 |
Čaute!
Dnešnú autorku by mi bolo trápne predstavovať.
Zuska Minichová sa pravidelne objavuje v literárnych súťažiach, neraz na popredných miestach. Jej príbehy sú jemné, ornamentálne a priľnavé ako čerstvo dotkaná pavučina. Čítajú sa jedným dychom a zostáva po nich v hlave snový opar. Takže vás nebudem ďalej zdržiavať.
mišo jedinák
Jeden z príbehov strýka Fonziho, tentoraz plný PERIA
Zuska Minichová
V podstate neprezradím nič nového, keď poviem, že strýko Fonzi bol klasickým príslušníkom viac-než-vzdialeného príbuzenstva. Skoro každá rodina niekoho takého má – koho milujú všetky deti a dospelí sa o ňom zmieňujú hlasom plným blahosklonnosti a nešpecifikovaných obáv. Nosí z ciest exotické darčeky a najneuveriteľnejšie príbehy, je hosťom vždy vítaným a nikdy nepozývaným…Zakaždým, keď prišiel na návštevu k nám, na prekladiskovú stanicu Štyri nad krásnou a vznešenou planétou Numýnia, moja mama mu ustlala lavicu v kuchyni. Ja a môj malý brat sme sa tam zvykli v noci priplichtiť pod zámienkou hladu, smädu alebo nočných môr a páčiť zo strýka príhody z ďalekých svetov. Lenže tentoraz bolo všetko inak. Na lavici v kuchyni mal už aspoň dva týždne ustlaté ocko. Mama rozhodla, že my s bratom pôjdeme spať k nej a strýko Fonzi sa musí uspokojiť so spojenou dĺžkou našich detských postieľok. Takže žiadne nočné výlety do kuchyne… Našťastie sú aj iné príležitosti vymámiť príbeh.
„Postaráme sa o ten riad, čo povieš, Mumáčik?“
Pri žiadnej inej príležitosti som nemala pocit, že je špinavého riadu po návšteve málo.
„Mhm,“ prikývla som s úsmevom. Kedysi som sa veľmi hnevala, keď ma volal Mumáčik. Bola to pripomienka na naše dávne predstavovanie. Vtedy sa ku mne vážne sklonil a povedal: „Alfonz, ale kamaráti ma volajú Fonzi.“ Už v takom útlom veku som okamžite rozoznala, že na tohoto človeka chcem zapôsobiť. Preto som so všetkou národnou hrdosťou, ktorá sa numýnijským deťom vštepuje už od predškolských zariadení, odvetila: „Som Numýnijčanka.“ „Mumáčik? Zvláštne meno.“ A bolo…
„Rozprávaj niečo zo svojich plavčíckych čias,“ napadlo mi pri pohľade na bazén spenenej vody v dreze. Strýko Fonzi totiž začínal ako plavčík na intergalaktickom korábe Nadežda. Tento vesmírny kolos, dokonalý výplod Numýnijského konštruktérstva, sa nechvalne preslávil prvou a jedinou výpravou Numýnie k vedľajšej galaxii, keď sa vďaka náhlej neistote vo výpočtoch a tajomnému mostíkovému prevratu vrátil z pol cesty. Medzitým však musel čeliť záplave barbarských svetov odvráteného galaktického ramena, drsnému okraju, ako aj svetelným rokom prázdnoty a hrôzam, jastriacim z temnej hmoty, časopriestorovým anomáliám, energetickým entitám, démonom-
„Démoni sú len vybájenými prvkami barbarskej mytológie,“ podotkla som provokatívne.
„Naozaj?“ usmial sa Fonzi. „A čo si myslíš o anjeloch?“
„No… Aj tí, nie?“
Strýkov úsmev nadobudol známy víťazoslávny lesk: „A čo by si povedala na to, že jedného dňa som na intergalaktickom korábe Nadežda stretol pravého a nefalšovaného anjela?“
Na takú otázku existovala len jedna odpoveď: „Rozprávaj!“
- – –
Na orbite nemenovanej barbarskej planéty vykonávali nevyhnutné opravy a doplnenie zásob. Nadeždu síce projektovali ako dokonale sebestačný uzavretý systém, ale čosi muselo predsa len unikať. Fonzi mal za úlohu kontrolovať tesnenia všetkých prechodových komôr a pri tej príležitosti…
„Vieš si to predstaviť? Možno dva metre odo mňa vo vzduchoprázdne sa vznáša chudý blondiak v bielej nočnej košeli. Vlasy mu plávajú okolo hlavy ako chlpatá aureola a spoza chrbta mu trčia dve obrovské… áno, správe tušíš… krídla. Tvári sa trochu bezradne, ťuká na sklo – samozrejme nič nepočuť. Keď si uvedomí, že ho vidím, jeho tvár sa tak dôverčivo rozjasní…“
Volal sa Ctibor a bol čosi ako opak padlého anjela. V úlohe vyslanca svojich nebies sa snažil pôsobiť dôstojne a diplomaticky. Keď mu kapitán odkázal, že má momentálne iné priority ako blízke stretnutia s miestnymi éterickými bytosťami, ale možno o dva týždne by si vedel nájsť čas, Ctibor len pokrčil krídlami a povedal, že rád počká, aspoň bude mať príležitosť bližšie spoznať numýnijskú kultúru.
