 |
Keď bolo po všetkom, prevalil sa na kraj postele a začal si navliekať plstené nohavice.
„Kam sa zase náhliš? Zostaň ešte,“ ženské ruky ho objali okolo zarastených pliec a dychtivé pery začali bozkávať spotený zátylok.
„Nechniap sa po mne,“ surovo ju odstrčil, „vari ti bolo málo?“ nadvihol obočie, ale svojej milenke už pohľad nevenoval.
„Som ti dobrá iba na jedno!“ urazila sa. „Prídeš za mnou, len keď ti tá tvoja Vločka nie je po vôli! Tak si za ňou bež, keď si myslíš, že ťa lepšie zohreje ako ja!“ začala si aj ona navliekať košeľu.
„Ale veď sa toľko nedurdi,“ zvoľnil tón, „vieš, že Lora mi je ľahostajná. Dokonca už o nás vie a nevadí jej to,“ postavil sa a na hlavu si nasadil baranicu. „Čoskoro sa s ňou rozvediem. Alebo sa jej zbavím inak,“ zadíval sa do tlejúcich kachlí pri dverách.
„Ako to myslíš?“ od prekvapenia sa jej rozšírili zrenice. „Snáď by si ju ne…“ zvyšok slova prehltla a radšej si zahryzla do pery.
Muž sa otočil, ako keď prudký vietor nakloní korunu stromu na jednu stranu. „Je iná ako my. Viackrát som ju pristihol, ako cicala zvieraciu krv.“
„Hííí,“ žena si od strachu hodila cez hlavu perinu.
„Bledá je, akoby v nej netĺklo srdce. Ešte som ju nevidel poriadne sa najesť. Víno či pálenku tiež nepije. Keď sa jej dotkneš, studená je ako cencúľ. Celé dni chodí po dome ako mátoha
a tými svojimi hadími očami sleduje všetko, čo sa pohne. Niekedy sa jej až bojím,“ nechlapsky sa posťažoval.
„Anton, tak zostaň tu! Pre tvoje veci pošlem chlapov z dediny a za richtárom odbehnem hneď zajtra, aby ťa tej beštie zbavil ešte do slnovratu,“ kričala spod periny.
„Ty za nikým nechoď a hlavne mi neraď. Sám najlepšie viem, čo mám robiť. Čo sa týka Lory, ide o vyšší záujem,“ preriekol sa vo dverách. „O chvíľu sa vrátim,“ cmukol perami smerom k žene a zmizol vo víre vločiek.
Lora vysypala okolo šporáku vlhké polienka, ale oheň v ňom nezaložila. Iba zastala a prsty si priložila na pery. „Ako som len mohla zabudnúť!“ priskočila ku skrini, do vreciek v sukni si schovala topánky s bukovými doštičkami a cez plecia prehodila ovčiu kožušinu. Aj keď netušila, kedy a či vôbec sa jej muž vráti, dvere zaistila znútra dreveným kolíkom. Von sa dostala cez pivničné vrátka, pôvodne určené na uhlie. Pri otváraní škrípali od novoty. Odkedy žila v dome, uhlie ešte nemala a zdalo sa, že ho nikdy nebude potrebovať. Bože, daj, aby sa na mňa nehnevali, že idem zase neskoro, previnilo si pomyslela a bežkom sa ponáhľala do veľkej siene na nácvik Tanca života. Ešte bola ďaleko, keď započula známy rytmus: Špička, päta, krok – sun – krok, vysoký výkop a znova od začiatku.
„Dobrý večer, dievčatá,“ zvolala pri prezúvaní striedmym hlasom.
Všimli si ju všetky, dokonca aj bubeníci na chvíľku prestali udávať rytmus. Niektoré jej kývli rukou, iné sa neobťažovali ani zdvihnúť bradu. Jediná, ktorá ju nahlas privítala, bola Vážená.
