 |
Aké je tajomstvo spisovateľského úspechu Červenáka, Fabiana, Pavelkovej, Moudrého, Procházku a ďalších? Možno to aspoň z časti objasní séria 10 rozhovorov s 10 etablovanými autormi, ktorým sme položili 10 otázok. Všetky sa týkajú ich pracovného režimu a tvorivých postupov. 9 otázok je zakaždým rovnakých a 1 je špecifická, „šitá na telo“. Dostaneme tak možnosť porovnať spôsoby, akými rôznorodé osobnosti pristupujú k literárnej činnosti. Dnes to bude Marja Holecyová.
1. Tvoja publikovaná prvotina je ambicióznou mestskou fantasy ságou odohrávajúcou sa v slovenských reáliách. Išlo spájanie známych domácich zákutí s nadprirodzenými prvkami do fungujúceho, uveriteľného celku hladko, alebo si sa niekedy aj trochu potrápila?
Nie, nie, pri písaní som sa zatiaľ nikdy netrápila. A aj keď otázku budem chápať metaforicky, odpoveď sa nezmení. Vybrala som si spomínané spájanie známych domácich zákutí s nadprirodzenými prvkami preto, lebo presne takto som to mala vymyslené v hlave a presne takto som to chcela naservírovať čitateľovi. A či to bol fungujúci, uveriteľný a ambiciózny celok, nechávam už na jeho uvážení. Môžem povedať len toľko, že mňa to nesmierne bavilo.
2. Aká je tvoja spisovateľská pracovná rutina? Máš nejaký denný plán, ktorého sa striktne držíš? Alebo si sadneš ku klávesnici, keď to na teba takpovediac „príde“?
Rada by som spoznala spisovateľa, ktorý si robí „písací harmonogram“, isto je to podarený človek. Ale moja skúsenosť skôr hovorí, že pokiaľ termíny netlačia, človek píše vtedy, keď sa ten príbeh z neho už derie von. Písanie nie je počítanie príkladov, veľkú úlohu v tom zohrávajú autorove pocity, jeho rozpoloženie, inšpirácia… a to sa jednoducho nedá naplánovať. Píšem teda vtedy, keď mi to čas dovolí, a keď ma ten príbeh už tak prudko otravuje v hlave, že sa mu musím podvoliť a dať ho na papier alebo rovno do počítača.
3. Autori sa často dostávajú do blízkeho vzťahu so svojimi postavami. Niekedy, keď sa príbeh vydá svojou vlastnou cestou a spisovateľ príde o svojho obľúbenca, dokáže ho to celkom vziať. Ako je to u teba?
Nie, že by som sa zvlášť vyžívala v zabíjaní postáv, ale veľké problémy mi to nerobí. Samozrejme, v každej postave je kus zo mňa, s každou postavou si prejdem kus cesty a nešťastný osud nie je vždy to, čo by som jej priala. Ale ani život nám vždy neprináša to, čo by sme si priali a poslaním literatúry už vonkoncom nie je dávať čitateľovi len to, čo si želá, ale aj prinútiť ho zamyslieť sa, podnietiť jeho fantáziu a rozprúdiť jeho myseľ. A ak sa v mene tohto veľkolepoznejúcemu cieľu musím uchýliť k vražednému činu, nuž budiž.
4. Čo má v sebe mať literárna postava, aby zaujala čitateľa? Alebo ináč: Ako má byť „napísaná“?
Pokiaľ ide o mladého čitateľa, zaľúbi sa väčšinou do takej postavy, akou by sa sám chcel stať, akou by rád bol, „keby bolo keby“, alebo do postavy, akou by mal byť jej alebo jeho vysnívaný partner. Takže buď má naplniť sny o čitateľovi, alebo sny o jeho potenciálnom partnerovi (môžeme sem zaradiť aj rodinných príslušníkov). V prípade dospelého čitateľa sa to môže zdať komplikovanejšie, ale v skutočnosti to vie iba zaobaliť zložitejšími vetami. Ale ak má nejaká postava čitateľa zaujať, mala by byť hlavne skutočná, s chybami aj s prednosťami, lebo len takú vie pochopiť a možno sa s ňou aj stotožniť.
