 |
 |
 |
 |
 |
V novej rubrike Rogerovo zamyslenie hovorí Martin Králik o svojej fantastickej púti k vlastnému vydavateľstvu.
V dobe e-bookov a selfpublishingu sa môže zdať, že pozícia vydavateľov kníh slabne, že sú pre autorov menej dôležití až zbytoční. Z toho vyplýva otázka – prečo som si práve teraz vydavateľstvo založil?
Vydavateľstvá existujú zhruba od vzniku tlače. To najstaršie, Cambridge University Press, založili na tejto univerzite v roku 1534, čiže ani nie 80 rokov po tom, ako Guttenberg vynašiel tlač. Úloha vydavateľov bola vždy zhruba rovnaká – dostať text od autora k čitateľom vo forme, ktorá im je blízka. Až do „ebookovej revolúcie” to posledné desaťročia prebiehalo rovnako – autor napísal text, odovzdal ho vydavateľovi, ten z neho pripravil knihu, ktorú doniesol do tlačiarne a odtiaľ kníhkupcovi či distribútorovi. S nástupom elektronických kníh a digitálnej tlače je minimálne posledná časť tohto procesu spochybnená. Načo je autorovi vydavateľ, keď si vie knihu pripraviť a rozšíriť aj sám?
Že to nie je také jednoduché, dokazuje jednoduchý fakt – všetci najlepší a najúspešnejší spisovatelia, od Kinga po Červenáka, vydavateľa majú a často nie jedného. Sú to totiž inteligentní ľudia a chápu, že ak chce spisovateľ napísať očakávanú kvalitu a kvantitu, nemôže sa učiť zalamovať, hľadať a dohodovať spôsoby distribúcie, riešiť reklamu. Ak by to všetko chcel robiť aspoň v priemernej kvalite, dostatočný čas na písanie by mu jednoducho nezostával. Práve vydavateľ je tu na to, aby čitateľ dostal knihu, akú za svoje peniaze očakáva, v zodpovedajúcej forme, aby sa o nej dozvedel a jednoducho ju získal. To všetko platí pre tlačenú aj elektronickú knihu. Z toho plynú peniaze, ktoré majú autorovi aj vydavateľovi priniesť dostatočné pohodlie pre ich prácu.
Teraz trochu o osobných skúsenostiach. Už som viackrát spomínal, ako vznikol prvý slovenský sci-fi časopis. Pripravil som štvorbodový list – plán, ktorého realizácia mala priniesť pozdvihnutie slovenskej fantastiky na „normálnu” úroveň. Pomôcť jej v tom mal sci-fi klub, v ktorom by sa našli ľudia, ktorí by pripravili fanzin, z ktorého by sa stal časopis, ktorý by bol základom pre knižné vydavateľstvo. Prvé tri body úspešne zrealizovala Fantázia, no ja som od začiatku poškuľoval po spôsobe, ako naplniť aj posledný.
Vždy ma totiž fascinovali žánrové vydavateľstvá. Či už americké, na čele s Del Rey, DAW a Tor. No rovnako boli mojím vzorom aj české vydavateľstvá ako Laser, Poutník/KJV a Polaris. Aj preto, že všetky vznikli z fandomu, z klubov, ktoré si začali vydávať fanziny. Mal som pocit, že keď ich môže byť v Čechách asi tucet, na Slovensku by sme aspoň to jedno uživiť mohli. Bohužiaľ, koncom 90. rokov bol ten pocit nesprávny.
To sa ukázalo hneď v prvom vydavateľstve, kde som pracoval. Ekonomický (na tú dobu) gigant EPOS rozbiehal edíciu beletrie, jeho majiteľ bol scifista a chodil nakupovať do Brlohu, kde som vtedy pracoval. Mali sme pocit., že si rozumieme, a tak som dostal vo vydavateľstve stoličku. Dnes musím povedať, že moje predstavy boli na tú dobu poriadne naivné. A teda aj napriek tomu, že som vo vydavateľstve presadil prvý román našej jednotky medzi fantasy spisovateľkami Saši Pavelkovej, prvú zbierku víťaza Ceny Gustáva Reussa Juraja Tomana, preklady Jacka Vancea, Phillipa José Famera a Kima Stanleyho Robinsona a založil časopis Kométa, ktorý vydržal pár rokov, EPOS pri fantastike nezostal. Predávala sa mi z beletrie zďaleka najhoršie a na bestsellerové poľovnícke poviedky strácala niekoľko kôl.
