Theodor Brooks

Prvá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Exorcista.

---

Brooks si pritiahol golier kabáta tuhšie ku krku, raziac si cestu davom ľudí. Prešiel dva bloky a zastavil pri zapadnutom stánku s občerstvením. Cestou ich minul viacero, no neboli to rady nedočkavcov náhliace sa za dennou tlačou či podivným hotdogom, čo ho odradili. Neprišiel sa najesť.

„Á, Theodor! Čo ťa sem nesie?“ oslovil ho vychudnutý predavač. V tmavom otvore dávno nepojazdnej dodávky s gigantickým párkom v rožku na streche ho Brooks takmer nezbadal.

„Ahoj,“ pozdravil.

„Deň sa ani poriadne nerozbehol, a ty vyzeráš ako po šichte v bani, človeče. Daj si kávu.“

Starší predavač nečakal na objednávku. Zvrtol sa na mieste, na okamih sa načisto stratil v prítmí dodávky a po chvíľke strašidelného bzučania sa vrátil aj s pariacim sa kelímkom.

„Theodor, vyzeráš naozaj zle. Problémy?“

„Ako vždy, Bernie. Chcel som sa preto spýtať, nenašiel si niečo?“

Nato sa predavač sprisahanecky naklonil k mužovi:

„Niečo by sa našlo, ale neviem o tom veľa. Podľa všetkého to vyzerá na Luthiana.“

Theodor si odfúkol. Skontroloval pohľadom ulicu, počkal, kým sa priestor pred stánkom celkom vyľudní a takmer nečujne šepol:

„Beriem to.“

„Ale,“ začal Bernie, „nič o tom neviem, nemôžeš ísť bez prípravy.“

„Prosím ťa, Bernie, zakaždým je to rovnaké. Prídem a niekto umrie. Žiaden rozdiel.“

„Nuž ako myslíš. Stav sa zajtra, zoženiem nejaké informácie a tak, zatiaľ čau. Á, krásny deň, mladá pani, dáte si kávu?“ dokončil rýchlo Bernie a otočil sa na odmeranú staršiu ženu, ktorá sa tvárila, že ju k stánku s občerstvením dotiahol neviditeľný pudel. Theodor kývol hlavou na pozdrav a pristavil sa k obrubníku, čakajúc na nejakého zúrivca v žltom aute hrôzy.

„Ďalšia zastávka, svätá Katarína,“ pomyslel si a vystrčil ruku pred seba. „Taxi!“

„Theo, neexistuje!“ vyhŕkla naňho žena v bielom plášti a vybrala sa dolu bielou chodbou. „Nemocnica si od nového roka vedie podrobný archív o používaní liečiv, takže ti už nemôžem dať ani kvapku!“

„Prosím ťa, Ela, posledný raz,“ nástojčil Brooks, „veď vieš, že to neberiem pre seba.“
„A pre koho potom?!“ Eleanor zastala. „Pre tvoju Milly to nie je, pre seba to tiež neberieš, tak čo robíš so všetkými tými-“

„-pochutinami,“ dokončil Theodor. „Ela, ja ťa prosím, potrebujem po jednej fľaštičke od každého, bude to naposledy.“

„Nie! J-ja neviem, čo s tým robíš, je to až také tajné, že mi to nemôžeš prezradiť? Predávaš to? Ak potrebuješ peniaze mal si povedať a – pani, zalezte do izby, hneď za vami prídem!“ okríkla lekárka starú ženu, zvedavo vykukujúcu z izby.

„Milly je horšie. Peniaze ale nie sú to, čo potrebujem. Prosím ťa, Eleanor, naposledy, potom ti to všetko nejako vynahradím.“

„Ale čo robíš s tými liekmi?!“ Eleanor plytko dýchala a Theodor by odprisahal, že pohľadom by prepálila aj oceľovú tyč.

„Ono je to celé… zložité… to by si nepo- vieš čo, zabudni na to, nič som nechcel, dobre? Maj sa.“ Chlap rázne ukončil debatu a rýchlym krokom vyrazil k výťahu.

