod ktorú sa musíš dostať. V loďke je kresadlo, uhlie a kovová platňa. Len čo založíš oheň, jemne nadvihuj plachtu, aby sa vysušila a naplnila teplým vzduchom.“
„Chcem ti zachrániť život, nechcem hľadať loď a sušiť akúsi plachtu!“ skočila mu do reči.
„Mám veľké bolesti. Krv mi zaplavuje pľúca. Záchrana môjho života by trvala dlho a mohla by ohroziť tvoj. Musíš ísť sama.“
„A keď nepôjdem?“
„Potom bol môj život, smrť a vyššie poslanie zbytočné.“
„Načo potrebujem tú prútenú loď?“
„Aby si sa mala ako dostať do हिमालय, za svojou a mojou rodinou.“
„A oni, naši príbuzní, by ti vedeli pomôcť?“ oči sa jej rozšírili nádejou.
„Myslím, že áno. Vedia liečiť také choroby a bôle, aké títo ľudia ešte nezažili.“
„Dobrá správa,“ prikývla. „Lenže všade nie je sneh, v týchto krajoch sa nedá plaviť po končiaroch donekonečna.“
„Preto potrebuješ tú plachtu,“ trpezlivo vysvetľoval.
Lora konečne začínala chápať súvislosti. „Ako sa volá to, na čom sa budeme plaviť?“
„Vzdušná loď, hlupáčik,“ vystrel ruku a ona sa k nej pritúlila, akoby tak robila odjakživa. Porast na tele mal hebký ako páperie, a keď si doň zaborila tvár, voňal ako jarná tráva.
„Prosím, vydrž. Sama sa tam nikdy nedostanem,“ zavzlykala.
„Už mi je trochu lepšie,“ klamal.
Lora vyskočila, akoby ju čosi pichlo. „Čím skôr sa vrátim, tým je väčšia šanca, že prežiješ,“ hodila na seba kožušinovú vestu a za pás si zastokla richtárovu dýku.
„Lora,“ s jej odrazom v očiach vyzeral nekonečne šťastný. „S tebou nemám strach ani zo smrti.“
Rozhodnutá sa naklonila nad Bieleho a chvíľu mu pozerala do sivých očí. „Ako sa vlastne voláš?“
„Og.“
Biela vločka ho pobozkala na pery a zmizla v jaskyni.
Chcel za ňou zakričať, aby zostala ešte minútku, ale pri nádychu sa horúčkovito rozkašľal. Bokom oka sledoval otvor, v ktorom zmizla. Každý jeho nádych bol kratší a výdych bolestivejší. V kútikoch očí sa mu objavili slzy bezmocnosti. Vráť sa, prosím, vrúcne si zaželal.
Z druhej strany jaskyne sa ozvali kroky.
Prichádzala smrť a nemala tvár jeho milovanej. Začínal sa báť.
Richtár otvoril oči a niekoľkokrát kýchol. Kašľal pri tom krv a bránica ho bolela, akoby v nej mal dieru. Červený fľak pod vlneným kabátom prezrádzal, že to nebolo len zdanie. Pomaly sa mu začali vracať spomienky na zápas z uplynulej noci. Strhane sa poobzeral, pričom zo seba zhodil vysoký snehový komín. Bol sám a navôkol preliačený sneh prezrádzal viac než jeden tanec smrti. Takže Biely prežil, dochádzalo mu, ako sa snažil postaviť na nohy. Jeho prsty v snehuliach museli mať farbu zrelej cvikle. Vôbec ich necítil a ani si netrúfal namýšľať, že ešte niekedy bude. Prsty v rukaviciach na tom boli o čosi lepšie, aspoň sa s nimi dalo kývať. Tento pohyb mu stačil na to, aby nahrubo prekopal najvrchnejšiu prikrývku. Dýku ani cencúľ nenašiel. Našiel ale pomaly miznúce stopy, vedúce do jaskyne.
