 |
Nad tajgou sa preháňal prvý tohtoročný ľadový vietor. Fičal pomedzi kosti opustených bojových strojov a vyhrával na nich piesne o pominuteľnosti ľudských vecí. N’Dora, ukrytá v závetrí masívnej oceľovej dosky, dojedla poslednú brusnicu a nevdojak sa opäť dala do spevu. Riekanky, útržky balád, alebo aj modlitby, ktoré už dávno nedokázala myslieť úprimne… Potrebovala počuť hocičo iné, než tie vytrvalé clivé tóny. Nesmie sa zblázniť. Veď raz ju možno príde niekto zachrániť.
Hľadela do prázdna – zlato briez a červeň jarabín ju prestali uchvacovať svojou krásou, odkedy sa o ňu nemala s kým podeliť. Niekedy o tomto čase slávieval klan N’Dorov sviatky mŕtvych – bez kalendára mohla iba tušiť. Pokrčila plecami. Aj tak na nich spomínala každý deň a každú noc.
Noc. Tenká košeľa vôbec nechránila pred zimou. Dievčatko sa tislo k ostatným deťom a zdieľalo s nimi tichú strnulosť. Väčšine z nich zabili rodičov priamo pred očami a všetci vedeli, že ich čaká otroctvo v cudzej zemi. Náhle však ticho rozpáral hluk zápasu. Ktosi odbil zámku na kovovom kontajneri. Dvere sa odchýlili… Nechápala, čo jej dalo odvahu oddeliť sa od vydeseného hlúčika a bezhlavo vybehnúť do tej vravy. Ďalšie udalosti zanechali v pamäti iba rozmazanú šmuhu. Neskôr jej povedali, že z transportu detí sa zachránila ako jediná. Jednotke nájazdníkov sa podarilo spamätať a odraziť útok. Bojovníci N’Dorov však nenechali rýchlonohé dievčatko napospas osudu…
Pochádzala z mesta, narodila sa v murovanom dome plnom rafinovaných zariadení na spríjemnenie života. O divočine nevedela nič. Spočiatku bola svojej novej rodine len na príťaž, no N’Dorovia jej to nikdy nedali pocítiť. Sedávala pri ich ohňoch a jedla, čo ulovili, počúvala ich príbehy – a smiech, keď im skúšala popisovať ruch ulíc a výšku veží. Najkrajšie časy, čo kedy zažila, trvali príliš krátko…
Statoční muži a vznešené ženy, ktorým osud nedoprial zahynúť v boji s nepriateľom, podľahli hlúpej, nedôstojnej chorobe. „Krv klanu N’Dorov je príliš čistá, príliš rovnaká,“ vravela šamanka na smrteľnej posteli. „Preto všetci zomrieme. Ale ty, malá, ty si zo vzdialenej krvi a to ťa možno zachráni. Postaraj sa o naše telá, vezmi si naše meno a nos ho so cťou.“
Nad tajgou sa preháňal prvý tohoročný ľadový vietor a na radoch hlavní sčítal posledné dni jesene. N’Dora sa nebála – už tu zimu prežila a prežije aj ďalšiu, ak treba.
Krehká detská postavička v príliš veľkom kabáte uniformy s odtrhnutými insígniami odhodlane križovala krajinu. Na chrbte nabitá laserová puška, na nohách bagandže najmenšieho z nepriateľských vojakov, kráčala trávou prepletenou zvyškami súčiastok a kostí… Ku koncu vojny často nachádzala živých, ktorých tu nechali spolubojovníci pri zbesilom ústupe.
„Som posledná z klanu N’Dorov,“ hovorila, hoci oči cudzinca na ňu hľadeli celkom nechápavo. „Zabili ste moju prvú rodinu a môžete aj za smrť tých, čo ma potom prijali medzi seba. Preto teraz ja zabijem vás.“
Bezmocný a opustený. Telo rozhlodané chorobou sa zachvievalo v posledných horúčkovitých kŕčoch. Opuchy a čierno-fialové fľaky na koži spôsobovali, že už sa vôbec nepodobal na človeka. No ešte vykrikoval, skomolenou rečou, ktorej N’Dora nemohla rozumieť. Prosby? Nadávky? Nepočúvala. Udierala, až kým neprestal.
