 |
Anton Stiffel je známym slovenským autorom tvrdej science fiction. V časopise Jupiter mu vychádza poviedka Virtuál. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok.
Kedy si začal písať a prečo práve science fiction?
Moje úplne prvé pisateľské pokusy siahajú niekde ku koncu základnej školy, keď som napísal tri jednoduché ale vcelku dlhé fantastické príbehy, inšpirované hlavne sci-fi filmami, ktoré som mal možnosť pozerať v poľskej televízii, chytanej cez blízku hranicu, a neskôr, ku koncu osemdesiatych rokov, aj na satelitných staniciach vysielaných z prvej družice Astra. Jeden z tých pokusov bol dokonca voľným pokračovaním filmu Môj nepriateľ, ktorý moju detskú dušu vtedy dosť silno zasiahol. Každý z tých troch minirománov som napísal do jednej hrubej riadkovanej písanky veľkosti A3. Pamätám si, že mi to zabralo relatívne dosť času, ktorý som bol ochotný obetovať na úkor hier a dobrodružstiev v oravských lesoch. Bohužiaľ, tie písanky sa niekde stratili a obávam sa, že ich pravdepodobne omylom spálil môj oco v peci ústredného kúrenia, keď potreboval papier na podpalku. Musím ale povedať, že v tých príbehoch som poriadne popustil uzdu fantázii a bolo by zaujímavé si ich po rokoch znova prečítať a vidieť, ako moja detská duša vnímala vtedajší svet a ako som si predstavoval mnohé veci.
Prvú serióznu poviedku som však napísal až ku koncu štúdia na VŠ, niekedy na prelome rokov 1996 a 1997, počas ciest vlakom z Oravy do Žiliny. Často sa stávalo, že som v malom oravskom osobáku cestoval v noci úplne sám a prepadla ma clivá nálada. Aby som si nepripadal taký osamelý a zároveň aj trochu zamestnal myseľ, vymyslel som si postavy, s ktorými som potom v predstavách prežíval vzrušujúce vesmírne dobrodružstvá. Odtiaľ bol už iba krôčik k tomu, aby som fragmenty pospájal do jedného uceleného príbehu – poviedky. Pôvodne som ju vlastne napísal iba sám sebe pre radosť a tiež ako určitú formu duševnej sebareflexie. Nemal som potrebu ju niekde zverejňovať, tobôž stať sa autorom. Keď som ale prišiel do Bratislavy, dal som poviedku prečítať redaktorovi SF časopisu Fantázia Martinovi Králikovi. Zapáčila sa mu a rozhodol sa publikovať ju. Poviedka mala, na moje nemalé prekvapenie, dosť pozitívny ohlas a čitatelia sa dožadovali ďalších príbehov, čo ma nakoniec primälo zamýšľať sa nad celkovou koncepciou vytváraného univerza. Postupne som, na základe v nej načrtnutých reálií, začal vytvárať rozsiahly svet, ktorý si rýchlo získaval čitateľskú popularitu.
V súvislosti s mojím neskorším záujmom o fantastiku zohral významnú úlohu hlavne už vyššie spomenutý fakt, že vo vtedajšom legendárnom podniku Tesla Orava Nižná mali celkom schopných vývojárov, ktorí dokázali v druhej polovici osemdesiatych rokoch poskladať funkčný prototyp satelitného prijímača. Pomocou neho, prakticky načierno, zachytávali a dekódovali z prvej družice Astra kanály ako Sky Movies, Filmnet, Teleclub, Sat 1 či RTL a potom ich, po pretransformovaní, vysielali z Tesly nad moju rodnú Nižnú ako obyčajný analógový signál. Na týchto kanáloch bežali dookola Hviezdne vojny, Star Trek, Indiana Jones, Votrelec, Legenda, Dr. Who, Hviezdna loď Galactica a mnoho ďalších kultových filmov aj seriálov, na ktoré som vtedy v tej hlbokej totalite pozeral ako na zjavenie z iného sveta. Keď som potom neskôr začal viac čítať, dostal som sa v knižnici k sci-fi oddeleniu a pamätám si na to, akoby to bolo včera, na ten nefalšovaný pocit údivu z prvej SF, ktorú som prečítal. Bol to román Eden od Stanisława Lema a moju mladú myseľ vtedy značne ovplyvnil. Zrejme práve to, že som čítal Lema v takom mladom veku, ma vnútorne ovplyvnilo asi najvýraznejšie a zadefinovalo moju lásku k SF na celý život. Hovoria to možno mnohí, a asi to bude znieť pomaly ako klišé, ale na vedeckej fantastike ma fascinuje práve onen nikdy nekončiaci pocit úžasu a tá nekonečná rozmanitosť.
