 |
„Žiť je istá forma príbehu vtipu, rozprávania vtipu, ktorému chýba pointa. Život je ako nechcený humor prírody.“ (Johanides)
Rozľahlý pozemok za mestom sa onehdy dostal do vlastníctva istého lekára a jeho ženy. Bol to naozaj pekný kus pôdy a odkedy sa sem nasťahovala oná dvojica, dom i jeho okolie akoby ožili. Nielenže bola všetka zeleň odrazu sýtejšia a šťavnatejšia a hmyz s vtáctvom poletovali rezkejšie a spievali veselšie, ale nevedno ako, a vždy to pravdepodobne ostane záhadou, zo dňa na deň a z noci na noc celý pozemok zaclonili vysoké košaté stromy.
Keď sa zvedaví mešťania užasnuto spytovali pána doktora na ceste do práce, ako je to možné, jednoducho odvetil, že ctená pani manželka je bylinkárka, a s úsmevom, akoby tento jednoduchý fakt objasňoval celú situáciu, odpochodoval do práce.
Hájik pani bylinkárky a pána doktora sa tak stal predmetom mnohých konšpiračných teórií inak nie veľmi ekologicky založených obyvateľov mesta. Mnohí veľavážení podnikatelia, ktorí si už dávnejšie na túto výhodnú plochu brúsili svoje pažravé zuby s vidinou obrovského zisku, viackrát predostreli pred pána doktora a pani bylinkárku kúpno-predajnú zmluvu. Zakaždým však neúspešne. A tak dom ostal stáť na svojom mieste a hájik, čo vyrástol cez noc, taktiež.
„Počula som, že ste liečiteľka,“ prihovorila sa v zelovoci tučná ružová žena peknej dáme s dlhými vlasmi v jedno farebné jesenné ráno.
„Dobre ste počuli,“ usmiala sa na ženu pani bylinkárka okúzľujúco, až sa dve tučné nohy zapotácali.
„Och, som Korpulentná… prepáčte, volám sa Marta Korpulentná,“ koktala tlstá žena, naťahujúc upotenú dlaň.
„Veľmi ma teší, ja som Šarlota,“ odvetila úsečne dáma.
„Je mi veľkou cťou,“ dychčala Korpulentná a drobná Šarlotina ruka sa razom stratila v jej lepkavej labe. „Páči sa mi váš mimoriadny les za domom!“
„Skutočne?“
„Isteže! No, pravdupovediac, stal sa miestnou záhadou,“ nadhodila tučibomba s úmyslom povyzvedať čo najviac. „Nikomu nejde do hlavy, ako je možné, že tie vaše stromy narástli tak rýchlo! Alebo ste ich vari nasadili už také? Nie, nie, to je hlúposť. To sa mi zdá nepravdepodobné…“ hútala Marta.
Šarlota ovoniavala paradajky a tvárila sa neurčito.
„Tie rajčiaky už dávno stratili svoje účinky,“ povedala napokon.
Marta jej venovala tupý pohľad. „Smiem sa vás spýtať, Šarlota, ako ste sa dostali k bylinkárstvu? Je to vskutku fascinujúca oblasť a veľmi ma to zaujíma.“
Šarlota sa na ňu nedôverčivo usmiala a nie veľmi ochotne odvetila: „Moji predkovia sa venovali liečiteľstvu, už od dávnych čias.“
„To je naozaj interesantné!“ oduševnene prikyvovala Marta a jej tri plantavé brady sa triasli ako želé. „Nuž pýtam sa nie celkom nezištne,“ priznala sa napokon.
Bylinkárka odložila paradajku na miesto a upriamila sa na patizón.
Marta pokračovala: „Viete, pani Šarlota, mám taký chúlostivý problém, ktorý sa so mnou vláči už veľmi dlho. Naťahuje sa to ako štrúdľové cesto a ja už takto nevládzem. Potrebujem pomoc od niekoho ako ste vy, pani Šarlota. Lekárom už nedôverujem,“ melodramaticky mávla rukou.
„O čo ide, pani Korpulentná?“
„Je to taká nepríjemná záležitosť, nerada by som to rozoberala na tomto mieste.“
„Môžeme sa ísť prejsť k rieke,“ navrhla Šarlota.
