 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Počasie bolo prevažne pekné, prírodné kúpalisko Kuchajda blízko – v čom vidím nespornú výhodu Istropolisu pred …SÚZ-ou. Tri bodky znamenali/znamenajú, že som si nikdy nedokázal presne zapamätať význam skratky. Stredisko účelových zariadení – tento výraz podľa mňa neznamená NIČ – nejakého ministerstva, druh ktorého som vždy zabudol. Nad Istropolisom nemusím premýšľať, nemusím ho hľadať v spleti Horského parku kdesi kopcu za bokom. Aký je nepekný, taký je pohodlný. Veľká budova v širšom centre mesta, priamo na významnom komunikačnom uzle, Trnavskom mýte. Vyznačuje sa typicky socialistickou architektúrou, vzbudzujúcou spomienky na roky prežité na základnej škole. Namiesto lesíka obkolesená betónom a ruchom električiek – ale kto chce prírodu, prosím, stačí sa presunúť štyri zastávky električkou v smere Zlaté piesky, nájde lesík a uprostred neho už zmienené prírodné kúpalisko Kuchajda, každoročne opradené legendami o zmutovaných siniciach, ktoré sa pravidelne z neďalekej stanice Bratislava Nové mesto vozia vlakom do Komárna a späť; kožnými chorobami na modré labute zmutovaných ľuďoch, tajuplnými žralokmi zožratých a po nociach ožívajúcich bezdomovcoch, ktoré zrejme šíria miestni v snahe vyhnúť sa príliš veľkému návalu kúpaniachtivých. Kto Kuchajdu skutočne pozná, kúpe sa bez obáv, v septembri bez vstupného hoci aj zadarmo.
Možno sa vám zdá, že Kuchajda nemá s Istroconom žiaden súvis. Opak je pravdou. V mojej reportáži slúži ako mocná zbraň proti možným výčitkám voči: Vydýchanosti vzduchu v Istropolise (v porovnaní so SÚZ-ou) a bezútešnosti okolia (sebecky poviem – pojem horúco chápem ináč – ale vzhľadom na utrápené tváre okolia by som bol opäť menšina). Zmienené okolnosti veľmi mnohým zatieňujú jednu maličkosť: Na Istroconoch v Istropolise sa pri účasti nad 8000 návštevníkov nikto na akcii netlačil, veľké priestory boli prehľadné; počas troch dní sa mi ani raz nestalo (v porovnaní so SÚZ-ou), aby som upadol do hrôzy z nemožnosti vymotať sa zo stále hustnúceho davu, kde sú akosi takmer všetci rýchlejší než ja (brr, veľmi zlá spomienka); bol som dokonca schopný nájsť ľudí, ktorých som nájsť chcel.
A fakt je, že klimatizačné zariadenia, kúpené na náklady organizátorov sa v malých prednáškových sálach činili, ako sa len dalo. Keďže výzorovo pripomínali lunochod krížený s vysávačom, podchvíľou som čakal, že sa kryt otvorí a do miestnosti napochoduje družina malých zelených mužíčkov. Nestalo sa a musel som stále bojovať s hukotom prístroja. Ľuďom s nižšou prieraznosťou hlasu a objemom pľúc by sa možno v budúcnosti zišla prítomnosť mikrofónu. Možno stačilo, aby som o prístroj poprosil, ale v danej chvíli mi to zišlo na um až v okamihu, keď uprostred mojej prednášky jeden z prítomných klimatizačný prístroj vypol. Dostal som tak nádhernú možnosť umučiť poslucháčov nielen prednáškou, ale i teplom, avšak nepodarilo sa mi ju využiť. Zrejme za to mohol čerstvý vzduch, prinesený spomienkami i fotografiami z Lotyšska.
