 |
Uršuľa sa prebrala do neurčitého rána. Ešte nevedelo, či chce byť slnečné a či zatiahnuté, či cez deň poprší a či nie. Jednoducho bolo neurčito, sivomodro a na oblohe nebolo vidno žiadne vesmírne teleso. Uršuľa vstala a chcela si ponaťahovať kosti, keď zrazu zistila, že je celá akási stuhnutá a akosi ju i kĺby pobolievali.
Odostrela rolety a otvorila okno, že si reku vyvetrá po toľkých prespatých hodinách. Vzápätí však od okna vyplašene odskočila a rýchlo ho pribuchla. Okno i parapetná doska sa hemžili desiatkami všakovakého hmyzu! Začiernili polovicu výhľadu z okna a ich bzukot bol hlučný a netrpezlivý. Šokovaná Uršuľa rýchlo zastrela rolety a znepokojene si sadla na posteľ. Uvažujúc, čo má toto hrozné ráno znamenať, šúchala si boľavý kolenný kĺb.
Čudný pocit ju prenasledoval aj o hodinu, keď kráčala k zastávke autobusu. Povetrie bolo akési nenormálne a svet mal zrazu voľajako menej farieb. Navyše sa jej zdalo, akoby ju čosi neustále prenasledovalo. V tom zbadala hmýriaci sa zástup hmyzu. Mravce, roháče, stonožky, bystrušky, svižníky, ale aj lienky či húsenice. Všetky okolité mnohonohé tvory kopírovali Uršulinu trajektóriu až na zastávku. Tam všetci svorne, nasledujúc jej príklad, zastavili.
Keď ľudia, čo už netrpezlivo vyčkávali na autobus, zočili onú hmýriacu sa hrôzu, začali panikáriť. Ženy cúvali, deti pišťali, dedkovia šomrali, no napokon sa všetci zhodli na jednom. A tak, ešte skôr než prišiel autobus, mapa z bzučiaceho hmyzu sa za pár sekúnd stala kopou pomliaždených krídel, nôh a článkovitých telíčok. Uršuľa ostala ako obarená. Nemohla vyriecť ani jedinú námietku, pretože dupot vraždiacich nôh v tom zmätku zahlušil každé jej slovo.
V autobuse tupo sedela a úporne sa snažila prísť na to, čo to má znamenať. Neprítomne sledovala ľudí sediacich pred ňou. Bolo ich odrazu tak veľa! Boli všade, kam sa len pozrela. Hoci to vždy bola všeobecná pravda, teraz sa ich prítomnosť stala pre ňu odpudivou. Začala sa chvieť a potiť. Zrýchlil sa jej tep a v priebehu pár sekúnd sa dostavil dýchavičný záchvat. Odrazu sa cítila ako uväznená v tesnom korzete. Lapajúc po dychu sa v zmätku dopotkýnala k vodičovi, aby zastavil, a len čo zapišťali pneumatiky, vyletela zo skorodovaného autobusu a vyvrátila ovsenú kašu.
Po chvíli si očistila vlasy od prichytených zvratkov, zhlboka sa nadýchala vzduchu a pomaly pozrela na hodinky. Bolo deväť hodín a sedem minút. Do práce už mešká. Vytiahla z vrecka telefón a brnkla kolegyni Všetečnej, že dnes zo zdravotných dôvodov nemôže prísť. Všetečná jej zverila svoje starosti o ňu a odporučila jej ginkgo dvojlaločné. Uršuľa radšej rýchlo rozhovor skončila, pretože aj ten ju odrazu akosi rozčuľoval. Začala sa tejto svojej bizarnej nálady trochu obávať. Akoby jej vôľa v akýchsi podivných intervaloch prestala fungovať a nahradila ju nejaká iná, cudzia. S hlavou ponorenou v myšlienkach, ktoré čoraz častejšie začali naberať konzistenciu hmlistého oparu, sa peši vybrala domov. Napadlo jej, že cestou to snáď vychodí a doma sa z toho vyspí.
Kráčala ako bez duše, kamenný pohľad uvalený uprene pred seba, bezmyšlienkovite trielila domov.
