 |
Prvá poviedka tretieho, semifinálového kola poviedkovej súťaže Fantastické duely. Dnes na tému: Samopresúvajúca sa podlaha.
Dole na dvore naštartovala dodávka.
Vstala som, odhrnula zošednutú záclonu a pozerala, ako posledná časť zbierok odchádza po zaplátanej asfaltke do zabudnutia. Na spustnutých kopcoch a záhradách s pokrútenými stromami ležali kde-tu fľaky snehu.
Elektrický ohrievač bol zapnutý na najvyšší výkon, ale miestnosť naň bola priveľká. Od úst mi stúpali obláčiky pary a zahmlievali sklo na starých dvojitých oknách.
Vrátila som sa ku stolu.
Visela nad ním iba holá žiarovka. Svietila, hoci ešte neboli štyri. Krížom cez miestnosť sa ťahala dlhá biela predlžovačka, do ktorej som mala zapojený notebook, elektrický ohrievač a varnú konvicu. Vedľa stola stáli dve staré školské stoličky s malými oválnymi operadlami. Steny boli holé, obité a špinavé.
Postavila som vodu na čaj a odhrnula karimatku a spací vak z igelitu, ktorý zakrýval väčšiu časť parketovej podlahy. Bol pokrytý šľapajami robotníkov, čo vynášali von police a knihy. Jeden z nich ma pri odnášaní štípol do zadku, hrubými prstami so špinou za nechtami. Tváril sa, že zo žartu, ale bola v tom skrytá, primitívna krutosť.
Odtiahla som igelit nabok, vytiahla z kabáta mobil s fotoaparátom a urobila ďalšiu snímku, potom som zaliala Klub čaj z miestneho obchodu so zmiešaným tovarom a vrátila sa k oknu, kde bol silnejší signál. Fotka sa začala odosielať. Telefón som nechala ležať na parapete a vzala do skrehnutých prstov horúcu porcelánovú šálku.
Vonku sa občas vo vzduchu objavilo zopár vločiek. Vyzeralo to, akoby si táto surová krajina nezaslúžila ani sneh.
Telefón zapípal o desať minút.
Mozem zavolat? J.
Zdvihla som ho a odpísala.
Volaj.
Nepočuli sme sa šesť rokov.
„Elena?”
Usmiala som sa.
„Vieš, že sa tak nevolám.”
„Prepáč, starý zvyk.”
„Nepovedala som, že mi to vadí.”
„Čítal som tvoj e-mail. Videl som fotky. Porovnal som ich v počítači.”
„A?”
„Počítam, že to nie je vtip?”
„Nie. Nie je.”
„Počúvaj, urobil som si k tomu vlastný prieskum a vyzerá to celé strašne divne.”
„A to ti vadí odkedy?”
Odmlčal sa.
„Elena, tieto veci neriešim. Už roky nie.”
„Takže ťa to nezaujíma?”
„Zaujíma, ale…”
„Dnes je posledný deň. Prespím tu, ráno zbalím posledné veci, odovzdám kľúče a vypadnem.”
„Chceš tam spať? Sama?”
„Mhm.”
Znova sa odmlčal.
„O pol siedmej mi ide vlak z Ružomberka, o deviatej zo Žiliny do Čadce. Niekedy pred pol desiatou môžem byť na stanici.”
„Budem ťa čakať.”
„Nerob žiadne blbosti, prosím ťa. Aspoň kým neprídem. Ak nemusíš byť v tej izbe, nebuď.”
„Ty sa nemusíš tak starať.”
„Fakt si nerobím srandu.”
„Ja tiež nie. Uvidíme sa o pol desiatej.”
Vzdychol.
„Dobre. Zatiaľ.”
„Čau.”
Vrátila som telefón na parapet a odpila z horkého, nechutného čaju.
Vonku vyšla do jednej zo záhrad zohnutá babka, sadla si pod strom a uprela prázdny pohľad niekam za kopce.
Obrátila som sa späť do miestnosti.
Na podlahe pribudol ďalší kúsok škvrny.
Na stanici nebol nikto.
Omotala som si spodnú časť tváre šálom a ruky v rukaviciach zaborila do vrecák. Zima sa skryla niekde v záhyboch svetra. Hrýzla.
Vlak zastavil s ostrým škrípaním.
J. bol najprv tmavá silueta v prázdnom rozsvietenom vagóne, potom čierny kabát a studené pery na mojom líci.
„Vyrástla si.”
On mi pripadal, akoby sa trochu zmenšil, ale nahlas som nepovedala nič.
Keď sme sa videli prvý raz, bola som prváčka a J. končil. Tichý, tajomný. Spýtala som sa ho, či mi ukáže cestu na prednášku zo slovenskej histórie.
„Kade?”
Ponúkol mi rameno. Tak ako vtedy.
Potme nebolo vidieť špinu na ceste a na dvoroch, ani strohé brizolitové fasády. Do noci svietilo pár pouličných lámp a plastových Santa Clausov, ktorí viseli z viacerých okien.
„Kde to preboha vzali?”