Marta však tento nápad rýchlo zavrhla pre opuchnuté chodidlá a vybrala kaviareň so špinavými obrusmi a cigaretovým oparom. Tam vyrozprávala príbeh o hnisavých bradaviciach a chlpatých výrastkoch na rôznych zvyčajných i nezvyčajných častiach jej tela. Šarlota prisľúbila hojivý medikament a s pocitom úzkosti vrátila sa domov.
V čakárni sedelo zopár žien. Niektoré boli staršie, iné mladšie, niektoré krajšie, podaktoré menej, niektoré tehotné a voľaktoré nie. Tá, ktorej sa to všetko týka, bola jednou z tých mladších, škaredších a netehotných. Keby jej tvár nebola obsiata množstvm zapálených vyrážok, človek by ju možno i prehliadol. Bola veľmi chudá, nenápadná a jej vlasy neurčitej farby mali jemný nádych mastnoty. Sedela zhrbená bokom od ostatných švitoriacich žien a čakala na ten nenávidený okamih.
„Jablčná!“ ozval sa zachrípnutý hlas sestry v strednom veku a odrazu sa pohľady všetkých žien upreli do kúta. Dievča s pupákmi sa strhlo. Rýchlo a nervózne sa pozviechalo a nie veľmi úspešne skrývajúc stres z vyšetrenia, dopotkýnalo sa do ambulancie. Páchlo to tam obligátne, nemocničný vzduch presýtený dezinfekciou.
„Dobrý deň!“ rezko ju pozdravil gynekológ.
„Dobrý,“ zašomralo dievča.
„Tak teda,“ začal s úsmevom a na kolieskovom kresle sa otočil chrbtom k stolu, tvárou k pacientke. Nedalo sa nevšimnúť si nervozitu, ktorá prskala z každého póru pacientky Jablčnej a tak, s prostým úmyslom odľahčiť situáciu, začal ju lekár chlácholiť: „Ale no, nemusíte sa ničoho báť, slečna, sú to rutinné záležitosti a len pre vaše dobro.“
Dievča naňho naďalej spod obŕv hanblivo zazeralo. „Rutinné ako pre koho,“ pomyslelo si, no rozhodlo sa neodpovedať.
Gynekológ konečne uvoľnil lícne svalstvo. „Teraz vám položím zopár otázok a potom pristúpime k prehliadke,“ informoval ju zdvorilo a otočil sa naspäť k lekárskej karte na stole. Vzal si pero a čosi načmáral do papierov. Potom sa pozorne zahľadel do počítača a opatrne začal: „Takže, posledná menštruácia?“
„Minulý týždeň…“ zašomralo dievča potichu.
„Nerozumiem, ešte raz, prosím!“
„Minulý týždeň!“ skríkla viac, než by chcela, no gynekológ si to nevšímal.
„Pravidelnosť?“
„Každý mesiac.“
Teraz zdvihol pohľad od klávesnice a uškrnul sa spod zdvihnutého obočia. „To je síce dobrá správa, no chcem vedieť s akou presnosťou. Na deň. Nepíšete si vari menštruačný kalendár?“
„Nie, nepíšem. Ale mávam ju s dokonalou presnosťou. Moja maternica sa vždy správala veľmi dochvíľne. Nepotrebujem žiadny kalendár.“
„V poriadku,“ zamrmlal gynekológ a poťahujúc si krátke šedivé fúzy, vrátil sa k svojej klávesnici. „Prsníky si kontrolujete?“
„Áno. Oba sú v poriadku.“
„No veď sa na to pozrieme. Posledný pohlavný styk?“
Dievča sa pri tejto chúlostivej otázke razom zháčilo a čosi jej v momente vysalo z úst všetky sliny.
