 |
Amerického autora píšuceho menom TJ Klune našinci poznajú najmä vďaka bestselleru Dom na azúrovom pobreží. Kým touto knihou sa niesol silný antisuperhrdinský motív s istou dávkou humoru, nadsádzky a všetkým, čo k príchodu diabla na zem prináleží, jeho román Pod šeptajícími dveřmi je omnoho komornejší a romantickejší. Aj vážnejší.
Wallace Pierce nie je dobrý človek. Ba priam by sa dalo povedať, že je to pekný hajzel. Pre nikoho a nič nemá pochopenie. Jediné, čo ho na svete zaujíma, je prosperita jeho právnickej firmy. Má moc, vedomosti, úspech a vo svojom svete veľa znamená. Jedného dňa, celkom neočakávane, však o všetko príde. Musí sa vydať na cestu, ktorá vedie iba jedným smerom. Darmo sa bráni, nesúhlasí, protiví a argumentuje, nedokáže s tým nič robiť. A tak sa len v domácom oblečení a žabkách ocitne v zastrčenom mestečku. Jeho prechodným domovom sa stane miestna čajovňa, ktorú prevádzkuje Hugo, Prievozník.
Americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová v 70. rokoch minulého storočia definovala päť fáz smútku alebo päť fáz umierania: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a zmierenie. K tomuto výsledku dospela po náročnom výskume, v ktorom sa venovala umierajúcim ľuďom. Týmto fázam sa z viacerých zorných uhlov, ale najmä z pohľadu Wallacea venuje aj TJ Klune.
Áno, kniha Pod šeptajícími dveřmi je o smrti. Ani nie tak tom, ako sa s ňou vyrovnávajú pozostalí, ale o tom, ako sa s ňou vyrovnávajú samotní zosnulí. Wallace sa s ňou rozhodne nevie vyrovnať. Všetky dôkazy sú síce jasné a nepopierateľné, ale také niečo sa predsa nemôže stať, nie jemu. Lenže ľudia sa vplyvom okolností menia a ich postoje s nimi. Autor s citlivosťou jemu vlastnou postupne sprevádza svojho hrdinu všetkými spomenutými štádiami. A nie len to. Necháva ho rásť, vyvíjať sa. Tragickosť či skôr absurdnosť celého princípu spočíva v tom, že Wallace sa začne ľudsky vyvíjať až potom, keď sa nič nedá vrátiť späť, napraviť, zmeniť. Len on a jeho vzťah k ostatným. No predsa… možno sa dá napraviť aspoň niečo.
Svojím vyznením a hlavnou dejovou líniou kniha veľmi pripomína Dickensov príbeh Vianočná koleda. Aj Wallace má sprievodcov, ktorí s ním putujú od zastavenia k zastaveniu a odhaľujú mu nezmyselnosť, nemorálnosť či skutočné pozadie jeho predchádzajúcich činov. Wallaceovi sprievodcovia sú však nadovšetko láskaví. Smrtka Mej i Prievozník Hugo nesúdia nikoho, oni len pomáhajú pochopiť, čo sa deje. Rozhodnutie, čo sa stane ďalej, už ostáva na človeku samotnom.
Prvá polovica knihy, v ktorej sa Wallace prebojúva svojím nudným životom a neskôr štádiom šoku a odmietania, je rozvláčnejšia. Text sa nečíta zle, na to je Klune príliš skúseným autorom, aby čitateľa uspával svojím štýlom či filozofickými úvahami. Predsa len by sa však žiadalo túto časť trocha zrýchliť, lebo menej trpezlivého čitateľa môže pomalé tempo odradiť. A to by bola škoda. Keď Wallace konečne pochopí, že väčšinu z toho, čo mohol doteraz, už nemôže, a musí sa začať prispôsobovať danej situácii, karta sa obráti. Je z neho väzeň, nedobrovoľný, ale predsa len si môže vybrať medzi niekoľkými možnosťami. Buď pôjde dopredu, do neznáma, alebo utečie a stratí samého seba. Nečudo, že Wallace sa po dramatických udalostiach rozhodne radšej zostať – zatiaľ. Navyše, približne v polovici knihy vstupujú na javisko ďalšie postavy, ktoré podstatným spôsobom rozvíria dej.