„Tunajšie babky chodia na také tie hromadné autobusové výlety. Dajú im tam obed za dve eurá, potom nanútia sprostosti za sto a viac. Počítam že to bude odtiaľ.”
Zasmial sa.
O kus vyššie nás pod jednou z lámp obišli dvaja miestni v špinavých prešivákoch. Jeden k nám obrátil hlavu a zagánil. Pod okom mal fialový monokel a na tvári a hlave rovnaké zježené strnisko. Vyzeralo ako šedivé prasačie štetiny.
Zima hrýzla stále rovnako.
„Ako si sa vôbec dostala to tejto posratej diery?”
„Jašíkova nadácia zdedila fondy zo zrušenej knižnice. Potrebovali niekoho, kto to celé skatalogizuje a pošle bezcenné veci do zberu.”
Prikývol.
„Našlo sa tam niečo zaujímavé?”
„Medzi knihami nič. Všetko bezcenné veci, aj keď väčšinou ako nové. Miestni asi príliš nečítajú.”
„Bodaj by.“
Odmlčal sa.
„Takže si zostala na doktoráte?”
„Mhm.”
„Na histórii?”
„Na slovenčine.”
Sotva badateľne sa uškrnul. Sám mal ako druhý odbor filozofiu a slovenčinárov vždy považoval za tupcov.
„Boha, to sú cesty,” ukázal v svetle ďalšej lampy na úsek, kde chýbalo niekoľko štvorcových metrov asfaltu. „Ešte je to ďaleko?”
„Nie. Hneď oproti hotelu,” ukázala som na budovu pred nami. Nad dverami svietil nápis LES.
„Tomu hovoria hotel? Robíš si kozy?”
„Občas sa tam chodia ožrať partie úradníkov z Čadce alebo KNM.”
Vystúpali sme zvyšok cesty okolo budovy a po päťdesiatich metrov prešli cez prehrdzavenú bránku na bývalý školský dvor. Vytiahla som ruku z vrecka jeho kabáta a rozsvietila porcelánovú guľu nad vchodom. Zvnútra bola napoly čierna od mŕtveho hmyzu.
Vedľa nej visela napoly skorodovaná pamätná tabuľa.
Na večnú pamiatku Msgr. Dr. JOZEFA TISU, prvého prezidenta Slovenskej republiky.
„Kokoti. Keby aspoň vedeli skloňovať.”
„Vedela som, že sa ti bude páčiť.” Odomkla som dvere a rozsvietila na chodbe. „Poď ďalej.”
Porcelánová guľa zhasla a Tisova tabuľa sa vrátila do tmy.
Voda zovrela.
„Čaj?” spýtala som sa.
„Čaj čo? Hej, vďaka,” povedal.
Stál nad škvrnami na podlahe s bradou v dlani.
Zaliala som vrecká v oboch šálkach a sadla si späť za stôl.
„Začalo to zhruba pred týždňom. Zhruba každú hodinu pribudne jedna parketa. Nenašla som v tom presný systém, ale chýba ich už len málo.”
Urobil pár krokov tam a späť, potom sa zohol k najväčšej škvrne.
„Fakt to vyzerá na krv. Jedno veľké centrum, pár menších okolo. Máš nejakú teóriu?”
„Že tu straší?”
Vystrel sa, vybral z vrecka USB kľúč a hodil mi ho.
„Pozri sa. Všetko, čo som našiel. Dal som to za seba do jedného pédéefka.”
Stiahla som si rukavice a otvorila súbor v notebooku.
Posadil sa oproti mne. Pripadala som si, ako keď si na mňa na internáte občas našiel čas a rozprával mi vo svojej izbe o mystike a okultizme. Zväčša sa usmieval, napoly sarkasticky a napoly zhovievavo, a ja som si nebola nikdy istá, kedy si zo mňa strieľa.
Teraz bol vážny.
Posunula som dokument na ďalšiu stranu. Zima mi vliezla za nechty.
Odpil z čaju, zmraštil tvár a pozrel na mňa.
„Elena,” povedal. „Vtedy v Bystrici to boli väčšinou somariny. Kecy, ktorými chceš spraviť dojem na mladú neskúsenú babu, aby sa s tebou vyspala. Nehovorím, že všetko, ale väčšina. Nie som na to nejako extra hrdý.”
„Keby som to nechcela, nerobím to.”
Vyspali sme sa spolu len raz, narýchlo, napoly oblečení, aby stihol skúšku. Najživšie som si z toho zapamätala studené gombíky jeho saka na mojom chrbte.
Tentoraz mal pod kabátom namiesto saka sveter s vyšívanými sobmi.
„Toto je iné. Prešiel som archívy u nás v múzeu, v matici, aj na nete. V tomto dome sa stalo dosť na to, aby nazbieral negatívnu energiu na dvesto rokov dopredu.”
„To ma zaujíma,” povedala som.
„Postavili ho za prvej republiky, mala to byť nová budova pre miestnu štvortriedku. Nenašiel som nijaký dobový prameň, ale v dvoch neskorších článkoch sa zhodne spomína, že počas stavby našli v základoch mŕtveho drotára z Čierneho.”
Pokrútila som hlavou.
„To si mohli vymyslieť dodatočne.”
