 |
Aké je tajomstvo spisovateľského úspechu Červenáka, Fabiana, Pavelkovej, Moudrého, Procházku a ďalších? Možno to aspoň z časti objasní séria 10 rozhovorov s 10 etablovanými autormi, ktorým sme položili 10 otázok. Všetky sa týkajú ich pracovného režimu a tvorivých postupov. 9 otázok je zakaždým rovnakých a 1 je špecifická, „šitá na telo“. Dostaneme tak možnosť porovnať spôsoby, akými rôznorodé osobnosti pristupujú k literárnej činnosti. Dnes sa pýtame Juraja Červenáka.
1. Zo slovanskej fantasy si nedávno presedlal na mystický western. Vyžadovala si táto zmena žánru voľajakú osobitnú prípravu? Čím ťa vôbec ten žáner prilákal k sebe?
Som oddaný fanúšik westernov, hlavne filmových, takže som si myslel, že zo seba jednoducho vychŕlim celoživotnú lásku k žánru. Plus že si napíšem „kulhánkovčinu“, teda rozprávanie v prvej osobe plné cynických replík a opovrhnutia ľudským životom. Samozrejme, dlhé roky písania historickej fantasy nepustili. Akonáhle som začal písať, do klasickej kovbojky sa mi hneď začal vkrádať reálny Divoký západ a vypuklo štúdium histórie, reálnych dobových osobností (ktoré v Callahanovi aj vystupujú) a precíznej „výroby rekvizít“, teda štúdium zbraní, oblečenia a pod. Navyše som sa na chvíľu stal solídnym odborníkom na indiánsku mytológiu. Do príbehu som vložil len to, čo bolo funkčné, ale naštudoval som si hory materiálu. Už to asi inak neviem robiť. Príbeh môže byť o tom, ako šaman prebudil k životu aztéckeho démona a poslal ho na postavy, ktoré sú v podstate Vinnetou a Old Shatterhand, ale musí sa to odohrávať v uveriteľnom prostredí.
2. Aká je tvoja spisovateľská pracovná rutina? Máš nejaký denný plán, ktorého sa striktne držíš? Alebo si sadneš ku klávesnici, keď to na teba takpovediac „príde“?
Presné rozpisy, presné plány. Voľakedy som mal aj dennú normu (10 000 znakov, teda čosi vyše 5 normostrán), ale prišla rodina a dnes si to musím plánovať úplne inak. Väčšinou na tri dni v týždni vypadnem do rodičovského domu na dedine a tam odpojený od internetu a iných rušivých vplyvov nadrvím za dva dni toľko, ako voľakedy pri pravidelnom dennom písaní za týždeň. Znie to ako rutina, ale píšem epiku, na múzy nevyčkávam, urobím si presný rozpis príbehu, vzťahov postáv, rozkreslím si pohyb vojsk na bojovom poli a podobne. Potom už sa len dobre vyspím, uvarím si čierny čaj a píšem.
3. Autori sa často dostávajú do blízkeho vzťahu so svojimi postavami. Niekedy, keď sa príbeh vydá svojou vlastnou cestou a spisovateľ príde o svojho obľúbenca, dokáže ho to celkom vziať. Ako je to u teba?
Krutosť k postavám príbehu vždy pomôže. Čím sympatickejšia postava a väčšia krutosť, tým silnejší účinok na čitateľa. Ale nestáva sa mi, že by mi náhle uprostred práce na knihe umrela postava. Na to som príliš veľký plánovač a výkyvy v príbehu, ktoré logicky prichádzajú, dokážem korigovať. Keď buduješ román, tak ti hrdinovia nesmú skapínať len tak sami od seba. Pravda, stane sa aj to, že postava, ktorá mala dožiť po stranu 500, už svoje urobila na prvých 300 stranách. Pokiaľ je tam rozumný dôvod ju zlikvidovať, prečo to neurobiť? Nech nezavadzia a nesplietajú sa okolo nej zbytočné a samoúčelné dejové línie.
4. Čo má v sebe mať literárna postava, aby zaujala čitateľa? Alebo ináč: ako má byť „napísaná“?
Najživšie postavy sú tie, ktoré konajú a hovoria tak, ako im údy a zobák narástli. Sprosto povedané, musia mať „ľudský rozmer“. Stačí aj taľafatka, napríklad aby všemocného svalnatého borca s mečom až do dospelosti kojila matka. Takého som práve napísal. Niekedy stačí takýto prvok, aby sa postava naozaj zhmotnila a zaujala čitateľa. Pravdaže, ak to má byť hrdina, ktorý utiahne román či celý cyklus, musí mať tých vrstiev trochu viac.