A tak sa príbeh rozvíja spolu s hlavným hrdinom. V komornom prostredí čajovne čitateľ postupne odhaľuje navzájom prepojené osudy jeho obyvateľov. Okrem Mej a Huga sa zoznámime s dedkom Nelsonom a psom Apollónom. Ich celodennou náplňou je príprava čaju, pečenie zákuskov a obsluhovanie hostí, i keď Nelson je skôr kibic než pracovník, a Apollón skôr maskot. V tomto pokojnom ovzduší má Wallace prvý raz od rozvodu príležitosť zakúsiť spolunáležitosť, pochopenie, priateľstvo. Cíti, že jeho spoločníkom na ňom záleží a jemu začne záležať na nich. Pre otrlého bezcitného právnika je toto poznanie prekvapením. Avšak nezostane len pri ňom, lebo autor neváha pri prerode svojho hrdinu zájsť oveľa ďalej. Príprava čaju a pečenie koláčov je síce svojím spôsobom reálny život, ale iným spôsobom len zásterkou toho, čo sa v skutočnosti v čajovni odohráva. Sled nasledujúcich udalostí pomôžu Wallacovi odhaliť v sebe schopnosti, o ktorých dosiaľ ani netušil: schopnosť priznať si chybu, zastať sa niekoho iného nie za odmenu, ale preto, lebo je to správne, obetovať sa. Ba možno aj ľúbiť. Podobnú cestu prežíva spolu s postavami aj čitateľ. Spočiatku odťažitý a mierne pobavený sa necháva pomaly vťahovať do deja, pohlcovať emóciami, až sa sám stáva jedným z obyvateľov čajovne a tí ostatní sú mu rodinou.
Pod šeptajícími dveřmi je veľmi osobná kniha, čo autor v záverečnom poďakovaní otvorene priznáva. Preto nie je bez chybičiek. Čitateľa zamrzí spomenutá dynamika textu. Okrem spomenutého pomalého rozjazdu autor uzavrel knihu akousi katarziou, zhrnutím a vysvetlením udalostí nasledujúcich po vyvrcholení príbehu. Táto časť nie je pre knihu samotnú až taká nutná a pôsobí skôr ako náčrt druhého dielu. Autor však považoval za potrebné knihu uzavrieť týmto spôsobom – ani nie tak kvôli čitateľovi, ako kvôli sebe samému. Zaujímavé je aj vykreslenie hlavných postáv so všetkými ich radosťami, trápeniami aj minulosťou. Klune sa so svojou sexuálnou orientáciou netají a čitateľovi, ktorý už má za sebou jeho Dům v blankytně modrém moři, bude jasné, že ani v tejto knihe sa romantická línia nebude uberať tradičným smerom. Tu však autor zaexperimentoval ešte viac: Ani jedna z mužských postáv v knihe nie je heterosexuálna (okrem deduška Nelsona, o ktorého sexualite sa tu síce nehovorí, ale vzhľadom na to, že má vnuka, je dôvod predpokladať, že prežil prinajmenšom jeden heterosexuálny vzťah). Nelson a Hugo sú černosi, Hugo má k tomu hendikep – aspoň on tak svoju schopnosť občas vníma, najmä keď ho zloží panický atak. Mej je Aziatka. Korektnosti tu teda bolo učinené viac než zadosť. Ťažko povedať, prečo si autor vybral práve takýto súbor postáv. Podstatné je, že nič zo spomenutého nijako nevytŕča nad samotným príbehom, len ho jemne dokresľuje. Možno chcel autor nastaviť zrkadlo príbehom, v ktorých sú heterosexuálne postavy všetky. Možno ale chce poukázať na to, že na sexuálnej orientácii či farbe pleti nezáleží, pretože to nie ony definujú človeka. Ale že ho definujú jeho činy, myšlienky, schopnosť empatie, ochota pomôcť iným v núdzi a ďalšie vlastnosti, ktoré by sme mohli zhrnúť jedným slovom: „ľudskosť“.
Pod šeptajícími dveřmi je príbeh o smrti, takže aj čitateľ sám si bude musieť prejsť štádiami smútku. Prinajmenšom ten, kto má aspoň kúsok srdca. Či ten, kto už o niekoho nenávratne prišiel alebo sa aspoň má o koho báť. Autor knihy ale prevedie čitateľa týmito štádiami láskavo, s porozumením, nadhľadom a štipkou humoru. A tak na konci neostáva trpká pachuť, ale pohladenie na duši, množstvo tém na zamyslenie a možno aj nádej.
Hodnotenie: 90 %
Pod šeptajícími dveřmi (orig. Under The Whispering
Door)
Žáner: urban fantasy
Autor: TJ Klune
Vydavateľstvo: Fantom Print
Rok vydania: 2022
Jazyk: český
Preklad: Kateřina Niklová
Počet strán: 384
Väzba: brožovaná
ISBN:9788075941251
Súvisiaci link
Recenzia – TJ Klune: Dům v blankytně modrém moři
Recenzentka Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už tri desaťročia. Publikovala 13 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej predposlednou knihou v slovenčine je zbierka scifi a urban fantasy poviedok Medzi nami a zatiaľ poslednou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá je dostupná aj ako audiokniha. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.