 |
Chlapi počítali škody, ženy lamentovali a richtár sa snažil zohnať niekoľko zdatných mužov, ktorí budú schopní vyraziť do hôr a skoncovať s týmto zničujúcim šialenstvom. Ranná lavína najskôr zrúcala zvonicu a potom skočila cez okná do chrámovej lode kostola, kde prevrátila kamenný oltár. Ten sa prepadol cez vlhkú stenu do radnice, kde sa začal hrnúť sneh ako do jamy na ľad.
„Len sa pozrite,“ nový richtár zvolal miestnu radu, aby im ukázal prerezané laná pred radnicou.
„Lora by sa z nich sama nikdy nedostala. Niekto jej musel pomôcť. Medzi nami je zradca, a keď prídem na to, kto to je, priviažem ho sem namiesto nej železom,“ pajedil sa ten, ktorý viazal uzly za jej chrbtom.
„Zradca alebo jej kumpán,“ poopravil ho ďalší.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa richtár.
„Tie lavíny nemusia byť len jej prácou. Nečudoval by som sa, keby vysvitlo, že na nich pracovali dvaja. A vôbec to nemusel byť chlapík z našej dediny. Lora vlastne žiadnych skutočných priateľov medzi nami nemala. Ale možno tých priateľov mala niekde inde,“ bradatý muž v stredných rokoch nadvihol obočie a prižmúril oči, akoby videl skrz skutočnosť.
„Možno divá zver,“ zamiešal sa do rozhovoru bača. „Už niekoľko mesiacov sa okolo dediny ponevierajú vlci. Sú kosť a koža. Naposledy sa nažrali, keď mi zadrhli ovcu. Odvtedy prešlo už pekných pár týždňov,“ prešiel sa okolo kamenného stĺpu. „Z Lory ani krv riadne netečie, len taká ružová voda. A tej je tu všade naokolo habadej. Určite to boli vlci!“
„Laná sú prerezané, na to dám krk!“ skočil mu do reči plecnatý drevorubač. „Sekera to nebola, zárezy sú nepravidelné,“ obzeral si rozstrapkané konce, „skôr niečo ako ostrý kameň.“
„Boli to vlci!“ chripel starý bača. „Ja jediný viem, čo tie beštie dokážu!“
„Dedo, spamätajte sa. Nevravte, že by psy dokázali odniesť celé telo.“
„Vlci! Vlci!“ bača hlucho búchal palicou do zeme.
„Tak dosť! Už nemáme čas špekulovať,“ zdvihol ruku richtár. „Potrebujem štyroch chlapov, ktorí sa so mnou vydajú do hôr a navždy skoncujú s lavínami. Nie každý sa vráti. Ale ten, kto sa pridá, dostane z radničnej pokladne päťsto dukátov a zaslúženú česť a slávu. Tie mu prinesú doživotnú úctu a nenávratnú pomoc od všetkých. Hlási sa niekto dobrovoľne?“
Približne pätnásť chlapov rôzneho veku a postavenia zdvihlo ruky. Niektorí suverénne, niektorí skromnejšie, mladí a neskúsení z hrdinstva.
Richtár dlho nerozmýšľal a hneď ukázal na štyroch hrmotných zurvalcov. Neboli to čestní bitkári, ani ľahkomyseľní dobrodruhovia. Vybral si ich, lebo boli schopní zabíjať pre peniaze a vydržať pár dní v nehostinných lesoch bez teplého jedla a mäkkej postele. Sám sa za žiadnu korbu nepovažoval, ale mal za sebou tvrdý vojenský výcvik, preto sa rozhodol kráčať v čele. Chcel si tým udržať prívržencov, nahnať zásluhy pre dedinu a dohliadnuť, aby ani na toho najtvrdšieho chlapa nedoľahol súcit, keď bude nutné konať.
Prípravy netrvali dlho a napoludnie stáli všetci piati, vyzbrojení sekerami, dýkami a krátkymi nožmi, pred kostolom. Richtár medzi nimi vyzeral ako trpaslík, no nikomu z prostého ľudu taký nepripadal.
„Vážení,“ rozpažil ruky, akoby sa chystal niečo rozdávať, a pohľadom kĺzal po tvárach prítomných, „sľubujem vám, že nájdeme toho, kto spúšťa lavíny, a postaráme sa, aby nás už žiadna ďalšia neohrozila.“
Dôverčiví okolostojaci v rukaviciach mäkko tlieskali.
„Myslite na nás v dobrom, modlite sa a zanedlho nás očakávajte,“ dal pokyn svojej družine, aby sa rozlúčili a vyrazili.
S týmito chlapmi sa báli rozlúčiť aj ich matere. A richtár s tým počítal. Preto sa odchod obišiel iba s povzbudivými kývnutiami a vulgárnymi pokrikmi krčmových rivalov.
Slnko bolo ešte vysoko, ale dni sa končili skôr, než zvon odbil štvrtú. S tmou prichádzala ukrutná zima.
