 |
Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Čierna minidiera na Zemi.
Invázia. Všetci určite poznáte tento výraz, ale isto ste sa s ním nikdy nestretli naživo. Možno vaši prastarí otcovia za vojny alebo otcovia v šesťdesiatom ôsmom, ale toto bolo celkom iné. Postihlo to teraz nás všetkých. Nevieme vôbec s čím bojujeme, je to šialené. Protivník mení podoby, je veľmi rýchly a svižný. A nezraniteľný. Protivník, pre každého človeka zvlášť predstavujúci svojské stelesnenie jeho osobnej nočnej mory, využívajúc jeho spomienky a podvedomie na premenu v to, čoho sa najviac bojí, ma desí. Parchantský mutant z vesmíru. Mimozemský druh. Druh, ktorý nás prišiel zraziť na kolená… Nazvali sme ich nočné mory. A nočné mory nás lovia. Videl som zmiznúť veľa priateľov a ich rodiny a mnohí z nás zo strachu kapitulovali tak rýchlo, že ich hrdinská vôľa sa nenávratne stratila v tme. My, myslím tým nás z odboja, globálny odpor voči novým pánom Zeme – alebo samostatné skupiny bojujúce len za seba, nech si to každý vyloží ako chce, na tom už nezáleží -, sme síce nejednotní civilisti bez veliteľov, ale aj tak nám došlo, že sa blíži koniec. Celý náš svet sa zmenil na čierne, hnilobou zapáchajúce svinstvo, keď obloha navždy stratila slnečnú žiaru a zahalila sa do večnej noci. Nočné mory odstavili globálne všetku elektrinu, telekomunikačné siete, aj vodu, plyn, úplne všetko. Nenechali nič na náhodu. Zasiahlo to postupne celú planétu. Bojovať v tme a bez strachu, keď sa z poza rohu vynorí bytosť vždy inej ozrutnosti a my ju odprevadíme zo sveta skôr ako ona nás, nás sprvu zoceľovalo, ale rýchlo sme zistili, že hrať sa na džejmsov bondov nemá zmysel. Každodenný strach nás drží na nohách, i keď sebavedomie a vôľu nám podkopávajú ustavičné výkriky a streľba v diaľke a všadeprítomná lepkavá hnusná hmota. Kdekoľvek sa dotknem prstami zeme, zaboria sa do studenej čiernej želatíny. Zráža sa a zapácha ako sviňa. Táto smradľavá gebuzina je jedinou stopou po čiernych morách. Vždy keď sa ukážu, zhmotnia sa do nejakých kreatúr a tento smradľavý sliz po nich zostane. Len schmatnú vybrané osoby a zmiznú s nimi tak rýchlo, ako sa zjavili. Ľudia miznú každú minútu, je to totálny chaos. Našim jediným krédom ostalo nechutné „radšej on, než ja“. A čo je najhoršie, miznú hlavne naše nádeje na budúcnosť. A to nás ubíja. Čo vlastne chcú a prečo prišli?… V hlave sa mi neustále mieša všetok ten chaos a náreky s neľudským revom tvorov v jednu veľkú machuľu, až mám pocit, že zošaliem… Počujem to všade, aj v spánku, aj v bdení, neznesiteľná spleť nechuti a strachu a zvukov, čo sa mi zlievajú do jediného – búšenia môjho vlastného srdca, čo sa zrýchľuje a zrýchľuje, neznesiteľne búši ako o život a cítim, že čochvíľa dobúši a môj život sa zrazu ocitá v malej klietke, ktorá sa točí vo víre udalostí a z ktorej niet úniku. Toto je moja realita a nedá sa už nijako zvrátiť.
„Lazár, pohni sa!“ zasyčal môj brat Bohuš. Z letargie ma vytrhol jeho hlas. Tiekol zo mňa pot ako z krhly. Zamieril som opatrne do ďalšej tmavej miestnosti. Kryli sme sa navzájom postupujúc tmavým skladom. Bohuš mal posledné vojenské hands free nočné videnie, ja sa musím spoliehať na svoj ostrý zrak. V tme samozrejme stráca pojem ostrý zrak zmysel, ale za tých pár týždňov v úplnej tme si oko zvykne a bol som spokojný aj s tým, keď som nemé, všadeprítomné temné objekty pred sebou vedel aspoň identifikovať. Svet stratil všetku farebnosť a ponoril sa do jednotvárnej temnoty, sem-tam prechádzajúcej do príjemnej striebristej šedi, keď sa vonku náhodou zablyslo a temnotu preťali krátke, jasné búrkové blesky.