Prvá poviedka ti vyšla vo Fantázii, tvoja prvá väčšia publikácia bola antológia Mozaika rôznobežných ciest. Obsahovala poviedky združenia 3éder, ktoré ste tvorili so Zuskou Minichovou, teraz Stožickou, a Viliamom Búrom. Ako spomínaš na obdobie tvorby tejto knižky a na celé 90. roky?
So Zuskou aj s Vilom má spája priateľstvo a napísali sme spolu dokonca aj pár poviedok. S nápadom vytvoriť spoločnú literárnu formáciu 3éder a vydať antológiu prišiel Vilo a my so Zuskou sme samozrejme súhlasili. Síce sme boli relatívne mladí autori, mali sme už však za sebou zopár úspešných poviedok v súťažiach a čitatelia nás poznali aj z časopisov Fantázia, Nemesis či Kométa. Vydavateľsky a editorsky to zastrešil náš kamarát Peťo Kunder a krásnu obálku aj s vnútornými ilustráciami nám nakreslil talentovaný maliar Ďuro Molčák. Zbierka mala úspech, bol o ňu nemalý záujem a zanedlho sa vypredala. Dnes je raritou a zohnať ju nie je ľahké.
Tie roky boli z pohľadu fandomu pekné. Doba bola síce jednoduchšia, mnohé technológie vtedy ešte neexistovali, no vzťahy vo fandome boli otvorenejšie a srdečnejšie. Na mnohých projektoch a aktivitách sa ľudia podieľali nezištne a s nadšením. Nikto vtedy neprepočítaval zisk ani nenaháňal osobný prospech, ale skôr sa chcel s nadchnutím podieľať na podpore a budovaní slovenskej fantastiky. Bohužiaľ, doba aj ľudia sa zmenili a tie neduhy zasiahli aj fandom. Všetky tie dnešné výdobytky sú dvojsečné, častokrát umožňujú účinne dezinformovať, nepozorovane škodiť alebo anonymne robiť zákernosti. Ľudia to už pomaly berú ako samozrejmosť. Tvária sa pritom priateľsky, ale často je to len pretvárka. Mnohokrát žijú vo svojich sociálno-sieťových bublinách, ktoré sú na míle vzdialené od reality. Tak trochu som dúfal, že fandomu by sa mohla tá netolerantnosť a pokrytectvo súčasnej doby vyhnúť, že je nad tým. Fandom bude ale vždy len taký, akí ľudia budú v ňom, takže je to na nás.
Za tých vyše dvadsať rokov sa nezmenila jedna vec. Okrem teba, Jany Plauchovej a občasných príspevkov v Cene Fantázie tvrdú science fiction u nás nepíše nikto. Prečo to tak podľa teba je? V čase, keď tu vychádza historicky najviac kníh a je najväčšia šanca presadiť sa?
Predpokladám, že sčasti to môže byť aj tým, že písať tento subžáner nie je jednoduché. Neoddeliteľnou súčasťou tvrdej science fiction a vesmírnej opery je kvalitné vedecko-technické pozadie. Autor, ktorý sa chce tomuto subžánru venovať, musí vedieť vývoj vedy a techniky aj rozumne extrapolovať a dotvárať v medziach určitej vierohodnosti a pravdepodobnosti. To kladie nároky na aspoň základné znalosti v množstve vedných či technických odborov. Treba sa taktiež držať na informačnej špici, avšak to je čím ďalej ťažšie, lebo nové poznatky pribúdajú exponenciálne. Autor by sa mal vo vedecko-technickom pozadí naozaj dobre orientovať. Mal by vedieť, o čom píše, a byť v tom doslova doma, pretože inteligencia čitateľov sci-fi býva často podceňovaná, no oni vedia veľmi rýchlo vycítiť, ak sú fantastická veda či technológie naivné, nepravdepodobné alebo až príliš pritiahnuté za vlasy. Ďalším aspektom môže byť aj to, že autori majú tvrdšiu science fiction všeobecne málo načítanú a preto v podstate ani nemajú presnejšiu predstavu, ako tá tvrdá sci-fi vlastne vyzerá. Majú o nej mnohokrát iba svojskú či skreslenú predstavu. Tvrdá sci-fi, tak ako ďalšie subžánre, nemá presne vymedzené hranice, respektíve jej hranice sa nejasne prelínajú s ďalšími subžánrami. Môže byť veľmi rozmanitá, ale určité znaky by mala dodržiavať. Osobne som predtým, ako som sa vydal na autorskú dráhu, načítal okrem románov, aj veľa anglo-americkej poviedkovej tvorby, hlavne z antológií a výročných zbierok zostavených významným editorom Gardnerom Dozoisom a tiež z periodík ako The Magazine of Fantasy & Science Fiction, Asimov's Science Fiction, Astounding Science Fiction magazine, Analog Science Fiction and Fact a ďalších. Mnohé z tých poviedok predstavovali čistú esenciu tvrdej sci-fi, takže som postupne o nej získal určité povedomie a aj keď ju píšem svojím štýlom, vnútorne sa snažím držať jej atribútov.
