 |
Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Na malej stanici.
Nedá sa povedať, že by Andreja chytila panika hneď ako vletel do oblaku, ale keď sa výškomer išiel zblázniť od pindania, predsa len zhodnotil situáciu ako vážnu.
„Ty debil, čo si to zase vyviedol!“ jačal jeho najnovší FlyingAssistantPlus 7000 UI. Prístroj, ktorý bol pôvodne výškomerom s množstvom voliteľných funkcií, dávkou inteligencie a vyjadrovaním zo štvrtej cenovej. Andrej pred chvíľou ešte stihol stiahnuť hologram a prepol len na audio v snahe ušetriť energiu.
„Stúpaš. Veľmi rýchlo. Somár. O chvíľu sa mi zavarí aj sklonomer. Ani boh nebude vedieť, kde máš hlavu a kde zadok. Aj tak je to jedno. Idiot.“ Keď pred časom upgradoval technické vybavenie pre paragliding, pripadalo mu vtipné investovať do oplzlého hologramu. Zvláštne, že v takejto vyhrotenej situácii mu to zábavné nepripadalo.
Už keď sa približoval k oblaku vedel, že tento rýchlo rastúci cumulus mu buď pomôže trhnúť dnešný letový rekord, alebo ho dostane do hlavných správ všetkých televíznych staníc. Riskol to. V poslednej dobe sa mu veľmi nedarilo a tak chcel v túto príjemnú májovú nedeľu dokázať, že neinvestoval do vybavenia nadarmo. Stúpavý prúd ho vtiahol do oblaku, kde rýchlo stratil orientáciu. Termika sa pohrávala s jeho padákom ako s kusom pokrčeného papiera. Len dúfal, že vrchol nie je v životu nebezpečnej výške. Pretože vábivý cumulus sa menil na búrkový oblak, v ktorom ho čakali stúpavé a klesavé prúdy a veľmi nepríjemný zážitok.
Vrchlík skolaboval a on sa dostal nebezpečne pred padák. Riadiace laná sa snažil udržať v rukách, ale šlo mu to čoraz ťažšie. Kontrolu nad krídlom stratil, len sa snažil situáciu aspoň trochu zlepšiť. „Drž tie riadiačky, lebo zdochneme.“ Nedal pokoj prístroj. Len čo na neho vyštekol, už sa aj laná hompáľali vo vzduchu. Padák získal rýchlosť, náhle ho mal pred sebou, šnúry povolili a on takmer vletel do vrchlíka. Podvedome sklonil hlavu. Opäť visel pod padákom. Pozrel hore. Uvidel pomotané šnúry. Keby mu nebolo pekelne horúco, bol by si uvedomil rastúci chlad. Pripustil, že vhodnejšiu príležitosť na paniku mať nebude. „Klesáme. Klesáme.“ Vyštekol elektronický pomocník. Aspoň že tak. Zo školenia si pamätal niečo o tom, že ak by zatiahol za stabilo, šnúru vedúcu k okraju krídla, zamotaný kus vrchlíka by sa vyvliekol, nafúkol a letel by ďalej. To by ale nesmel byť v búrkovom mračne.
„Ser na to. O chvíľu vypadneme a dáme záložák.“ Udivovala ho schopnosť komandovať, aj keď bol skrček prepnutý na audio. Nuž, ale veď ho stál aj dosť peňazí. Práve preto si ho kúpil. Keď sa ním ale chválil na kopci, niektorí ostrieľanejší piloti trúsili posmešné poznámky o nováčikoch a super technike. Hlavne že zabudol na kyslík. Pocit absolútneho strachu ho obťažoval len chvíľu. Upadol do bezvedomia. Automat odhodil padák a vystrelil záložák. Na tom, že pilot odpadol, nezáležalo, keďže záložný padák sa aj tak nedá riadiť.
