 |
 |
 |
 |
 |
Prejdem teraz k významnejším a pravidelnejšie publikujúcim autorkám v podstate súčasnej slovenskej fantastiky. V skratke ponúkam prehľad diela i jeho základné znaky (druhá časť článku z minulého týždňa).
(Pokračovanie z minulého týždňa) Prejdem teraz k významnejším a pravidelnejšie publikujúcim autorkám v podstate súčasnej slovenskej fantastiky. V skratke ponúkam prehľad diela i jeho základné znaky.
Zuska Stožická (dievčenským menom Minichová)
Charakteristické črty jej tvorivého naturelu tvoria: jemná poetizácia, vyspelý štýl umne vystavané dialógy uveriteľných postáv v premyslene vykreslenom prostredí, vystuženom poctivými vedeckými poznatkami – toľkoto prinášajú poviedky uvedenej autorky.
Debutovala vo veku šestnásť rokov poviedkou Lyan Kaina, s ktorou získala roku 1998 druhé miesto v súťaži Hranice možností. O rok neskôr s textom Démon na Sayfagare získala v spomenutej súťaži prvé miesto – a posunula sa k vyšším métam. Vo Fantázii č. 11 (4/1999) publikuje prózu Príbeh o smrti. V roku 2000 sa prebojúva do finále CGR (text pod názvom Rieka), kde v nasledujúcich ročníkoch pravidelne vyhráva cenu najmladšieho finalistu. Napokon roku 2002 za poviedku Črepiny z oblohy tretie miesto. V Cene Karla Čapka prvýkrát boduje na štvrtom mieste roku 2000 ako spoluautorka poviedky Visiaci svet (s Antonom Stiffelom, jedným z členov skupiny Triéder). Po niekoľkonásobných finálových umiestneniach získava víťazstvo a pulca v kategórii mikropoviedka (Uspávanka klanu N´dorov*, 2007). S poviedkou Stredne veľký modrý vtáčik získava tretie miesto v súťaži Cena Fantázie 2006; príbeh pod názvom Emy a hlas kuvika si roku 2009 vydobyje prvenstvo v súťaži Poviedkou za 33 € témou space opera (Istrozin č. 26 – 27). Vo finále súťaže Ikaros získala s poviedkou *Niralk roku 2003 tretie miesto, čo jej zabezpečilo publikovanie v prestížnom českom sf magazíne Ikarie (Ikarie 8/2003).
Najlepšie poviedky prvého obdobia tvorby uverejnila ako členka voľného združenia Triéder (Viliam Búr, Zuska Minichová, Anton Stiffel) v zbierke Mozaika rôznobežných ciest (2001). Spomenutá knižka získala roku 2002 až tri Istrony v kategórii antológia; v kategórii pôvodná poviedka (Anton Stiffel s textom Vždy budem hovoriť navždy) a za obálku knižky si sošku Istron odniesol Juraj Molčák.
Minichová – Stožická je autorkou doposiaľ jedinej samostatne vydanej poviedkovej knižky Črepiny z oblohy (2007). V roku 2007 rozsiahlejší výber poviedok pod názvom Astralnia vyšiel, zásluhou editora a spoluzakladateľa časopisu Fantázia, Martina Králika, roku 2007 v poľštine.
Do antológie českej a slovenskej fantastiky, ktorá vyšla roku 2008 pod názvom Zachovuj sien jak porzondny trup (Správaj sa ako poriadna mŕtvola) editor Martin Králik vybral už spomenutú poviedku Visiaci svet.
Pravdepodobne najvydávanejšou poviedkou autorky je Šťastie v hre, ktoré sa stalo súčasťou antológie výberu poviedok z časopisu Fantázia (Fantázia – to nejlepší; editori Martin Králik a Robert Pilch), v poľskej jazykovej verzii vyšla v internetovom časopise Farenheit XLV (marec – máj 2005) a v printovom časopise Science fiction, fantasy i horor 2/2005. Navyše bola poviedka súčasťou spomenutej zbierky Astralnia, v slovenčine si ju čitatelia mohli prečítať v tridsiatom čísle časopisu Fantázia roku 2004.