Poďme však teraz aspoň nakuknúť inde. Nakuknúť, pretože z Istroconu, ako obvykle, jednotlivec celok nemôže obsiahnuť. Môj predsudkami zúžený výber teda nezachytí dianie v sekcii počítačových hier, ba ani v pôvodne ťažiskovej komiksovej. Snažil som sa – a čiastočne, i keď menej, než som mal v pláne, sa mi podarilo – navštíviť aspoň programovú líniu venovanú japonskej kultúre. Kúsok prednášky Tajomný svet starého Kjóta ma ako nevesmírneho tuláka nadchol zábermi i rozprávaním, jednoducho zbožňujem staré mestá, no myslím, že Kjóto by nadchlo aj nepriateľov urbánnej kultúry. Následne som na chvíľu prenikol do záhrobia Japoncov (program pod názvom O Japoncoch a ich pohľade na druhý svet). Obsažné, prehľadné, no informáciami nabité rozprávanie s prezentáciou. A neskôr večer perlička – fundovaná, seriózne rozobratá tematika homosexuality v Japonsku. Bez pátosu a veľkých slov ukázaná kultúrna odlišnosť civilizačných okruhov; dosť podnetov na zamyslenie, samozrejme. Okrem týchto návštev v Japan salóne som sa v podstate presúval už len medzi priestormi fantasy a sci-fi salónu a teritóriom, dobytým Fantáziou. Pardon, aby som nezabudol. Veľmi príjemný piatkový čriepok hlavného programu. Do veľkej sály ma privolal zvučný hlas výkrikom „Alica!“.
Ak počujete na akcii venovanej fantastike slovo Alica a vylúčite možnosť, že chlapík s mikrofónom zúfalo volá z pódia stratenú priateľku, pravdepodobnosť, že sa vyhnete stopám imaginácie Lewisa Carolla, je veľmi nízka. Tentoraz šlo o krátke, zhruba polhodinové divadelné predstavenie, v rámci ktorého Alica, Aprílový zajac, Klobučník a Mačka Škľabka bojovali so Srdcovou kráľovnou. Namiesto klasického javiskového dialógu som zhliadol nemohru, komentovanú rozprávačom v celkom vtipných vstupoch a striedanú „akčnými scénami“ v podobe súbojov s víriacimi stuhami (z týchto pasáží ma zaujala najmä hudba). Pravdepodobne inšpirácia niektorým z mne neznámych typov japonského divadla; v každom prípade veľmi zaujímavá kombinácia i zážitok.
Program Istroconu pre mňa začal tradične fundovanou prednáškou Ondreja Herca. Boje proti času mapovali vnímanie času v literatúre a umení v priereze dejín. Cyklický, mýtický čas, lineárny čas pokroku osvietenstva, čas stredoveký. Nápor na mozog, podaný hutne a zrozumiteľne.
Vo fantasy salóne som si užil prednášku o mágii z úst Petry Neomillnerovej. Jedna z najzaujímavejších a literárne najplodnejších českých autoriek fantastiky na akcii pokrstila ďalší zväzok série o zaklínačke Lote pod názvom Dítě skály. Tvorba i rečnícky prejav Petry Neomillnerovej zaujmú nevšedným rytmom; osobne považujem jej drsné, nesentimentálne (i keď na môj osobný vkus trocha preerotizované prózy; občas mávam dojem, že uprostred deja zo skrine vylezie súloženiachtivý vešiak; iste, v textoch nejde zďaleka len o toto, ale motívy sú výrazné, takže na iné vnímanie potrebný odstup sa miestami vytvoriť nedá) v rámci českej fantastiky za jedny z najoriginálnejších diel. Spisovateľka ako jedna z mála predstaviteliek intencionálnej českej fantastiky bez rozpakov, s prehľadom, využíva postupy naozaj modernej prózy. A ženské postavy sú mimoriadne inšpiratívne pre Olgu Stadnicku.
Z prednášky so zaujímavou témou Hviezdne vojny ako antická tragédia v podaní Darth Ziry alias Scarlett Rauschgoldovej som počul len kúsok, zaujímal by ma celok, aby som poopravil svoj povrchný úsudok o tomto fenoméne. Možno neskôr, možno inde.