Najprv ho nesmierne potešilo, že sa prebral. Iba na chvíľu. Ocitol sa blízko korún stromov. Na moment mu preblesklo hlavou, že zamrznutie vo veľkej výške by bolo menej bolestivé ako úraz pri núdzovom pristátí. To, že sa nakoniec nezabil, pripisoval mamutej dávke šťastia. Pocit radosti z prežitia musel chvíľu počkať, pretože len čo sa zdalo, že pristátie na strome je ukončené, začal vracať ako doga. Žalúdku sa uľavilo, topánky ani kombinézu neriešil. Zhodnotil situáciu. Nohy a ruky bez zlomením. Doudieraný, skrehnutý, oškretý, ale nijako vážnejšie zranený. Pristál na strome na okraji lesnej cesty. Netušil, ako dlho presne trvalo celé dobrodružstvo, ale zdalo sa, že do zotmenia sa niekam dostane. Odštartoval pred obedom, chvíľu polietal, potom ho vcuclo, poslintalo, požuvalo a vypľulo.
„Fajn dement. Prežili sme, ale som totálne vyšťavený, že ani neviem, koľko je hodín. Prepnem na solár a dobijem sa. Tak ma láskavo neobťažuj, kým nebudeš musieť. Prišli sme o GPS systém, ale máš mobil, tak si nejako poraď.“ Len čo bude môcť, radšej si zadováži niečo milšie.
Na chvíľu si sadol. Oprel sa o kmeň stromu. Padák je včudu. Špičkový výstroj priemerného pilota. Vzdychol si. Z vnútorného vrecka kombinézy vytiahol mobil. Žiadny signál. Do prdele. Len mizerná časť Slovenska nie je pokrytá a on musí pristáť práve na hluchom mieste. Stlačil komunikačný bod. „Je to dôležité?“ Ozval sa mrzutý výškomer.
„Nie je tu signál. Čo teraz?“
„Viem ja? Som snáď nejaká vysielačka, alebo telefón? Som? Nie. Takže si poraď ako vieš.“
„Ale…“
„Mal si si kúpiť verziu XtremeVarioSystem 3000. Tá štetka by ti aj topánky oblízala. Ja som ale vysoko sofistikovaný letový asistent. UI, môj zlatý. Žiadny sluha. A teraz ma nechaj čerpať energiu. Poďakovať za záchranu mi môžeš aj neskôr.“ Určite si kúpi niečo decentnejšie. Možno aj ixvéesku.
Postavil sa. Blížila sa búrka a on sa potreboval dostať do civilizácie. Snažil sa spomenúť si, čo videl o prežití na discovery channel. Poobzeral sa a vybral sa dolu z kopca po žltej značke.
Kým zišiel do doliny, začalo sa stmievať. Potešilo ho, že natrafil na koľajnice. Rozhodovanie, ktorým smerom ísť urýchlil dážď. Začalo pršať. Vybral sa vpravo. Najprv len popŕchalo, ale vo chvíli, keď uvidel staničný domček, celkom slušne cedilo. Cez malé okno presvitalo svetlo a tak dúfal, že keď potiahne za kľučku, dvere sa otvoria. Otvorili. Vošiel. Ostal stáť a rozhliadal sa po miestnosti. Popis staničného domčeka by nezabral veľa času ani priemernému pozorovateľovi. Neveľká, opotrebovaná, ale čistá miestnosť. Oproti vstupu dvere s okienkom na predaj lístkov. Ešte jedny dvere vľavo, možno wc, vpravo lavička a kvetináč so svokriným jazykom. Starý gumolit mu zapraskal pod nohami. Pohol sa k okienku. Ani naň nestihol zaklopať. Otvorilo sa. Uvidel tvár staršej ženy. Pozerala na neho spoza okuliarov s hrubým zeleným rámom, na hlave odrastená prešedivená trvalá, ušné lalôčiky vyťahané od náušníc s červeným očkom, nad očami modré tiene, na ústach trochu rozmazaný rúž. Lak na nechtoch by už tiež potreboval opravu. Z fleku by mohla robiť láskavú starú mamu od susedov.
„Ako vám pomôžem, mladý muž?“
Andrej sa nevdojak pousmial.
„Potrebujem váš telefón.“
„Och, nie tak zhurta, pomaly, som už staršia žena.“ Žmurkla na neho.