Poviedka Rieka (Rivero) vyšla v preklade Martina Minicha v medzinárodnom jazyku esperanto v časopise Esperantisto slovaka 2/2002.
S pomerne veľkým ohlasom sa zúčastnila aj publikovania v prvom, nesúťažnom ročníku Ohnivého pera, seriálu poviedok, vyberaných na internetovú stránku Fantázie Michalom Jedinákom. Tu uverejnila dva príspevky s veľavravnými názvami a svojskou poetikou: Loenra alebo romantický príbeh s vesmírnou tematikou* a *Jeden z príbehov strýka Fonziho, tentoraz plný peria.
Tvorba Stožickej atmosférou, napriek nespornej svojbytnosti, miestami evokuje príbehy Georga Martina. Prozaička je v kontexte slovenskej fantastiky jednou z majsteriek familiarizácie – vedecké pozadie dokáže do svojich textov zakomponovať nenásilným, prirodzeným, nevtieravým, niekedy takmer nebadaným spôsobom.
Zuska Minichová Stožická je jednou z mála slovenských autoriek schopných a ochotných vnímať žáner fantastiky problémovo a pokúšať sa v ňom o presah smerom k riešeniu zaujímavých, miestami až závažných otázok.
Prevažne rekreatívna funkcia figuruje v textoch Lívie Hlavačkovej a Lucie Droppovej ako i Diany Ďurinovej – Laslopovej.
Diana Ďurinová – Laslopová
Texty Diany Ďurinovej – Laslopovej (umiestnila sa na vysokých priečkach v súťaži Istroconu, s poviedkou Návrat získala najvyššie ocenenie v prvej slovenskej súťaži zo „zdieľaného sveta” fantasy knihy Štefana Konkola Pohrobok) zaujmú prvkami, ktoré v rámci fantastiky ženských autoriek príliš časté nie sú – humorom a schopnosťou sebairónie. Autorka je členkou literárneho klubu v Prievidzi; ako poetka niekoľkokrát prispela do rubriky Fantastická poézia redigovanej Evou Kováčovou v časopise Fantázia v rokoch 1998 – 2001.
Soňa Lantajová
„Kráľovnou v oblasti humoru ” ale nesporne je Soňa Lantajová, autorka trefných paródií, v ktorých šikovne kombinuje prvky fantasy, autorskej rozprávky a moderného sveta z pohľadu ekonóma. Lantajovej texty sú vecné, hutné, bez zbytočných okrás a opisov.
S poviedkou Tri oriešky pre Adama Smitha získala piate miesto a finálové umiestnenie v súťaži Cena Fantázie 2006 (poviedka vyšla vo Fantázii č. 37); statočný ekonóm sa následne zjavil v kratších textoch Čistá provokácia a Rozprávka o princeznej-neprinceznej. Humoristická poviedka Ha-ha tonka (Istrozin č. 25) sa umiestnila na treťom mieste súťaže Slavcon 2008. Vo vážnejšie ladených poviedkach ale zabrnkala aj na poetickejšiu strunu imaginácie (Kráľovná Lipa; Fantázia č. 47, 3/2009).
Lívia Hlavačková
Prvým mne známym publikačným počinom Lívie Hlavačkovej bol krátky text, ktorý sa pod názvom Prst kostlivca* objavil v rubrike v Ohnivé pero, riadenej vtedy Michalom Jedinákom, roku 2006. Texty Lívie Hlavačkovej sa vyznačujú dôrazom na – v niektorých textoch prekomplikovaný, až neprehľadný dej (Črepiny, víťazná poviedka Ceny Fantázie 2008). V žánri historickej fantasy sa autorke darí udržať rovnováhu medzi napínavým dejom v pomerne dôveryhodne vykreslených reáliách a stručne, no čoraz zručnejšie načrtávanými postavami (Ryšavý drak, Fantázia č. 2, 2009). V poviedke *Krvavé more (CKČ 2008, tretie miesto v kategórii dlhá poviedka) sa úspešne pokúsila o temnú fantasy s prvkami hororu a trilleru, umiestnenú do zdanlivo idylického prostredia chorvátskej pláže. V tejto poviedke (ovplyvnenej stykom s konkrétnym prostredím i osobami) zatiaľ najpresvedčivejšie vykreslila konanie postáv.
