 |
Špička, päta, oblúčik a skok. Ľavá nôžka zopakovala pol-kruh a veselo doskočila k pravej. Krok – sun – krok po pravej strane sály, krok – sun – krok po ľavej.
Lora uvoľnila držanie tela a začala si naťahovať svaly na nohách, keď sa dnu vrútilo najmenej dvadsať postarších žien.
„Fúúú, keby som vonku zavesila prádlo, mráz by mi ho do rána polámal. Ahoj, Lora, ideme akurát z kostola. Boli sme sa modliť za tvojho muža,“ žena vyvrátila oči k stropu a niečo zašepkala. Ostatné Loriným smerom iba kývli a pustili sa do obúvania podbitých topánok.
„Čo si mala také dôležité, že si neprišla?“ opýtala sa jedna z nich. „Bol to predsa tvoj muž!“ pokrútila hlavou.
Dvere na sále sa každú chvíľku otvorili a dnu sa hrnuli ďalšie a ďalšie tanečnice.
„Trochu som skúšala, aby som vám o pár dní nespravila hanbu,“
odpovedala pokojne. „Bol to môj muž a to bolo jediné, čo sme mali
spoločné. Nech je mu zem ľahká,“ sklopila oči v úcte.
Zdalo sa, že ju nikto nepočúva, ale uši pritom natŕčali všetky.
„Zem by mu bola ľahká, keby ho pod ňu niekto nasilu neposlal!“ zasyčala tá, čo mu každý večer hriala posteľ.
Lora na ňu zagánila a chystala sa jej to šťavnato opätovať, keď ju predbehol mocnejší hlas.
„Možno by bolo lepšie, keby si s nami tento rok netancovala,“ vystúpila z radu Vážená.
„Už nikdy nemusí s nami tancovať,“ ozývali sa za jej chrbtom tiché hlasy.
„Nechceme ju tu. Pošlite ju preč!“
Vážená sa na Loru veľavýznamne pozrela, trochu našpúlila pery a nedôveryhodne pokrčila ramenami, aby jej dala najavo svoju bezmocnosť. „Sama počuješ. Nie si tu vítaná,“ otočila sa bokom a priam tanečnou kreáciou jej ukázala dvere.
Lora urobila pár krokov a ešte raz sa pozrela do prísnych tvárí svojich susediek. Ani v jednej nenašla štipku súcitu či ľútosti. Ženy len stáli a pozerali ako sochy. V očiach ucítila vlhko. Neprezula sa, ani neobliekla, len vybehla zo sály.
Všetky sa nahrnuli k oknám, akoby čakali, že sa niekde stratí a viac ju nikto nezazrie. Ale ona utekala vychodenou cestičkou smerom k svojmu domu.
Bez slov za ňou hľadeli, aj keď jej chrbát dávno zmizol v snehovom vodopáde.
Prvá sa spamätala Vážená a pokynula mladíkovi, aby rozochvel bubny. „Tak poďme, dievčatá, začnime, inak sa nezohrejeme.“
Mladík sa nenechal dlho prehovárať. Pochmúrne myšlienky najradšej zaháňal veselým rytmom a ešte radšej liehom. Prstami jemne prebehol po okrajoch kože a už búšil dlaňami do jej stredu. Ženy sa rýchlo a bez slova rozstúpili a bez rozcvičky sa pustili do nacvičovania zostavy. Nohy vyhadzovali vysoko a sukne sa im pri skokoch dvíhali až po plecia. Krútili sa, krútili, ale hlava sa im nezatočila. Rytmus ich burcoval k čoraz rýchlejšiemu tempu. A zrazu, keď sa blížilo finále, zem sa začala chvieť, akoby sa celý svet dal do pohybu.
Starká nešla priamo domov. Aj keď sa jej chodilo s paličkou po zamrznutom povrchu zle, najskôr sa zastavila v kostole, aby sa pomodlila za Lorinho muža, a odtiaľ sa chcela ísť spýtať na radnicu, kedy dajú opraviť zbúranú studňu. Za richtárom však dôjsť nestihla. Hučanie za chrbtom ju donútilo zastaviť sa a obzrieť. Posledné, čo uvidela, boli letiace kríže. Skôr ako si stihla uvedomiť, že biela smršť sa valí rovno dolu cintorínom, jeden z tých kovových jej rozťal lebku a druhý presekol na nohách píšťaly. Zvyšok tela vymrštili vlny ďaleko za dedinu, kde sa Všivák vlieva do Podbradky.
