 |
Prvý, kto sa odvážil otvoriť dvere a vyjsť na ulicu, bol starý richtár. Jednu z nôh mal drevenú, preto mu nikdy nechýbal pod pazuchou odrezaný rebrík. Keď zbadal zrovnané cestičky, polámané stromy a poničené ploty, smutne zvesil hlavu. Zamračený pobúchal rebríkom po jednej zo zľadovatených hrúd, ktoré zostali po smršti rozhádzané všade na vôkol ako obrie zuby. „Nemožné,“ pošúchal si bradu. „Nemožné!“ vykríkol dostatočne nahlas, aby to začuli aj ostatní.
„Čo je nemožné?“ na ulicu sa za ním odvážila jeho staručká žena.
„Pred zimným slnovratom nikdy lavíny nepadali. Počasie sa zbláznilo!“ zalomil rukami a zrakmi sa dotkol neviditeľného neba.
„Ľudkovia, zdá sa, že sme mali šťastie a nikomu sa nič nestalo,“ spoza radnice vykukol súčasný richtár. „Stalo sa, čo sa neodstane. Žijeme pod horami, občas sa stávajú aj takéto veci.“
„Snáď to nie je predzvesť niečoho horšieho,“ zabedákala akási žena.
Odrazu sa zo severného konca dediny ozval piskľavý nárek.
Na vrchu jednej z nových zľadovatených kôp ležala nehybná chlapská ruka. Nariekajúca ju objímala a bozkávala a nechcela k nej nikoho pustiť.
Richtár dal zatiaľ zavolať chlapov z krčmy a z vedľajších domov pozháňal lopaty a motyky.
„Hana!“ jeden z prichádzajúcich schmatol nariekajúcu za pažu a jediným trhnutím ju zhodil z osudnej hromady. „Koho to tam stískaš, nad kým nariekaš? Však ja som tu!“ pozrel do očí nízkej žene a tuho si ju pritisol na hruď.
Hanka sa zatvárila, akoby zbadala prízrak, na niekoľko nadýchnutí prestala plakať od bôľu a vzápätí spustila cez slzy smiech.
Ostatní chlapi po niekoľkých silných úderoch motykou a odkiaľsi prineseným čakanom neboráka vysekali a položili ho na obecnú lavicu do stredu námestia.
Vyzeral zle aj na mŕtveho. Tvár modro-čierna, všetky hnáty polámané, pod kolenom roztrhnuté nohavice a z nich trčiaca kosť.
„Veď je to Anton. Áno, Anton, Lorin muž!“
Prizerajúca žena vystúpila z radu s neprítomným výrazom v tvári. „Antona nezabila lavína,“ odmlčala sa, len aby zadržala slzy. „To Ona. Neviem, ako to urobila, ale viem, že to bola Ona!“
„Čo to tu melieš, ženská? Aká Ona?“ zatriasol ňou starý richtár.“
„Už dlho spolu nežili ako muž a žena. Chcela sa ho zbaviť. Určite to tak bolo!“
„A ty to odkiaľ vieš?“ zastarala sa aj bývalého richtára žena.
„Lebo ja som s ním bola všetky tie noci, čo nebol doma,“ slzy už nedokázala zadržať, rozkotúľali sa jej po lícach ako hrachy. „Lora je nebezpečná. Len si všimnite tie jej žlté očiská. Prekľaje vás, len čo sa na vás pozrie. A vraj sa nadája zvieracou krvou. Dávajte si na ňu pozor, lebo dopadnete ako Anton,“ vyriekla s absolútnym presvedčením a rozbehla sa k rodičovskej chalupe.
„Vážení,“ prevravel mladý richtár, aby preťal ťaživé ticho, čo sa odrazu vznášalo nad každým, „vari by ste neverili bláznivo zaľúbenej ženskej. Pád lavíny je tragédia a tragédia je často spojená s náhodou. Boh nám pomáhaj, aby sa už niečo také nezopakovalo. No i tak by som bol rád, keby sa dnešné udalosti nešírili za naše ploty.“
Okolostojaci naňho rozpačito a nechápavo pozerali.
