 |
Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Čítanie myšlienok (telepatia).
“A čo si o mne myslia?”
“Že si teplý,” povedala sestra a nalepila žuvačku pod ucho šálky.
Pokrčil som plecami.
Za oknom spievali vtáky a park vyzeral v rannom svetle ako normálny park. Sestra dopila kakao a vstala od stola. Po ceste z kuchyne vzala zo zeme tašku.
“Ešte nejdem,” povedal som. “Kašlem na matiku.”
“Tvoja vec.”
Dvere na chodbu zostali otvorené, kým ich nezabuchol prievan.
Odpil som trochu zo svojho pohára s mliekom a vybral z vrecka nohavíc
odstrihnutý blister so šiestimi tabletkami. Jednu som vytiahol a položil
na stôl.
Na stene tikali hodiny. Nemusel som na ne pozerať, aby som vedel, že o štvrť hodiny po chodníku na druhej strane ulice za oknom prejdú dve dievčatá.
Vybral som ešte jednu tabletku, položil si obe na dlaň, prehltol a zapil mliekom. Zavrel som oči. Hudba hrala potichu, akoby z rádia za stenou. Vyložil som nohy na stôl a naslepo si zaviazal šnúrky.
O desať minút som stál pred vchodom s taškou na jednom pleci. Melódia medzičasom zosilnela, ale zastrela ju pomaly klesajúca diazepamová záclona.
Po chodníku sa smerom z kopca blížili dve postavy.
Eva bola o rok staršia než ja, Ema o dva. Eva pozerala na väčšinu ľudí, ako keby sa ich snažila vyzvať, nech ju skúsia osloviť, ak na to majú gule. Ema sa na väčšinu ľudí pozerala tak, ako keby tam neboli vôbec.
Prešiel som cez cestu a oprel sa o bránu do parku.
Všimli si ma, keď boli asi dvadsať metrov odo mňa. Prestali sa rozprávať, ale ani jedna sa na mňa nepozrela dlhšie ako sekundu.
Hudba znela naozaj nahlas. Zhlboka som sa nadýchol. Buď zabrali samotné tabletky, alebo jednoducho viera v to, že zaberú.
“Môžem sa niečo spýtať?” povedal som.
Eva ani neotočila hlavu.
“Stačí pol minúty.”
Ema zaváhala a zastala. Eva sa po pár krokoch obrátila.
“To ako myslíš vážne?”
Ema pozrela na mňa.
“Otázka za otázku.”
Prikývol som.
Eva hodila vlasmi a pridala do kroku.
“Videl som váš inzerát. Beriete len baby?”
Ema nadvihla obočie.
“Prečo si sa prihlásil na dievčenskú odbornú školu?”
“Ľahšie skúšky ako na gympel, menej idiotov. A v skutočnosti sa to už ani nevolá dievčenská odborná škola.”
Ema sa usmiala.
“Nikto nepovedal rovno, že nemôže prísť nejaký chalan, lebo nikto nečaká, že by mohol.”
Prikývol som.
“Takže ak prídem?”
“Tak prídeš.” Napravila si obväz na ľavej ruke. “Ideš do školy?”
Pozrel som do parku, kde chodník mizol medzi stromami.
“Asi až neskôr.”
Ema sa začala otáčať.
“Ešte jedno kolo?”
“Ale rýchlo.”
“Naozaj nemôžeš ohýbať prsty?”
Zamračila sa.
“Len ukazovák a prostredník. Hlavne prostredník. Naozaj nosíš sukne?”
“To si počula kde?”
“Nikde. Tiež som chcela mať debilnú otázku.”
Nečakala na odpoveď a odišla. Chvíľu som ešte stál a počúval slabnúce tóny, potom som sa rozhodol, že v ten deň školu vynechám úplne.
Autobusová stanica bola večer ako obyčajne polomŕtva.
Prebehol som cez prechod k budove, kde kedysi sídlila nejaká časť univerzity. Hudba bola v zvláštnom súlade s posledným červeným pruhom zapadajúceho slnka.
Prešiel som očami plagáty rôznych kurzov a záujmových krúžkov na dverách, kým som nenašiel známy inzerát. Vošiel som dnu.