5. Ako sa ti píšu záporné postavy? Kde k nim hľadáš inšpiráciu?
Asi sa čaká odpoveď typu: „Zloduchov vidím dosť okolo seba, prípadne v správach a Smotánke.“ Lenže to sú takí tí malí dnešní „primúresráči“. Proti tradičnému fantasy hrdinovi nemôžeš postaviť bežného vydlabaného mafiánskeho vyholenca. Alebo slizkého skorumpovaného úradníka. Také postavy sa dajú aplikovať aj do fantasy či historického románu, ale to sú iba malé ryby. Proti postave typu Conan či Iľja Muromec potrebuješ iný kaliber, nie „plazivé zákerné zlo“. Tak hľadáš v dejinách a nájdeš postavy typu Svätopluk či svätý knieža Vladimír Kyjevský. To boli skutoční veľkohajzli, ktorí by si aj s Hitlerom vytreli zadok.
6. Si živelný typ, z ktorého sa písmenká sypú pod vplyvom náhleho vzplanutia alebo skôr inklinuješ k analytickému prístupu s postupným plánovaním všetkých dejových zákutí?
To druhé. Ale keď píšem dialógovú scénu s dobrými postavami, nadrvím na jeden záťah aj 10 strán, v takom prípade sa písmená a slová naozaj sypú.
7. Aká je tvoja skúsenosť s autorským blokom?
Nič také nemávam. Len sa občas zaseknem, keď sa príbeh dostane do slepej uličky. Rozsype sa mi logika, alebo sa dej príliš vykoľají z daného konceptu a začne smerovať k inému, nežiaducemu záveru… To ma zabrzdí a niekoľko dní alebo aj týždňov sedím nad jednou scénou a snažím sa ju vyriešiť tak, aby som príbeh umravnil. Samozrejme, čitateľ nesmie zbadať, že som to takto ohýbal, nesmie tam byť nič nasilu.
8. Do akej miery ťa ako autora ovplyvňuje čitateľská mienka? Myslím tým, či si ochotný robiť ústupky vychádzajúce v ústrety čitateľskému vkusu.
Nepamätám si pocit „a teraz sa prispôsobujem čitateľovi“. Ak to robím, tak podvedome, prirodzene, a teda nemám žiadny vnútorný konflikt. Cyklus Kapitán Báthory je pre mňa vyvrcholenie doterajšej tvorby… a teraz som sa zrazu vrátil k Roganovi, teda k hrdinovi, s ktorým som v podstate začínal. Robím to kvôli svojim čitateľom – slovanistom, ale zároveň je to relax a potešenie aj pre mňa, vrátiť sa ku koreňom. Dá sa to vnímať ako ústupok publiku alebo komerčný kalkul (čo si budeme nahovárať, aj takéto veci v tom sú), ale pokiaľ by to nebavilo mňa samého, určite by som to nerobil. Záver: Snažím sa to skĺbiť. Napíšem ľuďom, čo chcú čítať, a urobím to tak, aby som mal z toho potešenie aj ja. Potom sa nedostanem do štádia, že musím písať niečo, čo ma už nebaví alebo ma to ako autora nikam neposúva.
9. Na čom práve pracuješ?
Prehŕňam sa Zlatom Arkony. To je ďalší príbeh o černokňažníkovi Roganovi. Bude dvojdielny, som práve uprostred, dokončil som prvú časť, krstíme ju na IstroParCone. Rogan sa v novom príbehu vydá do celkom nového prostredia (ústie Odry, baltské pobrežia, slovanské kmene z Pomoranska, Vikingovia atď.), ale aj do ríše novej literárnej kvality :). Oproti starým roganovkám to bude mať omnoho prepracovanejší príbeh a postavy. Som zvedavý, čo na to fanúšikovia povedia, či nebudú vzdychať za starými priamočiarymi rúbanicami.
10. Čo by si odkázal začínajúcim spisovateľom?
Neposielajte mi na prečítanie svoje 3000-stranové fantasy a sci-fi ságy, na ktorých ste tvrdo pracovali uplynulých 5 rokov, teda už od štvrtej triedy na základke. Vlastne ich neposielajte vôbec nikomu. Bola to dobrá rozcvička… a teraz tie stupídne sračky spáľte a vymažte a začnite písať poviedky do súťaží a časopisov. Cez ne sa opäť prepracujete k románu, akurát tentoraz už budete na rozsiahlejší text pripravení. Iste, vždy je tu aj druhá možnosť: pokiaľ máte bohatého ocinka, môže vám tú detskú ságu vydať, prípadne zaplatiť niektorému vydavateľovi, aby to urobil. Potom sa ale nečudujte, že si to nikto nekupuje, a keď náhodou áno, že sa o vaše ďalšie, možno zrelšie a lepšie knihy, ani neobtrie pohľadom.
Viac o autorovi: www.cervenak.sk
Tento rozhovor nájdete aj na osobnej stránke Marka E. Pochu
Predchádzajúce časti:
10 otázok na Alexandru Pavelkovú
10 otázok na Dušana D. Fabiana
10 otázok na Martina „Jafffa“ Moudrého
10 otázok na Petru Neomillnerovú