„Vy, Numýnijčania, ste národ stvorený pre silné monoteistické náboženstvo,“ hovorieval, plný ideálov a plánov. S posádkou v lodných bufetoch viedol plamenné diskusie o nevyhnutnosti šírenia dobra vo vesmíre. Prvý týždeň sa držal naozaj statočne. So šarmom odmietal pozvania na pohárik, alebo na partiu čierneho Petra. V hráčskych kruhoch sa dokonca zdržiaval rád, pretože svojimi filozofickými narážkami dokázal dokonale pokaziť hru, vyviesť hráčov z koncentrácie a zapojiť ich do diskusie o bohu tak, že nikto nepozdvihol ani slovo na obranu hazardu.
Potom však začal byť nepokojný. Akoby duchom neprítomný, často hľadel do prázdna, privoniaval k pohárikom, alebo sa škriabal medzi krídlami… Strýko to vtedy pripisoval neustálym odkladom audiencie u kapitána.
„Bol som mladý, neskúsený… Vzal som ho do spoločnosti, nech sa trochu rozveselí. Dnes už by som takú chybu neurobil. Vieš, Mumáčik, všetko, čo má perie, musí z času na čas prepŕchať. Aj anjeli. A v tom čase sú obzvlášť zraniteľní.“
Vyzeral skutočne zle, akosi príliš strapato. Chlapi sa zhodli, že pohárik ho dá dokopy a Fonzi sám Ctibora neubránil… Prepŕchajúci anjel ľahko podľahol pokušeniu. Po prvom poldeci nasledovali ďalšie a ďalšie, anjel sa dal do spevu a súhlasil, že ho musia naučiť niečo lepšie, než chválu pokory…
„Okolo tretej nad ránom stavil všetko svoje perie do partie čierneho Petra a s poslednou kartou mu všetko naraz opŕchlo. Krídla mal zrazu holé, ako čerstvo vyliahnuté vtáča. Tá karta… Asi uhádneš, ktorá to bola a komu ostala v ruke.“
„A čo urobil anjel?“
„Šialene sa rozosmial a objednal ďalšiu rundu. Perie vraj rýchlo dorastá…“
V ten večer sa každý skvele zabával. Snáď len s výnimkou môjho strýka. Ešte pred pár dňami veľkoryso, v rámci známej numýnijskej pohostinnosti, pred barmanom vyhlásil, nech všetky anjelove výdavky píše na Fonziho účet.
- – –
Prvý pohľad, ktorý čakal Fonziho po precitnutí, bol nadmieru skľučujúci. Anjel s boľavou hlavou v dlaniach, krídla zarastajúce kratučkým páperím cudne zahalené strýkovou prikrývkou, mútne oči sa upierajú k zemi, kde sa jediné osamelé pierko zachvieva vo vánku klimatizácie.
„Vzhľadom na moju situáciu nemôžem byť anjel padlý, no… Skôr by sa hodil termín… anjel vypadlý,“ prehovorilo to stelesnenie sebaľútosti: „Premrhal som šancu obrátiť milióny duší na správnu životnú dráhu. Namiesto toho som sám zišiel z cesty… Fonzi, Fonzi, čo si mi to urobil?!“
Vtedy strýko pochopil, že svojím včerajším pokušením uzavrel Ctiborovi cestu späť na domovské nebesia, aspoň do času, kým prešľap nenapraví. V návale rannej previnilej nálady mu sľúbil, že ak by to mohlo pomôcť, hneď po návrate z intergalaktickej výpravy sa dobrovoľne utiahne do bermudského kláštora. Ctibor nadšene súhlasil.
Neodpustila som si námietku: „Ale Nadežda mala byť pôvodne generačná loď.“
„No, anjeli sú od prírody trpezliví,“ odvetil strýko nevinne.
Osud to však zariadil tak, že Fonzi uvidel Ctiborovu planetárnu sústavu skôr, než by očakával. Prišiel čas splniť sľub.