„Kohože nám sem vločky priviali? Vlasy ako sneh, mliečna pleť, nie je to samotná Snehová kráľovná?“ obrátila sa k ostatným a afektovane sa rozosmiala.
„Prepáčte, zabudla som, že máme nácvik,“ sklonila hlavu a zaradila sa dozadu, medzi staršie tanečníčky.
„Takže predsa Snehová kráľovná!“ Vážená prešla krížom cez sálu ako pávica. Vyzerala nahnevaná. Lorine meškania už nemienila dlhšie tolerovať. „Tak sa mi zdá, že jedna členka nášho súboru nemá záujem poďakovať za celoročné držanie ochrannej ruky nad našou dedinou.“
V sále nastal šum a nenápadné presúvanie. Žiadna zo žien nechcela stáť vedľa tej, ktorá nemá úctu. Vždy sa čímsi líšila. Biele vlasy a žlté oči jej obľube nijak nepridávali.
„Veľmi nás to znepokojuje,“ pokračovala Vážená, a ako kráčala k Lore, priam zabíjala bukové podrážky do drevenej podlahy, aby pôsobila mohutnejším dojmom. „Možno jej však krivdím a ona každý deň poctivo trénuje doma, lebo naše pomalé tempo ju nudí a unavuje,“ vymýšľala podozrenia, aby ju vyprovokovala. „Navrhujem preto, aby si nám, Lora, sama zatancovala Tanec života,“ ostatné žienky sa bleskovo rozpŕchli ku stenám. „Inak budeš zo súboru vylúčená pre pohŕdanie zvykmi,“ verdikt znel nekompromisne a tak bol aj myslený.
Muž vošiel do kôlničky a vytrhol z klátu tú najväčšiu sekeru. Sadol si na lavicu a oslou prechádzal po ostrí dovtedy, kým sa v nej neodrážala jeho skrivená tvár ako v zrkadle. Potom si na ruky navliekol kožené rukavice, cez plecia prehodil starý prešívaný kabát a okolo hlavy obtočil čiernu šatku tak, aby mu z nej vykúkali iba oči. Vonku bolo nehostinne. Ľadový vietor fúkal snáď zo všetkých strán a poctivo rozdeľoval snehovú nádielku po celej krajine. Kráčalo sa mu ťažko, ale nemienil sa vzdať. Vedel, že zase až tak ďaleko chodiť nemusí, aby našiel, čo potreboval. Po ceste skôr premýšľal nad tým, čo bude robiť, keď všetko vyjde tak, ako si naplánoval. Určite sa ožení. Nebol si istý, či s tou, ktorej posteľ pravidelne zohrieval, ale nemienil zostať bez ženskej ruky v domácnosti. Mal rád, keď bolo každý deň navarené a periny boli načuchrané. Mal rád bujné ženské poprsie, ale najradšej mal teplo, ktoré zo ženy vyžarovalo vždy, keď si k nej ľahol. Žiaľ, v jeho zákonnom zväzku mu toho príliš dopriate nebolo. Snehové vločky mu teraz šľahali tvár a viditeľnosť sa skrátila sotva na meter. On však presne vedel, kam má ísť, a úprimne ho tešilo, že to nie je ďaleko. Tú jaskyňu si vyhliadol už pred pár rokmi. Chlapi z dediny do nej zahnali laň a chystali sa ju zahlušiť, keď zrazu odtiaľ vybehol medveď. Nepatril medzi najväčších, ale zúril za dvoch. Ušli mu len o chlp a viac sa ta nikto nepriblížil. Teraz však bola iná ročná doba a on si bol istý, že zviera bude tak tuho spať, že si ani nevšimne, keď mu ostrie prereže hrdlo. Prikradne sa k nemu od chrbta, potichu a ľstivo. Vykoná, čo treba, a rôzne časti z medveďa zoberie so sebou do dediny. Schová ich do domu svojej ženy, a keď sa ho bude richtár na druhý deň pýtať, prečo sa chce od nej silou-mocou odlúčiť, zavedie ho spolu so svedkami rovno do komory, kde sa bude hompáľať nie jahňacie alebo konské mäso, ale rovno medvedie. Dotrhané a krvavé. Za zabitie medveďa ju nikto nebude verejne súdiť. Ale z dediny ju od strachu poženú vidlami ešte v ten deň. Nemal síce dobrý pocit z toho, čo zamýšľal, ale ani zlý. Túžil sa jej zbaviť. A toto bola jediná šanca, ako vyjaviť jej čudácke záľuby a zároveň nepoškodiť svoju povesť. Kto vie, možno jej tým dokonca preukáže službu, premýšľal, ako sa boril v závejoch a pred ním sa čoraz zreteľnejšie črtali obrysy vchodu do jaskyne. Posledné metre sa takmer plazil, čo mu sneh siahal po hrudník. No v zapätí si vychutnával zamrznutý podklad jaskyne a drobné kroky bez toho, aby pri nich musel zapojiť svaly na všetkých končatinách.