Keď boli za dedinou, richtár zastal a otočil sa k mužom, ktorí kráčali v jeho šľapajach. „Teraz ma dobre počúvajte. Peniaze, ktoré som vám sľúbil, si musíte poctivo odpracovať. Nie náhodou som si vybral práve vás. Viem, čo má každý z vás na rováši, a tiež viem, čoho ste schopní. Preto čokoľvek na tejto ceste stretneme, postaráte sa, aby po tom nezostal ani smrad. Rozumeli ste?“
„A čo Lora? Aj o ňu sa máme postarať?“ ozval sa prefajčený hlas.
„V prvom rade o ňu!“ podľa jeho odmeraného výrazu by sa dali tepať busty.
„Má pred nami niekoľkohodinový náskok,“ zamyslel sa jeden z bitkárov.
„V týchto snehoch nemôže byť ďaleko,“ uistil ich richtár. „Keď ju doženieme, buďte opatrní. Niečo mi hovorí, že má v kopcoch svojho anjela strážneho alebo inú obludu. Najlepšie bude, keď sa jej zbavíme raz a navždy. Už teraz nikomu nechýba.“
Hromotĺci kývli hrubými hlavami, zababušenými v kožušinových baraniciach, a vykročili po jej stopách.
Kráčali bez prestávky celú noc. I napriek niekoľkým vrstvám oblečenia sa omrzliny začali hlásiť až príliš skoro. Dvaja chlapi značne zaostali a jeden si musel znehybniť nohu, aby vydržal bolesť v prstoch. Richtár nemal problémy ani s výdržou, ani s mrazmi. Vpred ho hnala predstava víťazstva a moci. Predstava, že sa naplnia vyššie záujmy.
„Snažte sa, chlapi!“ burcoval kumpánov za sebou. „Ešte ste nič nedokázali, a už nevládzete. Platím vás za prácu, nie za hlivenie.“
„Richtárko, veď sa toľko nedurdi. Čo ak sa tu plahočíme nadarmo? Čo ak je Lora dávno v susedných kopcoch? My tu zamrzneme a ani z odmeny si nič nestihneme užiť,“ frflali chlapi.
„Stále kráčame po jej stopách. Poznám jej váhu, jej dĺžku chodidla. Sledujem jej čoraz častejšie zastávky. Je unavená a vyčerpaná. Nemôže byť ďaleko. Vydržte ešte chvíľu. Len čo ju dostaneme, ideme domov. Tam nás čakajú slávnosti, Tanec života, ženy a frajerky, najete sa, napijete, celá dedina vás bude oslavovať ako hrdinov,“ vedel ako na nich. Jemu stačilo vidieť Lorinu smrť. Musel si byť istý, že už žiadna ďalšia lavína nepadne, a bolo úplne jedno, či ju spúšťa ona, alebo niekto iný.
Po západe slnka teplota stúpla o jedno kýchnutie a na oblohe sa vyrojili sivobiele mraky. K večeru klesli takmer na dotyk a skôr, než sa ich zhostila tma, praskli a začalo sa z nich sypať.
Z myšlienok ho vyrušil zvuk. Niečie hlasy a ťažké prešliapavanie chodníka. Tma ešte zostávala príliš hustá, aby videl za záveje, biele hradby a otvorený priestor však už stačili získať bledomodrý nádych. Díval sa nikam a zároveň všade. Ale najmä počúval. Boli štyria alebo piati. A približovali sa. Neprezradil mu to žiadny konkrétny zmysel, ale všetky dohromady.
Dvaja sa zastavili pri veľkej borovici a na chvíľku s ňou splynuli do neforemnej tmavej škvrny. Šepkali tak ticho, že nezačul ani slovko. Ďalší dvaja začali prešľapávať cestičku z protiľahlej strany jaskyne. Tí mali za úlohu skontrolovať, či sa Lora nevydala na opačnú stranu.
Nevedomky ho obkľúčili.
Posledný prichádzajúci fučal a dychčal z najväčšej diaľky a pravdepodobne mal kryť svojim kumpánom chrbát.
Ďalšie šepkanie, hlasnejšie a ráznejšie ako predchádzajúce. Ich nohy v snehu zašuchotali a niečo kovovo zaškrípalo.
Og sa postavil, opatrne a pomaly, aby na seba neupozornil náhlym pohybom. Teraz už jasne videl, že sú to zabijaci. Z kopy snehu za sebou vytiahol dva kusy dôkladne osekaného ľadu. Vyzerali ako ťažké nože, určené pre boj na väčšiu vzdialenosť.
Nezreteľná silueta sa začala driapať po neexistujúcich schodíkoch hore k jaskyni.
Mizerný uhol mu neumožňoval vidieť ho spredu. Og došliapol ľavou nohou, vytočil trup a hodil. Vložil do toho všetku silu a pridusený výkrik sa ozval takmer v tom istom okamihu, ako ľad opustil jeho chlpatú ruku.
Muž spadol dozadu a v kotrmelcoch sa nezastaviteľne gúľal dolu svahom.