„Myslíš, že mne na Milly nezáleží?“ zvolala za ním lekárka rozhádzaným hlasom. „Mám ju rada aspoň tak ako ty, Brooks! To iba ty si jedna veľká čierna debna, čo do seba všetko zatvára! Brooks!“ zvolala žena za mužom v kabáte, no ten si iba napravil padnutý golier a s kamenným pohľadom zmizol za posuvnými dverami výťahu.

Do konca dňa Brooks preliezal známe aj celkom neznáme zapadnuté pajzle, domovy tých najodpudivejších kreatúr, aké ľudstvo pozná. Hľadal materiál na najbližšiu prácu, no zatiaľ čo na jednom mieste ho takmer začlenili do feťáckej komunity, na inom mal čo robiť, aby stihol ujsť samozvaným čističom ulíc od ľudských splaškov. Doba sa zmenila a aj mesto začalo ozdravievať, zbavovalo sa živlov, presadzovalo poriadok. Jeho duch však bol stále rovnako prehnitý, iba čo sa ukrýval za kravaty, uhladené slová a prázdne papiere. „Keby len ľudia vedeli, čo sa deje pod povrchom…“ zazúfal si Theodor Brooks a s nenaplnenou túžbou po starých časoch otvoril dvere do bytu.

Už v chodbe ho privítala staršia, elegantne oblečená pani s babičkovskými okuliarmi. Zavesila mu kabát na vešiak a odišla do kuchyne zohriať večeru, zatiaľ čo referovala priebeh dnešného dňa.

„Dnes sme sa s Milly dívali von oknom. Sledovali sme vtáčiky, autá a mravce na zemi. Tak nazvala ľudí. Potom sa otočila na mňa a začala sa smiať, že som vtipný ujo. Ách, pán Brooks, ďalší obyčajný deň. Ináč, prepáčte mi to, ale spadol mi dnes podnos, keď som malej niesla čaj, rozbila som pohár.“

„To je v poriadku.“

Theodor počúval ošetrovateľku iba jedným uchom. Len čo došiel domov, okamžite vkročil do detskej izby a sadol na posteľ, kde ležalo malé dievčatko. Neposlušné vlásky malo rozhádzané na vankúši, ležalo na chrbte so zloženými rukami, ako bez života. Ťažko dýchalo Theodor ju chytil za ruku, jemne pohladil a pozrel na železný stojan pri posteli.

„Menili ste jej dnes infúziu?“

„Áno, pán Brooks, presne na obed,“ ozvalo sa z kuchyne. „Poďte, večeru už máte na stole.“

„Ďakujem Marta,“ usmial sa Theodor, keď sa zviezol na stoličku. „Je jej horšie, však?“

„Pýtala sa na ocka,“ odvetila ošetrovateľka skleslo. „Viete, starala som sa už o mnohých ľudí, ale na deti sa vždy spomína najťažšie.“

Theodor vrátil lyžičku späť do zeleninovej polievky a podoprel si hlavu.

„Pán Brooks, ak už na mňa nemáte nič, ja pôjdem,“ povedala pani. „Kedy mám zajtra prísť?“

Muž vstal, prešiel do chodby a podávajúc žene kabátik s dáždnikom riekol: „Zajtra nemusíte chodiť, ďakujem. Potom vám zavolám, dovidenia.“

Pani sa starostlivo usmiala, napravila si babičkovské okuliare a podopierajúc sa o dáždnik podišla k zábradliu schodiska.

„Ocko, sa bojím,“ ozvalo sa za Theodorom, len čo zamkol dvere. Dieťa v nočnej košieľke prestrašene vykúkalo z dverí svojej izby, držiac sa železného stojana na infúzie.

„Ale zlatko, už som doma, nemusíš sa báť,“ upokojoval Brooks dcéru, „poď, prečítam ti rozprávku?“

Odrazu sa za oknom zablyslo a dievčatko zvýsklo od ľaku. Otec k nemu v momente priskočil, vzal na ruky a preniesol opäť do postele. Ani si nevšimol, kedy sa rozpršalo.