Vážená členka spoločnosti nervózne chodila po dome a najmenej dvadsiaty krát kontrolovala, či je všetko nachystané na Slávnosť slnovratu. Slané ryby boli naukladané v košoch, syry v plátenných obrusoch, cesto na chleby zamiesené, šošovica namočená, orechy vylúskané, pálenka vychladená, koláče ozdobené, lokše… Zabudla na lokše! Ako len na ne mohla zabudnúť! Sadla si na lavicu v kuchyni a vankúšikovitými dlaňami si zakryla červenú tvár. Nemyslela však na lokše, ale na muža, ktorý odišiel s chlapmi pred dvoma dňami a doteraz sa nikto z nich nevrátil. Žena zahnala vtieravé myšlienky, postavila sa, odhodila zásteru, vlasy si schovala pod hrubú šatku, schmatla kabát a vyšla do mrazov. Pred tanečnou sálou rozozvučala zamrznutý zvon. Bolo jej jedno, či ostatné ženy môžu prísť alebo nie. Zvonila dovtedy, pokiaľ sa aspoň zo zvedavosti nedostavili všetky.
„Moje milé, viete, že Slávnosť nezačne, kým môj muž a váš richtár nebude doma!“ spustila nervózne. „Videla som, ako ste sa posledné razy ulievali, nohy nedvíhali dosť vysoko, podaktoré ste si nechali radšej brucho narásť, len aby ste sa vyhli svojej povinnosti. Len sa nad sebou zamyslite, aké ste sebecké a lenivé a nevďačné…“
„To stačilo!“ zasiahla jedna z najmladších. „Tancujeme radi a na túto slávnosť sa poctivo pripravujeme. Ale máme aj iné starosti, ako od rána do večera prepletať nohami. Keď ti nie sme dosť dobré, tancuj si na Slávnosti sama!“ mladá sa zvrtla na päte a začala si kliesniť cestičku von z davu.
Odrazu sa medzi ženami spustil džavot ako na trhovisku.
„Zadržte!“ vykríkla richtárova žena a rozbehla sa za tou, ktorá sa jej postavila. „Ak teraz odídete, poviem o vašej vzbure mužovi a ten s vami zatočí. Vaši muži budú žobrať o prácu v dedine a vaše decká zostanú škaredé a hlúpe, lebo nebudete mať peniaze, aby ste ich dali do škôl.“
„Ty stará čarodejnica!“ vrhla sa na Váženú žena hrobára, ale mohutná krčmárka jej včas chytila k vražde sa chystajúce ruky.
„Všetky tu zostaneme a ešte naposledy si spolu zatancujeme,“ prevravela takmer mužským tónom.
„A čo Slávnosť? Kto bude tancovať na Slávnosti?“ vyhŕkla Vážená.
„Povedala som naposledy. Po tomto tanci už tvoj muž nebude naším richtárom. Je tak?“ prísne sa pozrela na ostatné.
„Ako vravíš,“ pritakali ženy.
„Tak poďme splatiť Váženej dlh, za jej ochotu a vedenie,“ zavelila a všetky za ňou hrdo vykročili.
Richtárovej žene sa v tvári odrazili poníženie a prehra, ale jazyk už mala drevený a hlavu plnú obáv o svoju budúcnosť.
Mátožne sa vytackal z druhého konca jaskyne a ružový hrot dýky si poobtieral do nohavíc. Jednu prácu mal konečne za sebou a zostávala posledná.
Zbadal ju, ako stojí na okraji priepasti a lykom zväzuje kamenné uhlie a rašelinu do úhľadných balíkov. Bola zabratá do práce, nevyrušil ju ani zvuk jeho šuchtavých krokov.
Stuhol. Zdalo sa, akoby sa po niečo zohla, ale potom sa zase narovnala a začala zväzovať konce lyka na ďalšom balíku. Priblížil sa k nej na jeden krok. Uvažoval, či ju rovno sotí dolu. Necítil sa najlepšie a strata krvi ho značne oslabila, napriek tomu sa rozhodol pre krátku rozlúčku. Rozprestrel ruky a urobil krok vpred.
Ona sa v tej chvíli narovnala, otočila a hodila sa mu do náručia.
Vyrazilo mu to dych. Pokúsil sa pohnúť, no zreval od bolesti, až sa v jaskyni zatriasli pavučiny. Potom sa jej ruka zľahka vzdialila a odhalila ľadový osteň, ktorým ho predtým poranil Biely.