Našťastie, doma nik nebol. Nemusela teda s nikým riskovať rozhovor. Opláchla sa a okamžite zamierila do postele. Vyzula si topánky a strčila sa pod paplón. Prikryla sa až nad hlavu a zavrela oči. Cítila sa ako v koži kohosi iného. Ako v hlave kohosi iného, ako z toho filmu o bábkarovi. V ušiach jej znel strašný hluk. Hukot áut a trúbenie klaksónov, brzdy vlaku, reklamné slogany, pristávajúce lietadlá, športové hymny a rapkáče, ľudí výskajúci na kolotoči, plačúce deti, bliakanie opilcov, klopkanie topánok, škrabot nechtov, škrípanie zubov, škvŕkanie čriev… Celá kakofónia odporných zvukov zrazu zaplavila tmavý priestor pod jej paplónom. Uršuľa si s hrôzou zakrývala uši dlaňami a spod zvraštených mihalníc sa rinuli slzy. Trvalo to minúty a možno aj hodiny. A potom akoby uťal a ostalo hrobové ticho. Uršuľa okamžite zaspala.
Zobudila sa o šiestej hodine a trinástej minúte večer. Dvere mala zavreté a za nimi sa odohrával utorkový večer ako zo šlabikára. Mama varila a otec čítal noviny. Človek by bol povedal, že po takom výdatnom spánku sa bude dievča cítiť sviežo a odpočinuto. No opak bol pravdou. Uršulino telo bolo stuhnutejšie než kedykoľvek predtým. Z postele vstávala ako päťdesiatpäť rokov odležaná mŕtvola a k dverám sa doteperila s takou námahou, akoby za sebou ťahala regiment spurných bizónov.
Stisla kľučku a strnulo odpochodovala do kuchyne. Mama miešala špenát a všade navôkol sa šírila prenikavá vôňa cesnaku.
„Cítiš sa dobre, zlatko?“ znepokojene sa spýtala pani Jablčná dcéry, keď zbadala ako vyzerá.
Uršuľa stála zhrbene, opierajúc sa o stoličku a prižmúrenými očami sledovala dianie v kuchyni. „Ani nie,“ zachripela s námahou, „cítim sa ako deväťdesiatročný reumatik.“
„Zrejme na teba niečo lezie. Vráť sa do postele. Prinesiem ti ovocie a čaj.“
„Nechce sa mi už ležať,“ odsekla. „Pôjdem sa prejsť.“
„V takomto stave?!“ zhrozila sa matka. „To si rýchlo vyhoď z hlavy! Ako vravím, choď do postele a vylež to v teple! Ráno ti bude dozaista lepšie.“
„Nie, idem sa prejsť.“
Uršuľa pomaly odkráčala do izby, aby sa prezliekla. O chvíľu už dýchala pouličný vzduch. Cítila, že sa uvoľňuje. Povieval jemný vetrík, páčilo sa jej, ako ho cítila na tvári. Išla nenáhlivo, nenápadne, no jej prítomnosť prezrádzali tlmené zvuky gumených podrážok. Sem-tam stúpila na popadané listy a tie zašušťali, akoby ich to bolelo.
Zachcelo sa jej objať strom. Akýsi hlas ju tichučko lákal k blízkemu platanu. Objala ho mocne ako pytón mriežkavý a na okamih mala pocit, že sú jedna bytosť. Akoby prestala myslieť a len vnímala spojenie s pôdou a výhľad zvysoka na jasnú oblohu. Cítila sa ako koreň hlboko v zemi, ako konár, dívajúci sa do tamtej záhrady, ako list, ktorý čo nevidieť odpadne. A myseľ i vôľa sa vznášali kdesi vysoko, vysoko…
Zrazu sa ozvali kroky. Prichádzali zozadu a boli netrpezlivé, náhlivé, možno i vystrašené. Privádzali mamku Jablčnú. Schmatla svoju dcéru prisatú k stromu a ako omráčenú ju ťahala domov. V zmätku tej podivnej situácie sa jej zdala nesmierne ťažká a akási… väčšia.
Ráno sa zdalo pokojné a zvyčajné. Uršuľa sa zobudila bez väčších bolestí, no tlak v kĺboch ešte stále cítila. Vedela sa však bez problémov pohybovať, a tak sa rozhodla, že pôjde do práce.