„Plačú, však?“ spýtal sa dievčatka, keď ho prikryl perinou.

Milly kývla, sledujúc kvapky na okne rozmazávajúce pohľad na večerné mesto.

„Bol tu dnes ešte niekto?“

„Hank,“ šeplo dievča.

„Vtipný ujo?“

„Áno. Rozbil pohár.“

„Odišiel s tetou Martou?“

„Ešte je tu,“ povedalo dievča a pozrelo na otca.

„Vydrž, zlato, hneď sa vrátim.“

Theodor odišiel z Millinej izby do kuchyne. Vybral zo zásuvky pokrčený notes, otvoril ho na prázdnej stránke a oprel sa o stoličku. Chvíľu iba ticho stál, až keď naňho Milly ustráchane zavolala z izby, podišiel k prahu dverí s otázkou:

„Milly, zlatko, kde je Hank teraz?“

„Za tebou, pri dreze,“ odvetilo dievčatko, znova sledujúc zapršanú okennú tabuľu.

Theodor sa v okamihu zvrtol na mieste a z celej sily zaútočil päsťou do prázdna. V momente, keď mal ruku takmer vzpriamenú však narazil do čohosi solídneho. Kuchyňou len tak chruplo. Brooks sa zahnal aj druhou rukou, chytil čosi veľké, akoby držal v ruke neviditeľný krígeľ piva. Z linky popadali umyté taniere i príbor a črepiny sa rozleteli po celej dlážke.

„Ocko?“

„To je v poriadku, ozval sa Theodor z kuchyne, „len sa s Hankom pozhováram. Ugh.“

Theodor nohou odsunul stoličku pred notesom, presunul ruky do úrovne operadla a ľadovým hlasom precedil pomedzi zuby:

„Prečo si tu ostal, Hank?“

Ruky sa mu mimovoľne mykali sem a tam, soľnička s koreničkou preleteli celou kuchyňou a skončili až na chodbe a celý obrus sa pokrkval, celkom sám od seba. Náhle však všetko ustalo, iba notes sa posunul bližšie k okraju stola.

„Dobre, Hank, Prečo Si Tu Ostal?!“ zopakoval dôraznejšie Brooks, uprene hľadiac na notes.

Ten sa chvíľu chvel a odrazu sa z neho začalo jemne dymiť. Muž fúkol a zbadal, že uprostred starého zošita sa začali zjavovať rozhádzané písmená. Nie jedno po druhom, celkom chaoticky, vpravo, vľavo, dole hlavou, tlačené i písané, akoby dieťa držalo neviditeľné pero. Theodor sa pozorne zadíval na papier a rozlúštil naškriabaný text:

„Chceme Ju.“

„Čo je , ocko?“ ozvalo sa dievča z izby.

„Nič, moja. Počúvaj ma tu,“ šepol muž akoby ruke, ešte stále sa voľne vznášajúcej nad operadlom stoličky. „Vysvetlím vám to znova; moju dcéru dostanete jedine cez moju mŕtvolu, rozumeli sme sa? Ja to v živote nedopustím!“

Nato sa ruka s notesom krátko zatriasli a po chvíli v novom riadku stálo:

„Výborne.“

Len čo si to Theodor napoly nahlas prečítal, ruky mu zrazu prepadli vzduchom a bruchom narazil o stoličku.

„Ocko!“ zvolalo dievča úpenlivo, do kuchyne sa doniesol vzlyk. Muž sa postavil, notes zahodil do skrinky a pomaly vošiel do izby. Sadol si k dcére na posteľ, tá mu zovrela ruku a takto spolu pozorovali kvapky na okne až do nového dňa.

Keby sanitka svištiaca popod okná nedonútila Theodora otvoriť oči a skontrolovať hodinky, ani by neveril, že už je ráno. S pohľadom na spiacu dcéru vstal, prešiel si rukou po zarastenej brade.

