 |
Ďalšie ráno. Uršuľa mala pocit, že sa jej viečka otvárajú už niekoľko minút a popri tom i vŕzgajú. Postupne sa jej izba rozvidnela a dievčina ostala v nemom úžase sedieť s pootvorenou ústnou dutinou.
Koberec, podlaha, závesy, skriňa, stôl, ba dokonca i radiátor, všetko ostalo trčať pod súvislou vrstvou zelene. Bol to mach, mäkký spoločník. Obkolesoval Uršuľu, kam sa len pozrela. Rástol na stoličke i na poličke, na knihách i obrazoch. Bol jasnozelený a bol všade. Dievčina pomaly spustila nohy z postele, tie zosadli do mäkkej pokrývky a v tom akoby ožili. Uršuľa pocítila nával energie, ktorú jej mach vysielal. Postavila sa, nie síce rezko ako kedysi, no ani nie strnulo ako včera či predvčerom. Jednoducho sa postavila a vcelku natešene z prívalu novej energie akoby nič odišla do kúpeľne. Načapovala si zubnú pastu, pričom sa jej kefka zdala neprimerane malá, a zodvihla zrak k zrkadlu.
Aj jej vlasy pokrýval zelený povlak. Vyzeral ako nejaký prírodný doplnok, čiapka možno. Uršuľa, naďalej si umývajúc zuby s povznesenou náladou, obzerala si novú ozdobu hlavy a náramne sa jej páčila. Poobliekala sa a vyštartovala na autobusovú zastávku. Nevšímala si začudované pohľady okoloidúcich, ani usvedčujúce ukazováky detí. Išla bez záujmu o okolitý svet a tak aj nastúpila do autobusu. Vodič spolu s väčšinou cestujúcich jej venoval nanajvýš zmätený pohľad a lístok jej podal ako zhypnotizovaný. Nikto jej však nepovedal ani slovo. Usadila sa a opäť sa tým nič nevraviacim pohľadom zadívala z okna. Autobus zaškrípal a hlučne sa rozhýbal vpred.
Po pár minútach cesty vyletel spoza Uršule papier od čokolády a pristál v uličke. Dieťa, ktoré odpadok zahodilo, otravne vyvreskovalo na celý autobus, že chce ďalšiu sladkosť. Uršuľa sa sprvu snažila nevšímať si to. Príval hnevu však nenechal na seba dlho čakať a Jablčná sa už o chvíľu triasla ako rôsol v prievane. Chlapčisko upískané až za ušami si lepkavé prsty utieralo do všetkého naokolo. Rozhadzovalo potrhané papiere, jačalo, že chce ďalšiu a ďalšiu čokoládu, a keď mu prihlúpla matka vyhovela, jedovato ju vyšmaril z okna.
Uršuľa sa v celej svojej novej výške roztrasene postavila a vrhla na dvojicu zúrivý pohľad. Schmatla ženu za kabát a akoby vážila len toľko, čo jej otravný syn, odsotila ju do uličky. Žena ostala vyjavene ležať na zemi a nechápavo hľadala vysvetlenie v tvárach spolucestujúcich. Všetci však ohromene sledovali, ako obrovské dievča zdrapilo chlapca za vlasy a nepríčetne si prezeralo jeho vreskotom skrivenú tvár. Autobus náhle zastavil. Matka začala kričať a snažila sa pozviechať zo zeme.
„Takto to začína,“ zadunela Uršuľa hromovým hlasom. Akýsi chlap sa s protestom postavil proti nej, no Uršuľa doňho šmarila dieťa ako škaredú tučnú bábiku a on pod jeho váhou spadol naspäť na sedadlo. V dlani ako tanier jej ostal chumáč detských vlasov. Rozčúlene ho hodila po matke, chlácholiacej svojho potomka.
Autobus bol razom plný Uršule. Zaplnila celý priestor, akoby za tých pár minút bola opäť od zlosti narástla. Odrazu bola taká vysoká, že musela skloniť hlavu a prihrbiť chrbát.