„Antona uložíme do kaplnky a zajtra ráno ho pochováme. Čo sa Lory týka, nemám žiadne dôkazy o obvineniach, ktoré tu zazneli. Zatiaľ nespravila nič, z čoho by sme ju mohli viniť.“
„Mal smolu, chudák. Ktovie, kde bol, keď sa to na neho zrútilo,“ skonštatoval felčiar, keď skončil obhliadku mŕtveho. „Všetci ste počuli. Jej muža zabila lavína!“
„Mohlo sa to stať komukoľvek z nás,“ pritakal čeľadník, ako niesli Antona do kaplnky.
„A kde je vlastne Lora?“ opýtal sa Hankin muž, keď mŕtveho uložili na kamenný podstavec.
„S ostatnými ženami nacvičuje Tanec života,“ odpovedala bývalého richtára žena. „Ja jej to poviem, je to moja chovankyňa,“ vrásky ako čerstvo poorané pole sa jej na tvári ohli do smutného úsmevu. „Ako najdúch z lesa sa dokáže vyrovnať aj s väčšími stratami,“ starká zobrala paličku a pomalým krokom sa vydala k tančiarni.
Vážená sa prevalila na chrbát, zdvihla hlavu tak vysoko, koľko jej krátky tučný krk dovoľoval a zapišťala prenikavým hláskom: „Dievčatá, ste všetky v poriadku?“
Ostatné sa tiež začali hýbať a natlačené jedna na druhú si navzájom pomáhali vstať.
„Čo to bolo? Víchrica? Lavína?“
Vážená najskôr preletela zrakmi vnútro sály a vzápätí sa utekala pozrieť na škody vonku. Vo dverách sa takmer zrazila s Mamuškou, ktorá keď ju zbadala, iba odstúpila z cesty a paličkou kývla na bielovlasú tanečnicu.
V sále nastal šum, ale nikto sa neodvážil nahlas opýtať, čo sa stalo.
Lora sa postavila a vykročila. Prvý krok bol ladný. Druhý stále rezký. Pri desiatom jej plecia poklesli a nohy oťaželi, akoby ich mala v okovách. Starenkine oči jej za tých pár prejdených metrov prezradili všetko. Sama nevedela, ako je to možné, ale načúvaním akéhosi vnútorného hlasu sa dozvedela viac, akoby sa sama vypytovala. S udalosťami sa vyrovnala takmer okamžite. Svojho muža jej bolo ľúto, ale smútok za ním necítila.
„Dnes už v tréningu nebudem pokračovať, ale zajtra sa k vám opäť rada pridám,“ jemne sa uklonila a len tak, naľahko oblečená, vyšla do fujavice.
Len čo sa objavila na námestí, všetci jej úprimne kondolovali a smútili za jej Antonom. Takmer každý jej prisľúbil pomoc v neľahkých časoch a nový richtár zariadil, aby vykopanie jamy i pohrebnú hostinu napísali na jeho útratu. Bola mu za to nesmierne vďačná, i keď nakoniec zaplatil iba dve fľaše pálenky a tucet posúchov s kačacou masťou. Za posledné peniaze, ktoré jej po mužovi zostali, kúpila starý drevený kríž. Jeho predchádzajúci majiteľ sa tiež volal Anton, preto stačilo obrúsiť priezvisko a dopísať nové. Na dvore sa ešte pustila do výroby sviečok, aby mala čím splatiť zádušnú omšu a tiež mužovi dopriať odpočinok. A až keď sa konečne dotackala domov a hodila do kachlí zopár polienok, doľahol na ňu žiaľ. Neplakala, iba si opláchla až nezvyčajne teplú tvár a ľahla si do veľkej drevenej postele. Často v nej spávala sama, no dnes sa tak aj cítila. Noc padla v niekoľkých okamihoch. Mokré šero vystriedala temnota, chladnejšia a mrazivejšia ako tá predošlá.
Mesiac sa konečne schoval za mraky a sneh sa prestal ligotať ako striebro.