Lívia Hlavačková pomerne hojne a úspešne publikuje i v češtine. Rozsiahla novela Drozd vyšla v dvoch pokračovaniach magazínu Pevnost (5,6/2007); v zmienenom periodiku bola publikovaná aj próza Luna se sluncem (Pevnost 4/2008); v antológii Třpyt mečů, záblesky laserů (Straky na Vrbě 2008) sa objavila poviedka Zapsaný osud.
Lucia Droppová
Lucia „Nefertiti” Droppová je zatiaľ jedinou dvojnásobnou víťazkou Ceny Fantázie. V poviedke Ako orol ( 1. miesto Ceny Fantázie 2007) spracúva po svojom na Slovensku nepochybne všeobecne známy jánošíkovský motív; príbeh pod názvom Hladný tovar (víťazstvo v ročníku 2009) je horor z prostredia továrne. Autorka je činná aj v oblasti publicistiky (príspevky v tlačenej i internetovej podobe časopisu Fantázia).
(pozn. red.: zajtra, 7. októbra vychádza Lucii Droppovej debutová poviedková zbierka pod názvom Vyššie záujmy.)
Alexandra Pavelková
Alexandra Pavelková (1966) je v súčasnosti jednoznačne najznámejšou autorkou slovenskej fantastiky s najväčším počtom publikovaných titulov.
Knižný debut, poviedková zbierka SF 001 (1996) sa pridŕža oblasti vedeckej fantastiky, no autorka sa neskôr profiluje ako priekopníčka žánru fantasy a slovanskej fantasy na Slovensku. Viacero poviedok debutovej knižky (Horalka, Dráčik) sa predtým ocitlo v zborníku finálových poviedok CGR Krutohlav. Debut je, ako sa to často debutom stáva, poznačený hľadaním v oblasti myšlienky (témy, motívu ) i tvaru (štýl). Pavelková ale postupne vykryštalizuje na autorku s jedným z najkultivovanejších štýlov v rámci slovenskej fantastiky.
Vnímavejších čitateľov nemôže nezaujať funkčné využitie archaizmov vo poviedkach cyklu o Vimke alebo iných prózach žánru historickej fantasy (trojica poviedok, tvoriaca beletristickú časť knižky Čarodejnice, alchymisti a hľadači pokladov, 2009).
Poviedkou so sľubným názvom Svetlá vyhliadka napomohla vzniku prvého (čiže nultého) čísla časopisu Fantázia roku 1997.
Prvý slovenský fantasy román Piesok vo vetre (1999, najlepšia slovenská kniha roka v rámci žánra fantastiky; v roku 2005 vyšiel v prepracovanej podobe v českej jazykovej verzii) je odvážnym pokusom o vytvorenie dlhšej prózy zmieneného žánra v slovenčine. Keďže ide o prvé rozsiahlejšie dielo autorky, v texte je badateľný úzky súvis s inšpiračnými zdrojmi, ktoré v podobe košatých fantasy ság, neoplývajú nijako nadpriemernou kvalitou. Pavelková pri adaptácii prevzala aj zápory zmienených diel – opisy popri malebných miestach tvoria okrasnú „výplň,” emočné prejavy postáv sú nadmerne vypäté a patetické. Prvenstvo v danej oblasti a žánri na Slovensku je ale nesporné.
V priebehu rokov 2000 – 2002 v spolupráci so Štefanom Konkolom vytvorí a publikuje pod názvom Miešanci prvú slovenskú fantasy ságu v troch zväzkoch. Cyklus je napísaný zaujímavým spôsobom. Kým prvé dva zväzky sú spoločným dielom dvojice, tretí si môžu čitatelia prečítať vo dvoch verziách napísaných autormi osobitne.