Neskôr už vídala len časti tiel, roztrhané zverou. Skúsila systematicky ničiť opustené stroje, ale po pár týždňoch driny sa vzdala. Nešlo to, ani keď sa naučila používať laserovú pušku. Bolo ich príliš veľa, trosky sa ťahali od obzoru po obzor, ako železný les z tých strašidelných rozprávok. Mnohé stroje boli mŕtve, ale väčšinou len spali. Nenávidela ich za to, čo jej pripomínali, no zistila, že jej môžu výrazne uľahčiť každodenný zápas o život. Dohodnúť sa s technikou nepriateľov nebolo pre učenlivú osôbku s neobmedzeným množstvom času vôbec ťažké. Schúliť sa na noc vo vykúrenom tanku, ohriať si mäsovú konzervu, dobiť laserovú pištoľ…
Často mala pocit, že ju niečo sleduje, senzory a hlavne sa za ňou otáčajú… Nikdy ich však nepristihla. Rozmýšľala, či ju tiež nenávidia, za to, že im zabila pánov a teraz ich núti plniť svoje želania.
„Len málo strojov pozná vernosť, či nenávisť,“ odvetil palubný počítač jedného zo špeciálov, keď tú otázku nevdojak vyslovila nahlas.
„Ty… ty poznáš môj jazyk?“
Hovoril niečo o tom, že svojho času spracovával výstupy zo sledovacích jednotiek, hostil štábne porady… Áno, teraz si uvedomila, že interiér je zariadený o niečo komfortnejšie, než u iných vozidiel. Chvíľu sa presviedčala, že s ním nechce mať nič spoločné, koniec-koncov je to stále nepriateľ… Ale jeho hlas znel N’Dore tak… upokojujúco, zmierlivo, akoby bol povznesený nad všetku zlobu vojny. Tak osamelo ako jej vlastný.
N’Dorine bezcieľne potulky krajinou spiacich strojov sa odvtedy začali vracať k jedinému miestu. Sem prichádzala vyrozprávať svoje zážitky, nadšená nejakým novým objavom, alebo smútiť, keď ju premohli spomienky. Počítač trpezlivo počúval, sem-tam utrúsil dobrú radu a veľmi úzkostlivo dbal o to, aby na konci návštevy ostal aspoň jeden príbeh nedopovedaný. Aby sa vrátila čo najskôr.
V ten deň však prišla ani nie po hodine.
Videla v tajge pristávať prieskumný antigrav.
„Prišli! Prišli! Zachránia ma!“
Žiarila šťastím. Ale počítač nereagoval. Asi naozaj nevedia prežívať ľudské city, pomyslela si. Hoci v ňom našla po dlhom čase priateľa, nedokázal zdieľať N’Dorinu radosť.
„Prišli pre mňa! Konečne ma odvezú do sveta ľudí! Budem ťa musieť opustiť…“
„Nie, maličká,“ ozval sa chladne: „Tomu never.“
„Chceš mi brániť? Keď zablokuješ dvere, prestrieľam si cestu von, hoci aj priamo cez tvoje obvody!“
„Poznáš radosť a žiaľ,“ odvetil sarkasticky, „Ale vďačnosť nepoznáš. Ja ti brániť nebudem. Lenže oni ťa nezachránia, sú to ľudia.“ Spočiatku nechcel spomínať pravý dôvod: Pretože prídu na to, čo si v skutočnosti. Posledná svojho druhu. Už zo spôsobu šírenia epidémie sme mali podozrenie, že existujete. Ale prekvapili ste nás. Použili ste naozaj všetky formy. Kým sme na to prišli, bolo už príliš neskoro…
„Ty asi nechápeš-“
„Ja chápem viac, než by som chcel. To ty nič nechápeš – a nedávaš mi inú možnosť, než to zmeniť.“
„Táraš,“ otočila sa urazene. „Prišla som sa rozlúčiť a ty ma iba zdržiavaš. Idem!“
Počítač akoby ju nepočúval: „Koľko zím si tu už prežila? Povedz, koľko?“
Zastala. „Ehm… Neviem… Kto by si pamätal takú sprostosť!“
„Ja ti to poviem presne. Od konca vojny ich uplynulo štrnásť. A o koľko si podrástla? Je príliš trúfalý odhad, že ani o centimeter?“
„Klameš! Určite som-!“
„Si stroj, zbraň, ako ja. Z tých, čo mali medzi mojimi pánmi roznášať skazu. Ľudia ti nebudú rozumieť. Obvinia ťa zo smrti klanu N’Dora. Vyhodia ako pokazenú hračku. Zostaň so mnou a zabudni na nich.“
Plakala. Tieklo jej z nosa, ako obyčajnému decku. Lenže ona vo všetkých telesných sekrétoch vylučovala koncentrovanú smrť.
