 |
Prvá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.
Dnes na tému: Artefakt života a smrti.
Salvir sa okúpal v rieke. Teraz sa triasol sa od bolesti ako plod práve vyvrhnutý z lona matky. Ak toto nebol trest od bohov, tak Ulič už nevedel, čo horšie ich mohlo ešte čakať.
Noci v bóji boli dlhé a dni ešte dlhšie. Len čo zapadlo slnko, z vody a z brehov Mútnavy sa začali ozývať zvuky fauny, škrekľavé a cudzie a také hlasné, že spánok neprichádzal do úvahy. Hlasy z iného sveta, zamýšľal sa kapitán. Oranžová guľa slnka konečne zapadla a on bol za to neskonale vďačný. Ako aj ostatní. Páľava menila ich skrýšu na kotol a oni pomaly vreli vo vnútri.
„Skončím to,“ povedal Bakeg. V ruke zvieral dlhý nôž a oči mu v slabom svetle sviečky divoko blčali. „Nemôžem sa na to pozerať.“
„Na čo sa nemôžeš pozerať?“ ozvala sa Ália a vypľula chumáč slín.
„Čo to nevidíte? Náš brat trpí. Mení sa nám priamo pred očami.“
„Slaboch,“ zavrčala, ale jeho spýtavý pohľad neopätovala. Časť z nej mu dávala za pravdu.
Bojovník sa vypäl do celej svojej úctyhodnej výšky, temenom lysej hlavy pri tom narazil do stropu. Rozoklaným jazykom niekoľko krát nervózne ochutnal vzduch a sťažka sa pohol vpred. Ostrie noža v trojprstej ruke mierilo na kôpku mäsa pri stene.
„Ten neborák je našou jedinou šancou,“ vložil sa do veci Xertex. „Tomu hádam rozumieš, vojak.“
Obor zneistel. Rozumel, samozrejme. Lenže medzi jeho malým rozumom a veľkým srdcom stála hora svalov a informácie sa z miesta na miesto niekedy nedostávali dostatočne rýchlo. Často nedorazili vôbec. Kapitán mu to nemal za zlé.
„Nezaslúži si to,“ zavrčal Bakeg.
„Nikto si to nezaslúži,“ povedala Ália. Hruď sa jej nadúvala, akoby mala problém s dýchaním. Vzduch v bóji oťažel. „Ale len on nám môže dať znamenie. Vďaka jeho daru môžeme zachrániť domov pred skazou. Jeho obeta prinesie ovocie. Vzmuž sa.“
„O akom dare to hovoríš, sestra?“ Bakeg ju chvíľu pozoroval, ale potom zvesil hlavu.
Napätie sa kamsi vytratilo, vysyčalo z drevenej bóje ako horúci vzduch z tlakového hrnca. Kon Ulič sa uvoľnil. Konfliktu sa vyhli o chlp. Nabudúce nebudú mať také šťastie. Niekomu poľavia nervy a celé to skončí katastrofou. Odo dňa, kedy prvý krát zovrel v ruke zbraň v boji za vlasť, vedel, že najťažšou časťou vojny je čakanie. Nie podrezávanie hrdiel, ani pochovávanie padlých druhov. Čakanie. Nekonečné a temné ako stĺpy dymu na obzore.
„Čas na spánok,“ zavelil. „Bakeg, máš prvú hliadku. Počítaj lode. Čísla odovzdáš Álii. Ália, Xertex ťa vystrieda nad ránom.“
Zmorené mrmlanie na znak, že rozumeli. S každým ďalším dňom v drevenej rakve na brehu špinavej rieky klesala ich morálka hlbšie a hlbšie – nepotrvá dlho a narazí na blatisté dno špinavej stoky. Zlyhajú bez šance dokázať svoju oddanosť vlasti.