Zatiaľ kvalitatívne neprekonaným vrcholom tvorby autorky je cyklus poviedok prepojený postavou vedmy Vimky. Ústredná protagonistka je psychologicky presvedčivo stvárnená. Prepracované slovanské reálie s náznakmi historických kontúr ukazujú, spolu s poviedkami o Roganovi Juraja Červenáka, počiatky slovanskej fantasy na našom území. Pavelková sa v cykle oslobodila od nadmernej závislosti na vzoroch zahraničnej proveniencie, badateľnej najmä v už spomenutom románe Piesok vo vetre; a našla vlastnú cestu i výrazové prostriedky.
Niekoľko poviedok cyklu vyšlo najprv časopisecky a v zborníkoch (Krutohlav, Fantázia – napr. poviedky Jantárová Kvapka či Dračie cesty).
Prvé knižné vydanie sa v podobe dvoch brožúrok s obálkami Martiny Pilcerovej uskutočnilo v Českej republike (Prokletá přísaha, 2001; Zlomená přísaha, 2003), v češtine; slovenská verzia, v jednej, pevne viazanej knižke, vyšla až po istom časovom odstupe s obálkou Michala Ivana. (Prísaha, Slovart, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2006). Pod názvom Opowieści o Wimce, opäť vďaka úsiliu už spomenutého Martina Králika, vyšiel cyklus roku 2007 v poľštine.
Pavelková je vôbec prvým slovenským autorom (tým myslím i prvenstvo celkove, bez ohľadu na literárne nanajvýš pochybnú kategóriu pohlavia), ktorý dokázal získať Cenu Mlok (víťazstvo v kategórii Poviedka v CKČ roku 2003 za text pod názvom Kúsok tieňa, ktorý sa v prepracovanej podobe stal súčasťou cyklu o Vimke). Je tiež držiteľkou Ceny Fantázie za rok 2004 (poviedka Oheň), čím otvorila v spomenutej súťaži dodnes neprerušenú líniu ženských víťaziek. Viacročné účinkovanie v CGR, kde sa pravidelne umiestňovala s poviedkami rozmanitého štýlu a žánru (vedeckofantastický príbeh pod názvom Malý most k srdcu planét, Krutohlav 2000; jemný príbeh o styku s mimozemskou civilizáciou s fantasy náterom – Dráčik, Krutohlav 1994, poviedka sa stala súčasťou debutovej zbierky; hororovo ladený Príbeh zo škôlky a humoristická fantasy S morskými si nezačínaj v Krutohlavovi 1997) dôstojne zavŕšila víťazstvom s prózou Súkromná záležitosť, drsne ladenou polifiction.
S poviedkou Anjeli medzi nami, textom so zreteľným fantastickým ozvláštnením, sa dostala do finále súťaže Poviedka 2000. Próza je pravdepodobne najčastejšie vydávaným titulom autorky – roku 1999 sa objavila v zborníku finálových poviedok CGR; vyšla v periodiku Kométa(2/2000), v poľštine v internetovom magazíne Farenheit (Farenheit 5/2003).
Pavelková sporadicky publikuje aj v mimožánrových periodikách (Aspekt, Hospodárske noviny, Pravda).
Od knižného vydania príbehov o Vimke uverejňuje poviedky aj v češtine, najmä v antológiách fantasy poviedok (Řeka, antológia Písně temných věků; Příchod zimy, antológia Legie nesmrtelných, 2006; Barva, antológia Memento mori, 2009; Desítka, antológia Čas psanců, posledná poviedka vyšla v češtine i samostatne v kolibríčom formáte).
Úspešne sa presadila aj v oblasti publicistiky. V magazíne Pevnost pravidelne píše o japonskom komikse a filmovej tvorbe; navyše je členkou redakcie internetovej podoby Fantázie, v rámci ktorej medziiným organizuje súťaž mikropoviedok Ohnivé pero.
Toľkoto minulosť a prítomnosť; budúcnosť je nejasne skrytá na dne kryštálových gulí a vo hviezdach ženských očí.