 |
Druhá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.
Dnes na tému: Nočný návštevník.
Zápisník plný absurdných príbehov som odložil na nočný stolík a vyčerpane si ľahol spať do postele. Hodiny ukazovali čas 4:32. Príliš skoro na vstávanie a príliš neskoro na spánok. Opäť som teda chytil zápisník a začal ním bezcieľne listovať.
4:46. Skvelé. Rozhodol som sa vstať, zapnúť počítač a posnažiť sa niečo vymyslieť. Vopred som vedel, že to bude katastrofa.
Na čo sa to vôbec hrám? Mal by som sa vrátiť späť k zváračstvu. Ku skutočnému životu. Nehovorím, že nie je pekné sa takmer po dvadsiatich rokoch od stužkovej znovu navliecť do obleku a zažiariť na recepcii na vlastnú počesť. Rozdávať podpisy. Usmievať sa do objektívu. Zas a znovu rozprávať svoj neuveriteľný príbeh o tom, ako som sa dostal z dielne na výslnie príbehmi, ktoré lámu rekordy v predajnosti.
Ale to jednoducho nie som ja.
Môj naozajstný deň začínal budíkom o šiestej, občas nasledovala sprcha, natiahol som si montérky a presne o desať minút pol siedmej odchádzal z domu. Na dožívajúcom favorite som sa odviezol do mesta, kde ma čakalo osem až dvanásť hodín zvárania na nejakej stavbe. Medzitým obed v podobe fastfoodu, štyri kávy a asi desať lacných cigariet.
Občas som po ceste z práce dostal defekt, zasekla sa mi prevodovka alebo mi zdochol motor uprostred najrušenejšej križovatky.
Príležitostne mi niekto zaklopal na dvere aby mi zdvorilo oznámil, že mi pred dverami skapala niečia mačka alebo mi zhorela rohožka.
Večer ma čakal vŕzgajúci gauč po prastarej mame, televízor a jedno až dve pivá pri pozeraní nezaujímavého programu. Ak ma ani to neuspalo, pozrel som si jednu z dvoch porno kaziet, čo mi ostali ešte z mojich pubertálnych čias. Výprask mladých školáčiek verzus Blondína bez zábran.
Všetko sa zmenilo nocou, kedy sa mi prvý raz prisnil sen o istom Thomasovi. Dovtedy som si nič po prebudení nepamätal, ale s príchodom Toma sa niečo zmenilo. Sprvu som tomu neprikladal veľkú dôležitosť. No čím viac nocí sa Tomov život odohrával počas môjho spánku, tým divnejšie som si počas dňa pripadal. Spomienky sa mi značne pomiešali a zrazu som si pamätal napríklad deň, keď sa Tomovi narodila dcéra. Ako keby sa narodila mne. Cítil som to puto, ktoré vzniká medzi rodičom a dieťaťom aj napriek tomu, že ja deti nemám.
Nedokázal som ho pustiť z hlavy. Pomaly som prichádzal o zdravý rozum a nevedel som tomu zabrániť. Občas som mal rána, kedy som nedokázal vstať z postele pociťujúc nesmierne vyčerpanie. Dostavili sa bolesti hlavy, výpadky pamäti či náhly pocit nevoľnosti.
Jediným východiskom sa zdala byť návšteva odborného lekára, ktorého jedinou radou však bolo – píšte. A tak som začal. Sprvu to boli rozpačité útržkovité záznamy, ktoré sa postupom času menili na vycibrené texty výborného spisovateľa. Akoby to Tom písal za mňa.
Ohlas na vydanie prvej knihy ma vyniesol z dna na vrchol. Zrazu mi v skrini viseli tri nové obleky. Okrem zubnej kefky mi v kúpeľni pribudol aj holiaci strojček, voda po holení a drahý parfum, ako pozornosť môjho vydavateľa. Miesto piva som začal piť kvalitnú whisky a fastfood nahradili reštaurácie.
Pri pohľade do zrkadla som sa nespoznával. Slová, ktoré mi vychádzali z úst, akoby ani neboli moje. Dokonca aj chodím inak. Ťarbavé kroky nesúce zhrbené telo vystriedal vyrovnaný pohyb so vzpriameným držaním tela. Čoraz viac som sa podobal na svojho snového priateľa Toma, kráľovho pisára, ktorý sa pohyboval v tých najvyšších kruhoch.
Okrem susedov, ktorí ma považovali za ešte väčšieho čudáka, sa mi inak už nik nevyhýbal. Táto skutočnosť bola pre mňa asi najmätúcejšia. Denne som sa musel vyrovnávať s pokusmi o naviazanie spoločenskej konverzácie s mojou osobou, na čo som nebol pripravený. Nevyhol som sa tak rôznym prešľapom, ktoré ale všetci považovali za milé a prijateľné.