Zatriasol hlavou, aby zahnal chmúrne myšlienky. Kľakol si k Salvirovi. Brat ležal na boku, chrbtom do miestnosti. Dýchal rýchlo a prerývane. Farebné šupiny habronského bojovníka z neho už celkom zliezli a odhalili hladkú ľudskú kožu doteraz skrytú pod ochranným kúzlom kamufláže. Ako špión skončil. Ale premena pokračovala hlbšie. Kedysi silné telo sa teraz ohýbalo ako zvlhnuté drevo nad ohňom, svaly atrofovali, koža praskala. Lebka, naopak, rástla akoby v snahe urobiť priestor mozgu vo vnútri. Ulič musel súhlasiť s Bakegom – takéto muky neboli fér.
Bol to Salvir, komu vďačili za šancu obrátiť vývoj nekonečného konfliktu v prospech vlasti. Mesiac dozadu ich jeho dar videnia varoval pred hrôzou blížiacou sa z hôr na severe Habronskej ríše. V sne, uprostred noci, videl dlhú karavánu plaziacu sa dolinami medzi skalnatými bralami. Sprevádzala ju po zuby ozbrojená vojenská jednotka. Vo voze okovanom oceľovými plátmi pulzovalo horúce srdce skazy.
Len sen. Ale Kon sa už naučil nebrať Salvirove vízie na ľahkú váhu. Skupina špiónov nastražila uši a prebudila spiace siete kontaktov v hlavnom meste. Ich snaha priniesla ovocie. Pod vrstvou zabehnutej vojenskej mašinérie kolovali zvesti o obrovskom objave. Ich najhoršie nočné mory sa stali skutočnosťou. Nepriateľ, po dekádach neúspešného hľadania, konečne našiel Zelený oheň, bájnu zbraň stratenej civilizácie Kolovraťanov.
A práve na tento dar sa teraz spoliehali. Habronské lode sa plavili Mútnavou, dolu prúdom, do mora, do krvavej vojny s ich vlasťou. Na palube jednej z nich sa podľa informácií povezie Zelený oheň. Ale ktorej?
Kapitán stisol bratovo ochabnuté rameno. Pocítil pri tom ostré bodnutie bolesti. Salvir horel v záchvate vešteckej horúčky. Kúzla v rieke znásobili jeho dar a on trpel následkami.
Prečo si to urobil, bratku?
Keď v zovretí najväčšej horúčavy skočil Salvir do rieky, všetci si mysleli, že sa načisto zbláznil. Mútnava bola plná chemických zlúčenín z vojenských tovární, zvyškov kúziel, ktorými čarodeji kovali habronských bojovníkov. Prísť do kontaktu so špinavou vodou znamenalo zahrávať sa so životom. Vedel to každý Habrončan.
Salvir bol jedným z najlepších špiónov. Vedel, čo robí. Jeho rozhodnutie znamenalo len jedno. Nebolo inej cesty.
Pohladil vrelé čelo. Fascinovane si obzeral Salvirove ruky. Päť prstov. Už si ani nespomínal, aké to je, mať na ruke toľko článkov. Vo svojom predchádzajúcom živote, pred tým, ako vypukla vojna a zovrela celý svet do svojho železného objatia, bol Ulič nadaným hudobníkom. Dotýkať sa strún citary ho dokázalo spraviť šťastným. Teraz, s troma drevenými kolíkmi, čo mu vyrastali z dlane, by z nástroja vylúdil len falošné bľačanie, pred tým, ako by ho celkom polámal. Umenie bolo len jednou z mnohých vecí, o ktoré v tejto prekliatej vojne prišiel.
„Naozaj sa nedalo inak?“ šepol. „Ak sa nám podarí ukradnúť Zelený oheň, bude dobojované. Habron nám bude ležať pri nohách. Nemohol si vydržať, bratku?“
Salvirovo mlčanie plné nemých slov na vyschnutých perách len znásobovalo Uličov strach. Obetoval sa, pretože vedel viac ako oni.
„Prečo Kolovraťania ukryli Zelený oheň na území Habronskej ríše?“
Ulič zdvihol pohľad od pacienta. Cez tenkú škáru v stene prenikalo svetlo mesiaca a osvetľovalo Bakegovu tvár. Vojak civel do noci. Jašterie črty sa v striebornom jase neprirodzene leskli a kapitán mal na krátky moment pocit, že pod šupinami vidí jeho skutočnú podobu.