Františka Vrbenská s tradičnou rozprávačskou bravúrou poslucháčom predviedla rozmanité druhy diablov v umení i mýtoch; Martin Králik a Aneta „Riddick“ Čižmáriková sa vo viacerých prednáškach venovali problematike audiofantastiky. Zaujal ma najmä Martinov projekt rádia Fantastika vo forme podcastu, čiže stiahnuteľného zo siete (nič v zlom, ale pochopené vďaka počúvaniu ukážok len napriek dvojvetovému vysvetleniu prednášajúceho, ktorým podľa mňa prekonal nezrozumiteľnosť Kanta umocneného Schellingom, tuším boli použité tri slovenské spojky a častica). Znelka vznikla mixom jedenástich zneliek seriálov fantastiky (medziiným bolo počuť Majku z Gurunu). Pomedzi pôsobivé hudobné predely si prítomní vypočuli rozhovor s organizátorom Istroconu Robertom „Winom“ Žittňanom, vedeckofantastickú poviedku Antona Stiffela a krátke správy. Premiéra vysielania nesie dátum: streda 16.9.2009 o 23.00. Hoci nie som priateľom nepísmenkových technológií, s rozhlasom sa kamarátim a nové médium pre šírenie fantastiky vítam.
Vlastne, nové len relatívne, pretože v ďalšej zo svojich prednášok Martin Králik naozaj zasvätene priblížil históriu vývoja rozhlasových hier a čítačiek od konca dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia. Trocha mi prekážalo, že v úvode jasne nerozlíšil dva žánre (je naozaj veľký rozdiel medzi čítaním knižky a rozhlasovou hrou), takže následne sa menej skúseným poslucháčom mohli pojmy v ukážkach pliesť. Napriek tomuto detailu som však veľmi rád uchom okúsil anglicky znejúce zvuky z éry, kedy mladšia sestra Betty McDonaldovej strávila denne osem hodín za rádiom. Rozhlas bol v USA veľmi silným, žiaľ, podobne ako dnes u nás v súčasnosti načisto komerciou prevalcovaným médiom. Pesničky a povrchné spravodajstvo v podstate už aj na Slovensku zahubili rozhlasovú hru – jediným priestorom pre súvislejšie hovorené slovo ostáva (nevedno dokedy, tlak reklamy onedlho načisto zaplní aj tento priestor) internet.
Martin Králik spomenul aj históriu slovenských rozhlasových hier s tematikou fantastiky (najmä Jules Verne a Ray Bradbury), ukážky z novšieho obdobia boli viazané na boom spojený s vydávaním trilógii Phillippa Pullmanna a J.R.R.Tolkiena. Okrem hlasov Mariána Labudu seniora a juniora (senior bol o triedu lepší) som si užil najmä majstrovstvo Jiřího Lábusa ako rozprávača a zároveň komentátora metlobalu v audioverzii Harryho Pottera.
Anetta „Riddick“ Čižmáriková sa v priestoroch Fantázia salónu podobnejšie venovala audioknihám. Tento fenomén je iste užitočný pre ľudí, ktorí nemajú čas alebo čítajú pomaly, mne v protiklade k filmom tento spôsob vnímania písmeniek nestačí tempom, ale obľúbenú pasáž v podaní skvelého prednášajúceho si rád vychutnám aj v tejto podobe.
Dušan Fabian uviedol na pravú mieru súvis metalu s fantastikou v naozaj (nielen hudobne) zaujímavých ukážkach. Žilinské vydavateľstvo Artis Omnis oficiálne ohlásilo vydanie prvého zväzku románov o Roganovi od Juraja Červenáka v slovenčine. Juraj Červenák značnú časť textu prepísal, takže sa vraj môžu tešiť už nielen priaznivci akčných príbehov, ale i pekného vycibreného jazyka. Veľmi rád sa nechám prekvapiť.
Priestor stánku Fantázie ponúkal okrem pôvabných vedier a zdravotných lôpt na sedenie aj nezdravé, no o to pohodlnejšie mäkké pohovky, z ktorých sa ťažko vstávalo – napríklad počas kafekláčov so známymi osobnosťami českého i slovenského fandomu – Zdeňkom Rampasom, Štefanom Konkolom, Ondrejom Trepáčom či už spomenutou Riddick. Okrem viacmenej nezáväzných rozhovorov sa však práve v tomto priestore hojne krstilo. Okrem už spomenutej knižky Petry Neomillnerovej (krstná mama Františka Vrbenská) predstavili svoj najnovší titul Jakub D.Kočí a Františka Vrbenská. Vítr v piniích je kultivovaným, obrazov plným jazykom napísaný príbeh stredovekej púte na čínsky spôsob. Tak trocha Cantenburské poviedky v kulisách ďalekého východu, s primešanou vôňou činskych legiend a rozprávačstva s citom pre slovo. Ak máte chuť na dielko s presahom za priamu akciu, neváhajte.