Dnu bolo ešte chladnejšie než v metelici, tma a vlhko. Niekde v hĺbke kvapkala voda a jej ozvena sa plazila po vápencových stenách v tajuplnom speve. Anton kráčal pomaly a obozretne. Neprekvapovalo ho, že namiesto kamenia sa mu pod nohami drobia hrudy kamenného uhlia a sušenej rašeliny. Tieto hromádky palív sa ďalej premenili na hromady a prudko stúpali kamsi do vrchu. Nech to sem navláčil ktokoľvek, odteraz je všetko moje, uškrnul sa a prižmúril oči, aby si rýchlejšie privykli na tmu. Rukou sa pridržiaval nepravidelných stien, keby došlo k nečakanému stretu s macom. Vchod – jediný zdroj svetla – sa už po pár metroch zmenil v drobnú bielu bodku a pred mužom sa rozprestrela nepreniknuteľná čierňava. Na chvíľku zastal a zamyslel sa, či mu stálo za to sem vôbec chodiť. Či ho sem skutočne dohnal vyšší záujem, alebo nenávisť k žene, ktorú mu kedysi nanútili.
Prúd jeho myšlienok odrazu zastavili približujúce sa kroky. Nesnažili sa byť tiché, ba ani nenápadné. Anton sa pokúsil zaostriť na prichádzajúceho. Jeho zrak však nemal schopnosť šelmy a tma nebola hmla či dym. Pevnejšie teda zovrel v dlani porisko sekery, prikrčil sa a pripravil na útok.
Zviera sa k mužovi priblížilo na dotyk. Postavilo sa na zadné a zhlboka vzdychlo. Možno to nebolo vzdychnutie, ale iba citlivé zafučanie. Avšak prúd vydýchnutého vzduchu, ktorý človeku pod ním rozčeril vlasy, bol povelom k akcii.
Anton od napätia takmer nedýchal, a hoci necítil strach, srdce mu bilo ako zvon. Bilo mu i v sluchách tak rýchlo a tak silno, že si neuvedomoval význam zvukov, ktoré tvor vydával. Keď si bol istý, že jeho výpad neminie cieľ, krátko, ale rýchlo sekol, vymenil si stranu i poradie rúk na porisku a intuitívne sekol opäť do toho istého miesta. Spokojný očakával kvílenie, vrčanie, beh. Veril, že zranená beštia sa skláti rovno k jeho nohám.
Nič také sa však nestalo.
Skôr, ako si Anton uvedomil, že sekeru zaťal do kameňa obťažkaného zľadovatenou škrupinou, tvor mu ju vytrhol a zlomil niekde nad jeho hlavou ako latu z plota.
„Ešte raz sa ťa pýtam, čo tu chceš, človek?“ zahrmela ozruta, ktorej mohutnosť prezrádzala len hĺbka hlasu, podobná praskajúcim ľadovcom v čase pálenia Moreny.