„Suka!“ zrúkol. „Veď si ma nevidela prichádzať!“
„Zacítila som krv,“ privrela oči a lačne si oblizla pery. „Dobre, že si prišiel. Ja a môj priateľ budeme potrebovať nejaké jedlo, kým sa dostaneme domov. Viem, nestojíš za veľa, ale na zahnanie najväčšieho hladu nám postačíš.“
„Tvoj priateľ,“ krivo sa uškrnul, „tvoj priateľ v tomto živote už nikam nepôjde,“ pritvrdil objatie. Takmer počul, ako jej pri tom zachrapčali kosti.
„Prečo ma chceš zabiť?“ zachripela.
„Myslím, že teraz ti to už môžem prezradiť,“ jeho objatie bolelo a akýmsi zvláštnym spôsobom chladilo. Akoby ju objímala samotná smrť. „Potrebujem získať súhlas väčšiny obyvateľov pre stavbu železnice. A oni budú súhlasiť len vtedy, keď prestanú padať lavíny a dedina bude v bezpečí.“
„Teda nejde o mňa či Oga. Chceš ťažiť z vojnovej koristi.“
„Keby som vedel, že ti to tak páli, možno by som ťa ušetril.
V tomto živote máš však smolu,“ zdrapol ju za štrikovaný sveter a naklonil nad priepasť. „Maj sa!“
„Na niečo si predsa len zabudol,“ okom mrkla pod seba, aby sa uistila, kadiaľ bude viesť jej cesta.
Richtár nadvihol obrvy.
„Že smola sa zvykne lepiť na päty!“ vytrhla sa mu zo zovretia a skočila. Klbko lyka, ktoré celý čas držala v ruke, si narýchlo obmotala okolo predlaktí, a keď sa minula celá jeho dĺžka, náraz jej takmer odtrhol ruky, ale stalo sa presne to, v čo dúfala.
Naviazané rašelinové balíky sa jeden za druhým dali do pohybu, a len čo nabrali rýchlosť, podrazili richtárovi kolená.
Ten sa v snahe záchrany pred pádom celkom zamotal do jednotlivých slučiek a než sa stihol zachytiť rukami o vyčnievajúce skaly, zostal visieť z útesu dolu hlavou. V rovnakej polohe by ktokoľvek iný potreboval približne minútu, aby sa oslobodil a vyštveral hore. Richtár však mal dvakrát prepichnuté brucho a akýkoľvek pohyb mu spôsoboval neznesiteľnú bolesť.
„Loraaa! Loraaa!“ jeho slová sa odrážali v ozvenách.
„Hneď som pri tebe,“ ozvalo sa znenazdajky zdola.
Richtár vyvrátil hlavu a zbadal, ako sa žena snaží zliezť z čudesného plátnového balóna, vystuženého rákosovou konštrukciou. Zdalo sa mu, že uplynuli celé veky, kým tá obrovská plachta vystúpila na jeho úroveň. Pod ňou sa objavil podlhovastý prútený valec a v ňom ona.
„Už to dlhšie nevydržím,“ tvár mal ohnivo červenú a celú orosenú. „Zachráň ma a dám ti všetko, čo budeš chcieť.“
„Zachránim,“ žena priviazala obrovskú vzdušnú loď k balvanu, vytiahla z koša kovovú nádobu a postavila ju do vyčnievajúceho výklenku, rovno pod richtára, aby zachytávala jeho cr-čiacu krv. „Ale dedinu pred tebou.“
Vtom sa rozozvučala rytmická hudba, ktorú obaja veľmi dobre poznali. Znela tak hlasno, akoby bolo niekoľko hudobníkov priamo v jaskyni. Ozvena skladby plodila ďalšie ozveny, a tie sa prelínali jedna cez druhú do sluchy trhajúceho chaosu.
„Čo to má znamenať?“ nechápal pomaly umierajúci richtár.
„Škoda, že už v tomto živote nestihneš povedať svojej žene, že v horách môžu tancovať iba divožienky,“ odpovedala úplne vážna a chladná ako tohoročná zima.
Špička, päta, krok – sun – krok, vysoký výkop a znova od začiatku a stále rýchlejšie. Bol to najlepší tanec ich života.
