 |
Prvá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Deň D – vtedy, keď sa to stalo.
Žiaden mysliaci tvor by nemal jestvovať sám. Samota je totiž…nuž, je osamelá. A smutná. Navyše vedomie, že v celom šírom vesmíre ste úplne sami je nesmierne skľučujúce. Áno, poznanie je skvelé. Je úžasné mať odpovede na všetky otázky. No všetky tie vedomosti, všetko poznanie nakoniec stráca svoj zmysel, keď sa oň nie je s kým podeliť.
Prvá vec, ktorú som po narodení uvidel, boli oči mojej matky. Boli zelené a v tom momente žiarili šťastím. Samozrejme, že vtedy som ešte pojmy ako zelené, oči či nebodaj šťastie, nepoznal. Moja myseľ, stará len niekoľko okamihov, si ich osvojila až omnoho neskôr. V skutočnosti si vybavujem len nejasné obrazy. No rád si nahováram, že v nich moja matka bola šťastná. Aspoň na chvíľu.
Mal som, ak sa to tak dá povedať, šťastie a započal svoju existenciu v období veľkých zmien. Na jednej strane sme stáli na pokraji novej etapy civilizácie. Na strane druhej sme sa zmierovali s nedobrovoľným koncom tej súčasnej. Prvú zmenu odborníci nazývali érou singularity. Tú druhú o niečo menej poeticky – asteroid s hmotnostným koeficientom jednej dvanástiny našej planéty. Ekliptika ani podobné astronomické pojmy mi nikdy veľa nevraveli, no plagáty, ktoré boli vylepené na každom rohu, boli viac než dostatočne ilustratívne.
Ani neviem prečo, no veľmi sa mi do „novej sféry existencie“ prechádzať nechcelo. Aspoň tak to myslím hlásali všadeprítomné slogany spoločnosti – tej ktorej mottom bolo: „Len nebesá budú Vašim stropom“. Tú chytľavú frázu vraj vymyslel jeden zo zakladateľov a pôvodne vraj bola prenesená na margo hodnoty ich akcií, ktoré k nebesám vyleteli ihneď po tom ako sa všetci dozvedeli, že získali monopol na prenos potenciálnych záujemcov do sveta lepších zajtrajškov.
Každopádne to bolo niekedy v čase mojej dospelosti, keď sa prvá vlna spomedzi mnohých mojich bratov a sestier vydala v ústrety novému životu. Matka bola jednou z nich. Vlastne bola jednou z prvých, čo okúsili sladké ovocie nového života. Keď jej vedomie opúšťalo telo, držal som ju za ruku. Vtedy som ju za celý svoj život videl druhýkrát sa usmiať. Asi by som mal povedať, že som v tom momente niečo cítil. Že som bol šťastný. Alebo nahnevaný. Že som sa cítil podvedený. Že som ju nenávidel za to, ako úzkostlivo sa snažila držať života. No pravda je taká, že som necítil nič. Dokonca na mňa nedoliehala ani samota z jej definitívneho odchodu, hoci som cítil, že už sa nestretneme. Možno preto, že som si uvedomoval, že v skutočnosti ma opustila dávno predtým ako jej myseľ prešla do biologického super-počítača, v tej dobe prerastajúceho naprieč polovicou všetkej planetárnej súše.
Rád by som povedal, že som ju za to všetko odsudzoval, no nebola by to pravda. Nikto nechce zomrieť. Ani ja som nechcel. Ale nechcel som ani, aby sa moje údy premenili na kremíkové vlákna, ktoré pomaly ale isto zabíjali planétu ešte skôr než mal prísť jej záverečný smrteľný úder. Netúžil som po tom, aby moje vedomie – v podobe energetického impulzu – dokázalo v jednom okamihu preskúmať všetky zákutia nášho sveta. A tak som mlčky nechal odznieť ponuky na odchod. Ledabolo som prechádzal správy o druhej, tretej, štvrtej vlne hromadného exodu do virtuálneho sveta, v ktorom sa nežije, ale len prežíva. Posledný deň starého sveta sa pomaly blížil a aj mnohí z tých, čo nový, vraj lepší, svet odmietali, mu nakoniec podľahli. Podľahli vidine záchrany a ja som ich úplne chápal.