„V čase, keď Kolovraťania zapálili Oheň,“ riekol, „bol Habron len barbarským územím nikoho.“
„Prečo ho neukryli u nás? Ak by sme Oheň našli my, nemuseli by sme teraz hniť v tejto drevenej konzerve a prizerať sa, ako sa náš brat mení kopu sračiek. Nenávidím to tu. Nenávidím Habron. Zo všetkého najviac nenávidím toto telo, do ktorého som sa nechal dobrovoľne uväzniť.“
Bolo to ako načúvať ozvene vlastných myšlienok. „Čoskoro bude po všetkom, brat môj. Musíme byť trpezliví. Teraz nesmieme začať pochybovať.“
Bakeg nespúšťal zrak z rieky. Ani nie tridsať metrov od ich skrýše krájala vodu prova habronského krížnika. O chvíľu do bóje narazili vlny a nešetrne ju rozhojdali. Salvir mlčal. Znamenie neprichádzalo. Bol ešte vôbec pri zmysloch?
„Už to dlhšie nevydržím,“ povedal obor. „Chcem ísť domov. Čím viac nad tým uvažujem, tým viac som presvedčený, že legendy o stratenej civilizácii sú len kopou nezmyslov. Keby Kolovraťania naozaj skonštruovali najmocnejšiu zbraň, prečo by sa s ňou tak rýchlo pratali z tváre sveta? Pozri na Habron. Netrvalo ani mesiac a už sa so svojim objavom hrnú do boja. My by sme urobili to isté.“
„Čo naznačuješ?“
„Podľa mňa je to trik. Pasca. Zámerne pustili do éteru falošnú správu a teraz čakajú, kedy im skočíme na lep.“
„To by ale znamenalo, že Salvir si svoje vidiny vymyslel.“
Bakeg nemohol prepočuť výstrahu v kapitánovom hlase. „Možno našli spôsob, ako vypustiť falošné vízie. Ich mágovia sú schopní zázrakov. Ja si myslím, že nič také ako Zelený oheň neexistuje, a my tu len strácame čas. A čoskoro stratíme i životy.“
Dávalo to zmysel. No pochybnosti si Kon nemohol dovoliť – nezaprisahal sa predsa urobiť všetko na obranu vlasti? Dôležité rozhodnutia už padli.
Obrátil pozornosť na pacienta a stuhol od prekvapenia. Salvir naňho vytriešťal dokonale ľudské oči. Rozpálené horúčkou vyzerali ako dve vyleštené mramorové gule.
„Je tu,“ zachrčal.
„Kto je tu?“ Hlúpa otázka, ale on sa musel presvedčiť, či vojak neblúzni. Cítil, ako mu po chrbte prechádza ľadová ruka vzrušenia.
„Vidím ho priamo pred sebou.“
„Pozeráš na mňa, brat.“
Muž na podlahe zastonal. S vypätím síl chytil kapitána pod krk. „Kon, ja tu už nie som, ty hlupák. Pozri na mňa – telo sa mi mení na popol. Horím. Vidím veci, ďaleko, hlboko. Hlbšie ako kedykoľvek pred tým. Zelený oheň. Je čoraz bližšie. Páli. Pomôžte mu ho dostať. Už nie je cesty späť.“
Kapitán sa opatrne vymanil zo slabého zovretia a presunul sa na druhú stranu bóje. Ália a Xertex čupeli v tme, pripravení v sekunde plniť jeho rozkazy. Komu majú pomôcť dostať Zelený oheň? To Ulič netušil.
„Vidíš niečo?“
Bakeg žmúril do tmy. „Svetlo.“
Uvoľnil miesto kapitánovi. Jednotka Uličovi visela na perách. On zatiaľ pátral v tme, snažiac sa nájsť zmysel v hre tieňov. Keď konečne prehovoril, pochopili, že čakanie sa skončilo.
„Loď. Priamo pod Hlavným mostom. Dva sťažne, plachty nevidno. Prichádza rýchlo, príliš rýchlo. Ľahký škuner, ale kde je posádka? Tu niečo nesedí.“
„Lúče, kapitán,“ ozval sa Bakeg. „Svietia nimi na vodu. Nedáva to zmysel.“
Naozaj – palubu blížiacej sa lode zahaľoval rubáš tmy, no silné lampy na oboch koncoch mierili na rieku a prečesávali mestské brehy. Lenže toto nebol čln milície. Na to bolo plavidlo príliš veľké.