Okrem zvalených plotov a zbúraných psích búd, neboli v dedine väčšie škody. No keď našli roztrhané telo, do každého jedného akoby udrel blesk. Starkinu smrť nikto nečakal.
Spútanú Loru vyvliekli z domu dvaja chlapi. Paže mala síce tenké, priam krehké, ale silné ako zápasník. Bránila sa do poslednej chvíle a zopár úderov sa ušlo aj tým, ktorí sa prizerali príliš zblízka.
Pred domom ju už čakala mnohopočetná návšteva. Nevedela si spomenúť na nikoho, kto by tam nebol. Ženy sa mračili a nenávistne zazerali. Muži, stojaci v záhrade pod ovocnými stromami, držali na drevenej prični čiesi telo.
Lora sa postavila na špičky, aby naň dovidela. Ale rady ľudí jej dovolili zazrieť iba rožtek šatky, ktorú mala nebohá na hlave.
„Mamuška!“ vykríkla na plné hrdlo a kmásaním sa snažila vytrhnúť z mocných zovretí. Skoro sa jej to podarilo, nebyť hlasov z davu, ktoré ju celkom ochromili.
„Vrahyňa! To ona ju zabila!“ kričali najmä ženy, ktoré ju dnes vyhostili z tanečnej sály.
„Berte ju!“ zavelil richtár. „Priviažte ju k morovému stĺpu, však ona prehovorí, keď trochu vychladne,“ udal smer a sám sa postavil na čelo pelotónu.
Priviazali ju hrubizným lanom od krku až k členkom. Samotný stĺp bol zľadovatený a z každého výčnelku trčali cencúle ostré a dlhé ako kopije. Laná sa spočiatku na jeho povrchu šmýkali, ale keď priľnuli, držali ako oceľové.
Dievčina mala na sebe len jednoduché bavlnené šaty a na obrovských chodidlách vlnené ponožky. Akokoľvek zdatný človek by v takomto odeve zmodral do hodiny. Jej však ledva vychádzala z úst para a žlté dúhovky sa jej v mraze rozligotali ako z jantáru.
Deti na mraze neprestajne plakali, lebo ich zo sĺz štípali líca. Naopak, mladí nemohli z Lory odtrhnúť oči. Zdala sa im nedotknuteľná, nezraniteľná, priam diabolská. Tí ako prví začali žiadať jej smrť bez toho, aby si vypočuli obvinenia či konečný verdikt. Starší len mlčali. Rozpomínanie bolelo a málokomu sa do toho chcelo. Ženy, najmä tie zo súboru, boli snaživejšie a poukazovali na to, čo ich samé najviac trápilo.
Skôr, než sa richtár poradil so svojimi zástupcami, strhol sa krik.
„Len sa pozrite na jej kožu, na jej vlasy. Kde má vrásky? Kde má šediny? Keď som bola malá, Lora sa vydávala. Teraz som matka ôsmich detí a vyzerám oproti nej ako starena!“ rozčúlená žena podišla k zajatkyni a vylepila jej takú, že keby nebola priviazaná, spadla by na zem.
„Ja som zase počula, že má čosi s vílami alebo divožienkami. Jedno či druhé,“ pristúpila k nej ďalšia, „iba nám straší deti, špata jedna,“ rozohnala sa a udrela ju ešte silnejšie.
Lorina hlava druhýkrát odletela nabok a tentoraz jej z pery odfrkla bledoružová kvapka.
„Viem, že je vinná,“ z davu sa k nej predrala tá, ktorá jej v noci kradla manžela. „Sledujem ju už dlhší čas. Vravela som vám, to ona spúšťa tie lavíny. Nenávidí všetko živé. Čo je teplé, tomu saje krv. Žijeme v jednej dedine s diablovou pomocníčkou,“ aj napriek hradbe mužských chrbtov sa vydriapala až k stĺpu. „Toto máš za Antona, ty suka!“ zovrela prsty v päste a začala do Lory búšiť ako do vreca. Jej silu sprevádzala zlosť a šialenstvo.
