 |
Chachá!
Neprešlo ani šesť týždňov (pretože prešlo presne päť) a Ohnivé pero vzala do ruky ďalšia šarmantná dáma.
A nie hocijaká. Meno Zuska Minichová je mnohým známe nielen z časopisu Fantázia, ale aj zo zborníkov významných súťaží ako Cena Karla Čapka či Cena Gustáva Reussa. Spolu s Tonom Stiffelom a Vilom Búrom má za sebou i knižný debut v podobe zbierky Mozaika rôznobežných ciest a doma schováva zatiaľ nevydaný humoristický román (haló, vydavatelia!!!).
Zuska má slabosť pre všetko, čo súvisí s prírodou, a keď v jej dielkach narazíte na čokoľvek, k čomu možno pripnúť predponu bio, buďte si istí, že fakty budú sedieť.
O čo nenápadnejšie pôsobí medzi ľuďmi, o to neprehliadnuteľnejší je jej hladko plynúci, často až snovo pôsobiaci štýl medzi poviedkami.
Nasledovnú poviedku mi poslala s dodatkom, že jej v Ohnivom pere chýbala trocha naozajstnej romantiky. Zároveň ma ubezpečila, že jej „nekvapká sirup z každého riadku“. A ja ešte múdro poznamenám, že Zuska v poviedke (či už vedome alebo nevedome) využila pre mňa osobne fascinujúci filozofický smer s tajomným názvom solipsizmus.
Tak si spolu zasnívajme.
mišo jedinák
Loenra alebo Romantický príbeh s vesmírnou tematikou
Zuska Minichová
Vyzerali ako ľudia. Ako štíhli, vysokí a veľmi pekní ľudia. Edouard Marson, samostatný výskumný pracovník úradu pre dohľad nad mimozemskými civilizáciami, sa tomu prestal čudovať približne po desiatej planéte, ktorú v rámci služobných ciest navštívil.Ľudskí vedci vymysleli množstvo krkolomných hypotéz v snahe objasniť túto záhadu a ubrániť česť evolučnej teórie. Maila, pôvabná obyvateľka vzdialenej planéty Loenra, mala svoje jednoduché vysvetlenie: “Ako inak by sa mohol hrdinský astronaut zamilovať do krásnej mladej mimozemšťanky? A o čom by potom boli všetky tie vesmírne príbehy? Milostné scény s chobotnicou nestoja za nič… Dobre, dobre, okrem jednej.”
Edouard sa smial. Aspoň dúfal, že je to vtip. Maila bola tlmočníčkou uvítacieho výboru a často robila narážky na pozemské filmy, ktoré nemala šancu poznať. Možno používala telepatiu. Možno miestna rozviedka prelomila zabezpečenie lodného počítača… Na tejto záhadnej planéte si už nebol istý vôbec ničím.
Priletel pred pár dňami. Jeho elegantné jednomiestne vesmírne plavidlo sa znieslo na pole za náhodne vybraným malým mestom. Edouard mal čo robiť, aby zachoval kamennú tvár, keď ho pod schodíkmi namiesto šokovaných domorodcov čakal uvítací výbor s červeným kobercom, šampanským a reportérmi. Z obežnej dráhy to vyzeralo ako klasický zaostalý svet. Panenská príroda, žiadne družice, dokonca ani rádio… Keď neskôr Edouard dostal možnosť na vlastné oči sledovať, čo dokáže loenranská technika, často si musel pridržiavať sánku.
“Nechápem,” priznal sa Maile, keď ležal vedľa nej na hi-tech relaxačnej posteli v súkromí nepreniknuteľnej loenranskej džungle. “S takýmto vybavením ste predsa mohli dobyť pol galaxie. To vás vôbec nikdy nelákal vesmír?”
“Vesmír je tu,” odvetila Maila s úplnou samozrejmosťou.
‚Vesmír je tu,‘ – to už raz počul. ‚A my pradieme nite jeho príbehov,’ predniesol pateticky starý muž s pestovanou bradou v rámci slávnostného príhovoru na obede s Radou pre adekvátnosť deja. Z rozhovorov Edouard napokon vyrozumel, že základom oficiálneho náboženstva planéty Loenra je veľmi kuriózne presvedčenie o vlastnej všemohúcnosti. Svoj svet považujú za centrum vesmíru a všetky ostatné planéty vznikli len preto, že Loenrania vymysleli a v rámci špeciálneho rituálu uviedli do skutočnosti príbehy o ich obyvateľoch.
“Hlupáčik, ty tomu naozaj neveríš?” pýtala sa Maila naoko pohoršene. “Vlastne, čo iné by som mala čakať od pozemšťana,” dodala s očarujúcim úsmevom.
Edouard toho pomaly začínal mať plné zuby. “Určite nie to, že uverí hypotéze bez náznaku akéhokoľvek dôkazu. A keďže všetky náboženské teórie vysvetľujúce vesmír sú založené na–”
“Tak pán neveriaci Tomáš chce dôkaz? Má z pekla šťastie, pretože ja mu ho môžem poskytnúť.”
