 |
Prvá poviedka tretieho, semifinálového kola poviedkovej súťaže Fantastické duely, dnes na tému: Rytiersky súboj. Keďže druhý duelant sa vzdal pokračovania v súťaži, poviedka Tabletka vyhráva kontumačne a postupuje do finále.
Meče rinčali až tak, že okolostojaci ledva počuli vlastné slovo. Našťastie nebolo ani veľmi o čom rozprávať, keďže všetci napäto s otvorenými ústami pozorovali dianie pred sebou.
Súboj trval už niečo vyše hodiny a výsledok bol stále nerozhodný. Pravidelné údery neustávali. Chvíľami sa zdalo, že bojovníci sú stroje.
Občas sa z davu ozvalo prekvapené „aaach“ alebo „hiiiii“, čo však dvoch na smrť bojujúcich mužov ani prinajmenšom nerušilo. Jeden výpad nasledoval ďalší a ďalší.
Nečakane sa jednému z nich pošmyklo na prašnom priestranstve a spadol.
Vstaň! Reval na neho súper. Vstaň! Počuješ? No Tak! Vstáááááň!
„Martin! Koľkokrát ťa ešte budem musieť takto budiť?“ stála nad ním naštvaná mama.
„Hmm prepáč, prepáč,“ zamrmlal spod periny a v bezpečnom úkryte prevrátil očami.
„Za päť minút nech si v kuchyni. Vieš, že si musíš zobrať lieky.“
„Vieeem. Hneď som tam,“ zamrmlal po druhý raz a ešte pevnejšie zovrel vyhriatu prikrývku. Neznášal rána. Nie tak ako ostatní. Trochu si pohundrú a o pár minút sa usmievajú. Martin ich zo srdca nenávidel.
Musel totiž vstávať vždy o hodinu skôr než jeho spolužiaci, aby užil tabletku Quetiapinu presne šesťdesiat minút pred jedlom. Inak by sa mohlo stať, že miesto Martina príde do školy niekto úplne iný. Prehnane agresívny. Prehnane utiahnutý. Prehnane veselý. Nezáležalo na tom aký, ale nebol by to on a mohli by sa diať veci, na ktoré nechcel radšej ani pomyslieť.
Kým si umýval zuby, spomenul si na sen. Jeho reálnosť ho prekvapila. Takmer cítil prach v očiach, keď jeden z rytierov zletel na zem.
Rýchlo si ešte sadol na počítač a otvoril jednu zo svojich najnavštevovanejších stránok. Online snár. Toto robil takmer každé ráno. Tajný rituál, ktorý nahrádzal čítanie horoskopov.
Rytiersky súboj – zbytočný rozruch a mrzutosti. Rytier – vidieť ho v brnení – predzvesť nebezpečného dobrodružstva. Rytier – ak neodpúšťaš iným, buď prísny aj na seba.
Toto nevyzeralo vôbec ale vôbec dobre. Nepotreboval žiaden rozruch ani mrzutosti a už vôbec nie nebezpečné dobrodružstvo. Prečo sa mu radšej nemohlo snívať o ryži? To ževraj značí, že tvoje pomery sa značne zlepšia.
Ale to by nebol on, aby sa niečo neposralo hneď zrána. Sprostý život.
Jeho šomranie prerušil panický výkrik. Matka. Čo do riti zase hysterčíš? Pomyslel si a vošiel do kuchyne. Uprostred nej stála jeho stvoriteľka s hrôzou v očiach a okolo nej nehorázny neporiadok. Očividne vyhádzala všetky skrinky.
„Kde máš lieky“ prehovorila po tom, čo našla slová.
„No kde asi? Tam kde vždy. V krabičke na mikrovlnke.“
„Nehraj sa na sprostého, Martin. Varujem ťa! Viem, že ich neznášaš, ale toto nie je riešenie!“
„Naozaj neviem o čom hovoríš,“ snažil o pokojný hlas, ale stálo ho to poriadnu dávku námahy. Neznášal ju pomaly tak veľmi, ako tie nezvestné tabletky.
„Nezahrávaj sa so mnou, ty zasran malý! Prekračuješ všetky medze. Všetky!“ zvrieskla ako nepríčetná a Martin na sekundu zapochyboval o tom, či je on ten správny adept na liečbu.
„Mami,“ začal, ale prerušil ho lietajúci tanier. Nie UFO, obyčajný tanier. Taký na jedlo. Zo skla. Ledva sa uhol. Roztrieštil sa za ním o stenu na tisíc kúskov. Po niečom takom túžil už roky. Nikdy však nenabral dosť odvahy. Aspoň vtedy, keď bol pri zmysloch.
Nemo civel na tú ženskú a nevedel, čo sa deje.
„Kam si ich dal? Tak kam?!“ pokračovala v hre na zlého policajta. Neúspešne. Martin sa radšej zohol a začal zbierať rozhádzané veci.
„Ty ma budeš ignorovať? Ty? Moje vlastné dieťa? Nevďačník jeden. Však počkaj, počkaj. Ťa doriadim tak, že si týždeň na zadok nesadneš!“ zaziapala spolu s vrhnutím ďalšieho kusu riadu. Ten bol po babičke.
Zmeravel.
Siahol po meči a urobil prudký výpad vpred. Jeho protivník ledva uskočil. Začalo ísť do tuhého. Dýchal sťažka a pomaly. Oči sa mu zúžili do takmer rovnej čiary. Aspoň mu tam nenalieta piesok. Bol už len kúsok od víťazstva. Stačilo tak málo.
Súper akoby až teraz pochopil, o čo ide. Tvár sa premenila na prestrašenú grimasu, čo ho len pobádalo, aby to ukončil. Pachtil po krvi. Chcel to konečne ukončiť. Trvalo to tak dlho. Celé roky.
Skúsil zaútočiť z pravej strany, čím zahnal protivníka do kúta. Nebolo kam ujsť. Dav bol vo vytržení. Bažil po krvi spolu s ním. Všetci kričali ako jeden: Zabi! Viackrát ho prosiť nemuseli.
S nervy drásajúcim pazvukom vyrazil s mečom pred sebou. Brnenie prerazil ako tenký papier. Hrot sa zapichol presne. Mierne ním pootočil, nech ten sviniar trpí.
S posledným výdychom mu sťal hlavu. Šlo to ťažšie, než si myslel. Akoby krájal chlieb tupím nožom.
Nadšene sa postavil so svojou trofejou v ľavej ruke a zamával ňou burácajúcemu ľudu. Tisíce rúk mu tlieskalo a tisíce úst mu volalo na slávu.
Martin prekvapene zažmurkal. V jednej ruke držal kuchynský nôž a v druhej hlavu svojej mamy. Obe dlane súčasne roztvoril a ich obsah s buchotom dopadol na červenú zem.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.