„Nie, teda áno. Potrebujem si zavolať. V lese nebol signál a medzi tým sa mi mobil vybil.“
„Milerada by som pomohla, ale nemôžem. Telefón je len na pošte.“
„Hm. A mobil? Alebo nabíjačku aspoň… “
„Ale panáčik. Tu nemá mobil nikto. Na čo aj? Nie je tu signál.“
„Samozrejme.“ Zatváril sa kyslo, kde sa to ocitol. Tetuška ukázala prstom na nápis na dverách, akoby mu čítala myšlienky. Stratená.
„Viete, núdzovo som pristál a som rád, že som sem potrafil, ale kde presne sme?“
„Stratená je v Slovenskom raji, zlatko. Kúsok od Dobšinskej ľadovej jaskyne.“
Tak minimálne dnes trhol svoj osobný diaľkový rekord. Odštartoval z Čierťaže, neďaleko Osrblia a pristál v Slovenskom raji. Fajn. Aspoň niečo.
„Mám pri sebe zopár drobných. Poradíte mi, kedy ide nejaký vlak?“
Žena vytiahla nie veľmi hrubý cestovný poriadok. Naslinila si prst, chvíľu sa v ňom prehŕňala, mrmlala si popod nos. Pripadalo mu to trochu zvláštne, pretože tých pár vlakov, ktoré zrejme denne tadeto chodilo, by si mala pamätať.
„Obávam sa, že popoludní odišiel vlak smerom na Košice, ale ten tu aj tak nestojí, len v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Pred polnocou pôjde smer Zvolen.“
„Pred polnocou? A autobus?“
„Autobus chodí len dva krát za deň. Aj to len do Dobšinskej.“
„Fajn. Koľko je hodín?“
„Pol piatej.“
„A krčmu v dedine máte?“
„Samozrejme. Aj vodovod a elektriku. Nuž, ale v búrke sa nikam nepohneme. Prečo myslíte, že tu ešte sedím? Pozrite von.“
Naozaj. Vonku sa ženili nie len všetci čerti, ale hádam sám Lucifer tancoval. Vyzrel von oknom a vtedy sa prvý raz blesklo. Možno to o chvíľu prejde. Jeden blesk si to demonštratívne švihol neďaleko do koľajiska. Potom to už plieskalo jedno za druhým. Blesky vytvárali svetelné efekty za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden filmár s neobmedzeným rozpočtom na počítačové triky. Vzdychol si.
Sadol si na lavičku, ohrnul spodnú peru. Tetuška medzi tým zavrela okienko. Miestnosť bola osvetlená neurotickou neónkou. Poklepal po asistentovi.
„Čo je? Chýba mi energia. Zastrč ma niekam dobiť.“
„Máme problém.“
„Jeden? Od rána vyrábaš iba samé problémy.“
„Mám vybitý mobil, aj tak tu nemajú signál. Je búrka a k telefónu sa nedostanem.“
Keby sa mohol prístroj prepnúť na holo, určite by sa ksichtil kyslo. Takto sa iba snažil používať čo možno najnepríjemnejšiu intonáciu.
„Ešte raz. Ja som LETOVÝ asistent. LETOVÝ. So mnou môžeš počítať, len keď odlepíš zadok od zeme. Už ma niekam zapichni. Je mi na zdochnutie.“
Nuž čo. Možno keď načerpá trochu energie, bude o niečo ochotnejší. Znovu chcel zaklopať na okienko, to sa opäť otvorilo v predstihu.
„Pani, mohol by som vás poprosiť, potrebujem si dobiť prístroj.“ Zdalo sa mu, že počuje slabé jedovaté mrmlanie na margo označenia prístroj.
„Zaplatím vám.“
„Isto. Prečo nie. Počkajte. Aj tak,“ usmiala sa otvárajúc dvere, „čo by ste tam sám sedeli. Uvarila som kávu. Čo že to máte, mladý muž?“
„Je to FlyingAssistantPlus 7000 UI. Najmodernejší prístroj pre športové lietanie. Môj Fapík.“ Vysvetľoval hrdo zatiaľ, čo ho dal nabíjať.