Ďalšia česká spisovateľka Jenny Nowak prezentovala Trůn pro mrtvého, nový román zo série venovanej v jej verzii veľmi sympatickému grófovi Draculovi.
Slovenská produkcia potešila prekladom knižky Stráže! Stráže! z cyklu Plochozeme Terryho Pratchetta. Čítačka opäť ukázala, že preklad Vladislava Gálisa nie je v porovnaní s Kantůrkovým horší, ale iný.
Aktuálne a chystané tituly predstavilo i vydavateľstvo Fragment. Zlodej blesku od Percyho Jacksona ponúka strhujúci príbeh chlapca, ktorý zistí, že je synom boha Poseidóna a vyberie sa cez celé USA hľadať blesk ukradnutý vládcovi olympských bohov. Dva zväzky Upírskych denníkov L.J.Smithovej prinášajú romantiku, erotiku, prostredie americkej strednej školy a upíra z renesančného Talianska. Dej príbehu bezpochyby pripomína Twiligt ságu; len pre zaujímavosť však treba poznamenať, že vznikol pätnásť rokov pre napísaním knižiek Meyerovej.
A napokon tretí zväzok cyklu o Podzemí od Rodericka Gordona a Briana Williamsa. Podľa mňa jeden z najzaujímavejších fantasy cyklov v súčasnosti. Vzrušujúci dej plynie vo viacerých líniách, je posúvaný plasticky zobrazenými postavami; prostredie ponúka mnoho naozaj veľmi prekvapivých nápadov a obrazov. Prezentáciu v slovenčine vydaných titulov organizačne zabezpečil a uvádzal Ivan Pullman, jeden z najbližších spolupracovníkov a neoficiálny manažér časopisu Fantázia.
Najnovšie číslo tohto periodika spolu so širšími plánmi a zámermi predstavili v osobitnom programe vydavateľ Ivan Aľakša a šéfredaktor Juraj Malíček (bližšie pozri v recenzii).
Zahraničným hosťom festivalu bol ruský spisovateľ Andrej Beľjanin. V stredoeurópskom kontexte je známy českým prekladom románu Upíří chutě, v ktorom upíri bojujú o spravodlivosť s mocnou organizáciou ovládajúcou mesto. Príbeh sa odohráva v Astrachani, takmer v ústí Volgy do Kaspického mora, na hranici Európy s Áziou, severu a juhu. Prostredie plné farieb, vôní a zvláštnych zvukov autor dôverne pozná, pretože sám v Astrachani žije. V rámci ruskej fantastiky patrí k najpredávanejším autorom. Okrem vlastnej tvorby sa zaoberá zostavovaním antológií slovanskej fantastiky. Po knižkách venovaných fantastike poľskej, bulharskej a českej chystá zväzky venované Srbom a čo je potešiteľné, aj Slovákom. Andrej Beľjanin je milý, priateľský človek, ktorý sa hrdo hlási k svojim kozáckym predkom.
Na Istrocone boli aj filmy. Môj prudko nevkusný otrasne menšinový vkus spôsobil, že ma lákal len jediný – lenže na Koralinu som už bol v kine. Pravdaže, všetko bolo, ako má byť. X-men, Terminátor, Star trek, Stmievanie, Anjeli a Démoni. Z animáku Monštrá a votrelci som pozrel päť minút, vedel som, že celý by som nestihol kvôli účasti na workshope. A tak sa pre mňa jediným filmovým zážitkom stala prezentácia chystaného slovenského historického filmu Lietajúci Cyprián. Legenda o mníchovi z Červeného kláštora by podľa záberov i slov scenáristky a režisérky Mariany Čengel-Solčanskej mal byť natočený so zmyslom pre detail a historické reálie. Vo filme účinkujú českí (medziiným Radoslav Brzobohatý), poľskí, slovenskí a maďarskí herci, okrem rušného deja by mal poskytnúť aj miesto na stvárnenie osobnosti ústrednej postavy. Predpokladaným termínom premiéry je február-marec 2010.