Vŕŕŕzg, vŕŕŕzg. Zvuk krokov sa dal len ťažko utajiť. Avšak na žiadnej chalupe či pivnici nebolo odchýlené okienko, aby ich niekto započul.
Vŕŕŕzg, vŕŕŕzg. Zostal stáť na tom správnom prahu a rozhliadol sa. Nikde nikto. Pazúrom oškrabal inovatku a okom farby holubích krídel sa zadíval dnu. Tma v dome by sa dala krájať. V podvedomí počítal s tým, že mu zvedavosť neprinesie vôbec nič, prípadne nepríjemnosti. A nič bolo vždy lepšie ako nepríjemnosti, sám sebe prikývol a chystal sa na ústup. Pohľadom ešte raz zavadil o vyškrabaný priezor, keď vtom vykukol spoza mrakov mesiac a stavby i stromy vrhali štyri tiene bez toho, aby z toho pálili zraky.
Prihrbený a v podrepe sa zarastenou tvárou takmer dotkol skla, len aby uvidel aspoň obrys toho, čo mu v noci nedalo spávať. Už-už rozoznával tvar veľkej drevenej postele od ostatného nábytku naúzko naskladaného v malej izbičke, keď sa mu priamo pred tvárou zjavila tá jej – syrová, s veľkými žltými očami, lemovanými snehovobielou hrivou.
Priam ho odhodilo, keď sa ich pohľady stretli. Nečakal to, priznal si v mysli. Opatrne sa postavil a poobzeral. Vôbec si nebol istý, či pred pádom vykríkol, alebo nie. Zdalo sa, že dedina aj naďalej pokojne odpočíva. Prikradol sa k okienku ešte raz a pripravený na čokoľvek sa zadíval dnu.
Lorina tvár tam bola stále. Oči doširoka otvorené, pery sa pohybovali v nezrozumiteľných slabikách, avšak strieborné svetlo mohlo ukazovať čokoľvek.
Vŕŕŕzg, vŕŕŕzg, urobil ďalšie dve obrovské tľapy do snehu smerom k dverám. Bolo odomknuté. Pec dávno vychladla, škáry v stenách a strope vytesnené stvrdnutým blatom, slamou a handrami zaisťovali, že vo vnútri bolo príjemne chladno.
Opatrne podišiel k Lore, ktorá stála pri okne, dlane položené na parapete, akoby sa podopierala, pohľad utopený v striebornej žiare. Jednou rukou sa nežne dotkol jej chrbta a druhou podobral nohy nad kolenami.
Žena sa v jeho náručí celkom uvoľnila, zavrela nežmurkajúce viečka a začala hlboko a pravidelne dýchať.
Držal ju bez pohnutia, snáď až kým sa nezačalo brieždiť. Bola ľahučká ako vtáčik a rovnako krásna ako mesačný svit. Potom ju opatrne uložil do postele, prikryl a vykĺzol z chalupy.
Chrap, chrap, obrovskými chodidlami prelamoval vrchnú škrupinu ľadu na včerajšom snehu a prvýkrát sa nestaral o zahladenie svojich stôp. Ďaleko za dedinou sa ešte raz obzrel. Pohľadom na drobnú drevenú chalúpku, v ktorej bývala, pookrial na duši a dlhými skokmi sa pustil stúpať do kopca, kým sa stratil v bielej perine medzi vyčnievajúcimi skalami. Vetrom hnané vločky sa mu usádzali na zarastenej tvári, liezli do očí a menili jeho srsť na biele chuchvalce. Zastavil sa len na chvíľu, využijúc korunu osamelej borovice ako prístrešie. Chlad necítil. S povzdychom vypustil z úst obláčik pary. Čosi mu napovedalo, že so spomienkami na dnešnú noc si bude musieť vystačiť nadlho, kým ju znova uvidí.
Starenka vložila do košíka hrudku syra, hrnček teplého mlieka a kocku zmrazenej prasacej krvi.