“Naozaj?”
“Prekvapený, však? Som predsa tiež členkou Rady. Do tejto vplyvnej pozície som sa dostala, ako inak, pomocou milostných scén. Každý predsa z času na čas potrebuje poriadne sladký kus romantického príbehu. A ja im ho dám, stokrát romantickejší, než by dokázal postaviť hociktorý z tých starých capov. Toto mi hádam uveríš, nie?”
“Bez váhania.”
“Vymysli najnepravdepodobnejší príbeh, aký si vieš predstaviť.”
Stále sa očarujúco usmievala. Edouard pri tom pohľade cítil v zátylku slabé zimomriavky – varovný príznak, ktorý mu už na viacerých planétach zachránil život. Inštinkt napovedal, že začína ísť do tuhého. Lenže toto bolo príliš absurdné, aby uveril…
“Ha. Dobre teda. Vážená pani Ether Marsonová, dôstojná a cieľavedomá žena, nájde svoje životné šťastie. Šialene sa zamiluje do prvého pouličného maliara, ktorého stretne pozajtra keď ráno vyjde z domu. Deň po tom vyhrá v lotérii pol milióna solárov.” Do vtipkovania sa musel trochu nútiť, ale išlo to. “Požiada o rozvod manželstva, ktoré ju už roky neuspokojuje a zotrvávala v ňom z čisto formálnych dôvodov…”
“Ether. To je tvoja manželka.” Očarujúci úsmev vystriedala vážna tvár. “Daj iný príbeh.”
“Ale to by bolo proti pravidlám dokazovania.”
“Už ju nemiluješ, však?”
Predstavil si pestovanú, hádam trochu priostro rezanú tvár Ether. Večne nespokojný výraz… Ambiciózna žena frustrovaná Edouardovým pomalým služobným postupom, v poslednom čase čoraz viac jedovatá…
“Nie.”
“Ako chceš, Edouard.” Zadala hi-tech relaxačnej posteli príkaz na návrat do spálne. “Niekoľko dní budeš mať o čosi ľahšie svedomie… A keď sa vrátiš domov, ostaneš sám.” Ignorovala jeho spýtavý pohľad, typu: ‚Ale bola to len hra, však?’ Predstierala zaujatie krajinou a uvažovala, kde sa zdržala tá etická dilema, ktorá mala teraz zamestnávať jej myseľ…
Životné šťastie pre Ether Marsonovú prejde Radou celkom ľahko. Herohn sa opýta: ‘Nepripadajú vám tie vaše romantické príbehy už trochu nudné?‘ Maila odpovie: ‚Je to aktuálna téma,‘ a ‚Lásky vo vesmíre nikdy nie je dosť,‘ a on iba pokrčí plecami, lebo ako zatrpknutý starec už nič nechápe, ale vie, že diváci Mailine romantické príbehy jednoducho zbožňujú.
ooo
Pár dní Edouard myslel na celkom iné veci. Bol svedkom demonštrácie “Za slobodu stvorení!”, kde hŕstka fanatikov protestovala proti zasahovaniu do osudov existujúcich planét. Trávil rozsiahle oficiálne obedy a večere. Ďalšie vášnivé noci s Mailou. Snažil sa priebežne triediť záznamy pre vedu… Keď mu počítač oznámil, že má dva nové súkromné odkazy, žalúdok mu zovrela zlá predtucha. Prvý odkaz bol od Ether, druhý od právnika. Zovretie nie a nie povoliť.
Sadol si do kresla a bezmyšlienkovito sa pripútal. Cez celú obrazovku zažiarila pestovaná tvár jeho manželky.
“Drahý, je mi ľúto, ak ťa obsah tejto správy nepríjemne prekvapí. Len nerada ruším tvoje sústredenie uprostred misie, ale záležitosť neznesie odklad…”
Ako obarený hľadel na jej vyrovnaný výraz a počúval vysvetľujúci tón hlasu, ktorý rozvíjal rozumne znejúce, starostlivo vystavané, takmer dokonalé vetné konštrukcie. Ich jedinou chybou bolo, že smerovali k absolútne neuveriteľným záverom.
Ona si predsa nikdy nekupovala tikety a nezapájala sa do žiadnych lotérií, lebo nechcela podporovať biznis predavačov nádeje. Ona priam neznášala pouličných umelcov. Považovala ich za príživníkov spoločnosti.
“Teraz sa určite objaví množstvo novinárskych klebiet, že je so mnou len kvôli peniazom, ale tomu never. Ten jackpot som vyhrala na druhý deň po tom, čo sme sa zaľúbili – však je ten osud nevyspytateľný…”
Bože!
Úporne hľadal na zázname čokoľvek podozrivé alebo rozporné, drobné chyby v bezpečnostnom kódovaní, čokoľvek, čo by naznačovalo, že je sfalšovaný… Márne.
Vypočul si správu do konca. Potom prešiel na odkaz od právnika, ktorého prerušil v polovici tretej vety. Ešte raz si zapol Ether.