Osobne si myslím, že na Slovensku je viacero autorov, hlavne z novšej generácie, ktorí majú potenciál takúto sci-fi písať. Stretávame sa však bohužiaľ s tým, že takýto druh sci-fi sa napr. v literárnych súťažiach len málokedy presadí a to môže autorov od jej písania odrádzať. A v neposlednom rade aj náš knižný trh takúto sci-fi vníma nanešťastie diametrálne inak ako napríklad ten angloamerický či český a to potom zase odrádza vydavateľov.
Úspešne si sa zapojil do súťaže v angličtine Fantasy Awards. Plánuješ nejaké ďalšie poviedky v tomto jazyku či dokonca zbierku?
Rád by som, ale tam to všetko stojí a padá na kvalitnom preklade. Aj keď po anglicky viem, nie je to úroveň, ktorá by zaručila dobrý preklad mojich poviedok. Pri preklade takýchto textov ide o viac, než o samotný preklad. Prekladateľ by mal čo najlepšie reflektovať pôvodný autorský štýl, mal by vložiť medzi riadky aj tú nedefinovateľnú esenciu pôvodného textu. Tí prekladatelia, ktorí toto dokážu, majú cenu zlata. Musím povedať, že zatiaľ som mal šťastie na naozaj dobré prekladateľky, ale ich vyťaženosť je obrovská a koľko si budú môcť na tieto preklady vyhradiť času, je vždy otázne. Ten čas, nech by bol akokoľvek zaplatený, je veľmi vzácny a má obrovskú cenu.
Ak sa mi podarí nejako dohodnúť s mojou prekladateľkou a bude mať čas a chuť, rád by som sa zúčastnil aj tohtoročnej literárnej súťaže Fantasy Award, ktorá je samostatnou vetvou Ceny Fantázie.
Samozrejme, kto by sa nechcel presadiť so svojou tvorbou aj v angloamerickom publikačnom priestore. To je prianie asi každého autora, ale nerobím si zase prílišné ilúzie, pretože pretlak kvalitnej poviedkovej tvorby je tam obrovský a autor musí mať okrem kvalitných textov aj dobrého literárneho agenta, ktorý ho bude vedieť do tohto priestoru pretlačiť. Ak by sa to ale niekedy v budúcnosti podarilo, rád by som dal niektoré moje poviedky preložiť a skúsil z nich zostaviť anglickú zbierku. Potom ju už len bude treba nejako dostať na zahraničný literárny trh.
Keď sme pri zbierkach: Svoju prvú si pripravoval veľmi dlho, no v priebehu niekoľkých rokov vyšlo jej druhé vydanie. Okrem Červenákových kníh a „Opereného hada“ Štefana Konkola si nespomínam na slovenskú fantastiku, ktorá by vyšla dvakrát. Čo bolo hlavným dôvodom pre druhé vydanie a v čom sa líši od prvého?
Od prvého vydania zbierky uplynuli štyri a pol roka a to prvé vydanie sa zhruba za dva roky vypredalo. Na stránke zbierky ale aj v mailoch a ďalšej komunikácii sa ma ľudia začali vypytovať, či sa plánuje nejaká dotlač, druhé vydanie, respektíve reedícia, pretože prvé vydanie im ušlo a mali by o zbierku záujem. Tento záujem čitateľov prispel k tomu, že sme sa s vydavateľstvom Hydra začali zaoberať myšlienkou možnej reedície.
Ďalším dôvodom bol fakt, že v minulom vydaní niektoré poviedky chýbali, hoci boli v tom čase k dispozícii. Blokoval ich konflikt vydavateľských záujmov. Vychádzali v iných publikáciách, a to im zahatalo cestu do prvého vydania. Za tie vyše štyri roky som taktiež napísal niekoľko úplne nových poviedok. Preto je aj táto upravená a rozšírená reedícia oproti prvej knihe zreteľne hrubšia. K nárastu počtu strán prispelo hlavne päť úplne nových poviedok, nové ilustrácie, mapa môjho univerza, časová os udalostí aj poviedok, historické pozadie a okolnosti vzniku každej jednej poviedky a výrazne sa rozrástol aj slovník pojmov. Tieto bonusy sa v prvom vydaní nenachádzali.