„Takto,“ namierila mrkvovitý prst na chlapca, „to celé začína!“ Znechutene fľochla po cestujúcich. Potom jediným pohybom obrovskej nohy vykopla dvere a vyrútila sa von.
Pani Jablčná sa vrátila z práce okolo pol šiestej večer. V dome bola tma, ticho a tak sa nazdávala, že je sama. V pokoji sa zložila, prezliekla, postavila na čaj a sadla si za stôl, že si zgustne na keksíku. Skôr než však zahryzla, z izby jej dcéry sa ozvalo zapraskanie, akoby sa vylomila peľasť postele. Pomyslela si, že predsa len je voľakto doma, a vybrala sa Uršuľu pozdraviť. V posledných dňoch jej pripadala naozaj čudná, až jej z toho začali pribúdať vrásky medzi obočím. Otvorila dvere a z tmy ju ovalil vlhký studený vzduch a zemitý pach pripomínajúci mokré drevo. Načiahla sa za vypínačom a dotkla sa čohosi mäkkého. Izbu zalialo tlmené zelené svetlo, pretože nielen luster, ale každá, aj celkom nepatrná plôška izby, bola potiahnutá súvislou vrstvou machu. Kde-tu vyrastalo aj čosi iné, v kútoch sa napríklad týčilo papradie, popri stenách rašila mladá kortadéria pampová a zo stropu sa vinul popínavý stavikrv. Podlaha, strop, steny, všetko vyzeralo, akoby niekto zeleným kobercom vytapetoval celú izbu. Hmyz sa voľne hemžil kade-tade, mal tu zástupcov všetkých možných druhov i čeľadí.
A v tom bizarnom zelenom šialenstve ležala Uršuľa. Teda aspoň to, čo z nej zostalo. Pani Jablčná neveriacky vyvalila oči na scenériu okolo svojej dcéry, neschopná slova či pohybu. Potom sa však vrhla k dcére a šokovane si uvedomila jej náhle obrovskú postavu. Bola taká vysoká, že musela ležať krížom cez izbu a jej končatiny sa premenili na niečo nesmierne mohutné a… zdrevnatené! Koža pooraná zrebným vrásnením ostala stvrdnutá, tmavá a fľakatá. Navyše v pravidelných intervaloch desivo zapulzovala a následne sa ešte väčšmi roztiahla. Uršuľa rástla priamo pred matkinými očami.
Uslzená pani Jablčná hladkala svoju dcéru a snažila sa ju prebrať k vedomiu. Na Uršulinej hlave sa objavil porast, aký zdobil celú jej izbu, po vlasoch ostali už len riedke chumáče a tenké vetvice pichajúce do všetkých strán. Nad čelom sa jej beleli kvety s veľkými lupeňmi, pripomínajúcimi lekná. Namiesto tváre črtali sa zvrásnené prehyby kože zmutovanej v drevenú kôru. Obočie jej zhrublo a zozelenelo a po mihalniciach neostalo ani stopy. Nebola to už viac tvár Jablčnej.
„Uršuľa, zlatko!“ skríkla úbohá pani. „Čo sa ti to deje?“
„Matka?“
„Áno, to som ja, dievčatko moje! Kto ti ublížil, dcérenka?“ bedákala.
Kanvica v kuchyni začala neúprosne vrešťať.
V tom sa zdrevnatený tvor postavil. Prederavil strop a vyrazil najbližšiu stenu, aby sa mohol dostať von z domu. Pani Jablčná ostala bez farby stáť uprostred zelenej izby, neveriac vlastným očiam, dúfajúc, že sa čoskoro prebudí. Zbavená zmyslov sledovala obrovské drevené monštrum, vzďaľujúce sa v tme večera.
A zrazu jej bezo zvyšku vyšumelo z mysle, že tento ent bol kedysi jej dcérou. Zabudla aj na to, kto je ona sama a kde sa vlastne nachádza. Napadlo jej, že dnes je veľmi príjemný podvečer a s úsmevom plným zubov ocenila pekný výhľad cez rozľahlý otvor v stene naproti. Hlavu mala akúsi ľahšiu, vznášala sa jej na krku ako balónik. Dala by si keksík s čajom.