Kým sa dvaja mládenci rozhodli, že rozzúrenú uzemnia, hysterkine päste i Lorina tvár boli jedna krvavá kaša. Starček, ktorý sa jej kedysi s Mamuškou ujal, jej zodvihol rozbitú bradu, pozrel priamo do očí a pokrútil plešatou hlavou. „Sklamala si ma, dievka moja. Starali sme sa o teba ako o vlastnú. A ty si sama skaza a hanba. Mor na teba!“ preklial ju a so zachmúreným pohľadom odkríval.
Vtom sa na zajatkyňu vrhli dvaja výrastkovia. Snažili sa z nej postrhávať aj to málo oblečenia, ktoré mala na sebe, a nahlas sa jej pri tom vysmievali.
Odohnal ich až muž vo vlčom kožuchu a veľkou medenou reťazou na krku. Postavil sa tak, aby bolo naňho vidieť z každej strany. Predtým, ako začal hovoriť, si obzrel priviazanú. V duchu usúdil, že skôr než zapadne slnko, všetci budú spokojne v chalupách rozmŕzať. Až na ňu.
Len čo zodvihol dlane, dav stíchol. „Po porade s mojimi zástupcami sme dospeli k presvedčeniu, že záhadné padania lavín majú súvis s obžalovanou a kvôli vyšším záujmom už nemôžeme dedinu naďalej vystavovať nebezpečenstvu. Naša počiatočná neistota ju podnietila k ďalším pokusom o zničenie nášho domova a dvom úmyselným zabitiam. Ehm, je možné, že prípady s lavínami, ktoré sa tu už kedysi vyskytli, majú tiež súvislosť s obžalovanou. Chýbajú nám ale dôkazy a výpovede svedkov tiež nie sú jednoznačné. Dávam teda možnosť obžalovanej, aby sa k daným obvineniam sama priznala,“ radšej sa na ňu ani nepozrel. Nechcel si pamätať jej výraz, keď vynesie rozsudok.
Lora skúsila pohnúť jazykom, ale slaboružová hmota, vyvierajúca niekde z podnebia, jej zalepila pery i hrdlo a namiesto slov ju len sucho naplo.
„Kto mlčí, ten svedčí,“ preoblečený richtár dlho nečakal, vyššie záujmy mu boli prednejšie ako jej život a prsty na rukách i nohách ho už poriadne oziabali. „Obžalovaná bude priviazaná k stĺpu dovtedy, kým sa naše obvinenia nepotvrdia alebo nevyvrátia,“ utrel si predlaktím nos a pobral sa so svojimi pobočníkmi na radnicu.
Podaktorí ešte chvíľku stáli a pozerali na polonahú ženu, ktorá v lanách doslova visela. Nemala muža, nemala deti, rodičov, priateľky, nemala nikoho, kto by za ňou žialil. A ani teraz ju nikto neľutoval a nikto nespochybnil richtárovo rozhodnutie.
A tí, čo s ňou voľakedy súcitili, zostali ľahostajní. Všetci si hlavne priali, aby to skončilo, aby mali pokoj. A aby prestali padať lavíny. Blížil sa predsa slnovrat a ten si nikto nechcel nechať pokaziť.
Noc bola tichá a bezoblačná. Vzduch zredol a začal pichať. Mesiac sa chystal do splnu. Okolo druhej ráno prituhlo tak, že začali praskať stromy a ich posledné stony sa rozliehali v strašidelných ozvenách.
Lore klesla hlava na hruď. Prisnilo sa jej, že ju pozoruje biely medveď. Ten, ktorého už videla vo svojich snoch. Stál hneď za prvou líniou stromov a zasnene pozeral smerom k nej. Cítila, ako z neho vyžaruje teplo. Jedinečné, priamo zo srdca. Túžila sa ho dotknúť a zistiť, odkiaľ prišiel a prečo chodí práve za ňou.
Vtom sa ozval ďalší praskot a v kmeni stromu pred radnicou zostala ryha ako lata z plota.