Keď som už nahryzol workshop… Šesť hodín (tri dvojhodinovky každý deň) v jednej miestnosti so začínajúcimi autormi i záujemcami o literatúru veľmi umne riadila Zuska Stožická. Držiteľka viacerých ocenení, autorka zbierky poviedok Črepiny z oblohy, pripravila, v spolupráci so svojim manželom Bohumilom Hromovladom Stožickým, menej skúseným naozaj pútavý vstup do sveta písania. Techniky a spôsoby tvorby boli priblížené paralelami zo sveta jedla. „Teoretické“ vstupy sa striedali s praktickými posudkami poviedok účastníkov súťaže Istrocon. Všetci lektori workshopu (Dagmar Mehešová, Martin Králik, Lívia Hlaváčková, manželia Stožickí, Miloš Ferko) boli zároveň členmi poroty tretieho ročníka súťaže. V porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi vzrástol počet kategórií. K hororu, vedeckej fantastike a fantasy s vopred určenými témami pribudla kategória voľnej témy, ktorá zrejme viedla k prudkému vzrastu počtu príspevkov. Najkvalitnejšie texty predchádzajúcich ročníkov vyšli v zborníku Istrocon, zbierka poviedok sci-fi, fantasy a hororu krstenom priamo na akcii. Útla knižka obsahuje okrem predslovu Dagmar Mehešovej štrnásť textov so stručnými portrétikmi autorov a autocharakteristikami poviedok. Z publikácie kvalitatívne vyčnievajú tri príspevky Martina Vlachynského. Autor, ktorý dokáže pôsobivými obrazmi navodiť atmosféru ponúka draka v prostredí druhej svetovej vojny (Jar prichádza), rytiera v postkatastrofickom svete (O rytierovi) a ako sám v úvode k poviedke píše „akčnú sci-fi krimikomédiu o upíroch so snahou o prekvapivý záver“ (Prípad Decka Ricarda). Vo všetkých troch prípadoch zaujme autorova úspešná snaha siahnuť ponad klišé tém; napokon, Martin Vlachynský bol jedným z finalistov súťaže o Cenu Fantázie v predchádzajúcom roku. Z ďalších príspevkov ma ako porotcu i opätovného čitateľa zaujala trocha nevyvážená humoristická fantasy dračí biznis od Diany Laslopovej, aktívnej členky literárneho klubu v Prievidzi a pomerne úspešnej aj v oblasti poézie.
Eva „Drasha“ Lalkovičová má v zborníku horor Schody s veľmi sľubným nástupom smerom k pôsobivej atmosfére naozajstných zimomriavok.
Graficky vkusne upravená brožúrka by azda mohla byť prvým zo zborníkov s podobnou ambíciou ako bol Krutohlav a je Cena Fantázie.
Výsledky aktuálneho ročníka boli vyhlásené v nedeľu podvečer, 13.9.2009.
Okrem výsledkov zmienenej súťaže sa mohli účastníci Istroconu mohli dozvedieť aj to, kto sa prebojoval do finále tohto ročníka Ceny Fantázie.
A tiež…dalo sa ešte veľmi mnoho, medzi množstvom ľudí, vraj zasa vyše 8000 účastníkov. Takže sa nevyhnutne každému mnoho páčilo i nepáčilo; v každom prípade Istrocon, organizovaný občianskym združením AnimeCrew pod vedením Róberta „Wina“ Žittňana poskytol každému dostatok príležitostí, aby sa poučil i zabavil, i priestoru na sebavyjadrenie. Akcii sa kombináciou komerčných s menej komerčnými aktivitami, ako i podchytením v súčasnosti módnych trendov podarilo osloviť širšie vrstvy obyvateľstva. Len na margo – cestou na piatkový program som v električke ponad knižku započul rozhovor troch školou mučených siedmakov o množstve predmetov, čo sa na nich v škole zosypali. Chlapci onedlho vystúpili. Na Trnavskom mýte, spolu so mnou – a zamierili k budove Istropolisu. Najmenšieho, vlasatého, som podľa tváre spoznal i na druhý deň. Veselo pobehoval veľkou sálou, pričom mu očividne vôbec nevadila nie celkom dokonale fungujúca klimatizácia.