„Mohli, ale ak zroluješ dolu na článok o drotároch, Kysuce, ročník 1993, je tam toho viac. Priamy svedok, žiadny kamarát kamaráta. Spomína celé meno toho drotára a tvrdí, že ho zabili ožratí chlapi pri bitke v krčme a potom hodili do základov.”
„Dobre, to je jedna nehoda.”
„Nie jediná. Školu do vojny nepresťahovali, asi aj vzhľadom k nehode českého učiteľa, ktorý prišiel z Kladna, o tom ale nemám nič konkrétne. O pár rokov, už práve za vojny, tu na poschodí vypočúvali gardisti celú noc židovského krčmára aj s rodinou. Ráno neodišiel na transport nikto. Všetkých vyniesli nohami dopredu, vrátane krčmárovej starej matky a troch malých detí.”
Striaslo ma.
„Po vojne škola začala fungovať, ale v päťdesiatom prvom si ju namiesto gardistov požičali eštébáci. Podľa všetkého tu umlátili starostu a jeho mladšieho syna. Starší sa vraj zúčastnil na nejakej protikomunistickej konšpirácii v Trenčíne, ale zasa k tomu nemám zdroje.”
Zrolovola som na naskenovaný článok o obetiach komunistického teroru na Kysuciach. Na fotkách boli vážne, ostro rezané tváre obetí. Starosta stál pred úradom s klobúkom na hlave, synova fotka bola zo svätého prijímania.
„Začiatkom šesťdesiatych rokov sa na škole stali v krátkom slede tri vážne nehody, všetky mimo vyučovania, z toho dve smrteľné. Podrobnosti nemám, ale deti následne presunuli do Čadce a z budovy urobili knižnicu.”
„A to je všetko?”
J. pokrútil hlavou a dopil zvyšok čaju.
„Nie. Frekvencia šla asi dolu a musíš brať do úvahy, že som mal málo času na prehrabávanie dokumentov. Viac než pravdepodobne som nenašiel všetko, ale sú tu ešte minimálne dve udalosti. Prvá: mŕtvy tulák, ktorého našli na chodbe v sedemdesiatom piatom. Vnútornosti extra.”
„A druhá?”
J. sa zamračil.
„Knihovníčka. Dobodaná ako rešeto, v deväťdesiatom, krátko po revolúcii. Vraha nenašli, ale pripisovali to vtedy Havlovej amnestii. Von šli nielen politickí, ale aj násilníci a recidivisti. Tak či tak asi chápem, prečo si miestni knižnicu neobľúbili.”
Chvíľu sme sedeli, potom som vstala a vzala ho za ruku.
„Poď sa pozrieť, o chvíľu je polnoc. Objaví sa ďalšia.”
Postavili sme sa nad škvrnu na podlahe. Z úst nám stúpali obláčiky pary.
J. prehltol.
„Tam,” ukázal prstom.
Do obrazca pribudol ďalší dielik. J. si k nemu kľakol.
„Nerozumiem tomu,” povedal. „Čakal som, že to bude projekcia negatívnej energie z minulosti, asi tá posledná vec z deväťdesiateho, ale tu sa neobjavujú časti škvrny. Objavujú sa parkety, tmavšie a špinavšie než tie pôvodné. Škvrna je na nich.”
„Navyše,” povedala som, „v deväťdesiatom tu bolo linoleum. Pýtala som sa.”
Jozef neprítomne prikývol, potom na mňa pozrel a zbledol. Skúsil sa vystrieť, ale stratil rovnováhu a klesol späť na koleno.
„Je mi nejako blbo,” povedal. „Taká divná slabosť.”
Vrátila som sa ku stolu, zdvihla jeho šálku a usmiala sa.
„Možno ti nesadol ten čaj.“
Skúsil niečo povedať, ale nakoniec sa iba párkrát zhlboka nadýchol a zviezol na zem, priamo doprostred najväčšej škvrny.
„Tá machuľa,” povedala som, „to nie je žiadna projekcia z minulosti. Je to veštba.”
Pozeral na mňa rozšírenými očami. Na čele sa mu napriek zime objavil pot.
Dotkla som sa steny.
„Hneď ako som sem vošla, cítila som, že v tom dome niečo je, že mi chce niečo povedať. Trvalo mi, kým som zistila, čo.”
Otvorila som batoh opretý v rohu izby a vybrala z neho lovecký nôž v koženom puzdre.
„Zima. Tá zima tu vo vnútri,” priložila som si päsť s nožom na brucho. „Tá zima, čo hryzie. On ju cíti tiež. Cíti, a vie, ako ju roztopiť.”
Naklonila som sa nad J. a pohladila ho po tvári.
„Budeme na to potrebovať tvoje teplo.“
J. niečo nezrozumiteľné zahuhlal.
„Skúšala som sa k nemu dostať už pred rokmi, ale šla som na to vtedy z nesprávneho konca. Nebola to tvoja chyba.”
Vytiahla som nôž z puzdra.
„Viem, že bude možno veľmi hlboko, ale to nevadí.“
Vyhrnula som mu sveter a tričko pod ním.
„Máme čas.”
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.