„Počkať!“ sykol Bohuš a zastavil sa. Priplížil som sa k nemu a počúval. Kľakol som si. Pár sekúnd bolo také čisté ticho, aké v normálnom svete nikdy nezačujete, až som sa pristihol, že si ho začínam vychutnávať. Náhle však zaznel vzdialený výkrik a streľba.
„Nočné mory…“ šepol som obozretne. Bohuš prikývol. Moru vraj stačí raz zazrieť a je po vás. Časom som zistil, že nie vždy je to tak, hlavne v prípadoch, keď som sa stal nedobrovoľným svedkom ich lovu na ostatných ľudí. Ak ma mora pri love zbadala, v posledných sekundách pred zmiznutím sa vždy zjavila predo mnou ako mutant Vincent s levou hrivou, či diablom posadnutá a exorcistom liečená malá Regan. V tme jej ksicht žiaril zvláštnym, zväčša červeným svetlom. Obrovské oči svietili najviac. Mučivý pohľad zohyzdených tvárí, ktorých som sa kedysi dávno bál. Myslel som, že z toho strachu som už dávno vyrástol. Chyba. Podvedomie nepustí. Toto chybné presvedčenie vás okamžite vyvedie z miery a následná šoková facka vo vás zalarmuje jedinečný pud sebazáchovy, ktorý je taký silný, že vás donúti zahodiť všetko za hlavu a reagovať nanajvýš primerane – skrátka rýchlo zdrhnúť a zachrániť sa. Alebo opačne skratovo, prečkať a pokúsiť sa aspoň párkrát vystreliť. Lenže strach náhle spôsobí vašu absolútnu nehybnosť a kreatúra stojí pred vami a hučí na vás tým neznesiteľným revom. Rev náhle zamrzne vo vzduchu a sliz zaplní všetok priestor v blízkosti. Mora zmizne. Vždy som to bral ako varovanie. Vtedy som nebol ešte na rade. Prídu si pre mňa v určitý čas… Svinskí bastardi! Zahrávajú sa so mnou a ja im v tom nijako neviem zabrániť. Psychicky som už na úrovni dementa v kazajke. Nočné mory sú v tomto naozaj dobré. Klobúk dole, vy sprosté kreatúry!
Bohuš vyčkal, chvíľu premýšľal a potom zabočil doľava. Mne dal pokyn ostať na mieste a čakať. Hliadkoval som pred chodbou a pred sebou som nevidel skoro nič. Nemám rád, keď sa rozdelíme, tma je zradná. Minúty som prečkal tak, že som potláčal tie ksichty a výkriky v mojej hlave.
„Pre toto sme sem prišli.“ Vyrútil sa konečne z chodby späť a mnou trhlo. Ty srágora, ľakáš sa vlastného brata? Bohuš mi hodil vak napchaný nábojmi rôzneho druhu. Aj tak mi nebolo jasné, na čo nám sú zbrane, keď žiadny človek ešte ani len nepostrelil nočnú moru. Vyhýbajú sa guľkám a raketám a všetkému, čo na nich vypálime, priam geniálne. Svinské potvory. Ale pokým po nich strieľame, máme aký-taký čas na záchranu. Či?
„A teraz bacha, začul som nejaký divný lomoz vonku, pár hajzlov zrejme ševelí v okolí,“ dodal Bohuš s ľadovým pokojom. Ako to robí? Nikdy som ho nevidel v koncoch, nezmätkuje ako ja. Aj keď bol odjakživa sviňa, mám ho rád. Aj tie jeho spôsoby. Berie toto všetko ako hru. Vykročili sme tmavým skladom naspäť a pomaly sme prišli až k bráne. Veľké oceľové dvere boli otvorené, aj keď sme ich zavreli.