Ona… To ho dostalo. Vyzerala tak, ako ju už roky nevidel. Dokonale šťastná.
ooo
“Uveril a pochopil. Do dôsledkov.” Maila sa snažila ovládať svoj hlas, ale každý z neho mohol počuť víťazný podtón. Členovia Rady pre adekvátnosť deja pozerali na koncept Edouardovej správy, ktorý svietil na obrazovke v ich veľkej sále. Vymieňali si rozpačité pohľady. Väčšina z nich dlho odmietala predstavu, že bytosti stvorené ich vôľou dokážu prijať reálny vesmír, aj vysvetlenie vlastného vzniku.
“Dobrá práca, Maila.” Herohn sa nadúval od pýchy. On to vedel. Dnes ukázal všetkým, čo sa mu odvážili odporovať v učenej diskusii, akí sú oproti nemu maličkí.
Maila to tiež vedela, hoci akademické debaty o podstate obyvateľov iných planét ju nezaujímali. Musia nám byť rovnocenní… Musia byť, keď ich dokážeme milovať.
Odkiaľsi zozadu sa ozval rozhorčený hlas:
“Uvedomujete si, pán Herohn, čo ste práve dopustili? Ľudia majú v poslednom čase jeden nepríjemný zvyk. Zničia každý svet, ktorý vyhodnotia ako potenciálne nebezpečný.”
Z radov slabšie informovaných členov sa začali ozývať poplašené výkriky:
“Zničia celý svet?”
“Veď ešte nedokážu sami ani len vymodelovať planétu vhodnú pre život!”
“Ktorý idiot toto uviedol do skutočnosti?”
“Žiadny. Anihilačné flotily sú ich vlastný vynález.”
“Ale nemôžu postupovať proti svojim stvoriteľom, však nie?”
Vo veľkej sále zavládlo náhle ticho.
ooo
Delegácia z diskrétnej vzdialenosti sledovala súkromné lúčenie.
“Tá loď je jednomiestna, ale s trochou snahy ňou môžu letieť aj dvaja… Odíď so mnou, Maila.”
“Nemôžem.”
“Čo ťa tu drží?”
“To vieš, kariéra… Vláda nad celým vesmírom… Také čosi sa len ťažko opúšťa.” Chvíľu váhala, no napokon predsa len skúsila: “Ostaň so mnou, Edouard.” Hoci vedela, čo odpovie.
“Nemôžem.”
Skončilo to až zarážajúco ľahko. Posledné objatie, dve statočné “Zbohom,” a starostlivo ukryté slzy. Elegantné vesmírne plavidlo miznúce v horných vrstvách atmosféry…
ooo
Tak to chodí vo veľkých príbehoch, pomyslela si s trpkosťou Maila. Stretnete tú pravú lásku a zrazu ste ochotní obetovať vlastný život, dokonca aj celý svet, len aby ten druhý mohol ďalej žiť. Vedela, že Edouard zmenil svoju správu. Zamlčal dôležité skutočnosti a retušoval výsledky, len aby dokázal komisii, že Loenra je neškodná planéta plná bláznov, presvedčených o vlastnej dôležitosti. Lenže Maila príliš dobre poznala myslenie Rady – nebolo príliš vzdialené ľudskému. Preto sa musela postarať, aby jediný človek, zhodou okolností istý vplyvný admirál, optimizmu Edouardovej správy celkom neuveril. Priatelia z “Oslobodeného stvorenia” zavetrili historickú šancu a radi pomohli vierolomnej členke Rady s ilegálnym rituálom, aby uviedli do skutočnosti jej posledný romantický príbeh…
Smerom k Loenre sa pohla najbližšia anihilačná flotila Spojených republík Zeme.
ooo
Do veľkej sály vstúpila desať minút po začiatku zasadania, ale so vztýčenou hlavou. Hrubá vrstva líčidla skrývala všetky nežiaduce stopy na jej tvári. Pomalý, nedbalo pôsobiaci krok ju stál mnoho sebaovládania, no už ho nebude potrebovať veľa. Ostalo len pár metrov k jej kreslu…
“Zasa neskoro, Maila,” zahrmel sálou Rady Herohnov hlas. “Neubudlo by vám z krásy, keby ste raz prišli v záujme dochvíľnosti neupravená. Dnes uvedieme do skutočnosti veľkolepý príbeh – tragédiu rýchleho a nečakaného, priam katastrofického zániku jednej civilizácie. Vyvinula sa zo skromnej kolísky na modrej planéte Zemi. Ľudia, tí hrdí a vášniví dobyvatelia galaxie, stáli mnoho krát tvárou v tvár definitívnemu koncu – ľudskí hrdinovia však už od čias prvých mýtov vynikali v technikách záchrany sveta na poslednú chvíľu. Lenže dnes bude všetko inak. Žiadny hrdina–”
Nepočúvala. Ako mnohí členovia Rady – hoci z odlišných dôvodov – nenápadne hľadela na hodinky.
Ak sa anihilačná flotila neomešká, bude Herohnov úvodný prejav prvý raz v dejinách trvať kratšie ako pätnásť minút.