„Ešte raz mi povieš Fapík, tak sa môžeš so mnou rozlúčiť. Nájdem si iného tupca.“ Z malej okrúhlej vecičky veľkosti bežného cédečka vyskočil hologram. Mal podobu Vikinga s kožušinovým oblečením a okrídlenou helmou.
„Och, aký mrzutý prístroj.“
„Ty stará striga. Ja nie som prístroj, ale FAP 7000 UI. Ak nevieš, čo je UI, ja ti to vysvetlím. To znamená, že moje IQ je najmenej tri krát vyššie, ako súčet všetkých IQ, čo sa tadeto premleli za posledný rok.“
„Zrejme áno, podľa tvojho vyjadrovania, zlatúšik. Lenže IQ potrebuje moju elektriku, takže by som si radšej brala príklad z tohto prívetivého človeka.“
„Ty škatuľa jedna. Ja si mám brať príklad z toho vola? Z obmedzenca?“
Žena na neho mrkla a Fapovi sa zazdalo, že uvidel v jej oku zlú predzvesť. Následne vypadla elektrina.
„To je od teba hnusná podpásovka.“
Andrej sa len ticho prizeral prebiehajúcemu rozhovoru. Zdalo sa, že ženu umelá inteligencia nijako nezaskočila. Isto, v bežnom živote dokázali aj toustovače konverzovať na úrovni. Až teraz si uvedomil, že si nevšimol žiaden inteligentný moderný prístroj. Všetko v kancelárii vyzeralo tak obyčajne. Stolička na ktorej pani sedávala pri predaji lístkov, škoricovohnedá kanapa s trochu predratým čalúnením, stolík v rohu, na ktorom bola postavená rýchlo varná kanvica ako z minulého storočia, hrnčeky, z ktorých sa parilo a voňala káva. Police so škatuľami. Pripomenulo mu to skôr múzeum ako kanceláriu.
„Mal by si sa šetriť, miláčik. Pri takejto búrke nemusí nabehnúť prúd ani do zajtra rána.“ Otočila sa chrbtom k výškomeru, ktorý ako na povel zmĺkol. Len sa zachmúril a sykol smerom k Andrejovi. Ten sa ku nemu zo zvedavosti nahol.
„Počuj, čo sme si, to sme si. Táto babizňa sa mi ani trochu nepáči.
Vypadnime odtiaľto.“
„Čo si sa zbláznil? Vieš aké je vonku počasie?“
Žena zatiaľ pristúpila k stolíku, vybrala z neho sviečky a zapaľovala ich. Tvárila sa, že si dvojicu nevšíma.
„No bóže. Je tam toho. Mám z nej zlý pocit.“
„Pocit? Ty máš IQ, nie pocity.“
„Oukej. Tak som vyhodnotil tú starenu ako potenciálne nebezpečenstvo. Videl si, ako zazrela pred tým, než vypadol prúd?“
„To hádam nie,“ šepkal Andrej, „nechceš mi snáď tvrdiť, že by si veril na také blbosti.“
„Musím sa prepnúť do núdzového režimu. Nemám čas sa s tebou hádať. Varoval som ťa.“
„To hovoríš len preto, lebo z teba nepadla na zadok.“
„Vieš čo, vyser si oko. Vypínam sa. Potom sa nesťažuj.“
Adrej sa zamračil. Mal chuť vyplaziť jazyk, ale bolo by to detinské. Nakoniec len mykol plecami. Kanceláriu medzi tým osvetľovali sviečky. Plamene sa mihotali a na stenách vyskakovali netušené tiene. Blbosť. Fapi asi utrpel v mraku nejaké poškodenia, prípadne mu zaškodil nedostatok energie.
„Problém?“ Strhol sa, keď za ním stála pani s baterkou v jednej ruke a kávou v druhej.