„Prišiel som z dediny pod Ľadonhorou. Prišiel som zabiť medveďa, pane. Ľudia v dedine sa obávajú beštie, čo žije v tejto jaskyni, chcel som im len pomôcť,“ snažil sa hovoriť pokorne a popri tom si vyhliadnuť najschodnejšiu cestičku smerom von.
„Keby som ťa nepoznal, Anton,“ nedal mu jeho protivník šancu ďalej klamať, „povedal by som, že si hrdina. Ale ty si, naopak, ešte väčší zbabelec, než za akého sa sám vo chvíľach pravdy pokladáš,“ z miesta, kde stál, sa odlomil kameň a on si musel prestúpiť. Ako to urobil, uvidel muž obrysy jeho dlhočiznej štíhlej končatiny, pokrytej hustou bielou kožušinou.
„Nie som zbabelec!“ nenechal sa urážať. „Len si potrebujem usporiadať život. A musím sa zbaviť jednej nebezpečnej osoby, ktorá sa mi chystá vycicať krv,“ schválne preháňal.
Znenazdajky mu hrdlo zovrela obrovská kostnatá ruka a zdvihla ho najmenej siahu nad zem. Márne kopal nohami do všetkých strán, obra pred sebou nedokázal zasiahnuť. Po chvíli metania sa a sprostého nadávania jeho telo bezvládne ovislo v živom zveráku.
„Čo odo mňa chceš?“ pridusene zachripel a sťažka prehltol nahromadené sliny.
„Chcem, aby si jej dal pokoj. Chcem, aby si ju prestal prenasledovať, biť a osočovať. Chcem, aby si si zbalil veci a ešte dnes sa od nej odsťahoval. Je mi jedno, kam pôjdeš. Či skapeš na námestí, alebo sa natlačíš k nejakej inej. Hlavne to urobíš dnes, a ak sa ešte raz dotkneš svojej ženy, tak si hnát, ktorým si to spravil, nájdeš vo vyrúbanej diere vo Všiváku. Rozumel si?“ hovoril zdanlivo pokojne, takmer bez emócií. Ale v skutočnosti mohol hlasom rezať zamrznutú oceľ.
„Rozumel,“ zachrčal. „Už ma konečne pusť!“
Mohutné zovretie povolilo a chlap sa s revom zrútil na navŕšené kamenie. Kým sa pozviechal, chlpáč bol preč.
Anton sa vytackal z jaskyne a začal hľadať stopy, ktoré zanechal pri príchode. „Skurvená zima!“ vypľul cez drkotajúce zuby, keď zistil, že neúnavné vločky takmer všetky zasypali. Nechali len ploché jamky v čoraz bachratejšej perine. Ešte raz sa obzrel a skrehnutými prstami si pošúchal sčervenený krk. Nech to bolo čokoľvek, sleduje ma to už dlhšiu dobu, s hrôzou si uvedomil. A to všetko kvôli jednej osobe, buchol päsťou do dlane. Nech sľúbil blcháčovi čokoľvek, pre záchranu seba a ostatných mohol urobiť jediné!
Mráz začal mužovi prenikať do bačkôr a prsty na nohách farbiť do modra. „Jau!“ otriasol sa, odrazil a z popadaných balvanov pred jaskyňou skočil na najvyššiu zasneženú hromadu, aby si skrátil cestu a stlmil pád.
