 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Predchádzajúci diel: Vesmír je náš domov, 1. časť
Katarína Soyka od začiatku tvorby inklinuje k romantickej fantastike, a tú vyniesla až ku hviezdam. Svoje čarodejnice, strigy, bosorky a liečiteľky zasadzuje do fiktívnej minulosti i modernej súčasnosti a ktovie, možno by sa taká zázračná doktorka uplatnila aj vo vesmíre. Avšak v novele Posledná Pozemšťanka (Vydavateľstvo Hydra, 2014) sa zamerala skôr na vykreslenie zvykov, tradícií a etikety niekoľkých mimozemských rás než na fantastické motívy. Príbeh plný intríg a vášní sa sústreďuje okolo Pozemšťanky Darky, ktorá je unesená na mimozemskú vesmírnu loď. Pred osudom sexuálnej otrokyne ju uchráni známosť s mimozemšťanom Tautenom, na ktorého však žiarlivo číha jeho priama podriadená Alison. Ani urýchlené uzavretie medzidruhového manželstva Pozemšťanku neuchráni, a tak sa začína mocenský súboj medzi hŕstkou priateľov na jednej strane a dominantnou ctiteľkou na strane druhej. Tauten dodržiava svadobné tradície – odchádza na vodnú planétu Vorvenov a venuje sa diplomacii i rozlúčke s kamarátkou inej rasy. Práve odbočenie od hlavnej dejovej línie prináša výlet do mimozemského sveta so zaujímavými spoločenskými pravidlami i intergalaktickou geopolitickou situáciou, nie nepodobnou tej súčasnej pozemskej, kde sa silnejší snažia „pozdvihovať“ tých slabších, takže tí slabší považujú za najrozumnejšie zostať na okraji ich záujmu. Soykini hrdinovia nie sú chladné racionálne bytosti. Zmietajú nimi vášne, intrigujú, žiarlia, milujú aj nenávidia, majú vlastné záujmy a ciele, a za tými si idú tvrdo a odhodlane.
Všade, kam ideme, si nesieme svoje city. Niekedy sú nám na škodu a najradšej by sme ich vymazali, inokedy sú jediným vodidlom v situáciách, ktoré nechápeme, a tak sa nimi necháme viesť. Je to správne – tvrdia tí, čo prežili.
Slovenský románový vesmír uzatvára detektívka s ekologickým a morálnym posolstvom od Rolanda Oravského – Hypnos (Forza Music, 2014). Vyšetrovateľ Linus prilieta na planétu Hypnos, aby zistil príčiny smrti doktora Morana. Oficiálnym vinníkom je mimozemský tvor, zviera, ktoré vedci v zariadení využívajú na lekárske pokusy. Od začiatku vyšetrovania naráža Linus na tajnosti a polopravdy. Čudesné správanie vedcov v ňom vyvoláva otázky a pochybnosti. Postupne odhaľuje pracovné praktiky, ktoré v honbe za zázračným liekom ignorujú lekársku etiku aj ľudskú morálku. Naozaj ospravedlní „vyšší záujem“ bolesť a smrť skupinky nevinných? Súdiť iných je ľahké, ak z ich činnosti nemáme žiadny osoh. Lenže čo ak je vaša milovaná žena nevyliečiteľne chorá a vy dostanete do ruky zázračný liek? Ak budete mlčať, ona bude žiť. Hypnos nie je planéta plná života. Má nízku úroveň kyslíka a vysokú vlhkosť vzduchu, žije tam málo foriem života. Napriek tomu je celý román o interakciách človeka s planétou a o morálnych záväzkoch voči životu na iných svetoch. Tak, ako my ničíme a využívame, môžeme byť jedného dňa sami zneužití a zničení.
Jednoduché detektívne príbehy v štýle akčnej sci-fi, odohrávajúce sa na vzdialených planétach, nachádzame v poviedkach klasika tohto žánra v slovenskej literatúre Jozefa Žarnaya. Vesmírne prípady (Artis Omnis, 2015) posielajú poručíka Galaktopolu Rada Torysana a detektíva Rexa Baxtera z jednej planéty na druhú, pričom sa všade stretávajú s podobnými podmienkami, správaním a prístupom k ich práci. Takmer ako keby ani neopustili matičku Zem. Je jasné, že tam, kam prídu ľudia, skôr či neskôr dôjde k zločinu a vznikne potreba všetko dôkladne prešetriť a vinníka potrestať. Pri vyšetrovaní detektívi častokrát odhaľujú charaktery postáv, utajované vzťahy, rôzne tajomstvá a šokujúce fakty. Negatívne emócie rýchlejšie vyplávajú na povrch, ak je človek pritlačený k múru šikovným inšpektorom. Bohužiaľ, Žarnay svoje detektívne príbehy až priveľmi zjednodušil, takže jeho postavy pôsobia plocho a schématicky. Boli vytvárané pre detského čitateľa 80. rokov 20. storočia a hoci vyšli v roku 2015, časový rozdiel vzniku a vydania poviedok je príliš rozsiahly, aby príbehy zaujali dnešných mladých čitateľov.