5. Ako sa ti píšu záporné postavy? Kde k nim hľadáš inšpiráciu?
V sebe. Ako som spomínala, každá postava má kúsok alebo aj kus zo mňa, a čo sa týka záporných postáv, ani tie nie sú výnimkou. Ale priznajme si, v mojej tvorbe nie je veľa záporákov, dokonca aj Marioto, najväčšia hrozba môjho Spoločenstva čarodejníkov, má pomaly viac fanúšikov ako hlavná hrdinka. Čierne postavy totiž nemám veľmi rada, ochotne ich temnú povahu vysvetlím tak, že si ich niektorí čitatelia dokonca obľúbia. Čisto záporné postavy ma nudia a otravujú rovnako ako čisto kladné postavy. A hľadať inšpiráciu či vzor pre takéto typy je hotová výzva.
6. Si živelný typ, z ktorého sa písmenká sypú pod vplyvom náhleho vzplanutia, alebo skôr inklinuješ k analytickému prístupu s postupným plánovaním všetkých dejových zákutí?
Jedna vec je naplánovať si dej, čo sa snažím naozaj dôkladne, a druhá vec je prepísať tieto myšlienky do nejakej tej rozumnej formy, keď mi klávesnica škrípe pod nechtami. Takže áno, najprv analyzujem, niekedy až príliš, a potom píšem, čo mi ruky stačia. Je celkom zábavné zobudiť sa na druhý deň s opuchnutými prstami (trvalo mi asi pol roka, kým som zistila, čo je toho pôvodom).
7. Aká je tvoja skúsenosť s autorským blokom?
Príjemná. Totiž kým niečo také neprišlo, myslela som si, že je to len taká legenda ako Lochnesská príšera alebo perfektný človek (všetci o tom hovoria, nikto to ešte nevidel), takže to bola vlastne výnimočná skúsenosť. Ale mám taký pocit, že toto je väčšinou problém žien, muži až tak nepodliehajú emóciám. Ja som sa z toho paradoxne vypísala, napísala som, čo som mala na srdci a život išiel ďalej.
8. Do akej miery ťa ako autorku ovplyvňuje čitateľská mienka? Myslím tým, či si ochotná robiť ústupky vychádzajúce v ústrety čitateľskému vkusu.
Ústupky nie, ale som ochotná vypočuť si to, čo chcú, alebo skôr to, čo majú čitatelia radi. Ak si obľúbia postavu, ktorá sa tam zatiaľ objavila len okrajovo, rada jej dám viac priestoru, pod podmienkou, že mi nenaruší dej. A ak chce čitateľ viac romantických zápletiek, tak ich teda dostane. Ale dej a pôvodné plány by som zásadne nezmenila, ani keby spísali petíciu. Ani keby hrozilo, že ma už nebudú mať radi, lebo som im zlikvidovala obľúbenú postavu. Ja totiž verím, že čitatelia dokážu ľahšie vyhovieť rozmarom jedného autora, ako keby mal jeden autor vyhovieť všetkým svojim čitateľom. To je jasná matematika :)
9. Na čom práve pracuješ?
Na tomto príjemnom rozhovore. A okrem toho mám rozpísaný, už dlhší čas, ďalší príbeh zo slovenského prostredia a s fantasy prvkami. Ale tu sa podobnosť s Mariotovými dedičmi naozaj končí. Rada by som ponúkla čitateľovi (v tomto prípade sa to rysuje skôr na čitateľky) niečo nové.
10. A na záver klasika – čo by si odkázala začínajúcim spisovateľom?
To je moja obľúbená otázka. Verím, že tie základné veci už boli spomenuté v predchádzajúcich rozhovoroch, preto okrem tradičného: čítať po sebe (aj nahlas, robí to zázraky!), písať spočiatku menej ambiciózne príbehy (ťažko preskočíte dvojmetrovú prekážku, keď vám to ešte nejde s metrovou), ale hlavne nenechať sa znechutiť, odradiť alebo zdeptať. Neúspechy prichádzajú, sú dokonca akousi neoddeliteľnou súčasťou písania, veď aj športovci musia najprv veľa trénovať, aby vôbec rozmýšľali o profesionálnej kariére. Dôležité je prekonať to, prekonať aj seba samého a písať s rovnakou radosťou ako na začiatku. Je to náš sen, nikto nemá právo kázať nám, aby sme sa ho vzdali, alebo nás oň len tak pripraviť.
Viac o autorke: www.mariotovi-dedici.sk
Tento rozhovor nájdete aj na osobnej stránke Marka E. Pochu
Predchádzajúce časti:
10 otázok na Alexandru Pavelkovú
10 otázok na Dušana D. Fabiana
10 otázok na Martina „Jafffa“ Moudrého