V neposlednom rade to boli aj opravy a vylepšenia pôvodného textu. Poviedky v tejto reedícii prešli radikálnou úpravou. Pri prvom vydaní, napriek snahe vtedy zainteresovaných, sa v texte, bohužiaľ, vyskytlo množstvo chýb rôzneho druhu, ktoré sme sa teraz snažili s editorkou reedície a jej vydavateľkou v jednej osobe Katkou Čavojovou vychytať. Jemne som sa pohral aj s extrapoláciou vedy a technológií, ktoré používam v mojom svete. Na základe najnovších poznatkov som sa knihu snažil spraviť ešte uveriteľnejšou a hodnovernejšou. Keďže mnohé poviedky boli písane pred vyše dvadsiatimi rokmi, viaceré vedecké a technologické záležitosti boli extrapolované podľa vtedy aktuálnych poznatkov. Vývoj a výskum však napredujú a za tých dvadsať rokov sa toho objavilo a vynašlo relatívne dosť. Takže bolo nevyhnutné trochu danému vývoju prispôsobiť aj môj vesmír. Mojou maximálnou snahou ale bolo, aby tie pôvodné pocity a nálady, ktoré poviedky vyvolávali u čitateľov Fantázie a ktoré robia tie príbehy jedinečnými, ostali v plnej miere zachované.
Predpokladám, že tretie vydanie nechystáš a rozmýšľaš nad niečím dlhším. Kedy sa dočkáme tvojho románu?
Ťažko niečo predvídať. Ja som pôvodne neplánoval ani tú reedíciu, ale okolnosti sa nakoniec zbehli inak, bol o ňu u čitateľov záujem, takže druhé vydanie je na svete. Ani to tretie nemusí byť nakoniec nereálne.
Na román sa ma začali čoraz častejšie pýtať čitatelia už po prvom vydaní zbierky a záujem oň by mali aj vydavatelia. Je pravdou, že dlhší čas mám v hlave zaujímavý nápad na román z univerza Zabudnutého vesmíru, problémom je ale čas. Na jeho napísanie by som ho musel mať nepomerne viac, ako ho mám teraz, nehovoriac o pokoji a sústredení sa. Keďže chodím do práce a mám rodinu, je to komplikované. Musel by som o tento čas ukrátiť rodinu a moje deti. Tie sú ešte pomerne malé a ten čas so mnou by im určite chýbal. Zatiaľ má teda čas s rodinou pre mňa väčší význam ako román, ale neskôr, keď budú deti väčšie, sa tá situácia určite zmení. Ak bude aj potom stále vydavateľský záujem v súhre s ďalšími priaznivými okolnosťami, je vysoko pravdepodobné, že sa do neho pustím. Je to jeden z mojich dlhodobých plánov a raz by som ním chcel potešiť čitateľov a mojich fanúšikov.
Čo momentálne píšeš?
Aktuálne dokončujem hard sci-fi poviedku, ktorá bude súčasťou pripravovanej sci-fi antológie vydavateľstva Hydra. Taktiež pracujem na poviedke z môjho nového cyklu o časových agentoch, respektíve časonautoch. Prvá poviedka Adeptka mala úspech a ľudom sa zapáčila. Vyhrala sci-fi kategóriu Ceny Fantázie a vyhrala aj súťaž Fantasy Award. Pôvodne to mala byť jednorazová záležitosť, ale z viacerých strán zazneli žiadosti o pokračovanie a tak som z tohto univerza napísal pre antológiu Iná nežná, ktorú pripravuje portál scifi.sk, ďalšiu poviedku pod názvom Anjeli revolúcie. Ak by sa mi tých poviedok podarilo zopár napísať, vydavateľstvo Hydra prejavilo o takúto „časovú“ zbierku záujem. Takže mám nad čím premýšľať. Tiež by som opäť po rokoch rád s niekým napísal spoločnú poviedku. Oslovil som veľmi nádejnú autorku Naďu Vojtekovú, ktorá mala výbornú poviedku v zborníku Istrocon 5, tak dúfam, že sa tá spolupráca podarí.
Ďakujeme za rozhovor.
Súvisiace linky
Časopis Jupiter sa vracia so Startovačom
Stretnutia s fantastikou: Tono Stiffel
Ukážku z Antonovej poviedky Virtuál aj s jej ilustráciou