„Bolo to vari veľmi dávno?“
Keď Jablčná ani teraz neodpovedala, gynekológ sa na ňu pozrel s akýmsi otcovským výrazom v tvári. „Tak ste teda ešte nenašli svojho princa?“
Trápnosť situácie odrazu dosiahla nemerateľné výšiny a dievča popolavé v tvári rozhorčene odfúklo smerom k svojim topánkam: „Niežeby nebol záujem…“
„Ale no pravdaže!“ zvolal gynekológ hlasnejšie, než by bolo potrebné. „Cnosti si treba strážiť do poslednej chvíle, váš prístup kvitujem! A kebyže mám dcéry, určite im vás dávam za príklad,“ džavotal veselo. „Toto je výborné! Oľga, takúto cnostnú bytosť sme tu už dávno nemali!“ riekol smerom k sestričke, ktorá vôbec nezdieľala doktorovo nadšenie a len neprítomne prikývla, naďalej sa venujúc papierom. „No, milá Uršuľa, nemusíte sa strachovať, budem opatrný. Vyhrňte si tričko, skontrolujeme to najprv tam.“
Po všetkých nepríjemných častiach prehliadky, počas ktorých gynekológovi stúpala nálada priamo úmerne s jej priebehom, oznámil Uršuli, že o týždeň má prísť opäť.
„Čože? Prečo? Prečo mám prísť zasa?!“
„Niečo si potrebujem overiť s odstupom aspoň siedmich dní.“
„Prečo? Je so mnou niečo v neporiadku?“
„Nechcem predbiehať udalosti, ani maľovať čerta na stenu, slečna. Jednoducho príďte o týždeň a potom sa uvidí.“
Jablčná nespokojne zahmkala a sklesnuto opustila ordináciu.
Šarlota sa prechádzala naprieč hájikom a debatovala s pinkami hniezdiacimi na jej hlave a ramenách. Rozprávali jej hrozné príbehy hrozných obyvateľov mesta.
„Strieľajú do nás pre zábavu! Vyrobia si praky a súťažia, kto zostrelí viac vtákov!“ švitorili pinky. „Motýľom trhajú krídla a prišľapujú chrobáky!“
„Mne zabili najlepšiu kamarátku,“ zabzučala včela.
„Do mňa minule hodili plechovku od piva,“ zahrkútal priletivší holub.
„V rieke sa už pomaly nedá plávať,“ zasipela divá kačka, „o chvíľu nás všetky vystrieľajú.“
„Toto miesto sa kvôli nim mení na smetisko! Všade sú pohádzané smradľavé odpadky a rozbité fľaše. Minule som si na nich porezal labu!“ štekol túlavý pes.
Šarlota bezmocne počúvala lamenty zvierat a zarmútene sa zložila do lístia. Mala zviazané ruky a nejestvovala iná možnosť než čakať. Každý deň sa nádejala, že príde jej muž domov z práce a konečne zakričí, že má dobrú správu.
„Mám výbornú správu, Šarlotka!“ zvolal gynekológ, len čo za sebou zabuchol dvere. Ani si nevyzliekol kabát a ponáhľal sa svoju novinu rozpovedať manželke.
„Ach, už bolo veru načase, toto mesto je strašlivé! Chcem už odtiaľto odísť, tí ľudia ma privádzajú do šialenstva!“
„Nič sa neboj, Šarlotka, našiel som mladú ženu. Je v dokonalej nepoškvrnenosti!“ veselil sa gynekológ. „Tichá, skromná a nepríťažlivá. Myslím, že bude ideálna. A vlastne, ani nemáme na výber, no ako vravím, táto Uršuľa je presne to, čo potrebujeme.“
„Máš pravdu, nemáme na výber. Dnešné časy nie sú to, čo bývali. Ani si nevieš predstaviť, akú mám radosť!“
„O týždeň som ju objednal na kontrolu, dovtedy potrebujem to semienko.“
„Semienka sú k dispozícii hoci aj teraz!“ zvolala bylinkárka. „Čo myslíš, že som celý ten ukrutne dlhý čas robila? Hneď ti ich prinesiem! Celkom postačí, keď jej tam šuchneš dve. Len už odtiaľto zmiznime.“
„V poriadku. Začni sa baliť, Šarlotka, o týždeň odchádzame!“
Pokračovanie o týždeň.
Poviedka Premena je inšpirovaná situáciami bežného života a ľuďmi, ktorých každodenne vidno v uliciach. Dostala sa do finále ceny pridruženej k Cene Fantázie, a to Ceny Bibliotéky 2012, hodnotenej spoločnosťou Incheba, a. s., za čo autorka srdečne ďakuje kompetentným osobám. Veľká vďaka autorky zároveň patrí Anete „Riddick“ Čižmárikovej.