„Kurnik, čo to?“ šepol Bohuš. Viem na čo myslel, nočné mory by sa neobťažovali vojsť dverami, musel to byť niekto z domobrany. A v tomto sme boli znevýhodnení, nemali sme organizáciu, šéfov, nič, všade pobehovali skupinky ľudí, čo si navzájom liezli do rajónov a kazili si rozbehnuté akcie. Sakriš. Vyšli sme von a s veľkým uspokojením ma ovinul závan studeného vánku. Na chvíľu mi bolo fajn, ale potom ma Bohuš stiahol k zemi. S úškrnom ukázal mlčky na protiľahlú budovu obďaleč. Na streche boli ľudia a robili hrozný randál. Ktorí magori by liezli na otvorenú strechu? Nováčikovia, pche! Dosť ľahké terče pre nočné mory. Mali by sme ich varovať, ale v takejto chvíli hrá každý za seba. Priťahovať na seba pozornosť sa nevypláca. Utiahli sme sa do tieňa veľkých kanistrov pri vchode, keď v tom niečo vyprsklo nad našimi hlavami. Nočné mory! Sliz nám spadol rovno do prekvapených ksichtov a otrasení tým smradom sme ihneď vyskočili na nohy a namierili sme zbrane. Výhľad nám však skazil práve ten sliz, ktorého sme mali plné oči, čo nás trochu dezorientovalo. Do psej matere! Kreatúra nezaváhala a vrazila do Bohuša tak silno, že ho odhodilo o oceľovú bránu. Schmatla Bohušovo otrasené telo a začala kvíliť ten svoj hnusný zvuk a ja som svižne namieril na ňu samopal.
„Bráchoooó,“ skríkol som počas silnej dávky striel. Sakramentsky dobre sa vyhla celej spŕške a zmizla. Celé to trvalo len pár sekúnd. Následná ďalšia horda gebuziny sa rozliala vôkol. Šmykol som sa o ňu a roztiahol som sa na zemi. Cítil som smrad a bolesť, ale prekonal som to a schmatol som nočné videnie, ktoré nárazom o bránu spadlo bratovi z hlavy. Rýchlo som si ho nasadil, aby som videl, či sa na mňa nechystá druhá mora a v tom som zbadal, že nejaký, do práce veľmi dravý, nováčik práve zo strechy vystrelil mojim smerom protitankovú strelu, keďže tam pred chvíľou začul rev tej kreatúry. Zelenáč jeden! Vyskočil som a rozbehol som sa kulhajúc preč. Keďže namieril rovno na kanistre benzínu pred muničákom, v ktorom sme dnes opäť rabovali, výbuch prerástol okamžite v ohnivú guľu a mňa odhodilo takou silou, že som počas letu omdlel. Myslel som, že je to môj koniec. Pred zamdlením si pamätám ešte, ako sa predo mnou rýchlosťou svetla zjavila skrivená, nechutná tvár malej posadnutej Regan s červenými očami a schmatla ma do svojich útrob. A potom sa priestor so mnou začal neuveriteľne rýchlo krútiť v mihotajúcich sa farebných kruhoch a bielych lesknúcich sa svetlách…
Začul som nejaký divný tupý zvuk a keď som sa obrátil tvárou hore, zbadal som hlúčik tvárí, skláňajúcich sa nado mnou. Cítim svoje zaschnuté sliny okolo úst ako aj ostré karpíny v kútikoch očí a v hlave mi dunivo búši. Najviac ma však doráža tá jasná žiara všade navôkol. Snehovobiela beloba. Čistá krása. Dlho som také niečo čisté nevidel.
„Som…mŕtvy?“ Vydralo sa zo mňa. Prostredie okolo je teplé a pokojné, ako v príjemnom sne.
„Sakra Lazár, vstávaj, kto má čumieť na to tvoje telo…“ Začul som Bohušov drsný hlas a neveriacky som sa pozviechal nemotorne na všetky štyri. Myslel som, že je mŕtvy. Radosť ma celého opantala, aj keď ma prisámvačku všetko popritom neuveriteľne bolelo.
„Bohušu, brácho, ako si…“
„Áno, áno, aj ja ťa rád vidím… vlastne len tvoj ksicht, ostatného ma prosím ťa uchráň.“ Uškrnul sa. Bol nahý. Aj všetci naokolo. Ja som nebol výnimkou. Rýchlo som sa dlaňami zakryl a podišiel som rýchlo k bratovi.