Čriepky interakcií človeka s cudzou civilizáciou skvelým spôsobom rozvíja v niekoľkých poviedkach zbierky Zubaté slnko (VSSS, 2001) Jozef Girovský. Tarzana načrtáva spoločenstvo divokých inteligentných mačiek, slobodných šeliem žijúcich podľa vlastných zvyklostí, medzi ktorými vyrastajú ľudské mláďatá tarzany. Aký zmysel má táto podivná divoká výchova? Čo sledujú ľudia, obklopení vyspelou technikou a robotmi tým, že svoje deti odovzdávajú šelmám? Odpoveď je príliš zvláštna a „ľudská“, než aby sa dala predpovedať. Príbehy zaujmú aj zvláštnym prepojením primitívnej a vyspelej civilizácie, ktorá jedna druhú rešpektuje a využíva, navzájom proti sebe nebojujú, ani si nekonkurujú. Kontext vytrhnutých faktov je nejasný, nevieme, či ide o ďalekú budúcnosť, v ktorej ľudská civilizácia zdegenerovala, či ide o cudziu planétu s vlastným obyvateľstvom alebo je to postapo s biologickými zmenami na živočíšnych druhoch.
Prvky iných civilizácií nachádzame aj v tvorbe pesničkára a spisovateľa Miloša Janouška, ktorý vydal autorskú zbierku poviedok s názvom Testament (Artis Omnis, 2015). Vo vesmíre sa odohráva niekoľko jeho poviedok, v ďalších dochádza ku kontaktu na Zemi, ale len jedna sa dotýka života Arfov – bytostí mimo čas, hrajúcich časové hry, využívajúcich časopriestorové skoky a slučky. Mikropoviedky sú momentkami, zachytávajú pár okamihov vytrhnutých z rôznych realít. Za nimi príbehy pokračujú vo vlastných svetoch. Prekvapivé pointy, čierny humor a sarkazmus príjemne podčiarkujú minimalistický štýl autorovho rozprávania.
Antológie slovenskej fantastiky sa nerodia ľahko ani pravidelne. Preto ma teší, že po antológii slovenského hororu Farby strachu (Artis Omnis, 2011) a fantasy Čas hrdinov (Artis Omnis, 2012), prišla na rad aj antológia slovenskej sci-fi Dotyky budúcnosti (Artis Omnis, 2014), ktorá otvorila dvere starším autorom spred nežnej revolúcie, tým po nej aj súčasným, ešte začínajúcim. Popri nových vedeckých objavoch, alternatívnych budúcnostiach či fantastických bytostiach aj tu narazíme na kontakty človeka s mimozemšťanmi. Môže ísť o jednu hodinku, počas ktorej si s jedným z nich príjemne posedíte a podebatujete o zmysle života, ako v poviedke Jozefa Talla Umelec života, alebo o obchodné stretnutie za účelom predaja domu aj s priľahlými celoplanetárnymi pozemkami, ako je to v poviedke Juraja Tomana Zasaď strom, postav dom, v ktorej posledný človek na Zemi túži už len po jedinom – po kúsku úrodnej pôdy s lesíkom a stádom skutočných živých oviec. Taká je cena za planétu Zem. Prečo nie, keď sme došli až na samý koniec? Prečo nenechať voľnú planétu niekomu, kto si ju zaslúži možno viac než my, ak sa o ňu nedokážeme postarať. Do sveta motýľových letcov zaletela Zuska Stožická v poviedke Črepiny z oblohy, ktorá ukazuje, že to najkrajšie a najvzácnejšie môže prameniť z nenaplnených túžob a z utrpenia. Ak sa túžby splnia a utrpenie pominie, po chvíľke šťastia nastúpi… všednosť. Do mikrosveta buniek s celým svetom vlastných civilizácií nazrela Jana Plauchová v poviedke Granátový vesmír. Lia Halčínová priviedla v poviedke Rekviem za zázrak Cudzincov medzi nás. Porazili a zotročili Pozemšťanov, osídlili Zem a rozkazujú nám. Ľudia ako podriadená rasa na vlastnom území? Je možné nič nepodniknúť a skloniť hlavu? A má v tomto prostredí nejakú šancu láska pozemského chlapca na hranie k Cudzinke vysokého pôvodu? Alebo je za nežným citom niečo celkom iné? Antológiu uzatvára poviedka Mareka Slabeja Prach a Mungo. Sledujeme v nej dlhoveký boj dvoch bytostí vytrhnutých z ich prostredí – jedna uniká, možno ako posledná svojho druhu, tá druhá, vyslaná z Kolektívu, ju prenasleduje. Ich súboj trvá tisícky rokov, z človeka sa pomocou nanitov stáva takmer nesmrteľná bytosť s jediným cieľom – uniknúť a prežiť. Súper je precízny a posadnutý zničením. Zvíťazí ľudskosť? Ak áno, čo potom? Byť sám, jediný preživší ďaleko od domova – je to koniec či začiatok?