„Ak čakajú útok,“ šepla Ália, „ako sa dostaneme na palubu? Čln odhalia skôr, ako sa priblížime na desať metrov. Pošlú nás ku dnu pred tým, ako stihneme zložiť prvého z nich.“
Ulič preskočil k Salvirovi a nešetrne ho nadvihol. „Brat, si si istý? Máme len jednu šancu. Nemôžeme sa zmýliť.“
„Koniec je tu,“ ozval sa chrapľavý hlas. Habronskými kúzlami znetvorené telo sa striaslo. „Musíte ísť. Teraz!"
Vnútro bóje sa ponorilo do ticha. Hluk vonku tiež akoby na krátky moment zamrel v očakávaní kapitánových rozkazov.
„Preplávame,“ povedal Ulič. Na znak, že to myslí smrteľne vážne, začal si vyzúvať topánky. Ostatní ho primrznuto pozorovali.
„Kapitán,“ ozval sa Bakeg, „ale to predsa nemôžeme. Voda… je jedovatá.“
„Ja sa nepýtam na tvoj názor, brat,“ povedal Ulič. „Preplávame.“
„Alebo máš strach?“ spýtala sa Ália škeriac sa od ucha k uchu. „Kapitán, obávam sa, že tuto braček nevie plávať. Nemali by sme ho tu radšej nechať? Čo ak sa nám utopí?“
Bakeg zavrčal a dal sa do vyzliekania. Sestra nasledovala jeho príklad. Netrvalo dlho a obaja sa na seba škerili, akoby ich miesto chladnej rieky čakal horúci kúpeľ. Vzrušenie z boja ich zachvátilo ako horúčka. Xertex, až na kožené nohavice celkom nahý, ich flegmaticky pozoroval. „Mali by sme ísť.“
Kon Ulič prikývol. Zovrel nôž a kľakol si k Salvirovi. V lesklých očiach sa zračilo očakávanie. „Koniec sa blíži,“ povedal. „Ten tvoj už prišiel, braček.“ Krátkym švihom vrazil dýku medzi krčné stavce. Smrť prišla okamžite. Salvir neucítil ani bodnutie.
„Otvoriť kryť,“ zavelil. Niekoľko krát prehltol, aby zvlažil vyschnuté hrdlo. „Potichu.“
Bakeg uvoľnil tyč podopierajúcu vyrezaný kus steny a odkryl kruhový otvor. Hladina sa zavlnila a Xertex zmizol v bahnitej vode. Ália ho bez slova nasledovala. Bakeg pozrel k nebu, zamrmlal stručnú modlitbu, a ponoril sa za svojimi druhmi.
Koniec sa blíži, pomyslel si Ulič. Boli Salvirove posledné slová proroctvom? Nevedel. Isté bolo jedno – pred tým, ako vydýchnu naposledy, natrhnú ešte zopár habronských úsmevov.
Mútnava ho objala v chladnom náručí a on klesal hlbšie a hlbšie, až pokiaľ pod nohami neucítil dno. Mocným kopnutím sa dostal na hladinu, nadýchol sa a znova sa ponoril. Plával so zavretými očami, nechával sa unášať prúdom, pomaly postupujúc do stredu rieky. Keď sa znovu vynoril, loď bola už takmer na jeho úrovni. Ostávalo mu ešte niekoľko metrov. Odhodlane vystrelil vpred, pripravený v prípade nebezpečenstva klesnúť na dno ako balvan. Posádku škunera zaujímal najmä kamenistý breh Mútnavy a hradby mesta, takže dráhu plavidla skrížil nepozorovane. A práve včas. Spoza opasku zvesil hák a zaťal ho do vlhkého trupu uháňajúceho lode. Trhlo ním a rúčka mu takmer vykĺzla z ruky. V poslednej chvíli sa mu podarilo zovrieť chladný kov a pritiahnuť sa k lodi.