Špička, päta, krok – sun – krok. Ozvalo sa hučanie tisícnásobného vodopádu a zem pod nohami sa začala triasť ako variaci sa zemiak.
Špička, päta, krok – sun – krok. Trieštiace sklo z okien sa rozprsklo a zabodlo do pevného i väzkého, čo mu prišlo do cesty. Strechu nadvihlo a odfúklo, steny popadali ako rozsypané karty a ženy v sále zhltla obrovská biela vlna.
Bol to posledný tanec ich života.
„Uaaa!!!“ márne kričal richtár, ktorého prvotná bolesť v ušiach postupne ovládla celé telo.
Lora si vytesnila sluchy kúskami rašeliny, vyskočila zo vzdušnej lode a rozbehla sa k jaskyni. Členitý priestor prepúšťal hluk len sčasti, lámal ho a mäkčil.
Uvidela ho, ako leží na chrbte. Ruky zložené na prsiach, oči privreté, akoby len driemal.
„Og, tu som,“ musela kričať, aby sa aspoň trochu počula. „Len si predstav, že ten všivák richtár sa snáď vrátil z pekiel, aby sa ma pokúsil zabiť. Stáli sme mu v stavbe železnice. Ale dostala som ho. Už nikomu z nás neublíži. Og!“ objala Bieleho.
Jeho studená ruka mu skĺzla z trupu a padla jej do lona.
„Og, poď, už musíme ísť!“ zatriasla ním, položila hlavu na miesto, kde malo biť srdce a prstami sa snažila nahmatať na zápästí pulz. Po dlhej chvíli sa zodvihla a pocítila, ako jej
z vnútra tryská bôľ. Bol mŕtvy. Už ani nekrvácal. Uvedomila si, že ešte nikdy sa necítila taká sama. Ešte nemôžeš plakať, povzbudzovala sa v mysli. Jeho dlhé štíhle telo pozakrývala dekami a kožušinami, vtlačila mu posledný bozk na fialové pery a sfúkla v jaskyni všetky sviečky. „Dobrú noc, môj drahý,“ zašepkala, „idem hľadať svety, v ktorých sa budeme môcť znova stretnúť,“ poslepiačky vyšla z hrobky.
V tej chvíli sa ozval treskot, ako keď sa spustí kamenná lavína. Steny jaskyne sa zachveli, stropy na niektorých miestach popraskali a niekoľko kamenných blokov padlo hlboko do priepasti. Len tak-tak minuli nafúknutý balón. A potom nastalo ticho, ktoré sa jej vlialo do ubolených krvácajúcich uší ako teplý olej.
Lora naložila do prúteného koša zviazané balíky rašeliny a kamenného uhlia, ktoré vo vnútri okamžite vytvorili príjemné teplo. Odhadovala, že palivo by jej mohlo vystačiť na niekoľko týždňov, zamrznuté kocky krvi tiež. Pre seba si nechala len toľko miesta, aby sa mala kde vystrieť. Ležérnym krokom podišla k umierajúcemu richtárovi, kľakla si, zobrala do rúk misu s krvou a na niekoľko dúškov ju všetku vypila.
„Takže tie lavíny…“ vyčerpaný prevravel.
„Tie lavíny ste si spúšťali sami. Tvoj hon na mňa bol jeden veľký omyl,“ hovorila potichu a vyrovnane.
„Išlo o…“ chripel a z úst a uší mu stále tiekli čierne pramienky.
„Viem, išlo o vyššie záujmy,“ dopovedala zaňho. „Našťastie, je koniec. Dedina je, pravdepodobne, zasypaná snehom a ty necháš svoje kosti na týchto kameňoch. Je mi ľúto len jedinej veci,“ na chvíľku sa odmlčala a zadívala sa smerom do zasypanej jaskyne, „a kvôli nej sa už teraz musím ponáhľať.“
Snehová vločka skočila do vzdušnej lode, poriadne zakúrila, roztočila vrtuľu z konskej kože, vzniesla sa nad štíty Ľadonhory, nasmerovala plavbu na východ a konečne sa rozplakala.
Koniec.
Predchádzajúce časti:
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 1. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 2. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 3. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 4. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 5. časť
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.