Z EPOS-u som síce odišiel a vrátil sa do Fantázie, no sen v podobe vydávania kníh som nikdy neopustil. Začal som spolupracovať s vydavateľstvom Spolku Slovenských Spisovateľov, kde sme s Milošom Ferkom pripravili prvú antológiu poľskej fantastiky v slovenčine a rozbehli pár ďalších projektov. Bohužiaľ všetky boli opreté o granty, na ktoré sa toto vydavateľstvo spoliehalo. Úspešno-nešťastná bola epizóda spolupráce s poľským časopisom Fahrenheit a ich najväčším vydavateľstvom fantastiky Fabrika slów. Podarilo sa nám do Poľska dostať niekoľko prekladov slovenských kníh, bohužiaľ za podmienok, s ktorými by už dnes nesúhlasili mnohí oveľa menej úspešní autori ako Pavelková, Fabian či (vtedy ešte) Minichová. Česko-slovenská antológia, ktorú som tam niekoľko rokov pripravoval, nakoniec vyšla bez akejkoľvek zmienky o nejakom Králikovi. To ma ale neštvalo viac ako fakt, že za ňu nedostali honoráre mnohí naši najlepší autori.
Z tohto všetkého začínalo byť jasné, že Kali Bagala mal jednoznačnú pravdu, keď nám rozhovore odpovedal, že ak tú sci-fi nezačneme vydávať my, nikto iný to nespraví. Potrebovali sme však texty, ktorých nám v tomto období už začalo do Fantázie chodiť pomenej. Tematicky profilovaná súťaž Poviedka za tisícku nedokázala prilákať najlepších autorov. Pripravili sme preto Raketu, dvojkolový experiment, ktorý ako prvý v našej fantastike kombinoval kvalitu odobrenú porotou s čitateľskou popularitou. V prvých dvoch ročníkoch zvíťazili naši najlepší spisovatelia, čo bolo dostatočnou motiváciou pre ďalších. Ďalšou, už bez mojej účasti, sa stal zborník z Ceny Fantázie a pozícia, ktorú si súťaž na jedinom dôležitom slovenskom knižnom veľtrhu vydobyla.
Stále to však bolo málo. S Fantáziou som sa po mnohých odchodoch redaktorsky definitívne rozišiel po tom, ako sa z nej stal kriedovo-lifestyleový časopis. Nehneval som sa, no nemal som v takom časopise čo iné robiť ako občas písať o seriáloch a o fantastike na nete. Vtedy som mal pocit, že celý môj plán vlastne padol a musím začať odznova. Našťastie tu bola Bea, ktorá už rok predtým mala záujem pripravovať žánrové médium aspoň na úrovni fanzinu. V roku 2006 som sa tak vrátil k svojmu prvému scifi klubu Quasi a médiu, kde som vydal svoje prvé články o sci-fi – fanzinu Istrozin (mám pocit, že úplne prvým článkom bol úvodník zo zimy 1996 o tom, ako bude nasledujúci rok prelomový). Po tom, čo sme vydali prvé číslo, „stará“ Fantázia ako sci-fi časopis zanikla definitívne (nie, nemá to súvis :) ). Ostali sme tak jediným vydávaným SF občasníkom na Slovensku, čo som cítil ako zodpovednosť. Mali sme veľkú podporu aj z Čiech; Františka Vrbenská nám napísala poviedku. Potom už bol len krok k tomu nájsť ľudí a urobiť z fanzinu časopis. A keď od neho odišiel pôvodný vydavateľ, založiť si vlastné vydavateľstvo. Rogerbooks.
Vydal som v ňom zatiaľ dve knihy – Telo a iné kyberhrôzy Zuzany Droppovej a Železonoc a jiné podivnosti Petry Slovákovej, plány sú veľké. Ak by sa z nich podarila aspoň časť, budeme stále dôležitou súčasťou našej SF scény.
Foto: Archív
Rogerovo zamyslenie nabudúce: Zlatá doba slovenskej fantastiky.