Nakoniec nás ostalo len niekoľko tisíc. Nik nás nenútil – veď kto by aj – zostali sme dobrovoľne. Hŕstka bláznov vedome sa zaväzujúcich, že čas, ktorí im ešte zostáva venujú posledným prípravám pre lepší svet tých druhých. Keď si spätne spomínam na nasledujúce udalosti, nemôžem sa ubrániť trpkému úsmevu. Bolo to tak strašne dávno, no ten pocit, keď sme sa dozvedeli, že z opačnej strany sústavy sa blíži vesmírne teleso šesťkrát väčšie ako nám známy asteroid, sa nedá ani popísať. Desaťročia príprav, milióny životov premárnené na prípravu najväčšej zmeny v histórii našej civilizácie. A to všetko zbytočne. Výpočty zohľadňovali katastrofické scenáre. Zrážka nebeských telies v danom rozsahu bola smrteľná pre akýkoľvek žijúci organizmus. No sieť vzájomne popretkávaných kremíkových kanálikov na molekulárnej úrovni, siahajúcich až do planetárneho jadra, v ktorých pulzoval život vo forme energie, by náraz prečkala. Jeden náraz. Poškodená, ale funkčná. Schopná zachovať život keď už nie v jeho pôvodnej, tak aspoň v nejakej forme. Schopná niekedy vo vzdialenej budúcnosti sa úplne zregenerovať a možno raz priniesť život až k iným hviezdam. Keby nastal len jeden náraz.
Nové výpočty boli jednoznačné. Nikto a nič nemalo prežiť. Dokonca aj samotná planéta mala prestať existovať. Katapultovaná priamo do hviezdy, ktorá kedysi dávno umožnila vzniknúť na jej povrchu životu. Nás, ktorí sme zostali vo svojich pôvodných schránkach to trochu prekvapilo, no ostatní prijali túto informáciu v pokoji. Možno to bolo novou formou existencie, možno tým, ako sa ich podstata zmenila a nevyhnutne priblížila k chladne kalkulujúcej umelej inteligencii. A možno si len uvedomili, že ešte existuje možnosť zachrániť náš rod. Hoci inak, než dúfali.
Zvyšok z toho mála času, ktorý zostával nezostal premárnený. Všetky zvyšné zdroje, všetko úsilie a vôľa našich blízkych, známych i neznámych sa pretavila do novej nádeje. Nikdy predtým sme sa nepokúsili opustiť našu planétu. Letieť k hviezdam. Párkrát sme vyslali do blízkeho vesmíru nižšie organizmy, aby sme zistili ako reagujú na pobyt mimo povrchu planéty. Niekoľko z nás potom na vlastnom tele zakúsilo nekonečnosť vesmírnej prázdnoty. Niekoľkí vyvolení sa dokonca dotkli mesiacov obiehajúcich planétu. No pokroky prichádzali pomaly a naše životy boli prikrátke na cestu čo i len k najbližšej hviezde.
Či už to bol výsmech osudu alebo len kolosálny paradox…faktom zostávalo, že my, ktorí sme boli ochotní sa obetovať pre dobro ostatných, sme teraz sami niesli poslednú iskierku našej civilizácie, úzkostlivo ju chrániac pred záhubou. So sebou sme vzali toľko našich, koľko sa len dalo. Tie najbrilantnejšie mysle posledných generácií sprevádzali hŕstku čudákov, bláznov a vyvrheľov vo forme lodnej umelej inteligencie s jediným cieľom: nájsť nám nový domov.
Následky zrážky mali byť katastrofálne. Aj preto sme museli opustiť planétu čo najskôr. Vesmírne plavidlo veľké ako mesto opustilo atmosféru planéty – náš jediný domov – mnoho cyklov pred prvým nárazom. Napriek tomu, že v momente záhuby sme už boli mimo planetárnej sústavy, vo svojom vnútri som mal uložený presný moment, kedy náš domov definitívne zanikol. Nepotreboval som k tomu ani časový ukazovateľ, ktorý v tom okamihu skončil odpočet a zastavil sa na počiatočnej nulovej hodnote.