„Až po práci,“ zívol a odtackal sa do kúpelne. Letmo sa opláchol, zadíval do zrkadla, zmeravel. Pripadal si omnoho starší. V utrápených vráskach stratil aj tie zvyšky radostnej tváre, ktoré mu od Millynho narodenia ostali. Keby tak mohol vrátiť čas, keby si tú bohoslužbu bol vymenil s iným pastorom, nič by tým nezmenil. A možno všetko. Ženu by si nezachránil, ale bol by zabránil jej blúznivým… otvoril skrinku za zrkadlom a po stý raz zaváhal. Malá mizerná krabička s malými mizernými tabletkami ho vábila, stačila by jedna pilulka a pol dňa by mal všetko načisto na háku. S Milly by sledovali vtáčiky, smiali sa na hlúpostiach, možno zašli do cukrárne. Nie, do cukrárne by samozrejme nešli, Milly by prišlo zle.

„A kedy jej bolo dobre?“ prebleslo mu mysľou, no zlo ukryté za vyšším zámerom ho napokon donútilo pokúsiť sa zadrieť prsty do porcelánového umývadla a tresnúť zrkadlovými dvierkami. Alebo to bolo kvôli zvončeku? Ktosi zvonil.

Theodor otvoril dvere a na prahu zbadal pár lodičiek. Keby pohľadom nevyliezol vyššie, bol by napomenul ošetrovateľku Martu, že dnes nemusela chodiť, no táto žena mala tvár omnoho mladšiu, gaštanové vlasy ešte plné života a podporného kondicionéru a prsty lúskajúce mu pred nosom neporovnateľne hebkejšie.

„Haló, sme doma?“ zopakovala žena hlasnejšie. „Tak vpustíš ma alebo nie?“

„Eleanor, čo ty tu robíš?“ odstúpil muž od dverí a žena vošla dovnútra. Sňala si plášť, kabelku však vzala so sebou do kuchyne.

„J-ja som sa musela asi zblázniť-“ ako vravela, siahla rukou do kabelky a vytiahla odtiaľ tri neveľké fľaštičky s narýchlo prelepenými etiketami. Theodor pristúpil k žene a natiahol ruku, no ona cúvla k drezu:

„ALE, najprv mi prezradíš, na čo ich potrebuješ. Jedna konkrétna veta, jedna ampulka.“

„Upokoj sa,“ odbil ju Theodor. Za jej chrbtom schytil prázdny pohár, naplnil ho vodou a na dva dúšky vyprázdnil. „Prišla si ako na zavolanie, postráž Milly, za pol hodiny som späť.“

„Ale, ale-“ zahapkala Ela, napoly pobúrene, napoly nechápavo.

„Dobre, dvadsať minút,“ Muž sa rýchlym krokom premiestnil do chodby, prehodil cez seba kabát, napravil si golier a zmizol za dverami, spoza ktorých ešte z druhého poschodia začul nahnevané: „Brooks!“

Dodávka s ohromným párkom v rožku na streche mala už dávno otvorené a starý Bernie žltým úsmevom vyprevádzal ďalšieho rozčarovaného zákazníka. Keď však zbadal prichádzať Brooksa, pobavený úsmev v mihu vymenil za samotnú vážnosť, kývol mu a otvor v nepojazdnej plechovici za kvílenia hrdzavých koľajníc prudko zavrel. Theodor zašiel za dodávku, kde vstúpil do uzučkých dverí, sledujúc okolie.

„Nik tu nie je, Theodor,“ ubezpečoval ho predavač, len čo zažal temer oranžovú núdzovú žiarovku.

„Zo živých nie, ale sotil som minimálne do desiatich. Aj keď mám pocit, že to oni skôr vrážali do mňa. Sú čím ďalej, tým drzejší, Bernie.“

„Keby aj boli besom celí bez seba, tu sa aj tak nedostanú, takže pokoj.“ Chlapík sa odvrátil, siahol kdesi pod pult a vytiahol spod neho tenký spis.

„Ako som sa obával, nezohnal som veľa informácií, ale všetko som už zariadil. Zákazníci o tebe vedia-“

„Príde aj Gregor?“ skočil mu Theodor do reči.

