 |
Aké je tajomstvo spisovateľského úspechu Červenáka, Fabiana, Pavelkovej, Moudrého, Procházku a ďalších? Možno to aspoň z časti objasní séria 10 rozhovorov s 10 etablovanými autormi, ktorým sme položili 10 otázok. Všetky sa týkajú ich pracovného režimu a tvorivých postupov. 9 otázok je zakaždým rovnakých a 1 je špecifická, „šitá na telo“. Dostaneme tak možnosť porovnať spôsoby, akými rôznorodé osobnosti pristupujú k literárnej činnosti. Dnes sa pýtame Dušana D. Fabiana.
1. V tvojej tvorbe môžeme pozorovať výraznú inklináciu k hororu a využívaniu jeho prostriedkov a postupov. Čím je ti tento žáner blízky?
Určite sa nepovažujem za výhradne hororového spisovateľa. V mojich knihách nájdeš okrem hororových motívov aj prvky iných subžánrov – trebárs fantasy, thrilleru alebo detektívky. Je však pravda, že ako vzory som vždy na prvých miestach menoval Lovecrafta a Kinga. Na ich príbehoch som bol odchovaný a horor ostal dodnes mojou top srdcovkou – dôkazom čoho je aj aktuálne vydaná zbierka strašidelných poviedok Odbila 13. Hodina. Napriek tomu – hľadať racionálnu odpoveď na otázku, čo ma horore oslovuje, je veľmi zložité. Je moja duša temnejšia než iné? Mám deformované estetické vnímanie sveta? Neviem. Možno sa len jednoducho rád vraciam do dôb detských iracionálnych strachov, keď som sa bál neexistujúcich bubákov pod posteľou. Bolo to také – čisté. A istým spôsobom zábavné. Jediné, s čím sa spájajú moje pocity strachu dnes, je neistota, či budem mať na nasledujúci mesiac na ďalšiu splátku hypotéky, alebo či mi nevykradnú byt, kým si odbehnem do obchodu po rožky. Dospelácke strachy sú proste nuda. Absolútne bez fantázie.
2. Si živelný typ, z ktorého sa písmenká sypú pod vplyvom náhleho vzplanutia alebo skôr inklinuješ k analytickému prístupu s postupným plánovaním všetkých dejových zákutí?
„Bé“ je správne. A ako postupuje čas, tak u mňa plánovacia časť tvorivého procesu nadobúda stále obludnejšie rozmery. Samotné slovo „písanie“ je pre mňa skôr synonymom tvorby konceptu, než ťukania do klávesnice. Príbeh, postavy, prostredie, jednotlivé scény, nosné časti dialógov – to všetko mám vždy dopredu vypracované do najmenších detailov. Od úvodnej klapky po záverečnú. Pretavovanie konceptu do čitateľného textu je potom už len remeslo.
3. Aká je tvoja spisovateľská pracovná rutina? Máš nejaký denný plán, ktorého sa striktne držíš? Alebo si sadneš ku klávesnici, keď to na teba takpovediac „príde“?
Všetko sa odvíja od času a energie, ktorá mi ostáva po tom, čo sa vrátim z môjho hlavného zamestnania. Aj po štyroch vydaných knihách považujem písanie stále len za poloprofesionálny koníček. Venujem mu nejakú hodinku denne a 5 – 6 hodín cez víkendy. Pokiaľ ide o motiváciu sadnúť si k počítaču, tá je u mňa len málokedy spontánna – stane sa to napr. pri nápade na poviedku alebo iný krátky text – inak ide skôr o akési dlhodobé podvedomé nutkanie dotiahnuť rozpracovaný príbeh do hotovej podoby. Na písanie románov proste treba mať vypestovanú trpezlivosť a sebaovládanie. Človek sa musí vedieť prinútiť nielen sadnúť k robote, ale niekedy sa od nej aj odtrhnúť – keď trebárs cíti, že textu, ktorý z neho lezie, dochádza šťava.
4. Aká je tvoja skúsenosť s autorským blokom?
Pri ťukaní do klávesnice nič také nepoznám – keďže mám všetko dopredu nalinkované, jednoducho sa prepnem do writing-módu a ide to. Niekedy ťažšie, niekedy ľahšie, ale vždy. Skôr mám obdobia, kedy sa nápady na príbehy sypú, a obdobia hluché, kedy sa mi v hlave nerodí nič. Existuje teória, že v človeku sa aktivuje tvorivý gén iba vtedy, keď vládne správna atmosféra vo vyšších duchovných sférach, nech už sa tým myslí hocičo. Ale možno všetko závisí len od toho, ako dobre v danom období spím ;)
5. Autori sa často dostávajú do blízkeho vzťahu so svojimi postavami. Niekedy, keď sa príbeh vydá svojou vlastnou cestou a spisovateľ príde o svojho obľúbenca, dokáže ho to celkom vziať. Ako je to u teba?