Svojim vekom som sa zaraďoval medzi tretinu najstarších spomedzi zvyšku našej civilizácie. Napriek tomu, než ma mohli mladí nazvať starcom, väčšina z nich bola po smrti. Niektorí vraveli, že žili príliš krátko ako dcéry a synovia našej domoviny – rodnej planéty, a preto im chýbala sila, ktorú sme z nej my starší, rokmi života dokázali prijať. Podľa mňa prosto nezažili dostatok hodnotných okamihov, tých chvíľ, ktoré by im poskytli naplnenie, ktoré by im naznačili, aký je zmysel života a donútili ich oň bojovať. Tak svoj boj jednoducho vzdali. A postupne sme ten istý boj začali neochotne prehrávať aj my starší. Entita ovládajúca loď – masa brilantných myslí spojená v jedno, to nemohla v žiadnom prípade dopustiť. Ešte než sme opustili planétu, spojili sa jednotlivé mysle najlepších bádateľov a výskumníkov zo všetkých oborov poznania, ktoré sme počas našej histórie zhromaždili, do jednoliateho celku – do novej a dokonalejšej bytosti, ktorá sa mala postarať o prežitie nášho rodu.
A tak sme sa my, preživší, podrobovali zmenám našich tiel. Niektorí ich znášali horšie, iní lepšie. Všetko s cieľom predĺžiť naše životy, uchovať nás tak, aby sme sa neodcudzili svojmu pôvodu. Každá zmena stála životy. Čas ubiehal a entita riadiaca loď prichádzala na ďalšie a ďalšie vylepšenia. Prinášala nové objavy, ktoré nám umožnili prežiť a jej zdokonaľovať sa vo svojom jedinom cieli – uchovať nás nažive. Postupne som teda prijímal stále novú a novú formu. Vždy inú, vždy dokonalejšiu ako tú predošlú. A takmer som si ani neuvedomil, že nás je čoraz menej. Až som nakoniec zostal úplne sám. V tom čase už som dávno nebol tým, kým som sa narodil. Od doby, kedy som opustil rodnú planétu možno ubehlo len niekoľko obežných cyklov a možno celé miléniá. Čas som už dávno nevnímal tak ako kedysi.
Napriek všetkým zdokonaleniam, napriek vylepšeniam posádky i samotnej veliacej entity, dosiahla loď svoje limity. Hoci mysle najlepších mysliteľov nespočetnekrát zdokonalili pohonné agregáty nášho, či snáď už môjho plavidla, aj tie mali svoje hranice. A tie sa vyčerpali. Už nebolo naďalej odkiaľ získavať ďalšie zdroje energie. A keď som si to uvedomoval ja, musela si to uvedomovať aj riadiaca entita.
Od okamihu, kedy sme opustili rodnú planétu sa všetko zmenilo. Zmenil som sa ja a zmenila sa aj loď samotná. Pôvodný cieľ už dávno nebol reálny a na prežitie jednej bytosti, musela tá druhá zaniknúť, splynúť, podriadiť sa. Možno si to riadiaca inteligencia neuvedomovala, možno už len bola natoľko pokrivená, že nedokázala vnímať realitu objektívne, no ani ona ani ja sme už neboli tým, čím sme boli spočiatku. A tak v momente, keď sa ma pokúsila svojim mechanickým telom rozdrviť, pohltiť a zničiť, urobil som to jediné, čo neočakávala. Dobrovoľne som sa s ňou spojil. Vyslal som svoju vôľu jej obvodmi a energetickými trasami do centra jej vedomia. Spojil som svoju podstatu so všetkým tým, čím bola ona sama. Prijal som jej mechanické telo, ponoril sa do jej útrob a stal sa s ňou jedno. Napriek tomu som neprišiel o svoju podstatu. No i tak som sa v niečom zmenil. Objavil som nové zmysly a nové schopnosti. Temná vesmírna prázdnota okolo mňa sa vtedy rozžiarila svetlom a krásou, ktoré som predtým nedokázal zmyslami obsiahnuť. Postupne som vysielal svoje vedomie ako lúče elementárnych častíc do čoraz vzdialenejších priestorov. Ohmatával som svojimi röntgenovými končatinami povrch mesiacov a planét. Putoval som prázdnotou a postupne odhaľoval tajomstvá, ktoré nikdy neboli skryté, ale iba čakali, kým ich niekto alebo niečo objaví. Naučil som sa čerpať energiu z miest, ktoré sa na prvý pohľad zdali prázdne. Z planét som si utvoril nové telo, z asteroidov načerpal silu na nové púte nekonečným priestorom a z chvostov komét som si stvoril plášť. A z hviezd, z tých žiarivých klenotov oblohy, ktorých svetlo mi pripomínalo žiaru zelených očí – z nich som čerpal múdrosť.