„Čo sa stalo? Potom, čo ťa tá hnusná mora dostala, to tam celé vyletelo do vzduchu… A kde to vlastne sme? A prečo sme všetci nahí?“ Poobzeral som sa po nekonečnej bielej miestnosti a zbadal som veľa známych, ktorých som dávno považoval za mŕtvych, ako aj veľa cudzích. Mužov, ženy, deti. Obrovská masa ľudí, možno celé mestá. Panebože, všetci unesení! Ruch ako na obrovskom námestí…
„Zatiaľ, čo si ty drichmal, s chlapmi sme sa snažili dostať cez henten poklop…“ Ukázal na najbližšiu stenu, v ktorej bol obrovský zavretý biely poklop. Chlapi do neho búšili, kopali i hádzali sa do neho celým telom. Usudzujúc podľa krvavých modrín, ani taký drsný valibuk ako Bohuš tým poklopom nepohol ani o milimeter.
„Sme v riadnej kaši bratu, my všetci. Je to vážne na zaplakanie… Hej doktor, vysvetli tuto Lazárovi, aká je naša posratá situácia.“ Zarazil sa a odkráčal pokojne za chlapmi. Plešatý malý muž, čo stál mlčky za nami, vyzeral neškodne a trochu nemotorne. No telo mal hrozné.
„Nepodarí sa im to,“ povedal chlapík potichu.
„Čože?“ Nechápal som.
„Dostať sa cez poklop do lode. Iste ťa napadlo, že sme v kozmickej lodi…“ Tak na to by slepý neprišiel. „Nočné mory nás pochytali a letíme priamo do čiernej diery…“
„Čo, čože? Počkaj, do čiernej diery?“ Zabehlo mi.
„Vedia, že človek je vždy hrdinský typ, keď sa jedná o jeho prežitie, tak na nás vyskúšali strach a zúfalstvo, aby nás psychicky zdeptali a ľahšie nás pochytali. Nemajú totiž už čas. Veci sú už v pohybe… Inak sú celkom fajn.“
„Fajn? Tie kreatúry? A odkiaľ to všetko vieš?“
„Povedali mi to. Povedali mi o všetkom. Bolo to celé vopred prichystané a naplánované. Zem má navždy zaniknúť. Postupne, v malej čiernej diere na jej povrchu. Ich technológia umožňuje vytvoriť malú čiernu dieru hmotnosti Slnka, avšak s polomerom len troch kilometrov. Takáto diera zanikne zhruba po 1050 rokoch a za ten čas prakticky pohltí úplne všetko v dosahu 6000 kilometrov od jej stredu. Nakoniec sa diera vyparí, zmenší na celkom malý bod a vybuchne v obrovskom výbuchu rovnajúcom sa miliónom Hirošimám. Zem zmizne… Samotná diera je neviditeľná, ale v dôsledku nasávania všetkej hmoty a materiálu z okolia, ju uvidíme ako guľu obklopenú touto hmotou. Hmota naberie obrovskú rýchlosť a teplotu. Obrovské veterné vírenie okolo diery začne byť také silné, že nič, dokonca ani svetlo sa nedokáže vymaniť z takéhoto silného gravitačného poľa. Všetko, čo sa dostane do čiernej diery je navždy zničené. Absolútna deštrukcia. Ale povedali mi, že je tu nádej pre tých správnych ľudí. Stred čiernej diery leží v budúcnosti a ľudia čistého srdca ním prejdú a dostanú sa do inej sféry reality. Do domova našich čiernych morí. Diera je vlastne skúškou samých seba, odkryje všetky naše tajomstvá a zážitky, súhrn nášho bytia na Zemi. Záleží na tom, ako sme žili svoj život. Nejaká sila, ktorú si naše čierne mory podmanili, to v diere rozpozná a pustí nás ďalej. Alebo tam definitívne skapeme. Vraj záleží, akí sme vo vnútri. Vo vnútri, pamätaj si to. Naše vnútro je vraj tým kľúčom, čo nás dostane cez stred diery do budúcnosti bez porušenia našej fyzickej aj duševnej schránky. Nakoniec to vyzerá tak, že nás, tých naozaj dobrých ľudí, chcú zachrániť a nie vyhubiť. Irónia. Len pochybujem, či tadiaľ niekto z nás vôbec prejde.“ Vzdychol si doktor, keď skončil túto absurdnú reč.