Miestnosť bola v suteréne, ako som si myslel, ale nezdalo sa, že by mala akúkoľvek zvukovú izoláciu. Počkal som, kým rámus na chvíľu prestane a zabúchal na dvere.
Eva otvorila s gitarou okolo krku. Keď ma zbadala, rovno znova zabuchla. Oprel som sa o stenu. Zvnútra bolo počuť tlmené hlasy.
O chvíľu sa dvere otvorili.
“Poď ďalej,” povedalo dievča, na ktoré som si matne spomínal niekde zo školy. Ako jediná odo mňa nebola vyššia, ale zato vyzerala, že má aspoň dvakrát väčšie sebavedomie. Vytiahol som ruku z vrecka, kde som mal zvyšné tabletky. Teraz už na ne bolo aj tak neskoro.
Ema sedela na kombe pod malým úzkym oknom vysoko na stene.
“Kde máš gitaru?” spýtala sa.
Prehltol som.
“Elektrickú nemám vôbec,” povedal som. “A španielku som nechal doma.”
Eva sa začala smiať.
“To sa s ním fakt ideme zdržovať?” povedala tá, čo mi otvorila dvere. Medzičasom si sadla za bicie, ktoré vyzerali, že už zažili aspoň dve-tri sídliskové kapely.
“Máš lepší program?” povedala Ema. “Lebo ak hej, môžeš ísť na rande ako Paulína.”
“Mne je to jedno, ale ako, na moju rovno zabudni,” povedala Eva.
Ema sa zdvihla, vytiahla z kufra svetlú gitaru s čiernym krytom. Na rozdiel od ostatných nástrojov vyzerala nová. Navliekla na ňu popruh a zapojila kábel.
“To je originál telecaster?” spýtal som sa.
“Squier, cévéčko,” povedala a podala mi ju. “Skoro nehratá.”
Snažil som sa nedať najavo, že som nič podobné v živote nedržal v ruke. Skrátil som si popruh a vzal z kufra brnkadlo. Trochu sa mi triasli prsty.
“Čo chceš skúsiť?” povedala Eva. “Poznáš Cannonball?”
Pokrútil som hlavou.
“Tak hraj, čo chceš.”
Nadýchol som sa a oprel oči o špičky vlastných topánok.
Začal som hrať. Amol, F, C, G, Amol, F, C, E, najprv neisto, ale po pár opakovaniach som si zvykol na užší krk. Pridali sa bicie, Eva prebrala akordy. Bez väčších chýb som zahral melódiu. Ema len stála a dívala sa.
“Čo ja viem. Nič extra,” povedala Eva, keď sme skončili, ale netvárila sa už tak nepriateľsky.
“Gitaristi tu nestoja práve v rade, čo som si všimla. Máš niečo vlastné?” povedala Ema a obrátila sa na mňa.
Až dovtedy som sa snažil nemyslieť na tóny vo svojej hlave. Pozrel som na Emu a začal hrať. Melódia bola nestála a akoby váhavá, najprv som z nej vyberal jednotlivé tóny, potom celé akordy, ku ktorým som skúšal pridávať útržky nápevu. Tentoraz sa nepridal nikto.
“Celkom divné,” povedala bubeníčka, keď som dohral.
Ema zbledla, ale nepovedala nič.
Skúsili sme ešte niekoľko skladieb, niektoré dopadli lepšie, niektoré horšie. Ema nemala náladu na spev a po Eva sa po polhodine rozhodla, že stačilo. Vrátil som gitaru do kufra. Ema ho zavrela a vyniesla hore pred budovu, kde sa medzičasom úplne zotmelo.
“Ideš s nami do mesta?” spýtala sa bubeníčka a podala jej kľúče od skúšobne.
“Nie. Na autobus a domov.”
Kľúče schovala do vetrovky a podala mi kufor.
Dievčatá odišli hore ulicou.
Autobus práve zabočoval k stanici, takže sme sa rozbehli krížom cez cestu. Sadli sme si oproti sebe, hneď za vodiča. Okrem pospávajúceho dedka na druhom konci sme v autobuse boli sami.
Ema zľahka kopla do kufra.
“Vezmi si ju domov, mne je tak či tak nanič. Vieš kde bývame?”