„Našli našu skrýšu,“ sykol Xertex. Čerstvé diery v brvnách ukazovali, kde na svojej ceste nahor zarýval do dreva lezecké skoby. Lodné lampy mierili dieru v tučnom bruchu bóje a ohmatávali ju bielymi kužeľmi svetla.
„A je po momente prekvapenia.“
Čosi nad ich hlavami sa pohlo. Ália preskočila cez zábradlie a zmizla na palube. Sekundu na to cestou, ktorou prišla, poslala telo habronského námorníka. To prsklo do vody, no Ulič si ešte stihol všimnúť expertne vykrútený krk a úžas na tvári nešťastníka.
„Ani by som nepovedal,“ hlesol Xertex a pokračoval v lezení.
Kapitán mu bol v pätách. Len čo skočili na palubu, ozval sa poplašný zvon. Po troch chabých cinknutiach stíchol, akoby uťal. Hneď na to zhasol predný lampáš. Tma okolo zhustla.
Kon Ulič vytiahol nôž…
…a vrazil ho do krku prvému námorníkovi, ktorý sa náhlil okolo.
Na hlavnej palube prepukol boj. Posádka stratila hlavu. Zdalo sa, že bojuje s tieňmi. Nepriateľ udrel rýchlo a nečakane, od chrbta. Netrvalo dlho a dosky lode sfarbila habronská krv.
„Šlo to celkom ľahko,“ šepol Xertex.
„Bakeg je mŕtvy,“ povedala Ália. Sama utrpela niekoľko zranení, pri čom jedno – dlhý rez na pravom boku – vyzeralo vážne. Špiónka sa musela opierať o sťažeň, aby sa vôbec udržala na nohách. Šupiny okolo zárezu v mäse celkom vybledli a vpíjali sa do kože.
Ulič to cítil tiež. Svaly sa mu triasli a koža na nich sa napínala na prasknutie. Riečne kúzla začínali účinkovať. „Do podpalubia,“ zavelil a pevne zovrel rúčku noža.
Nasledovali ho dolu po rebríkoch, cez úzke koridory a prázdne kajuty. V tme pod nimi sa mihlo svetlo a Ulič sa pustil za ním. Dostali sa do najnižšej časti lode. Vzduch tu bol vlhký a razil všetkými možnými vôňami. Sklad. Na konci stáli masívne oceľové dvere a pred nimi štyria habronskí vojaci. Čiernych pasažierov si obzerali nenávistnými pohľadmi. Do očí sa im vmiešalo pohŕdanie, len čo si uvedomili, s kým majú tú česť.
Ulič poťažkal nôž. Úžasné – jeho ruky mali znovu päť prstov. Zvedavo nimi pohol a na krátky moment si predstavil, aké by to bolo, keby v nich miesto vražednej zbrane držal krk citary.
„Je po všetkom,“ povedal. „Vzdajte sa a my vás hodíme cez palubu živých a zdravých.“
Smiech. A na prekvapenie sa ozval spoza ich chrbtov. Zo zadnej časti skladu vyliezlo pol tucta habronských bojovníkov, po zuby ozbrojených a smädných po ľudskej krvi.
„Po dobrom to asi nepôjde,“ zavrčal Ulič a vrhol sa k oceľovým dverám.
Sila a rýchlosť útoku zastihla strážcov nepripravených. Skôr, než sa stihli spamätať, zosunuli sa do kaluží vlastnej krvi. Znova sa rozpútal boj. Ibaže tento krát bola ľudská jednotka v nevýhode. Bolo ich menej a nemali sa kde skryť. Ália padla ako prvá. Zakrivený meč jej najprv rozšíril ranu na boku, a potom odťal hlavu. Skonala ako človek. Bohovia k nej boli milosrdní.
S nenávisťou klokotajúcou v hrudi prebodol Ulič najbližšieho vojaka, no než stihol z rany vytiahnuť nôž, dlhý meč mu odfaklil obe ruku. Ďalšia úder prišiel zozadu a on sa bezvládne zrútil na zem. V bruchu mu zívala diera veľká ako päsť.