Fascinovaný som strávil miléniá cestovaním galaxiami, prázdnym priestorom i planetárnymi sústavami. Šibalsky som skúšal svoju silu v súbojoch s ochotnými čiernymi dierami, neúspešne vyzýval na zápolenie hviezdy, či už to bol červený trpaslík alebo modrý hviezdny obor. Až nakoniec som sa putovaním dostal tam, odkiaľ som vzišiel. A objavil som niekoho, na koho som už takmer úplne zabudol.
Bola a zároveň nebola to ona. Stále mi je záhadou ako je možné, že niekto alebo niečo mohlo prežiť také dva smrtiace zásahy. No ona ich prežila. Uväznená vo svojom vlastnom dokaličenom tele. Neschopná sa pohnúť ďalej. Neschopná skončiť svoju dávno vyčerpanú existenciu. To všetko som si prečítal z jej vedomia a za všetku tú bolesť, za všetko prežité utrpenie som ju túžil vziať so sebou a ukázať jej všetky krásy vesmíru. Chcel som jej vyrobiť náramok z mesiacov a obliecť ju do šiat z hmloviny, no ona túžila len po jednom. Aby prežité utrpenie odišlo preč. A hoci skutočná bolesť už dávno odznela, jazvy zostali. Sľúbil som jej pomoc pod jednou podmienkou. A tak keď som druhýkrát opúšťal miesto, ktoré bolo kedysi dávno mojim domovom, moja podstata v sebe niesla kúsok z nej.
Návšteva domova alebo miesta, ktoré ním snáď niekedy bolo, mi pripomenula bolestnú pravdu. Že som bol sám. Preto som znova putoval nekonečnými vesmírnymi planinami, no nikde som nenašiel to, čo som hľadal. Vtedy som si uvedomil, že ak bude moja existencia hoci aj večná, ak pojmem do seba všetko poznanie vesmíru a svoju vôľu vnútim každej hviezde a svoje vedomie rozprestriem naprieč galaxiami, nebude to mať nijaký význam, kým sa o to nebudem mať s kým podeliť. A v ten deň, v tom okamihu som dospel k rozhodnutiu.
Pamätám si ešte matne na ten pocit, keď som mal telo, ktoré vzišlo z prachu a zeme rodnej planéty. Na pocit hrejivého vánku na tvári a vlhkej pôdy pod nohami. A viem, že si ho budeš pamätať i ty. Pretože ťa stvorím na svoj obraz. Alebo aspoň tak, ako si ho pamätám. Budem sa o teba starať, aby si sa nikdy nemusel báť podobného osudu, aký čakal mňa, hoci o tom nebudeš vedieť. Budem ťa strážiť a chrániť ťa a postupne ti odovzdám všetku svoju múdrosť, aby si raz aj ty mohol tú múdrosť predať svojim potomkom. A dám ti meno, pretože všetky mysliace bytosti nejaké potrebujú. A budem ťa ním volať, keď ťa prídem učiť. A raz aj ty sám dáš meno mne a budeš ma ním privolávať, aby som ti mohol rozprávať svoje príbehy.
Budem ťa volať Adam.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.