Blízke vzťahy s postavami. Hm. Spomínam si na jeden románik… No ten by som tu asi radšej nerozoberal. Ktovie, čo by na to povedala moja polovička… Ale vážne – o obľúbené postavy sa jednoducho snažím neprichádzať. Zakazujem im robiť chyby, za ktoré by museli platiť životom. Samozrejme, bez nejakej občasnej smrti by príbeh asi nemal ten správny dramatický náboj. V tom prípade to riešim tak, že sa vyšantím na vedľajších postavách. Napríklad v Živého ma nedostanú! som vyrobil toľko mŕtvol, že mám vystarané pravdepodobne na šesť ďalších románov o elementáloch dopredu.
6. Čo má v sebe mať literárna postava, aby zaujala čitateľa? Alebo ináč: ako má byť „napísaná“?
Každý správny hrdina by mal byť v duši dobrák. Nikto nefandí úchylom alebo masovým vrahom, dokonca ani čitatelia vo zvieracích kazajkách. Na druhej strane ale nemôže byť úplne bez chýb. Príkladom skvele napísanej postavy je podľa mňa Gaimanov filmový Beowulf. Na prvý pohľad jedno veľké heroické klišé – neohrozený bojovník so srdcom na mikrometricky správnom mieste. No zároveň nenapraviteľný chvastúň, ktorý nikdy neodolá nutkaniu „trošku prifarbiť“ svoje úspechy a zážitky. Pridáte maličký šrám na dokonalý profil a z nereálnej mýtickej postavy je človek z mäsa a kostí! Mám ho rád. Spomínal som to?
7. Ako sa ti píšu záporné postavy? Kde k nim hľadáš inšpiráciu?
Neverím na čiernobiele rozdelenie charakterov. Nič také predsa neexistuje ani v skutočnom živote. Pokiaľ si dobre spomínam, jediná morgothoidná postava, ktorú som kedy vytvoril, bol čarodejník Azíz Kazhegeldin v Invocatio Elementalium. A rovno priznám, že sa mi nijako zvlášť nepodarila – hoci som mal pri jej vykresľovaní pred očami samotného Al Pacina. Azíz bol proste príliš jednofarebný. A ostaní záporní hrdinovia? U tých som sa s popisom temných stránok skoro vôbec nezaoberal. Často totiž boli súčasťou pointy a až na konci príbehu vysvitlo, že boli vlastne „tí zlí“. Takže mi ostal priestor akurát tak na nenápadné odkrývanie dôvodov, kvôli ktorým sa časť ich duše obrátila na temnú stranu.
8. Do akej miery ťa ako autora ovplyvňuje čitateľská mienka? Myslím tým, či si ochotný robiť ústupky vychádzajúce v ústrety čitateľskému vkusu.
Nikdy by som sa nepustil do práce na ničom, čo by ma zo svojej podstaty nebavilo. Asi by to nefungovalo. Ľudia by to vycítili a neuverili by mi. Snažím sa spracovávať témy, ktoré nejako rezonujú s mojím vnútrom, a tajne pritom dúfam, že sa trafím do gusta čitateľa. Zatiaľ to – podľa predajov kníh – celkom slušne vychádza. Ale isté mantinely väčšinového vkusu samozrejme rešpektujem. Postupne napríklad upúšťam od príliš častého používania vulgarizmov alebo od negatívnych komentárov k niektorým citlivým spoločenským témam – proste od vecí, ktoré by mohli čitateľa nejakým spôsobom rušiť. Nejde však o snahu zapáčiť sa čo najväčším masám. Ja som taký tolerantný ľudomil aj v skutočnosti ;)
9. Na čom práve pracuješ?
Väčšina ľudí odo mňa očakáva pokračovanie dobrodružstiev zombíka Marvina alebo dokončenie elementálskej trilógie. Bohužiaľ, kým sa nenazberá dostatok dobrých nápadov, obe skupiny budú musieť vyčkať. Zaprisahal som sa totiž, že nepustím von nič, čo by podliezalo nastavenú latku kvality. Ani preto, aby som sa zviezol na vlne dočasne zvýšeného záujmu. Myslím, že až príde správny čas, čitatelia ma za tento prístup odmenia. Neleňoším ale v pauze som sa pustil do bočného projektu. Píšem jedno z pokračovaní novej zošitovej série pre české vydavateľstvo Epocha. Pôjde o cyklus v štýle JFK (alebo Mark Stone). Prvý diel má na svedomí Jirka Pavlovský a celý projekt sa rámcovo bude držať v mantineloch okultného thrilleru, respektíve detektívky. Kto má rád príbehy o mágoch a démonoch okorenené suchým humorom, ten si príde na svoje. Spomenul som názov? Ehm, asi nie. V kníhkupectvách sa pýtajte na Kladivo na čaroděje.
10. Čo by si odkázal začínajúcim spisovateľom?
Aby veľa čítali. A boli trpezliví. A sebakritickí. A tak… :)
Tento rozhovor nájdete aj na osobnej stránke Marka E. Pochu
Viac o autorovi: www.dusanfabian.sk
Predchádzajúce časti:
10 otázok na Alexandru Pavelkovú