Posledný ostal stáť Xertex. I naňho už začali kúzla účinkovať – šupiny boli takmer preč a hlavu mu pokrývali trsy spotených vlasov. No premena pokračovala ďalej. Hladká ľudská koža zliezala zo svalnatého tela, údy sa naťahovali a naberali neprirodzený tvar. Ich pohľady sa stretli – Xertex v obkľúčení piatich Habrončanov, Kon Ulič na podlahe, bez možnosti brániť sa. Kapitán hľadel na vojaka a ničomu nerozumel.
Posádka sa vrhla na posledného votrelca. Vtom sklad vyplnil záblesk svetla. Farby vybledli a svet stratil tvar. Ostal len piskot v ušiach – prenikol Uličom ako ďalšie bodnutie meča.
A potom bolo po všetkom.
Okolo Xertexa sa váľali zvyšky uškvarených tiel námorníkov. Ibaže on sám už nebol Uličovým bratom. Kúzla rieky nielenže odstránili jeho habronskú podobu, ale začali rozleptávať i tú ľudskú.
„Kto si?“ vydýchol Ulič. Odpoveď bola jasná. Prečítal staré knihy, poznal legendy. Bytosť stojaca pred ním bola Kolovraťanom. Bakeg mal pravdu – mýty boli naozaj len kôpkou nezmyslov. Podľa nich totiž posledný zo stratenej civilizácie skonal pred tisíckami rokov.
Xertex prikývol, akoby mu čítal myšlienky. „Salvir ma odhalil,“ povedal pokojným hlasom. V kĺbovitej ruke ešte stále držal meč, z hlavice sa dymilo. Čierny kameň, pred tým zasadený v jej jadre, bol preč. „Tušil v skupine cudziu prítomnosť. Podozrieval všetkých. Preto vstúpil do rieky. Musel si byť istý.“
„Tak prečo ťa neprezradil?“
„Pretože pochopil, že už je neskoro. Že už niet cesty späť. Naše misie mali rovnaký cieľ – získať Zelený oheň a bezpečne ho priniesť do vašej vlasti. Salvir pochopil, že bezo mňa nemáte šancu na úspech. Preto mlčal.“
Pomôžte mu ho získať. To boli Salvirove slová. Teraz už dávali zmysel.
„Ale prečo?“ spýtal sa Ulič. „Prečo nám pomáhaš? Čo s tým máte spoločné vy?“
Xertex sa usmial. Čoraz menej vyzeral ako človek. „Vaše dva národy medzi sebou bojujú ako malé deti. Zabíjate sa navzájom v snahe získať územie toho druhého. Nikdy to neskončí.“
Pristúpil k dverám a pohladil jej oceľový povrch dlaňami. V medzere medzi dlážkou a hranou vrát zablikalo zelené svetlo.
„Habron konečne našiel skrýšu, kde sme pred vekmi uložili tento… omyl. Priviezli ho domov a naučili sa, ako funguje. Teraz ním chcú zničiť svojho nepriateľa. Lenže tak ako ty, Kon Ulič, ani najlepšie mozgy Habronu nepochopili, s čím majú do činenia.
„Zelený oheň znamená koniec. Ak sa raz rozhorí, neexistuje spôsob, ako ho uhasiť. Strávi všetko, čo mu príde do cesty. Jediný spôsob, ako predísť katastrofe, je uistiť sa, že obe strany hrajú s rovnakými kartami.“
„Nerozumiem.“
„Udržujeme rovnováhu,“ pokračoval Xertex. „Postavili sme čosi, čo nemalo nikdy uzrieť svetlo sveta. Teraz nesieme zodpovednosť. Časť z nej teraz prechádza na vás. Ak budú mať obe ríše schopnosť zničiť sa navzájom, možno vás strach konečne prinúti uzavrieť mier.“
Dvere sa pod jeho dlaňami otvorili a vpustili ho dnu. Kon Ulič osamel. Sily ho opúšťali. Stratil príliš veľa krvi na to, aby ešte vôbec niečo cítil.
Alebo predsa? Azda smútok. Už nikdy si nezahrá na citare.
Konečne sa vracal domov.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.