Celkom prirodzene som sa ocitol aj v blízkosti krásnych žien, ktoré ma celkom neprirodzene zvádzali.
Helena bola prvá, ktorá zaútočila s rýchlosťou dravca. Na večierku organizovanom vydavateľstvom ma medzi „Volám sa Helena“ a „Chcem ťa!“ zatiahla na toalety. Pritiahla si ma na svoje dokonalé telo. Bez odozvy. Sklamane vzdychla a bez slova odišla.
Aj napriek môjmu prvotnému neúspechu si ma Helena úplne podmanila. Celkom nečakane sa mi na druhý deň ozvala, že číslo jej dal môj vydavateľ. V podstate si ma vychovala ako nejaké zvieratko. Naučila ma, ako jej mám pripraviť raňajky. Kam ju pozvať na obed. Aké filmy najradšej pozerá. Jediné, k čomu sme sa nikdy nedostali bol sex, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako pozitívum.
Na našom druhom rande, ak sa to tak dá nazvať, mi po troch pohároch vína vyklopila, ako ona neznáša tento mužský svet ovládaný nízkymi pudmi. Dokonca jej aj slza vyhŕkla pri spomienke na to, ako sa k povýšeniu musela dostať cez posteľ, či skôr pracovný stôl. Ževraj je z toho už celá chorá a nevládze sa ďalej hrať na nadržanú pipku pripravenú k použitiu kedykoľvek a kdekoľvek.
Náš vzťah bol teda výhodný pre oboch. Ja som ale stále netušil, kde je vo mne chyba. S mojimi nulovými skúsenosťami so ženami som však dospel k názoru, že som asi prešiel nejakú hranicu, za ktorou už nemôžem dohnať zameškané, a tak som sa tým viac nezaoberal.
V tom čase som už pracoval na druhej knihe, ktorú moji fanúšikovia netrpezlivo očakávali. Keďže spánok mi problém nerobil, nápadov bolo viac než dosť.
Príbeh o anglickom pisárovi, ktorý zároveň pracuje ako tajný posol pre kráľa sa rýchlo rozrastal. Netušil som, že to čitateľov tak nadchne. Vydavateľ mi povedal, že práve reálnosť a dôveryhodnosť textu láka stále viac a viac ľudí k mojím knihám. Celé to pôsobí tak, ako by som to sám všetko zažil. Opisy, ktoré sedia s historickými reáliami. Mená, ktoré presne zapadajú na svoje miesta.
Skutočnosti, ktoré poznajú len tí, ktorí sa dejinami z daného obdobia zaoberajú celý život. Podľa neho je zázrak, že niečo také píšem bez predchádzajúceho štúdia histórie.
Nuž, ak sa za zázrak považuje snívať, tak potom veru zázračný som. Nikto však nepozná pôvod mojich kníh a ja sa presvedčivo tvárim, že všetko je predsa na webe.
Po vyjdení druhej knihy začala ešte väčšia šnúra večierkov, recepcii, autogramiád a verejných čítaní. Dokonca sa mi ozvalo pár historikov s otázkou, s kým spolupracujem a či by som im nemohol sprístupniť svoje materiály. Jedným slovom šialenstvo.
S Helenou sme sa stretávali vyše roka. Postupom času strácala záujem. Čoraz menej mi volala a ešte menej mi dvíhala telefón. Pri stretnutí bola roztržitá a chladná. Nakoniec vysvitlo, že sa jej vrátil manžel z USA, kde posledné dva roky pracoval. K šťastiu mi vtedy chýbalo len to, aby odniekadiaľ vytiahla svoje tri deti.
Jej znovunadobudnuté šťastie som zapil fľašou whisky a zvyšok večera som strávil objímajúc záchodovú misu.
Helena sa občas zjavila v sprievode svojho distingvovaného manžela na nejakej spoločenskej akcii, kde sa tvárila, že sa nič nestalo. Raz to však prehnala s alkoholom a všetkým zúčastneným vykričala, že ma miluje. Všetkým, vrátane jej muža. Neviem, kde sa to v nej vzalo. Za to viem, komu patrila päsť, ktorá mi zlomila nos.
Okrem toho, že na druhý deň mali v novinách o čom písať a ja som mesiac nemohol poriadne dýchať, sa nič také nestalo. Helena sa viac neukázala a ja by som spokojne žil ďalej asi až naveky, keby sa mi neprisnilo ako Tom zvádza mladého muža. Vzrušenie, ktoré som pri tom cítil, ma dokonca zobudilo uprostred noci.
Hneď ráno som vyľakane volal svojej terapeutke s otázkou, čo do pekla to môže znamenať? Tvrdila, že to nič nie je až do momentu, kedy som sa jej zveril s faktom, že ma reálne ženy nepriťahujú. Zrozpačitela, položila mi pár dobre mienených otázok a z mojich strohých odpovedí usúdila, že som jednoznačne gay. Jednoznačne som jej teda poďakoval za služby a viac som ju nekontaktoval.