Vtom sa na Oga vrhol najbližší z pôvodnej trojice, plánujúcej útok zdola. Okrajom oka musel zahliadnuť ľadovú čepeľ a to ho upozornilo, aby neurobil rovnakú chybu ako jeho mŕtvy spoločník.
Og však nespomalil, skočil na pravú labu a znovu hodil. Keby nemal ľavú pažu rovnako silnú ako pravú, výpad by sa možno nepodaril.
Ozvalo sa zaškrípanie a okolo ich rúk sa rozletela ľadová triešť.
Zdalo sa, že muž zrazil Ogovu zbraň v letku. No v skutočnosti cencúľ narazil do mužovho koženého plátu, pripnutého na hrudi. To už ale Oga od muža delili posledné dva skoky.
Zabijak tasil nôž a znížil pravé rameno. Og mu mávol srstnatou rukou rovno pred očami a on na zlomok sekundy zvoľnil pohyb. Vyrazil nízkym priamočiarym bodnutím priamo do Ogovho odhaleného podpazušia. Og však švihol rukou dohora a tým otvoril jeho postoj, čím sa mu dostal rovno pred tvár. Zasadil mu dvojitý bleskový úder do spodných rebier a do hrudníka pod kľúčnu kosť. Vzápätí prekĺzol pravačkou pod jeho lakeť a zakliesnil ho v objatí.
Muž skočil vzad ako vystrašená mačka, ale zlomeniu lakťa sa aj tak nevyhol.
Og ho jednou labou nešetrne zatlačil do podlažia, druhou naňho nahrnul sneh, že po ňom nezostalo ani pamiatky, a takmer bez spomalenia pokračoval v brodení sa smerom k tretiemu lovcovi.
„Čo sa to tam deje?“ dožadoval sa vysvetlenia od hliadkujúcich nad jaskyňou. Keď sa nikto neozýval, zoskočil z okraja otvoru dolu do závejov ako do perín. Nemal to robiť.
Podcenil Ogovu rýchlosť a zabudol si prešliapať cestičku, aby mal kde ustúpiť.
Og sa k nemu otočil bokom, tlakom na chrbát jeho ruky usmernil útok a ľavou päsťou mu v letku zlomil nos.
Bolesť mužovi zobrala zbraň.
Og ju však bez problémov prevzal a s jednou rukou na kovovej rúčke a druhou na ľadovej mu oba konce zabodol do brucha.
Muž sa chcel ešte naposledy nadýchnuť, ale sneh, do ktorého padol dolu tvárou, mu to už neumožnil.
Štvrtý zabijak, ten, ktorý mal spevnenú nohu, sa na Oga vrhol od chrbta.
Biely to predvídal a chcel naňho zaútočiť zospodu, keď sa pošmykol a skončil na lopatkách. Pravdepodobne si tým zachránil život. Čierna silueta ho totiž klamala telom a chcela mu vraziť nôž medzi rebrá. Takto ho poznamenala iba na boku. Zaštípalo iba to, ako oceľ vykĺzla z rozseknutej kože. Bolesť necítil, pretože sa protivníkovi zo všetkých síl zahryzol do nohy. Ručne tkané vlnené nohavice priam zázračne odolávali tlaku. Nebyť nich, píšťala a ihlica by pod zubami zaprašťali ako orechové škrupinky.
Protivník spadol dolu tvárou a zreval od bolesti. Zároveň spoza pásu šikovne vytiahol sekeru, aby zopakoval útok.
Og roztvoril čeľuste, schmatol nohu za členok a vykrútením mu vykĺbil koleno.
Ukrutná bolesť vzala chlapovi všetky sily, hlava mu v mdlobách odkväcla na hruď a ústa sa naplnili snehom.
Biely vstal a poobzeral sa. Na začiatku sa mu zdalo, že chlapov bolo päť. Možno sa mýlil, no nepravidelné svišťanie vetra mu napovedalo, že ak sa so zabudnutým útočníkom neporáta hneď, zaútočí, keď to bude najmenej čakať. Aj napriek únave sa prikrčil, prižmúril oči a prezieravo začal skúmať okolie a počúvať spev vetra. Premýšľal, kam by sa ukryl, keby sa chcel schovať alebo niekoho prekvapiť.
Mal to! Posledný útočník nebol žiadny hlupák. Ale ani Og sa nemienil vzdať svojej kože lacno. Simulujúc ležérny krok, sa vydal smerom do jaskyne. Tesne pred vchodom sa však zvrtol, ukryl za kamenný násyp a čakal na chybu, ktorá zabijaka prezradí.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce časti:
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 1. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 2. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 3. časť
Lucia Droppová: Vyššie záujmy, 4. časť
Poviedka Lucie Droppovej Vyššie záujmy pochádza z rovnomennej poviedkovej zbierky, ktorá vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Artis Omnis. Na www.fandom.sk je poviedka uverejnená so súhlasom autorky a vydavateľa.