„Ja-ti uká-žem, že sa mýliš! Zlý, hlúpy počítač, ktorému zhrdzaveli obvody!“
Chytila najbližší črep a zarezala si ním hlboko do ruky. Z rany začal vytekať úzky červený pramienok.
„Krv, vidíš?“ usmiala sa.
„Dokonalá zbraň. Nikto vás nemal odhaliť, až kým sa nedostanete do rodín a nerozšírite choroboplodné zárodky-“
„Mlč už!“ Chytila laserovú pištoľ a počítač pochopil. Stíchol. Tenký nemilosrdný lúč sa zarezal do ruky a pomaly, s chirurgickou presnosťou oddeľoval vrstvy. N’Dora so zaťatými zubami cez závoj sĺz sledovala červenohnedé svaly, belavú kosť, ktorej prierez sa tavil do kovového lesku…
„Nie!“
Dávno vyschnuté kultivačné nádržky… Odkiaľsi začala vytekať priehľadná tekutina, ktorá zaručene nepatrila do tela dieťaťa. N’Dora zbesilo krájala ďalej. Ruku, nohu…
„Prestaň, malá! Veď sa zničíš! No tak, všetko sa dá opraviť, ak teraz zastavíš únik-“
„Ticho tam!“ zrevala a vystrelila naslepo do prístrojovej steny. Cítila, že jej pohyby sú zrazu pomalšie, nešikovnejšie, ťažšie. Musela sústrediť všetky sily na ten posledný…
V modročiernom súmraku pripomínala krajina trosiek železný les zo strašidelných rozprávok. Vraj miesto duchov. Kedy ich sem prídu nahradiť živí? Muž v ľahkom skafandri, ktorý tu už niekoľko hodín uskutočňoval merania a zbieral vzorky, neprestával cítiť v zátylku ľahké mrazenie.
Keď prechádzal okolo jedného z radu zachovaných veliteľských špeciálov, akoby počul zvnútra krik dieťaťa… Teraz začne veriť tým táraninám o duchoch? Nadával si do bláznov, ale zalomcoval kľučkou – mechanizmus bol zablokovaný.
Cez špinavé sklo okienka sa mu zamaril záblesk. Ako z laserovej pušky…
„Hej, je tam niekto?!“
Zvuky stíchli a keď sa pozrel bližšie, za okienkom videl iba tmu. To bude tým protivným vetrom… Vykročil k antigravu.
Ľadový vietor, čo sa definitívne udomácnil nad tajgou, kvílil medzi troskami smutnú, disharmonickú pieseň. Z vnútorných reproduktorov poškodeného veliteľského špeciálu však znela iná hudba. Hrala ticho, nemal už veľa energie. Ale to, čo pomaly vyhasínalo v jeho útrobách, iste tú melódiu spoznalo.
Melódiu uspávanky, akú spievali svojim deťom matky z klanu N’Dorov.
S poviedkou Uspávanka klanu N’Dorov autorka Zuska Minichová zvíťazila v kategórii Mikropoviedka v súťaži Cena Karla Čapka roku 2007. CKČ sa udeľuje na česko-slovenských stretnutiach priaznivcov fantastiky – Parconoch – od roku 1982 a od roku 1983 má podobu čierneho Mloka (podľa Čapkovej Vojny s mlokmi). Súťažné práce sa prijímajú v češtine aj slovenčine. O udelení ceny rozhoduje súťažná porota zložená zo žánrových spisovateľov, vydavateľov a prekladateľov. Od roku 1989 bola zavedená aj kategória krátka poviedka, od roku 1990 kategória román a novela. Mloka získava spravidla len jeden z víťazov kategórií, okrem roku 1995, keď nebol udelený, a rokov 1996 – 1998, keď ich bolo udelených viac. Od roku 2006 bola zavedená štvrtá kategória – mikropoviedka.
Poviedku Uspávanka klanu N’Dorov si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže – Mlok 2007. Zuska Minichová, dnes Stožická, bola úspešná aj v ďalších súťažiach, publikovala svoje poviedky v časopisoch a antológiách. V roku 2001 bola spoluautorkou zbierky poviedok Mozaika rôznobežných ciest (recenzia), v roku 2007 jej vyšla zbierka Črepiny z oblohy a v tom istom roku i zbierka poviedok v poľskom jazyku Astralnia. V rubrike Protopero sa čitatelia mohli zatiaľ stretnúť s jej poviedkami Útek do normálneho sveta a Lucka.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.