Loru trhlo a temenom narazila do stĺpa za chrbtom. Sykla od bolesti, rozlepila viečka a smutne sa rozhliadla. Na pravé oko videla hmlisto, ľavé nechala kvôli opuchu radšej zavreté. Chlad prenikajúci rozmočenými ponožkami necítila, ale nohy ju zo státia boleli za dvoch. Pokúsila sa zmeniť polohu a trochu si uvoľniť stuhnuté a ubolené svaly. Vtedy zistila, že sa jej zmrznuté lano pozarezávalo do kože a kosti povykrúcalo do neprirodzených polôh. Na zem vypľuvla hrču zružovených slín a jazykom si oblizla rozbité pery. „Pre všetkých svätých, pomôže mi niekto,“ vyjachtala tak potichu, že sa sama ledva počula. „Nikto nepríde,“ odpovedala si. „Musím umrieť, pretože som zostala sama,“ pohľad jej zosklovatel, ale slzy nevytryskli. Len niekoľkokrát hlasno zavzlykala a pokúsila sa zadržať dych. Navždy.
Vo chvíli, keď sa jej zazdalo, že vidí prichádzať postavu v bielom, zaklonila hlavu, aby nabrúsená kosa určite neminula jej hrdlo. „Tak zase niekedy…“ zašepkala.
Ozvalo sa hlasné zachrapčanie. Potom ďalšie a za ním ešte najmenej päť. Lano, ktoré podopieralo ženine kosti, sa uvoľnilo a ona sa zrútila na zem ako handrová bábika. Jej nádych muselo byť počuť až v poslednom dome. Stuhnuté ruky podložila pod prsia a pomaly nadvihla hlavu a trup. V snehu pod sebou zanechala farebný odtlačok. Prsty na nohách mala od kŕčov povykrúcané, no podarilo sa jej na nich postaviť a urobiť zopár vratkých krokov. Tie ďalšie už išli ľahšie. Len čo sa dotackala do svojho domu, mrazom stvrdnutú košieľku vymenila za hrubý vlnený odev a kožušinovú vestu až po kolená, ktorú si okolo tela natesno opásala koženými remeňmi. Takto vyšla do čiernej noci, preliezla plot, otvorila susedovu šopu, nepozorovane vybrala sliepku z kurníka a čupla si s ňou do tieňa predĺženej striešky. Skôr, než zviera stihlo zakotkodákať, hlava mu bezvládne ovisla medzi krídlami. Lorin stisk bol rovnako silný ako jej odhodlanie. A naň sa potrebovala posilniť. Lačne a nahlas pregĺgala. Keď zo zvieraťa vytlačila posledné zvyšky krvi, kŕče a bolesť v tele ustúpili a ona sa okolo seba uvoľnene rozhliadla. Celá dedina spala. Pozaliezané psy sa chránili pred krutosťou zimy a nereagovali na zvuky zvonku. To jej dodalo odvahu vrátiť sa na popravisko a pokúsiť sa nájsť stopy svojho záchrancu. Aj napriek tme to vôbec nebolo ťažké. Striedali sa smerom k lesu, obrovské a hlboké. Skoro ako tie jej, spomenula si, ako sa jej všetky deti smiali, že má nohy ako medveď. Všetky deti… Teraz už muži a ženy, najbližší susedia, ktorí sa jej chceli kvôli tým drobným rozdielom zbaviť. Prelievali sa v nej hnev a ľútosť. Zhlboka si vzdychla a znova si spomenula na svojho tajného záchrancu. Záchrancu, či vraha? Nebyť neho, lavíny by nepa-dali, tým si bola istá. Ak by sa jej ho však podarilo chytiť, alebo aspoň zahnať niekam, odkiaľ niet úniku, vrátila by sa do dediny ako slobodná. Áno, musí dokázať pravdu. Musí nájsť toho, ktorého videla vo svojich snoch, inak svoju povesť a česť neočistí.
Jeho hlboké stopy jej prešliapali cestu vysoko nad dedinu. Zastavila sa, až keď sa jej domov za chrbtom zmenil na tmavo-sivú šmuhu. Všade bolo ticho a iskrivo. Aj keď jej z úst nevychádzali obláčiky, dýchala zrýchlene a v tvári jej horeli plamienky. Stromová hradba priamo pred ňou sa vypínala až ku hviezdam, ktoré žiarili ako perly na čiernom zamate. Lora si predlaktím utrela nos. Keď ho dostihnem a chytím, premýšľala, zviažem ho a zhodím dolu svahom. Za môjho muža! Potom ho tam nechám najmenej dva dni, aby mrzol rovnako, ako som mrzla ja. Za Mamušku. A nakoniec na neho pošlem tých najodvážnejších z dediny, aby sa ho zbavili a mňa prijali späť! Chrbtom ruky si vytrela z očí vlhko a vstúpila do nehostinného lesa, v ktorom sa aj sneh zdal byť sivočierny.