Pôjde sa však najprv prejsť. Chôdza jej vždy spravila dobre. Veď prečo nie, keď v atmosfére tohto večera cítiť akúsi výnimočnosť. V kúte izby si natrhala kytičku z papradia ako bájna Ofélia a potešená týmto úlovkom, vybrala sa na prechádzku.
Mesto ešte chvíľu prežívalo pokojnú noc. Zdanlivo takú, ako všetky ostatné. Tiché ovzdušie zasmradnuté smogom a tmu prehlušenú neónovým jasom pouličných lámp však čoskoro narušil hrmot prichádzajúcej pohromy.
Obrovské monštrum, ktoré sa akoby každou hodinou zväčšovalo, rachotilo naprieč cestami, domami, autami i ľuďmi. Pomalými dunivými krokmi, ktoré zneli ako tlkot srdca samotnej Zeme, si podmaňovalo mesto.
Obyvatelia pre ten neuveriteľný huriavk povychádzali z domov zistiť, čo sa vonku deje. Nie každý chcel najprv uveriť svojmu zraku a tak sa zmätene zhúfli do jednej masy, aby sa poradili a uistili, či dobre vidia. Keď sa dohodli na spoločnom závere a zhodnotili, že situáciu možno považovať za alarmujúcu a nanajvýš nebezpečnú, spoločne začali pred monštrom utekať.
Z tej výšky pôsobili ako hmyz. Egyptské kobylky, všežravé a skazonosné. Alebo ako mnohobunkové baktérie, dvojnohé vírusy.
Teraz však nastal koniec chorobám. Monštrum sa pohybovalo smerom k húfu drobného človečenstva. Dreveným chodidlom veľkým ako auto stúpilo do davu, čo prinieslo prvé obete. Ľudia sa pri pohľade na krvavé zvyšky svojich rozmliaždených susedov panicky rozvrešťali a rozutekali všetkými možnými smermi. Monštrum každým krokom zanechávalo za sebou rozdrvené kosti, pomleté svalstvo i vnútornosti. Ľudia padali ako moskyty pod mucholapkou.
Voľakedajšia Uršuľa teraz vyzerala ako obrovský chodiaci strom s tvárou a končatinami. Pohybovala sa pomaly a ťarbavo ako stará medvedica, no dlhočiznými stupajami prekračovala takmer celé ulice. Muž, ktorý dal pred rokmi vyrúbať stromy, aby mohol postaviť obchod s elektronikou, sa teraz nezmyselne pokúšal na jeden z nich vyliezť. Monštrum ho zdrapilo ako kus toaletného papiera a roztrhlo ho na dve časti. Obe šmarilo do utekajúcich mŕtvol.
Blonďavé dievča, čo predvčerom vyhodilo z okna školy usoplenú vreckovku, uháňalo ako zmyslov zbavené a keď si pomyslelo, že snáď už je v bezpečí, načiahla sa za ním, obrovská drevená laba a zodvihla ho. Okamžite dievča pokrkvala a vyžmýkala z neho všetku krv. Odšťavené ho potom odhodila za seba.
Chlapa, ktorý pred časom zastrelil jeleňa a odrezal mu hlavu, aby si z nej mohol spraviť trofej nad kozub, v zlomku sekundy zdrapilo a vzápätí sa jeho hlava kotúľala pod nohami utekajúcich mešťanov.
Nažive neostalo ani ruky, ani nohy. Ráno bolo mesto zrovnané so zemou. Z domov sa stali zrúcaniny, z áut vraky a po ľuďoch ostalo len množstvo pomliaždených tiel a roztrúsených vnútorností. Jedinou známkou života ostali len fauna a flóra. Psy chaoticky pobehovali sem a tam a spod trosiek príbytkov občas vykukol i domáci hlodavec. Najväčšiu potechu z ľudskej zabíjačky prežívali miestne mačky, ktoré sa na bývalých obyvateľoch mesta hostili, kým mäso nezačalo smrdieť. Lebo smradľavých mešťanov ani mačky nechcú.