„Celú noc som nemohla oka zažmúriť. Stále som musela rozmýšľať nad tým naším dievčaťom. Len si spomeň, ako sme ju našli v lese, vypiplali, zachránili pred istou smrťou, vydali a práve jej sa stane takáto galiba?“ ustarostene krútila hlavou, až sa jej rozviazala šatka pod krkom.
„Možno si za to môže sama,“ zapochyboval jej muž v polospánku. „Aj keď sme ju vychovali a všeličomu naučili, stále nevieme, čo je zač,“ spresnil svoju odpoveď. „Vlasy má ako starena a oči ako had. Vždy ju budem mať rád, ale ona medzi nás nikdy nebude patriť.“
„Už, prosím ťa, nemudruj,“ jeho monológ ju začínal znervózňovať a pobádať k ďalším úvahám. „Idem za ňou,“ oznámila a vykročila do brieždenia.
Mrazivý vzduch pichal v pľúcach. Z východu sa kopili mraky a zdalo sa, že sneženie nenechá na seba dlho čakať.
Kráčajúc dedinou uvidela, ako sa dvere na Lorinom dome otvorili a z nich vyšiel medveď. Medveď? Starenka sa zastavila a podoprela palicou. Nohy jej už neslúžili natoľko, aby sa ta utekala pozrieť, alebo skôr niekam schovať. No pamäť i zrak mala ako mladý sokol. Už ho raz videla. Kedysi dávno, keď našla s mužom, vtedajším richtárom, pohodené dieťatko. Dievčatko. Loru. Starká sa zahľadela na tvora ako na dávno stratený obraz.
Chlpáč mal necelé dve siahy a pohyboval sa na zadných, rovnako ako človek. Ruky však mal svalnatejšie, prsty takmer čierne a na pleciach a nohách hustú srsť.
Len čo vykĺzol z dverí, potichu ich za sebou zatvoril a niekoľkými skokmi zmizol v závejoch za dedinou.
Starká zostala stáť ako odliata z vosku, iba pod hrubou suknicou sa jej triasli kolená ako vŕbové prútiky. Bola si istá, že ju nevidel. Chlpáč sa správal celkom prirodzene, akoby za jej dievčaťom chodil odjakživa. Starká si zakryla otvorené ústa šatkou, aby jej do nich nenafúkalo. Jedine istota, že sa bude musieť s Lorou vážne porozprávať, ju donútila pokračovať v chôdzi k jej domu.
Kľučku na dverách najskôr poutierala spodkom sukne, kým sa ju odvážila stlačiť. „Lora, dievčatko, žiješ?“
„Mamuška,“ zašepkala dievčina z postele, prstami si pretrela oči a široko zívla. „Čo tu robíte tak zavčasu? Stalo sa vari niečo?“
Starká sa na ňu zahľadela a odrazu nevedela, či to mladá na ňu iba hrá, alebo sa naozaj zobudila až teraz. „Včera ti muža pochovali, iba toľko,“ s dávkou irónie v hlase začala na stôl vykladať pokrmy, ktoré jej priniesla.
„Nech mu je zem ľahká,“ sadla si na kraj postele a začala hľadať papuče.
„Tak sa mi zdá, že ťa už smútok za ním celkom prešiel,“ nadvihla obočie, čím sa jej čelo premenilo na okopané hriadky. „Deti ste nemali, chalupa patrí tebe, nečudujem sa, že si sa začala obzerať po inom.“
„Mamuška, ako vám mohlo niečo také napadnúť? Nikdy som neplakala. No svoj žiaľ prežívam v srdci.“
„Aspoň neklam! Videla som ťa. Teda, videla som jeho, keď od teba pred chvíľou odchádzal,“ spomienka na medveďa v nej vzbudila strach.
„Neviem, o čom hovoríte,“ chlad z chalupy sa preniesol aj do jej hlasu. „Nikto u mňa nebol, nikto u mňa nespal, so žiadnym mužom sa nestýkam,“ postavila sa, hodila na seba dlhú tuniku a hrubým kusom látky si ju stiahla v páse. Ukazovák namočila do čerstvého mlieka a do úst si vložila len odpadnutú omrvinku z hrudky syra. Potom si všimla zmrznutú krv. „Ďakujem, mamuška, že sa o mňa stále staráte,“ zakúrila v kachliach, aby sa čo najskôr roztopila.