Lujza Všetečná ju už s ustarosteným pohľadom čakala na chodbe: „Preboha, Uršuľa, zdáš sa mi dáka…“ Všetečná zaváhala, „si nejaká vyššia! Čo je to s tebou? Veď nemáš ani podpätky! A vyzeráš hrozne! Ako sa cítiš?“
Uršuľa nemala ani najmenšiu chuť objasňovať svojej kolegyni prapodivnú situáciu, v ktorej sa nachádza. Hoci bolesť ustávala, cítila hlboko v kostnej dreni, že toto je len útlm pred búrkou. Odbila Lujzu tým, že všetko je v poriadku a zavrela jej dvere pred nosom. Sadla si za stôl a dlaňami si podoprela bradu. Uprene sa dívala na pracovný stôl pred sebou a pritom počúvala jemný šelest voňavého obilia, ktorý odrazu zaplavil miestnosť. Vánok povieval a roztancoval všetko, čoho sa dotkol. Stromy si pohmkávali rozvláčne balady, sovy húkali druhý hlas a ďatle klopotali za každým veršom. Listy šumeli a na zemi bolo počuť cupkanie žaluďov a gaštanov. Vôňa lesných jahôd a malín sa prelínala so zlatistou melódiu slnečných lúčov. Všetko bolo dokonalé…
„Uršuľa! Čo sa deje? Si v poriadku? Počuješ ma, Uršuľa?“ Kolega Výfuk lúskal pred očami svojej nie veľmi príťažlivej kolegyne Jablčnej oblými prstami pripomínajúcimi klasické párky a zmätene sa snažil prísť na to, či Jablčná vníma. Odrazu zažmurkala a zaostrila pohľad na jeho mäsitú tvár.
„Prosím ťa, kde si sa tu vzal, Výfuk?“
„Idem už domov, myslel som si…“ Výfuk sa zahľadel na Uršuline neobvykle veľké chodidlá a dlane, „…že aj ty sa už chystáš, tak mi napadlo, že by som ťa odviezol autom,“ dokončil neisto.
„Ideš už domov? Veď len…“ Zhlboka sa nadýchla. Zase ten pocit! Niečo nie je v poriadku. Niečo nie je v poriadku. Za oknom už panovala tma ako v pivnici. Nad hlavou jej žiaril luster s nevkusným tienidlom a kolega Výfuk ničomu nerozumel.
„O čo ide, Uršuľa? Na obed si vyzerala v poriadku!“
„Na obed?“ skríkla šokovane Jablčná, až to zadunelo.
„No, áno,“ hlesol Výfuk teraz už trochu bojazlivo. „Bol som po teba na obed, či sa nepridáš. Povedala si, že nie si hladná.“
Uršuli sa zakrútila hlava, všetko sa zmenilo na škvrny. Výfuk sa rozotrel na pozadí ako maslo na chlebe a miestnosť sa roztočila šialenou rýchlosťou.
„Neklam!“ zvrieskla zrazu Uršuľa v amoku a obrovskou dlaňou zdrapila Výfuka. „Nikto tu nebol! Celý čas som sama!“
„O čom to hovoríš, Uršuľa?“ koktal úbohý Výfuk s nohami vo vzduchu, „bol som tu okolo pol jednej, načo by som si vymýšľal? Necítiš sa dobre, však? Prosím ťa, polož ma na zem, odveziem ťa domov.“
Uršuľa nevdojak povolila zovretie a pustila preľaknutého kolegu. Unavene sa zložila na stoličku.
„Si celá spotená,“ začal Výfuk opatrne, „a vyzerá to, že máš i horúčku. Tu máš, napi sa!“ vtisol jej pohár vody do chvejúcich sa rúk.
Namočila si v nej prsty dlhé ako mrkvy a prešla si nimi skrz čelo a viečka. Odpila si zopár mocných logov a potom si zvyšok vyliala na tvár. Výfuk sa len neveriacky prizeral tomu absurdnému divadlu s monštruóznou kolegyňou v hlavnej úlohe.
Rýchlo ju naložil do auta a zrazu už ležala vo svojej posteli, s ťažkým dňom za chrbtom.
Pokračovanie o týždeň.
Predchádzajúce:
Poviedka na pokračovanie: Premena, 1. časť
Poviedka Premena je inšpirovaná situáciami bežného života a ľuďmi, ktorých každodenne vidno v uliciach. Dostala sa do finále ceny pridruženej k Cene Fantázie, a to Ceny Bibliotéky 2012, hodnotenej spoločnosťou Incheba, a. s., za čo autorka srdečne ďakuje kompetentným osobám. Veľká vďaka autorky zároveň patrí Anete „Riddick“ Čižmárikovej.