 |
Výstavba železníc mala na počiatku charakter štátom nepodporovaného priemyselného podnikania. V päťdesiatych rokoch sa železničnej výstavby na krátky čas ujala monarchia. Roku 1854 však túto činnosť zverila opäť súkromným podnikateľom a výstavbu železníc v strategických smeroch motivovala štátnymi zárukami zúročenia investovaného kapitálu.
„Dúfam, že je vám jasné, čo tým myslím,“ vysoký štíhly muž v čiernom predĺženom saku a pinčom na hlave si medzi prstami skrútil koniec hrubých fúzov a spýtavo sa zadíval na nižšieho muža, ktorý okamžite sklopil zrak k mnohovrstvovým plánom pred sebou.
V staničnej hale, v ktorej sa zatiaľ nachádzal iba široký dubový stôl a sklápacie sedadlá pozdĺž stien, práve dohorel oheň a teplo z kamenných kachlí rýchlo zhltol mráz, prenikajúci zo stropných okien.
„Prišiel čas na veľké zmeny aj v našej dedine. Poľnohospodárstvom síce uživíme svoje rodiny, ale bez vás budeme aj naďalej žiť ako v stredoveku. Máme mnoho zdatných mladých mužov, ktorým by práca na železnici, vojenský výcvik a následný žold padol vhod. Sám som tri roky slúžil ako člen osobnej stráže náčelníka vyšetrovacieho zboru,“ v množstve máp našiel náčrt lesov a v nich zakreslené cesty, ktorými sa budú pohybovať vojenské jednotky.
Investor sa pozrel na nižšieho muža v ušianke a vlnenom kabáte novým pohľadom. Aj keď sa mu zdal na richtára až príliš mladý, bol pružný, a to nielen fyzicky. Zadíval sa mu na prsty na rukách. Akoby sa neustále pohybovali a nenápadne sa udržiavali v strehu. Ihneď mu napadlo, že dostať sa s ním do konfliktu by nemuselo dopadnúť dobre. Ktovie, prečo si dedinčania zvolili práve jeho? Bolo v tom viac strachu, alebo starých tradícií?
„Aj keď žijeme ďaleko od veľkých miest, som si istý, že vaše investície do koľajníc sa vyplatia,“ dumal nahlas mladý. „Máme lesy, v ktorých môžeme ťažiť a zvážať drevo aj pre okolité obce. Chováme zvieratá všetkého druhu a nevysoko môžeme dolovať kameň na nové cesty, zákopy, mosty alebo stavbu zrubov. Železnica našu dedinu zničí, ale v konečnom dôsledku pozdvihne.“
„Dobre, dobre,“ zastavil ho investor. „Vidím, že váš záujem o obchodovanie je naozaj veľký. Po skončení stavebných prác bude všetkého nedostatok. Preto sa mi vaše nápady s ťažbou a vývozom páčia. Ale skôr, ako do vás investujeme, potrebujem sa ubezpečiť, že máte v dedine absolútnu podporu zo strany obyvateľov. Na výstavbu trate budete potrebovať ruky každého. Železnica nadobro zmení vaše životy a nie každému sa to bude páčiť. Môžu sa objaviť odporcovia, ničomníci, ktorí sa vás pokúsia zastaviť, alebo aj zabiť. Možno sa nájdu aj takí, ktorí ohrozia samotnú stavbu. Na takýchto si musíte dávať najväčší pozor. Vzbury treba potlačiť, rebelov zneškodniť. Zasväťte do týchto plánov svojich najschopnejších mužov. Musíte v nich vzbudiť nadšenie, aby ich nasledovali ďalší. Aj keď vlaky v súčasnosti dosahujú tridsaťosem kilometrov za hodinu, im povedzte, že tie na vašich koľajniciach pôjdu štyridsať. Služba na železnici je svojím charakterom neobyčajná práca v noci i počas sviatkov, veľmi náročná, pracuje sa aj štyridsať hodín bez prerušenia, je riskantná a pomerne slabo platená, ale to im nehovorte. Povedzte im, že ide o stálu prácu, dáte im tým zmysel života.“
„A čo s tými, ktorí už niekedy na železnici pracovali a poznajú aj tieto tienisté stránky?“
„Určite pochopia, že nejde len o blaho jednotlivca alebo skupiny, ale celej dediny. Všetkých musíte presvedčiť, že ide o vyšší záujem. Vyšší záujem, skúste to nahlas vysloviť,“ nabádal ho investor.