„Nemyslela som muža, ale toho medveďa, čo za tebou chodí,“ obočia sa jej spojili do striešky. „Pamätáš sa, čo som ti rozprávala o tvojom pôvode a príchode k nám do dediny?“
„Pravdaže. Je to stále jeden z príbehov, ktoré si kedykoľvek rada
vypočujem,“ pery sa jej zvlnili do jemného úsmevu.
„Nuž, tak ono to bolo v skutočnosti trošku inak.“ Ako v miestnosti
zavanul od kachieľ teplý vzduch, starká si zložila šatku i štrikované
rukavice. Z jej tváre sa teraz dalo poľahky vyčítať zahanbenie. „Nie je
to prvá lavína, ktorá sa tadiaľto prehnala,“ začala zoširoka. „Už sme
raz mali v dedine takéto problémy. Ľudia si na to nepamätajú, alebo
nechcú pamätať. Súviselo to s klčovaním lesov a ťažbou kameňa. Vtedy
žilo v horách niečo, čo nás chcelo odtiaľto vyštvať. Spomínam si, že
keď išli chlapi s pílami do lesa, začali padať stromy, len tak, samé od
seba. Alebo keď chystali odstreľovanie skál, znenazdajky sa vyliala rieka a
všetkých vytopila. Keď však padla prvá ľadová smršť, ktorá pochovala
zopár chalúp aj s rodinami, a za ňou ďalšia, najzdatnejší chlapi
z dediny sa vydali na Ľadonhoru, aby to chytili a zabili,“ vyjasňovalo sa
jej. „Pamätám si, že tú zimu sme prvýkrát začali tancovať Tanec
života. Mali sme len jedného bubeníka a o bukových podrážkach sme ani
nechyrovali,“ usmiala sa nad spomienkou. „Bola som mladá a odvážna.
Chlapov som išla do hôr odprevadiť a rovnako tak ich čakať, keď sa mali
vrátiť. Dvaja zo skupiny zahynuli. Ktovie, či zamrzli, alebo padli za obeť
dajakému hladnému zverovi. No môj muž, vtedajší richtár, nielenže
prežil, ale priniesol mi z hôr teba. Vtedy mi povedal, že ťa našli
pohodenú v lese. Ale v skutočnosti ťa našli v jaskyni toho tajomného
tvora, ktorého vraj museli zabiť, aby nás nechal na pokoji.“
„Takže nie som jediný ľudský potomok lesných víl?“ Lora sa sklamane zvalila na posteľ a tvár zaborila do vankúša.
„Potomok si určite, ale nie toho, čo sme ti doteraz hovorili. Tebe, dcérenka, plynie čas trochu inak, ako nám. Len sa na seba pozri. Kým ja som celkom zostarla, ty si len dozrela do puku. Niektorí si uvedomujú viac, iní menej, že nikdy nebudeš jednou z nás. Ty nie si predurčená na lopotu a život v chudobe. Aj preto si mnohým tŕňom v oku,“ starká sa zdvihla a odkráčala k dverám. „Nebudem ťa dlhšie zdržiavať. Mužovi poviem, že ti je už lepšie.“
„Mamuška,“ skočila jej Lora do cesty. „O takom, o akom ste mi rozprávali, sa mi dnes veru snívalo,“ v lícach ako cukor sa jej zjavila červeň. „Vyzeral inak ako my. Vôbec som sa ho nebála. Práveže som mala taký zvláštny pocit, akoby…“
Chcela pokračovať, ale starká zdvihla prst.
„Viem, čo som videla, preto si dávaj pozor. Na všetkých. Aby ťa tí, čo ešte nezabudli, neobvinili z nešťastia, ktoré sa valí na dedinu,“ zamračila sa a bez pozdravu odišla.
Krvavá kocka nebola roztopená ani do polovice, keď Lora priložila pery k hlinenému okraju a začala sŕkať.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 1. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 2. časť
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.