„Nie. Nič vážne. Ďakujem, ste milá.“
„Ak sa nenahneváte, naliala som vám do nej trochu domácej. Potrebujete sa ohriať. Mimochodom, mali by ste prezliecť. Určite ste celý premočený a aj zablatený ste dosť.“
„Kombinéza je nepremokavá. Za blato sa ospravedlňujem. Nemám nič na prezlečenie a neviem, či by sa vám páčilo, keby som tu pobehoval len v spodnej bielizni .“
Teta na neho šibalsky žmurkla. Prehltol kávu, ktorú mal v ústach. Bola výborná. Okrem iného voňala bylinkami a hruškami. Začervenal sa.
„Mám tu nejaké veci, ktoré by sa mohli hodiť.“
„Tu?“ Prekvapilo ho to. Znovu si odpil. Príjemné teplo sa mu rozlievalo po žilách. „Tá káva je výborná. Čo v nej je?“
„Ďakujem. Hruškovica a kardamón. Je to síce netradičná chuť, ale teraz vám prospeje.“
„Určite áno.“
„Určite. Poďte sem, sú tu nejaké škatule s vecami. Len ich treba zložiť.“
Položil hrnček na stolík a pristúpil k polici so žltými krabicami. Postupne všetkých sedem zložil na zem. Chcel sa natiahnuť pre tú poslednú, zaprášenú celkom vzadu, ale žena ho zadržala.
„Tú netreba.“ Začala ich otvárať. Nazeral dnu.
„Čo to je za veci?“
„Straty a nálezy. Toto skôr straty. Všetko, čo si zabudli turisti tu, alebo v dedine, alebo čo sa našlo v horách. Určite v nich niečo nájdeme.“
Začali vykladať obsah na kanapu. Po chvíli našiel celkom slušnú flanelovú košeľu (hoci mierne potuchnutú), montérky, trochu veľké turistické topánky. Kto stratí topánky? To je jedno. Teraz sa zídu. Hostiteľka sa otočila chrbtom, kým sa prezliekol. Potom začal dávať nepotrebné veci späť. Medzi kopou rôznych drobností ho zaujal vreckový nožík.
„Pokojne, len si ho vezmite.“ Už si začínal zvykať na to, že tetuška mala intuíciu vyladenú na maximum. Vrátil škatule na poličku. Znovu mu padol pohľad na tú celkom vzadu. Bol zvedavý. Veď do polnoci je ďaleko.
Sadol si na kanapu, dopíjal kávu a chystal sa nožík lepšie poobzerať.
„Ako dlho ste tu?“ spýtal sa, aby reč nestála.
„Ako sa to vezme. Niekedy mám pocit, že celú večnosť, inokedy, že je to len včera, čo som sa sem prisťahovala. Pôvodne som zo Žiliny. Pracovala som v banke.“
„Myslel som si, že nie ste odtiaľto.“
Usmiala sa, pohrávajúc sa s hrnčekom. „Myslíte si, že v takejto malej dedine, kde nie je ani signál sú všetci ľudia hlúpi a jednoduchí?“
„Nie!“ vyhŕklo z neho. „Len sa mi videlo, že no, že, viete…“
„Viem.“
„Prečo ste tu ostali?“
„Je tu pekná príroda, milí ľudia a toto miesto má celkovo svoje čaro.“
Prikývol. Dopil kávu, bolo mu príjemne teplo, cítil sa uvoľnene. Pritiahol si bližšie jednu zo sviečok a dal sa obzerať nožík. Takýto podobný mu daroval jeho strýko, keď mal dvanásť. Lacná napodobenina švajčiarskeho nožíka, ale aj také niečo chlapca poteší. Pamätal si, ako sa ním chválil pred kamarátmi na dvore. Nosil ho všade so sebou. Potom sa mu stratil. Na školskom výlete. S chalanmi ním vydlabávali svoje iniciály na dvere vecka. Po tom, čo dokončili svoje umelecké dielo, na pamiatku, že sa v tejto ubytovni tri dni potajomky opíjali a bozkávali so spolužiačkami, uložil ho do batoha. Vrátili sa domov, ale nožík už viac nevidel. Nenašiel ho. Podozrieval všetkých, hádal sa s nimi, odúval, prosil, ale nožík sa mu nevrátil. Kto vie, čo sa s ním stalo? Otočil ho. Takmer mu vypadol z ruky. Vytrhol žene z ruky baterku a posvietil si naň. To je neuveriteľné.