Na obzore sa črtal bledomodrý prúžok a v diaľke sa zračila zafúkaná pláň. Vysoký sneh sa jej sypal do topánok, no už dávno sa prestala zohýnať, aby si ho skľavenými prstami vyberala von. Opierala sa chrbtom o mladú borovicu a zhlboka dýchala. Horúčava jej už nerozpaľovala len tvár, ale celé telo, ktoré sa, naopak, nezastaviteľne triaslo. Hlava sa jej zakrútila a slabosť v nohách spôsobila, že skôr ako sa stihla zachytiť konárov okolo seba, odkväcla a pred očami uvidela tvora, za ktorým sa celú noc hnala. Bol vysokánsky, chlpatý, tvár ošľahaná vetrom. Aj keď sa na človeka ponášal len stavbou tela, vyžarovala z neho blízkosť. Lora sa usmiala. Nebol to úsmev pre život, ktorý z nej odchádzal, či smrť, ktorá sa už nad ňou skláňala, ale pre toho, ktorého musela chytiť a zahubiť.
Len čo sa začala zviechať, jeho obraz sa odrazu začal rozplývať a uši jej zaliala hudba. Rezká, prevažovali bubny a sem-tam ujúkanie. Hudba znela stále hlasnejšie a hlasnejšie, až sa jej zazdalo, že ak sa niekam neschová, prasknú jej z toho hluku bubienky.
Otvorila oči a nad sebou uvidela snehové steny. Aj keď bola štíhla ako prútik, pri páde sa preborila najmenej siahu pod povrch. Zároveň si uvedomila, že sa jej to všetko iba snívalo. Všetko, až na tú hudbu. Priložila si dlane na sluchy, no rytmické búšenie jej vrážalo do uší ako zovreté päste. Ústa sa jej mimovoľne otvorili a z hrdla sa jej vydral zúfalý krik. „Už dooosť!!!“
Vtom sa ozvalo burácanie a pôda pod nohami sa začala trhať ako ľanová plachta. Najskôr na veľké kusy, potom na malé.
„Ukáž sa, záškodník!“ kričala, no ani sama sa v tom rachote nepočula. „Dobre viem, že zhadzuješ lavíny. Buď chlap a ukáž sa! Chcem si s tebou zmerať sily, ty sraľo!“ všemožne sa snažila vydvihnúť na konároch borovice, o ktorú sa ešte pred chvíľkou opierala, aby ho zazrela a zapamätala si jeho tvár.
Hrubé vrstvy snehu sa vŕšili jedna na druhú ako dáke štíty pri zemetrasení a strhávali so sebou všetko, čo im bránilo v pohybe.
Lora neudržala rovnováhu a spadla na chrbát. Jedna zo snehových plôch ju prikryla ako perina a ťahala dolu svahom hlava-nehlava. Aj napriek slabosti, ktorá ovládala jej svaly už niekoľko hodín, sa vzoprela ako rybka v prúde a svižne vyštartovala proti ľadovým vlnám. Žiaden človek by nedokázal lavínu len tak preskákať. I ona bola zo svojej novoobjavenej schopnosti rovnako prekvapená. V tej chvíli, ako sa padajúci sneh priblížil k dedine, ohlušujúca hudba konečne stíchla a nahradili ju krik a rinčanie skla.
Lora konečne našla pevnú pôdu pod nohami. Pätami sa zaprela o odhalené balvany a lakťami o prudko stúpajúci svah. Potrebovala sa vydýchať a zistiť rozsah zranení. Pri nádychoch ju citeľne pichalo na ľavej strane hrude. Skrehnutými prstami si zašla pod kožušinovú vestu. Jeden, dva, tri. Tri zlomené rebrá na ľavej strane a asi jedno na pravej. Bolelo to. A akýkoľvek pohyb, vychádzajúci z trupu, jej sťažoval dýchanie. Toto mu len tak neprejde, zaprisahávala sa v duchu, aj keď presne nevedela, koho má nenávidieť. Bola však rada, že žije. A tentokrát nešlo o zázrak.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 1. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 2. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 3. časť
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.