Na moju obhajobu musím podotknúť, že som sa bránil. Bránil som sa naozaj statočne, ale tie zverstvá čo stváral Tom sa tak či tak na mne v plnej miere prejavili. Ani neviem kedy presne som podľahol, jediné čo viem je, že na rýchlej voľbe mám eskortnú službu ponúkajúcu „diskrétnych sexi chlapcov“.
Práca na poslednej časti trilógie mi šla od ruky až do okamihu, kým mi Helena znovu nevplávala do života. V jedno popoludnie mi zazvonil mobil s prosbou o stretnutie. Či nemôže prísť ku mne. U nej to vraj nie je bezpečné. S veľkou nevôľou som súhlasil, aj keď dovtedy u mňa nebola.
O necelú hodinu mi už zvonila pri dverách. Vpustil som ju do ako tak upratanej obývačky, ktorá priam kričala zanedbanosťou. Znechutenie sršiace z jej tváre sa nedalo prehliadnuť. Sadla si na kúštik pohovky, ruky si založila do lona a mlčky sedela, kým ja som na ňu nechápavo hľadel.
Spustila až po hodnej chvíli o tom, ako ju muž podvádza, občas bije a obmedzuje jej financie. S otázkou, či jej nepomôžem ma zarazila. Ja? Vyšlo mi z úst priškrteným hlasom, čo ju donútilo sa rozhliadnuť po izbe a tváriť sa ešte skrúšenejšie.
Celá situácia bola natoľko absurdná, až sme len obaja v tichosti sedeli dobrú hodinu, ktorú som uzavrel s oznamom, že pokiaľ nechce, aby som jej muža pretiahol, nemôžem pre ňu nič spraviť. Vyjavene na mňa hodnú chvíľu civela a potom bez slova odišla.
V tú noc som nemohol zaspať. Ani zaručená trojka 3P – pohovka, pivo, porno – ma neuspali. Skončil som horeznačky v posteli hľadiac na strop premýšľajúc o tom, kam som sa to dostal. Premietajúc si udalosti od napísania prvej knihy po ten večer som zistil, že som sa totálne stratil. Vo svete aj v sebe samom.
Nič sa nedialo ani po ďalšie noci. Prinajlepšom som zaspával tesne nad ránom, ale vždy bez snov. Po troch mesiacoch nespavosti a tým pádom bez písania, mi vydavateľ začal písať výhražne maily ohľadom neplnenia termínov a mojich absencii na spoločensky akceptovaných opijášov. Na svoju obranu som nemal nič. Ospravedlnenie rozhodne nestačilo.
Ako riešenie sa javili len tabletky na spanie, čím sa dostávame k dnešnému ránu. Spávať už síce spávam, ale sny sú na nič. Mám podozrenie, že z Toma sa stal nejaký zhýralý chlapík, ktorý má zastretú myseľ dvadsaťštyri hodín denne, čo by mi teoreticky mohlo brániť vidieť to, čo vidí on.
Problém nakoniec za mňa vyriešil anonym, ktorý mi poslal mail s fotokópiami dokumentov, ktoré vyzerajú naozaj staro. Podvrh? Možno. Ale lepšie by som to teda nevymyslel.
Písalo sa tam o Tomovej záhadnej smrti, ktorá zrazu vôbec záhadou nebola. Podľa autora správy mal sny. Sny o budúcnosti, ktorú mu ukazoval istý Oliver. Dopodrobna opisoval každému, kto ho bol ochotný počúvať, čo všetko sa stane v dvadsiatom storočí, teda o päť storočí neskôr. Je samozrejmé, že sa nenašiel nik, kto by mu veril. Vzbudil len nevôľu občanov, strach a hnev kráľa, ktorý ho pripravil o život upálením.
V nemom úžase som dočítal príbeh, ktorý mi nedával zmysel. Mohol o mne vedieť skôr, ako som sa narodil? Čo všetko videl? No nech som pátral akokoľvek usilovne, nič viac som nezistil. Akoby niekto nechcel, aby sa Tomov smutný koniec rozniesol do sveta.
Rozhodnutie nikomu o mojom objave nepovedať bolo spontánne, rovnako ako záver mojej knihy. Tomovi som doprial pokojný a šťastný zvyšok života v spoločnosti milujúcej ženy ďaleko od kráľa a jeho moci.
Po vydaní som si výnimočne vyslúžil kritiku týkajúcu sa práve ukončenia románu. Príliš rozprávkové. Naivné. Ženské. Všetko som prijal s úsmevom s vedomím, že skutočnú pravdu by mi aj tak nik neveril.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.