Či už na vzdialených planétach, na vesmírnych lodiach alebo na našom dvorčeku, vždy to bude o tom, či si porozumieme. Budeme mať čas a vôľu porozprávať sa? Alebo sa na seba vrhneme zubami, nechtami? Potečú slzy smiechu či bolesti? Humorné, poučné či dramatické sú aj stretnutia ľudí s mimozemšťanmi v príbehoch zo zbierky Fantastická 55 (Vydavateľstvo Hydra, 2013). Do zbierky mikropoviedok prispelo 55 slovenských, moravských a českých autorov i ilustrátorov a je skvelým príkladom nášho spolužitia, vzájomnej spolupráce a porozumenia, lebo poviedky vyšli v pôvodných jazykoch ich autorov. Priatelia, protivníci, páni alebo otroci – vždy sú to cudzinci, koho podozrievame ako prvých, keď sa niečo podivné udeje. Prečo v prvom rade nepátrame vo vlastných radoch? Asi chceme veriť, že všetci okolo nás sú rovnakí ako my – rovnako myslia, cítia, majú rovnaké hodnoty, a preto sú nevinní. Známe veci v nás vytvárajú pocit bezpečia. Všetko iné a nové je potenciálna hrozba.
Slováci sú malý národ. Susedstvo s oveľa väčšími národmi do nás zasialo pocit strachu z pohltenia a zmiznutia, pocit obavy z každého, kto prichádza bez ohlásenia a chce vstúpiť. Vieme byť pohostinní, radi pomôžeme, ale to viete – každá návšteva po pár dňoch smrdí. Treba ju vyprevadiť za plot, za hradby či za hranice a porozprávať sa o tom, aký zvláštny návštevník tu bol a čo podivné o svete nám zvestoval. Tí, ktorým nestačí len počúvať, odchádzajú presvedčiť sa na vlastnej koži, a sami sa stávajú cudzincami.
Prvý stresujúci kontakt s cudzinou môžu zažiť už na hraniciach pri prvotných vstupných procedúrach podobne, ako to na vlastnej koži zažil vyslanec Ligúranov v poviedke Kataríny Soyky Medziplanetárna diplomacia zo zbierky Rozmarná fantastika (Hydra, 2015). Masy ľudí, neosobní byrokrati, colníci, tlačivá, dlhé rady, labyrint otázok a odpovedí, v ktorých sa stratí najprv istota, potom odhodlanie a neskôr aj zdravý rozum. Ako vpísať do kolóniek mená príbuzných, ak je nimi celá planéta? Že je to smiech cez slzy? No, áno – cudzinci si ho v humorných poviedkach užijú viac než dosť. Podobne je na tom aj veľvyslanec z Numýnie v poviedke Zusky Stožickej Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu. Od nadriadených dostal rozkaz oženiť sa. Jeho manželka by na oficiálnych fotkách a záberoch mala kompenzovať veľvyslancov neatraktívny vzhľad. Nomuel von Propral je sprvu zdesený, neskôr prinútený okolnosťami konať, a tak vyhlási konkurz na manželku v priamom prenose vesmírnej stanice. Séria komických situácií, vyplývajúcich zo stretnutia kandidátok s absurdnými podmienkami ženícha lipnúceho na dodržaní numýnijských tradícií, sa môže začať. Poviedka je postavená na konflikte „zdravého rozumu“ s tradíciami a zvyklosťami, ktoré môžu byť u rôznych civilizácií dosť zvláštne. Je na nás, ako sa k cudzím zvykom postavíme – sme schopní tolerovať ich, prehliadať alebo sa im vysmejeme, odsúdime ich a zavrhneme aj s celým národom, pre ktorý sú dôležité? Súťaž sa napokon zvrháva do reality šou, ktorá s každou ďalšou vyradenou kandidátkou získava popularitu. Aká kandidátka splní na hlavu postavené kritériá? No jedine absurdná, ale láska napokon vyrieši aj tento problém. Keď sa to tak vezme – láska je najkrajšou a najvýhodnejšou odpoveďou pre obe strany – pre cudzinca aj pre jeho novú domovinu. S láskou sa mnohé problémy riešia ľahšie. Dvere sa otvárajú, náruč prijíma a z cudzinca sa stáva milovaná bytosť. Ostatné vyrieši čas. Túto taktiku použili Slováci na cudzincov často. Dnes má v rodokmeni snáď každý Slovák nejakého Tatára, Rusa, Turka či Vikinga.