Slnko vstalo sťa guľatý rubín a ráno sa oblieklo do ružova. Monštrum ostalo po práci vysilené. Zasadlo si uprostred jatkového poľa na akúsi časť ľudského tela a zdrevnatenú hlavu otočilo dohora. Ustatý pohľad sa kochal ružovou oblohou. S pokojnou vôľou a s pocitom zadosťučinenia zapustilo korene a zaspalo tvrdým spánkom storočných. Čochvíľa mu i oči zarástli, napokon aj ústa, ruky sa premenili v nehybné konáre a z nôh sa stali plazivé korene. Spolu s týmto všetkým zdrevnateli aj minulosť i budúcnosť, ostalo len zapustené tu a teraz.
Lesík za osirelým domom na kopci sa veľmi rýchlo rozrástol a pokryl celú plochu vyhladeného mestečka. V najhlbšej mĺkvosti nad ním bdie strom najvyšší, ten, čo bol kedysi človekom. Bručanie drevených a zavýjanie duchov mešťanov spôsobili, že do onoho lesa ľudská noha viac nevkročila. Ostáva nepokorený človečou návštevou, a práve preto sa mu tak dobre darí.
Umné hlavy z mesta obďaleč ho nazvali Čiernym lesom hrôzy.
Písal sa rok 1586. Na čistine za dedinou zhŕkli sa všetci pobúrení sedliaci a s vidlami i lopatami rozzúrene kričali: „Upáliť! Upáliť!“
Ženy s odporom pľuli do tváre zviazanej stareny, ktorú naprieč davom ťahali za povraz ako chorú kobylu. Chlapi ju znechutene sácali a potkýnali a deti do nej hádzali kamene.
Starena všetko statočne znášala a keď ju dotiahli pod hranicu, s hrdosťou hľadela do tváre tlstého muža vo vyčačkanom odeve. Dlhé sivé vlasy jej slobodne povievali vo vetre ako konáre vŕby.
„Šarlota, dcéra Išmaela, rezbára z dediny Pod medveďou skalou a Šarloty, pôrodnej babice,“ začal hustým hlasom vrchný inkvizítor, „si obžalovaná z nekalých počinov odporujúcich kresťanskej viere a matke cirkvi, zo spreneverenia sa Bohu, otcu všemohúcemu, a zo spolčenia sa s temnými silami satanskými. Si odsúdená na smrť upálením za čarovanie, bosorovanie a kacírstvo. Tvoje meno navždy ostane v pamäti ľudí spojené s tým, ako si sa nehanebne odvrátila od nášho dobrotivého Stvoriteľa a tvoja duša bude za trest večnosť prečkávať v ohňoch pekelných!“
Všetci s úžasom hľadeli na plamene oblizujúce ošklbanú starenu, ktorá však nevydala ani hláska. Nad hranicou sa začali zbiehať lesné vtáky. Dedinčania sledovali ako čoraz väčší kŕdeľ lomcoval povetrím povyše stareny a zúrivo trepotal krídlami. Posledný pohľad venovala stará Šarlota do diaľky, k lesu, v ktorého tmavých útrobách skrývala sa Šarlota mladšia a utekala pred podobným osudom. Vo vrecku plášťa stískala semienka miraculy divotvornej.
Koniec.
Predchádzajúce časti:
Poviedka na pokračovanie: Premena, 1. časť
Poviedka na pokračovanie: Premena, 2. časť
Poviedka Premena je inšpirovaná situáciami bežného života a ľuďmi, ktorých každodenne vidno v uliciach. Dostala sa do finále ceny pridruženej k Cene Fantázie, a to Ceny Bibliotéky 2012, hodnotenej spoločnosťou Incheba, a. s., za čo autorka srdečne ďakuje kompetentným osobám. Veľká vďaka autorky zároveň patrí Anete „Riddick“ Čižmárikovej.