„Vyšší záujem,“ zopakoval richtár rovnako dôrazne.
„Ide vám to výborne. Stačí to len dostatočne často opakovať, aby si vaši ľudia na to zvykli. Keď si zvyknú, pochopia,“ ubezpečoval ho.
Richtár sa skôr uškrnul ako usmial a začal si starostlivo rolovať svoje plány do koženého tubusu.
„Raz budete bohatý muž a vaše slovo bude mať cenu zlata, pane, preto si dobre rozmyslite, či vám stoja za to všetky tie obete,“ skúsený investor veľmi dobre vedel, o čom hovorí.
„Ako som povedal, je čas na zmenu a ja pre ňu urobím všetko,“ zaprisahal sa mladý.
„Dávam vám mesiac. Ak bude všetko v poriadku a váš názor zostane nemenný, podpíšeme zmluvu a na jar môžeme začať s výstavbou,“ sľúbil mu cudzinec.
„Ruku na to!“ richtár výnimočne odhalil časť zubov a pevným stiskom stvrdili svoje plány.
Pomedzi kamenné domy pofukoval vietor, ostrý ako čepeľ noža. Privieval armády snehových vločiek a s radosťou bodal všetko, čo mu prišlo do cesty.
Stará zvráskavená ruka sa natiahla, aby privrela okienko nie väčšie ako detský stolček. Tmavé ornamenty na okeniciach lákali vločky nakopiť sa čo najbližšie ku sklu a inšpirovať sa krásou vyšívaných dečiek a ľudových krojov.
„Poďme, dievčatá, začnime, inak sa nezohrejeme,“ zavelila richtárova žena – vysoko vážená členka tanečnej skupiny. „Naši chlapi sa na radnici o čomsi radia, takže sa nemusíme strachovať zostať dlhšie,“ huňu hodila na lavicu, koniec hrubej vlnenej sukne si zakasala za pás a kožušinové čižmy vymenila za kožené topánočky, podbité bukovými doštičkami. „Nevyzerajú práve najmódnejšie, ale šustri nám ich podbili zadarmo a počúvajte ten zvuk!“ Keď zaťukala o drevenú podlahu, akoby prevravelo agogo.
V sále sa ozvalo vzrušené híkanie.
„Taký tanec, aký predvedieme na tohoročnom slnovrate, si užijú aj slepci,“ zvučne sa zasmiala. Vážená už dávno neskákala na tú najrýchlejšiu muziku, no jej účasť, tak ako účasť každej jednej ženy z dediny, bola v skupine povinná.
Vrava utíchla. Okolo tridsať žien sa postavilo a tiež si začalo vysoko kasať sukne a prezúvať topánky. Piati synovia jednej z nich si vyložili na hrude bubny veľké ako medvedie bruchá. Najstarší nebol práve kapelníkom, ale bezchybný rytmus vydržal udávať hoc aj niekoľko hodín.
Žienky sa rozdelili do piatich radov. Ruky si založili v bok, špičkou topánky ťukli pred seba a zostali stáť ako sochy, čakajúc na prvý bubeníkov úder.
„Ešte chýba Lora,“ ozvalo sa z tretieho radu.
„Ozaj, kde je Lora?“ začali sa pýtať medzi sebou aj ostatné.
„Nie je pre mňa prekvapením, že tu nie je,“ prevravela Vážená. „Jakživ sa tvári, akoby sa jej naše zvyky netýkali,“ ohrnula spodnú peru. „Asi má niečo dôležitejšie ako s nami nacvičovať Tanec života. Dievčatá, pustime sa do práce, máme posledné dva dni,“ kývla na bubeníkov, ktorí niekoľkými údermi po napnutej koži nástrojov roztancovali celú sieň.