„To je môj nožík!“ vykríkol.
„Pozrite. Klincom som do neho vyryl svoje meno. Ajo. Tak ma volal ujo. Myslel som si, že mi ho ukradli. Ako sa sem dostal?“
Príjemný výraz sa žene z tváre vytratil. Nahradil ho škodoradostný úškrn. Tlmené svetlo v miestnosti ešte podtrhovalo zlovestnosť jej zmeny.
„Stratil si ho, niekto ho našiel a priniesol sem. Do strát a nálezov.“
„Nepamätám sa, že by som tu niekedy bol. To boli Dedinky. Nie Stratená.“
„Dedinky sú neďaleko. No keď sa to tak vezme, tak každý bod vo vesmíre susedí s každým iným bodom. Aspoň myslím.“ Potľapkala ho po ruke. Jej dotyk bol suchý a studený. Náhle mal pocit, že by mal utiecť. Búrka nebúrka, kašle aj na veci, vypadne von. Chcel sa postaviť. Nešlo to. Len čo sa zdvihol, padol na kanapu, voskové nohy neposlúchali príkazy k pohybu. Vytreštil oči.
„Čo sa mi to stalo? Vy ste ma otrávili!“ Pokrútila hlavou. Z ochabnutej dlane mu vytiahla falošný švajčiarsky nožík. Vôbec si nevšimol, kedy stihla zložiť tú zaprášenú škatuľu. Rukou zotrela časť prachu z veka.
„Nepovedala by som, že otrávila. Len som našla spôsob. Konečne. Po toľkých rokoch. Musím povedať, že mi trvalo dosť dlho, kým som prišla na to, ako sa odtiaľto dostať. Netuším, koľká v poradí som a neviem ani, koľko ich bude po mne. Neodpoviem ti ani na otázku, prečo a ako.“ Vložila nožík do škatule. Vytiahla z nej šiltovku zdobenú turistickými odznakmi. Dala si ju na hlavu a vydýchla úľavou. Zatvárila sa spokojne.
„Budeš mať dosť času na premýšľanie. Pozri, nie je to nič osobné. Som vo svojej podstate veľmi milá osoba, preto som ti naznačila aspoň trochu, čo a ako. Ostatné si budeš musieť zariadiť sám. Prajem ti príjemnú službu. No, už musím ísť. O chvíľu mi ide vlak a ešte sa pred tým trochu nadýcham čerstvého vzduchu. Po búrke býva úžasný.“ Znovu sa na neho usmiala, zakývala mu a už len počul praskanie starého gumolitu, buchnutie vchodových dverí a o chvíľu aj škrípanie vlakových bŕzd. Ešte sa pokúsil kričať, ale ústa sa iba nemo otvárali.
Bobo sa prebral. Stmievalo sa. Zhodnotil, že je premočený, doudieraný a naštvaný, ale inak v pohode. Netušil, odkiaľ sa prirútila prívalová vlna a pri rybačke ho zmietla so sebou. Našťastie už ležal na brehu. Rozhodol sa vybrať po prúde rieky, ktorá sa stočila do lesa. Po zarastenom brehu sa predieralo ťažko, preto ho potešila celkom dobre udržiavaná cesta, ktorú objavil. Už bola tma, keď zakopol o koľajnice. Medzi stromami uvidel svetlo. Ukázalo sa, že presvitalo cez okno na staničnom domčeku. Vošiel dnu. Ešte sa ani dobre nepoobzeral po miestnosti, keď sa otvorilo okienko na predaj lístkov. V ňom sa usmieval celkom sympatický mladý muž, vo flanelovej košeli a montérkach. Vedľa neho na pultíku ležal prístroj vo veľkosti CD. Myklo ho. Zo stredu vyskočil hologram Vikinga s okrídlenou helmou a vycieral sa.
„Dobrý deň, som FAP 7000 UI, ale môžete ma volať Fapík. Ako vám môžeme pomôcť?“
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.