Ďalší balvan. Možno najväčší, aký kedy vyvrhla zem v tejto pustatine. Ľavé predkolenie mu zasiahla bodavá bolesť a hlava sa mu zakrútila, ako keď na jeden dúšok vypije pol litra páleného. Pohľad na zväčšujúcu sa škvrnu na nohaviciach mu na pokoji tiež nepridal. „Grrr,“ zvraštil tvár a snažil sa upokojiť zrýchlený dych. Nával ochromujúcej bolesti po chvíli opadol. Teraz bol ten správny čas vyraziť. Postavil sa s pomocou rúk a rovnako ako pavúk na hladine jazera sa začal posúvať vpred. Telom sa mu rozlievalo teplo, vytekalo spod nohavice a zanechávalo za sebou hrubú stopu. Každý krok bol namáhavejší a bolestivejší ako predošlý. Anton si zatienil výhľad, aby sa zorientoval, no dedina bola aj po stovke siah stále v nedohľadne. Spolu so zúfalstvom ho premkla zlosť. „Keď sa dostanem do dediny, ja tej suke ukážem! To ona za všetko môže! Kvôli nej tu dnes možno skapem,“ prižmúril oči a pery zomkol do krátkej úzkej čiarky. „Zabijem ju! Hneď ako prídem, ju zabijem a bude pokoj.“
Len čo to vyslovil, ozvalo sa niekde zhora ohlušujúce burácanie. Nie také, ako keď prichádza letná búrka. Ale ako keď sa rútia nebesá.
I keď osamote si nikdy neprecvičovala, vedela sa ladne pohybovať aj vtedy, keď netancovala. Hudobný sluch, ktorý zdedila po svojich rodičoch, zase dával pokyny jej nohám. Lora pokorne predstúpila pred ostatné, jednu nohu pokrčila, druhú vystrela pred seba a kývla bradou na bubeníkov, ktorých dlane sa v tej chvíli rozbehli po napnutých kožiach nástrojov. Kúsok nadvihla vystretú nôžku a špičkou dvakrát ťukla pred seba. Skokom preniesla váhu na tú, ktorou začala, a pokrčenú nohu krátko unožila. Oboma podrážkami vzápätí klopla o podlahu a kroky zopakovala zakopávaním, čím vytvorila zaujímavú kreáciu nielen pre sluch, ale i pre oči. Oblečené mala úzke biele šaty s dlhými čipkovanými rukávmi a pod nimi štrikované pančuchy. Dlhé biele vlasy sa jej okolo pliec točili a skákali ako spradené vlákna a žlté oči žiarili ako lampášiky. Oproti ostatným dedinským devám pôsobila ako skutočná víla. A keď ruky zdvihla vysoko nad hlavu, aby jej nezavadzali pri zložitých otáčkach, najmä staršie členky súboru začali od nadšenia tlieskať. Ani mrazivé pohľady Váženej im nezabránili v úprimnej radosti zo šikovnosti a krásy mladej tanečnice.
Lora sa práve chystala na vysoký jelení skok, keď sa ozvalo zapraskanie a rachot, akoby sa zrútil komín alebo na strechu dopadol strom.
Chrbát kopca sa odtrhol a začal sa približovať. Jemnozrnný firn na sebe niesol nahromadený sneh a tlačil pred sebou čoraz väčšiu zľadovatenú masu. Len čo sa biela vlna vovalila na holú pláň, nabrala rýchlosť. Každou sekundou narastala a miesila sa v gigantických rozmeroch. Po streche medvedej jaskyne sa skĺzla ako po šmykľavke a skočila rovno na dedinu pod Ľadonhorou. Drobné stromčeky, kamene, balvany a aj čiernovlasý muž so zakrvavenými nohavicami sa divo krútili v jej víre.
Lavína udrela najväčšou silou do stredu námestia. Jediným šmahom vyniesla na svoje hrby kamennú obrubu studne s drevenou strieškou a jej nezamŕzajúci otvor v zemi zasypala tak, aby z nej miestni mohli čerpať vodu až začiatkom leta. Ďalej sa prehnala korytom Všiváka a svoj koniec našla na širokých a hrboľatých poliach. Chalupy, radnica, kostol i tanečná sieň zostali tentokrát nedotknuté. Trvalo dlho, kým sa ozval aj iný zvuk ako sluchy trhajúci hukot a vzápätí hrobové ticho.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 1. časť
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.