„Preboha.“ Hovoril však pravdivo? Či? Rýchlo som začal zháňať očami Bohuša. Vôbec netuším, čo budeme robiť. Sme tu všetci uväznení! „A kedy vlastne vletíme do tej diery?“ Opýtal som sa už odchádzajúceho doktorovho chrbta.
„O chvíľu,“ pošepkal a sklopil zrak smerom k zemi.
Nik si vtedy nevšimol, ani Lazár, ani Bohuš, ani ostatní, že doktorovi zasvietili oči červeným svetlom. Nik z tých ľudí netušil, že bol jednou z nočných mor, tých kráľov masiek, ktorí sa nám ukazovali len tak, aby to spĺňalo ich zámery. Jeho úlohou bolo posmeliť správnych a čestných ľudí, aby sa srdcom celkom otvorili novej budúcnosti v strede čiernej diery. Snažil sa posmeliť všetkých, aj keď vedel, že je to zväčša márne. Aj tak sa však ceril radosťou. K diere predsa smerovali tisícky a tisícky lodí.
Ten doktor mal predsa pravdu. Cítil som to dosť zreteľne, keď sme sa dostali do gravitačného poľa čiernej diery. Akoby sme niekoľko násobne zrýchlili. Začal som sa cítiť ťažký. Podľa výrazov v tvárach ostatných, to nebolo len zdanie. Zaťaženie smerom k strede diery bolo evidentné. Návalové gravitačné sily mi spôsobujú obrovské bolesti a po miestnosti sa šíri krik a nárek všetkých ľudí. V ušiach mi pískalo, zuby ma boleli do kosti a nechty ma štípali. Cez oči som skoro nič nevidel, akoby sa mi bielka rozťahovali. Bol to len pocit, alebo sa to dialo naozaj? Slapové sily neprestávali a bolesť mi spôsobuje také kŕče, že už začínam veriť tomu, že moje telo sa trhá. Cítim sa roztiahnutý ako žuvačka, vidím svoje ruky a nohy plápolať napriek palubou a všetci vôkol sa preplietajú navzájom medzi sebou, ľudia i loď, farby aj zvuky, všetko sa natiahlo v dlhej zlepenine smerom k stredu diery. Piskot bol neznesiteľný, farby oslepovali. Nemôžem už dýchať! Ten tlak… Nehlučne som vykríkol naposledy a roztrhlo ma v silnej žiare. Bolesť náhle prestala a silná žiara sa zmenila na nádherné ticho. Neexistoval som, no vnímal som. Neuveriteľné a nádherné obrazy vesmíru vo večnom čase a priestore. Neuveriteľné!…
Cítil som bolesť a bál som sa dlho otvoriť oči. No otvoril som ich. Sladkasté nepoznané vône a čarovná, obrovská zelená krajina s tromi slnkami ma oslepila. Všetko bolo celkom iné, než sme boli zvyknutí. Úplne iné. A všade som videl plno ľudí. Státisíce ľudí. Toľko sa zachránilo?! Usmial som sa. Bohuša však nikde nebolo. Neotvoril svoje srdce, neoľutoval, on nie. Bol zlý človek, ale mal som ho aj tak rád. Pozviechal som sa a nadýchol novej atmosféry. V diaľke na svahu obrovského susedného kopca čakali naši záchrancovia a davy ľudí sa vybrali k nim hore. Mohutné vysokánske postavy obklopené oslňujúcou žiarou nám kývali a ja som pocítil pokoj. Ako v Raji.
Za kopcom sa krajina zmenila a čakali tam bytosti, bez masiek, s červenými očami, také, aké naozaj sú. A dočkali sa. Potrebujú tých tvorov s dobrými srdcami, ich fyzické aj duševné schránky, aby prežili. Vesmírna civilizácia parazitov. Silnejší (a múdrejší) prežije. Vždy.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.