Trpkú príchuť majú stretnutia ľudí s mimozemšťanmi v poviedkach Zusky Stožickej zo zbierky Mamut farby malinového lekváru (VSSS, 2015). Letec do večnosti, Emy a hlas kuvika, Za rituálmi barbarských Fyoranov sú poviedky, ktoré čitateľa hlboko zasiahnu svojou úprimnosťou, krásou a tragikou. Smutný koniec nevyplýva z nenávisti, ale z nepochopenia a neschopnosti spraviť veci inak. Lenže, čo ak to ani inak nejde? Čo ak nás povinnosti, zvyky a rituály prinútia konať tak, že to len tak mimochodom niekomu ublíži? Cudzinec nechápe príčiny krutostí, ktoré ho obklopujú – vidí len výsledok.
Do zbierky Alexandry Pavelkovej Medzi nami (Artis Omnis, 2016) sú zaradené poviedky o tajomných bytostiach aj o mimozemšťanoch, ktorí žili, žijú či snáď budú niekedy žiť medzi nami. V troch poviedkach sa človek stretne s cudzincami v ďalekom vesmíre. Pokusný pilot je príbehom muža, ktorý sa dostane do sveta, o ktorom netuší, či je skutočný, či sa mu len nesníva alebo existuje vo vzdialenej budúcnosti. Na svoje otázky odpovede nenachádza. Bytosti podobné ľuďom ho chcú len vrátiť späť domov, nemajú žiadne iné plány, ich identita a motivácia zostávajú záhadné. Malý most k srdcu planét nevysvetľuje, ako sa dieťa – rozprávač dostalo k mimozemšťanom, avšak je tu a oni ho medzi seba prijali, aby ho vychovali ako jedného z nich. Zranená detská duša ukrýva traumu, ktorá zostáva hlboko pochovaná a nečakane sa prejaví vo chvíli, kedy má hrdina, už ako mladík, ukončiť vojenský konflikt medzi ľuďmi a mimozemšťanmi. Svoje poslanie napokon splnil neočakávaným spôsobom. Tisíc podôb lásky je krátka satirická poviedka o tom, že pravá láska dokáže prekonať aj fyzikálnu nezlučiteľnosť rás. Príťažlivosti poviedke dodáva i prostredie baru na prestupnej vesmírnej stanici, kde môžete stretnúť Ďura Jánošíka, Terminátora, Hrobokopa aj nacenganých Vulkáncov. Touto zbierkou Pavelková nadviazala na svoju ranú poviedkovú sci-fi tvorbu, s ktorou sa ako začínajúca autorka úspešne presadila v súťaži Cena Gustáva Reussa. Variácie na mimozemské témy v poviedkach Dráčik, Motýľová či Denník kocúrovho priateľa vyšli Pavelkovej v zbierke SF001 (Print Servis,1995). Cudzinci boli, sú a budú medzi nami, vymazať ich nie je možné. Môžeme sa ich báť, odmietať ich, privinúť na hruď alebo ignorovať, ale to neznamená, že nebudú mať vplyv na náš život.
Mnohé národy zanikli, pohltili ich iné, vyhubili ich alebo zmenili. Zahubila ich pýcha a arogancia? Stratili nadhľad? Boli príliš sústredení na jedno a uniklo im iné? Krvavú katastrofu vždy niekto prežije, pomalý úpadok a zánik je príliš nenápadný, aby stál za povšimnutie, až kým nie je neskoro.
Ostáva veriť, že ak dôjde k „Prvému kontaktu“, Slováci sa začudujú nad podivným veľkým svetom a potom pozvú zeleného návštevníka na pivo. Vesmír je totiž náš spoločný domov.
Článok bol napísaný pre poľský časopis Opcje.
Viac článkov autorky nájdete na stránkach Vydavateľstva Hydra.
Súvisiace linky
Ukážka z knihy Posledná Pozemšťanka
Recenzia: Miloš Janoušek: Testament
Recenzia: Horor na slovenský spôsob
Recenzia: Čas hrdinov ako bohaté fantasy menu
Recenzia – Zuska Stožická: Mamut farby malinového lekváru
Recenzia – Alexandra Pavelková: Medzi nami