Prikývol som.
“Niekedy cez týždeň sa zastav, dám ti kombo na cvičenie.”
Vyzeralo to, že chce povedať ešte niečo, ale nakoniec sme boli ticho, až kým sme nevystúpili na zastávke pred parkom.
“Počkaj,” povedala. “Sadnime si.”
Hudba bola zvláštne tlmená a miešala sa s cvrlikaním hmyzu. Sadol som si a kufor položil pod počmáranú lavičku. Lampa priamo nad zastávkou nefungovala a Ema so svojimi krátkymi vlasmi, vetrovkou a obtiahnutými nohavicami vyzerala v polotme ešte viac chlapčensky.
“Môžeš mi ešte raz zaspievať tú svoju skladbu?”
“Neviem spievať.”
“Tak zapískaj.”
Pískať som nevedel omnoho lepšie než spievať, ale napriek tomu som to skúsil. Snažil som sa spomenúť si na pôvodnú melódiu, ale bol som príliš nervôzny a tóny v hlave ma príliš zvádzali, takže som nakoniec pískal viac-menej to, čo som počul v danom momente.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že Ema potichu spieva so mnou.
“To nebola tá istá,” povedala, keď som skončil.
“Asi nie.”
“Odkiaľ to máš?”
“Neviem. Z hlavy.”
Zaváhal som. Chcel som povedať, že viem, že to mám v skutočnosti z jej hlavy, a že neviem, ako je to možné, ale od istého momentu pred pol rokom, kedy som sa vracal večer domov parkom len pár krokov za ňou, tú hudbu počujem neustále, dokonca aj vtedy, keď spí.
Potom som si uvedomil, ako by to celé znelo a nepovedal som nič.
Ema vstala a vytiahla za ruku aj mňa.
“Nesmej sa, ale je to ako keby si povedal niečo za mňa, čo ja sama nedokážem. Teda, keby som ešte mohla hrať.”
“Si stále speváčka.”
Prišli sme až k bráne.
“Chceš ísť cez park?” spýtal som sa.
“Prečo nie? Máš zlý pocit?”
“Trochu.”
“Naokolo je to o štvrť hodiny dlhšie.”
V skutočnosti som mal z parku viac než len trochu zlý pocit, ale nechcel som zo seba robiť idiota.
Šli sme potichu. Nevedel som, či Ema cíti to, čo ja: napätie za hranicou svetla pri chodníku. Bolo ako tón, taký hlboký, že ho ľudské ucho nedokáže počuť, ale napriek tomu som ho cítil niekde dolu v žalúdku.
V strede parku bol kruh lavičiek a lámp. Ema si sadla na operadlo jednej z nich a uškrnula sa.
“Kde máš gitaru?”
Chvíľu som nič nechápal, potom sa mi krv nahnala do tváre.
“Celkom mi trvalo, kým som na ňu našetrila, tak si švihni.”
Nevedel som, čo na to povedať, tak som sa iba obrátil a rozbehol späť k autobusovej zastávke. Hlboký tón zostal bzučať za mojím chrbtom.
Na zastávke medzičasom zjavne nikto nebol, normálne autobusy už koniec koncov nechodili a do prvého nočného zostávala ešte hodina.
Vytiahol som kufor a hoci bol už podľa váhy plný, pre istotu som ho otvoril a skontroloval gitaru. Prešiel som prstami po strunách a vydýchol si. Nepokoj vnútri neprestal. S nechuťou som pozrel smerom k parku, ale uvedomil som si, že zdroj úzkosti je niekde bližšie.
Srdce mi stále pulzovalo v ušiach, z trávy a kríkov sa stále ozýval hmyz. Občas sa k nemu pridal vietor v stromoch. Inak som nepočul nič.
Zavrel som oči a sústredil sa.
Žiadne sotva počuteľné záchvevy tónov, aké mi často hrali v hlave uprostred noci, keď Ema spala. Ticho. Len ticho. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Vietor sa znova oprel do stromov.
Vzal som kufor do oboch rúk a rozbehol sa bránou do tunela medzi stromami, ale v kútiku duše som vedel, že nemôžem dobehnúť včas.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.