„-príde aj Gregor, ale Stephanie nemôže. Volal som jej a zlomila si ruku.“

„Nevadí, bez lekára to zvládneme.“

„Práveže nie, Theo.“ Predavač sa zamračil. „Vravel som ti, že to bude Luthian a mal som pravdu; objekt je v katastrofálnom zdravotnom stave, do pozajtra umrie takmer naisto.“

Theodor tresol rukou po pulte a zahryzol si do pery. „Tak fajn, zoženiem náhradu. O šiestej?“

„Na dohodnutej adrese.“

„Dobre. Pošli Gregora skôr!“ prikázal Theodor vo dverách dodávky a skôr, než Bernie otvoril poklop, ho nebolo.

„Preboha, spomaľte!“ okríkol Brooks zúrivého vodiča, „Máte vôbec autoškolu?!“

„Me na mieťe, dvaťať-šeť, dovideňa,“ vysúkal zo seba vodič jedinú vetu, ktorú vedel a len čo všetci vystúpili, za piskotu kolies odštartoval ďalší závod smrti. Muž skontroloval adresu v spise a zadíval sa na podkrovie starého tehlového domu.

„A Ela pôjde s nami hore?“ spýtalo sa zvedavo dievčatko.

„Áno, moja. Daj si čiapku poriadne. Poďme.“ Kým otec s dcérou vykročili rozhodne, žena s veľkou medicínskou taškou namiesto kabelky znova zaváhala.

„Eleanor, poď dorazili sme sem síce o desať minút skôr, ako je to v ľudských silách a súčasnej premávke možné, ale nemôžme si dovoliť strácať čas.“

„Toto musí byť nejaký vtip,“ trvala na svojom lekárka, poobzerala sa okolo, no keď v žiadnom pristavenom aute nezbadala lesknúť sa objektív kamery, dobehla pár pred sebou.

„Pamätáš si všetko, ako máš robiť?“ spýtal sa Theodor na schodisku, nesúc dcéru na rukách.
„Áno,“ odvetili obe ženy súčasne a dievčatko sa tomu krátko zasmialo. Úsmev mu takmer ihneď z tváre zmizol a ubolene hleslo:

„Ocko, bolí ma srdiečko.“

„Ja viem, moja, preto sme tu. Až skončíme, bude ti zase lepšie, dobre?“

Dievča prikývlo, lekárka pobúrene odfrkla a zastali pred dverami na najvyššom poschodí. Otvoril im plavovlasý muž v čiernom talári a všetkých voviedol do obývačky veľkej ako celý Brooksov byt. V koženej sedačke plakala zničená žena, tlačiac sa k manželovi a obaja iba s nádejou vzhliadli k trojici, ktorá práve vošla.

„Čo sa vám stalo?“ spýtala sa takmer okamžite Eleanor, Brooks ju však chytil za ruku, hovoriac:

„Oni nepotrebujú pomoc.“

Eleanor sa už pomaly nahnevane pozrela mužovi do tváre, keď sa z izby za zavretými dverami ozval priam démonický rev.

Obaja manželia aj lekárka sa preľakli. Pani domu sa rozvzlykala a Ele sa do očí nahrnul pohľad pýtajúci sa, či to, čo jej priateľ nahovoril pár hodín dozadu skutočne nebola iba vymyslená hlúposť.

„Gregor, priateľu,“ začal bez dlhých debát Brooks, „dal si mu posledné pomazanie?“

Muž v talári prikývol, zodvihol z konferenčného stolíka veľký drevený ruženec a pokračoval v modlitbe. Muž si vzdychol, napravil neposlušný golier a zohol k dievčatku:

„Dobre, ideme na to ako vždy, áno? Nebudeme sa báť, povieš nám, kde bude zlý ujo alebo teta, a potom pôjdeme domov.“

„Oukej, ocko,“ povedalo dievčatko roztraseným hláskom, držiac sa za hrudník.

„Eleanor, vojdeš sem, až ťa zavolám,“ otočil sa na ženu.