Celá sa chvela, keď ponorila čepeľ noža do koryta a voda sa sfarbila do červena. Dávala si veľký pozor, aby ani kvapka neskropila okolitú bielu pokrývku. Keď sa uistila, že prúd zo žliabku všetku červenú odplavil, poumývala aj ostatné misky a hrnce, na ktorých boli stopy krvi, a rukami čechrala vodu dovtedy, kým sa jej na koži nezačala tvoriť srieň. Do domu sa vrátila po stopách, ktoré si sama vychodila. Boli plytké, ale zato dlhé, čo sa týka kroku i veľkosti chodidla. V komore rozdelila pariace mäso z barana na niekoľko častí a obložila kusmi ľadu. Zvieracou krvou naplnila malý demižón a zvyšok si naliala do krčahu. Chvíľku chodila po dome od okienka k okienku, aby sa uistila, že sa nikto zvonku nedíva. Potom si stala k peci, do najväčšieho prítmia, pery dychtivo priložila k teplému okraju a cez zomknuté zuby precedila jeho obsah. Odrazu sa prestala chvieť. Žlté dúhovky v očiach jej ešte viac pobledli a pery sa roztiahli do spokojného úsmevu.
„Ukáž, čo to zase piješ!“
Z blaženého pocitu ju prebral hlas muža, stojaceho v hrubej zárubni. Bol to veľký a mocný pilčík. Svoj široký chrbát musel zakaždým nahrbiť, aby sa dostal cez úzky vchod do chalupy. Tvár mal pokrytú vráskami už keď sa spoznali. V očiach mu stále horeli plamienky, ale na Loru nevrhali ani svetlo, ani teplo.
Žena naňho vytreštila oči a nechtiac pustila krčah z ruky. Ani ju nemyklo, keď sa črepiny rozleteli po podlahe. Nezľakla sa ani vtedy, keď letiaca ruka jej muža pristála na jej zružovenom líci a ona sa zvalila rovno do raždia nachystaného na podkurku.
„Víno,“ odpovedala cez krvácajúce pery, „červené víno,“ bola by svoje tvrdenie aj odprisahala, len aby jej dal pokoj.
„A kde by sme to červené víno zobrali? Mňa už neošiališ,“ vytiahol z kredenca pálenku, nalial si po okraj pohára a na jedenkrát ju hrkol do seba. „Si ako dáka beštia. Okolo papule máš stále krv. Raz cudziu, raz svoju,“ alkohol konečne začal účinkovať, pohľad sa mu rozostrel, akoby sa na ňu díval cez vodu. „Kto vie, čo jedávaš, keď tu nie som. Však sa už aj bojím pri tebe spávať, aby si ma v noci nevycicala,“ otočil sa na päte a vyšiel von z chalupy. „Dnes ma s večerou nečakaj,“ zahučal, ani sa neobzrel a stratil sa v chumelici.
Lora sa zosunula na drevenú lavicu, rukami si strnulo objala lakte a pohľad uprela do prázdna. Nestalo sa nič, čo by už predtým so svojím mužom nezažila, nič, čo by nepoznala, nad čím by miliónkrát nepremýšľala. A aj tak sa nedokázala zmieriť so svojou odlišnosťou od ostatných. Kedysi by za ním utekala, prosila ho, prehovárala, aby sa vrátil domov. Ale dnes, a vlastne už veľmi dlhú dobu vedela, kam chodí, po čo tam chodí a hlavne že snaha priviezť ho späť by bola celkom zbytočná.
„Je to len a len moja chyba,“ zopakovala nahlas vetu, ktorá jej z úst vypadávala tak často, ako často sa cítila na dne svojej samoty. Sedela bez pohnutia, kým sa na oknách nezačala robiť inovatka. V kachliach už dávno vyhaslo a rozsypané raždie po podlahe by stačilo sotva na rozkúrenie. Variť sa už nechystala, ale ak chcela ráno zohriať vodu a uvariť pomyje pre prasatá, musela sa zdvihnúť a ísť narúbať zopár polienok. Bez kabáta či baranice zašla do kôlničky. Ako sa zvečerievalo a vietor ustal, mráz prituhol, až sa iskril vzduch. Naoko chabé žieňa, čo ledva udrží porisko sekery, sa ňou rozháňalo s nesmiernou silou raz z pravej strany, raz z ľavej, búšilo ostrím do dreva ako do chlebovej kôrky a triesky mu lietali vysoko nad hlavou ako páperie. Viac ako drevo potrebovala premeniť svoj smútok na hnev a ten zo seba dostať čo najrýchlejšie von.
Pokračovanie o týždeň.
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.