„Ty by si kvôli nemu naozaj vstúpil do bermudského kláštora?“
„Prirodzene.“
- – –
Keď pristáli na planéte Nové Bermudy, miestne leto práve vrcholilo. K nechvalne známemu bermudskému kláštoru viedla púšťou z kozmodrómu udržiavaná, štrkom vysypaná cestička, úmorná práve tak, aby nerozhodného pútnika presvedčila, že sa mu po nej naozaj nechce vracať späť.
Ctibor sa ošíval, akoby ho niečo svrbelo medzi krídlami tým neodbytnejšie, čím bližšie k nebu čnela solídna okovaná kláštorná brána. Stále sa musel obzerať.
„Ľutovať ma nemusíš,“ upokojoval ho Fonzi: „Rozhodol som sa z vlastnej vôle.“ Anjel neodpovedal.
„Žiadny strach, Ctibor,“ snažil sa ďalej môj obetavý strýko. „Ja necúvnem.“
Anjel sa naďalej očami vpíjal do vzdialenej siluety kozmodrómu. Jeho tvárou blyslo odhodlanie a konečne prehovoril:
„Necúvol by si, ani keby som ťa pekne poprosil?“
- – –
Strýko zasnene preleštil poslednú šálku z maminho vzácneho ružového servisu.
„Tak skončilo moje stretnutie so Ctiborom, vypadlým anjelom. Jeho príbeh však samozrejme pokračuje. Namiesto priameho obracania zablúdených duší k dobru sa dal na podnikanie. Kúpil pojazdnú čistiareň peria a keď práve prepŕcha, zamieša svoje… produkty… do perín nič natušiacich zákazníkov. Spí sa pod nimi neuveriteľne sladko, o to nič, ale keď príde na ostatné činnosti, ty už iste chápeš, o čom hovorím…“
„Áno, áno, už sme sa o tom všetko učili,“ prikývla som premúdrelo.
„Ehm… Pod takou perinou sa ani pri najlepšej vôli nemôže odohrať nič mimo rámec prísah manželských.“
- – –
„Skvelá rozprávka,“ prehodila som spokojne, odkladajúc utierku. „Na tvoje príbehy nemá nič, čo dokážu vymyslieť v 3+1D vysielaní.“
„Že rozprávka?“ Fonzi vyzeral dotknuto. „Ja ti hovorím vždy len pravdu, od prvej do poslednej vety.“
„Ale strýko, predo mnou hádam nemusíš-“
„Tak ty mi neveríš, Mumáčik?“
„Už nie som malá,“ uškrnula som sa znalecky.
„Veď práve, veď práve…“
Povedal to tak smutne, že som hneď oľutovala svoj posmešný tón.
„Je neskoro, slečna. Čas ísť spať.“
Že slečna, už nie Mumáčik… Do postele som sa ukladala so zvláštnym pocitom straty niečoho, čo som nevedela ani pomenovať. A ráno, ráno bol strýko Fonzi vraj už dávno preč.
Ale…
Pred pár dňami som mala narodeniny. Hyperpriestorovou potrubnou poštou na moje meno prišiel úzky, luxusne vyzerajúci balíček. Bez adresy odosielateľa. Vo vnútri bola fľaštička nebesky modrého atramentu a pero. Nádherné, dlhé, snehobiele pero. Tak jemné a zároveň pevné… Kto by odolal.
Môj malý brat teda nie. Pri najbližšej príležitosti ho nenápadne skonfiškoval, keď sa s deckami hrali na indiánov. Večer ho však až príliš ochotne vrátil. Mal síce najlepšiu čelenku, bol hrdý, najodvážnejší… ale zároveň aj najčestnejší a najláskavejší indián. Ešte sa predsa len trocha pamätám na detské hry, aby som vedela, že s poslednými dvomi vlastnosťami by na vojnovej stope ďaleko nezašiel.
Pero sa teda vrátilo na môj stôl, stále rovnako tajomné, bieloskvúce a napodiv nepoškodené… Samozrejme, že som s ním skúsila písať. A poviem vám…
Môj škrabopis mení na hotové kaligrafické umelecké diela. No v škole ho používať nemôžem. Píše iba krásne a pravdivé slová. Ani s najväčšou námahou týmto perom nedostanete na papier veci, ktoré sa numýnijské deti učia v rámci predmetu „Dejiny vlasti“. Vtedy záhadne uhýba podkladu a nenechá sa nijako oklamať.
Čo však na tom záleží? Je ideálne na básne.
A ľúbostné listy, ak pravda nemajú byť príliš… šteklivé.