Bytom opäť otriasol hrôzostrašný výkrik. Theodor Brooks otočil kľúčom vo dverách, potiahol kľučku a – držiac dcéru za ruku – vtrhol do izby. Čosi zarevalo znova a z izby vyletelo obrovské kožené kancelárske kreslo. Pár na pohovke sa striasol a žena v okamihu omdlela, otec Gregor odriekaval modlitbu hlasnejšie a Eleanor nevydržala napätie. Dvoma skokmi bola pri dverách a skôr, než ju stihol reverend zastaviť, nakukla dovnútra.

Asi šestnásťročný chlapec čupel na strope s voľne visiacimi dolámanými rukami. Sledoval muža, ktorý sa práve dvíhal zo zeme, úplne ignorujúc dievčatko, ktoré s rúčkami na ušiach a smrťou v očiach sledovalo celú tú hrôzu učupené pri posteli. Chlapec zareval znova. Sánka sa mu pri tom vychýlila do neprirodzeného uhla, trhajúc aj zvyšky kože a čeľustných svalov a chystal sa odraziť k výskoku, keď spozoroval ženu stojacu vo dverách. V momente vykrútil hlavu o dobrých stoosemdesiat stupňov a pokúsil sa zarevať znova, no priškrtené dýchacie cesty mu to nedovolili; zoskočil teda na písací stôl pod ním, oprel o stenu a vyrazil priamo po šokovanej lekárke.

Eleanor vykríkla desom, neschopná čo i len jediného kroku. Theodor však v poslednej chvíli skočil chlapcovi do trasy, s rukami pevne napriahnutými pred seba a odrazil ho do steny. V momente, keď chlapec otrasený padol na zem, mocne zvolal na dcéru:

„Je vonku? Kde je?!“

„Letí k oknu!“ zvolalo dievča.

Muž sa v jednom okamihu odrážal od zeme a v druhom vznášal vo vzduchu. Narážal chrbtom do skríň i stien, plášťom víril kvantum rozhádzaných papierov a zatínal zuby, odrazu hrdelne vykríkol a bolo po všetkom. Len čo rukami akoby pevne zovierajúcimi niečo neviditeľné trhol, prestal sa mykať vzduchom a nevládny dopadol na zem.

„Eleanor, chlapec,“ vydusil zo seba.

„Čo?

„Chlapec!“

Žena chvíľu civela na roztrieskanú izbu, až po chvíli precitla a priskočila k chlapcovi. Znivočené, do krvi nechtami doškriabané telo ležalo pri stene celkom bez pohybu a keď sa mu lekárka pokúšala nahmatať pulz, okrem chladnúceho krku pod bruškami prstov necítila nič.

„Preboha, je mŕtvy.“

„Bohom to istotne nebolo,“ ozval sa za ňou otec Gregor. „Odstúp, Ela, tu už nič nezmôžeš.“
Lekárka prázdnym pohľadom preskakovala z muža v plášti na plačúce dievčatko a späť, potom zahliadla kňaza vynášajúceho chlapca z izby do obývačky, otca, ktorý pred nim v slzách padol do kolien a dvere bytu na podkroví. Akoby v tuneli počula iba ozveny Theodorovho hlasu, vôbec nerozumela, čo jej vraví, v ušiach jej znel iba útržok ich obedňajšieho rozhovoru v kuchyni:

„Duchovia a démoni prebývajú medzi nami. Ja ich cítim a môžem sa ich dotknúť.“

„Theodor, ty si pil.“

„Ela, počúvaj ma! Ja ich cítim, ale Milly ich aj vidí. Oni však necítia ju-“

„Pretože je maličká, čo? Chá, ja som to tušila od začiatku-“

„Nie, Ela, hovorím vážne! Milly má zatratenú dušu, preto ju nevidia.“

„Theodor, ak to mal byť pokus o vtip, tak je strašne odporný, vieš?“

„Izabel, ktorá ju v bolestiach prekliala, to ale myslela smrteľne vážne-“

„Theodor, dosť-“

„-a ak jej dušu neočistím-“

„PRESTAŇ!“

„-skončí tam, kde jej matka.“

---

Duelant I. - Jocho