Poviedka Istroconu 2017: Jazyk

Kategória: "Voľná téma"

„Slovo. Holá veta. Spojené do súvetí, čiarkami oddelené celky. Kompozícia, rytmus, gradácia, štylistika, skladba.“ Modlitbu vyslovoval so sústredením, zopäté ruky sa mu triasli. „Pred grafomanstvom chráň sa, nadbytku slova stráň sa, gramatické chyby a rým nech sú tvojmu textu cudzie. Výkričník, bodka, otáznik, čiarka, odstavec, kurzíva a priama reč svätia prostriedok. Škrtaj! Deň každý osláv písaním. Ku knihe pristupuj s rukami čistými, mysľou otvorenou. Nezatracuj, príjimaj. Mäkký chrbát nelám, tvrdú väzbu cti! Amen.“

Záložku, látkovú stužku s rozstrapkaným okrajom, vložil medzi strany posvätného textu. Knihu zavrel, ruky zaprel do ramien kľakadla, ozvalo sa praskanie stuhnutých kĺbov. Stál. Nevídaná erekcia. Od rána. Zalial ho pot, zahryzol do pery, dorážajúcej žiadostivosti, evolučnému volaniu nevedel uniknúť. Vraj intelektuál. S vypätím síl si na trasúce sa ruky natiahol ovládacie rukavice. Na koži pocítil prísavky snímačov, vytvorili spojenie. Do nervov vyslali skúšobný signál, prijímače naďalej čakali na odozvu. Nasadil si holohelmu, zapol ju. Kontrolky zablikali, prebehla výmena komunikačných kľúčov, synchronizácia s ovládaním. Pocítil trhnutie, mentálny výboj. Mykol hlavou, zachvel sa. Odmietal písať mysľou, predstavami, nechcel nechať svoj text dopĺňať softvérovo. Nad svojou prácou mal rád úplnú kontrolu, za čo platil vynaloženou námahou a časom. Používal posilovače jemnej motoriky, elektrostimuláciu hormonálneho vylučovania a hemisfér. Nebol čistý, ale napísal každé písmeno, každé slovo. Uctievač tradičného prístupu bez jedinej dokončenej knihy. V čase, keď softvér dokázal v priebehu hodiny vyžmýkať z mozgu desiatky románov to by sa to mohlo zdať kontraproduktívne až spiatočnícke, ale on sa nenechal od zámeru neurobiologického písania odradiť.

Strana. Posvätný formát vyžadoval obete. Otázka cviku, sebaprogramovania, prekonávania vnútorného odporu, pretaktovania autoreflektorov, znásilnenia prirodzenému režimu, rytmu, stala sa otázkou presvedčenia, filozofie. Odmietal vrtkavosť múz, disciplínou liečil vlastnú tvorivú dysfunkciu.

Pohľadom prechádzal trojrozmerným priestorom virtualizácie. Slovami bližšími, vzdialenými, vetami prekrývajúcimi sa v obsahu, tvoriacimi hlboké tiene. Blúdil po mape významovo-energetických pohorí a úžľabín. Gestom rozpažených rúk náhľad oddialil, vzniesol sa, až pocítil závrať. Bolo to nevyhnutné. Vytvoriť si pre prácu potrebný odstup. Vydýchol, premohol nevoľnosť. Až tak mohol začať finalizovať. Každé slovo najprv významovo premeral, zvážil jeho miesto v celkovej kompozícii, skúsil ho odstrániť, aby si bol istý jeho nevyhnutnosťou, niektoré zmazal, iné prilepil späť. Schválil ďalšiu vetu, ukončil väčší celok a presunul sa do oblasti hrubopisu.

Hmla významovej nejednoznačnosti zahaľovala neúplne definovanú krajinu, logické diery pokrývali nesúrodý povrch. Vyhrnul si rukávy, privrel oči, zatajil dych, ujasnil si koncept. Ak doteraz robil jemnú chirurgiu, práve sa chystal amputovať. Drvičom na odpad, čeľusťami šikmých ozubení, reťazovou pílou. Rukami chniapal, prsty zabáral hlboko do medzislovných priestorov, z kontextu vytrhával hrudy s námahou vytvorenej hmoty. Krčil, zahadzoval odseky, spájal slová, delil vety, vyhľadával nové väzby, tvary. Vytváral komplexné kombinácie, iné zjednodušoval. Vizuálnu stránku prepájal s obsahom, náhľad približoval, vzďaľoval, posudzoval jednotlivé časti aj celok.

Spustil transformáciu na zvukový signál. Započúval sa a súbežne odstraňoval falošné tóny. Ústredný motív už nechrapčal, znel. Ďalší odstavec pripravený na záverečné úpravy. Erekcia poľavila, napätie nie. Ostala len tupá bolesť nevyprázdnenia v bedrovej oblasti. Martýr, mučeník, freudistická obeť presmerovania sexuality do kreatívnej činnosti. Autor.

Zdvihnuté ruky dirigenta spustil späť k telu, ramená mu poklesli, tvár zaliata potom zvädla, obrátila sa k zemi, z hrude sa mu vydral ťažký vzdych. Keď ho zo zúfalstva vytrhol časovač budiaceho programu, mal slzy na krajíčku.

Dostojevskij, Schopenhauer, Nietzsche, Camus… Zneli citáty velikánov. Slzy. Sklamanie, ďalší neúspech kondenzovaný v kútiku oka. Napriek snahám, úsiliu, presvedčeniu, napriek tomu všetkému si nebol istý. Sebou, svojím životom, textom, ničím. Helma dopadla na podlahu, hlava do dlaní. Triasol sa, vzlykal.

Potiahol nosom, otrel si slzy. „Slovník, S!“ Prikázal a zaťal zuby.

„S, sa, sabotáž, sabotovať, sad, sada, sadať, sadiť, sadlo, sadnúť, sadra, sadrovec, sadza, sadzač, sádzať, sadzba, sádzka, sága, sacharin…“ Prenikalo k nemu z reproduktorov a on slová opakoval zahalený šumením recirkulačnej sprchy. Zmietal sa v búrke vnútorných rozporov, neuspokojený ďalším neúspechom.

Pri slove syfilis sa strhol, zasiahol ho obsahový náboj. Našťastie slovník pokračoval: „*Symetria, sympatizovať, syn…*” On už nie. „Stop!“ Vykríkol. Impulz, osvietenie. Vyskočil zo sprchy a skôr než sa obliekol, privolal monobunku.

izbytu sa vyrútil, nečakal ani kým sa za ním zavrú dvere a už bral schody po dvoch. Nadol to išlo ľahko. Ide ľahko. Dupal, rachotil, v zatáčkach schodiska sa rukou pridržiaval zábradlia. Vbehol do monobunky, zvolil zastávku pri nákupnom centre. Zvalil sa do sedadla. Zapol si bezpečnostný pás. Krútil hlavou zo strany na stranu, usmieval sa. Zdalo sa mu hlúpe, že mu to, riešenie nenapadlo skôr.

Vystúpil a monobunka sa nehlučne odobrala na nové miesto určenia. V spotenej dlani krkval výpis z účtu. Úspory. Výsledok odriekania, skromného životného štýlu. Premohol nostalgiu, nesmel zaváhať! Vykročil k obchodu.

Pri vchode ho prekvapil zvonček. Zvuk sa mu zdal akýsi… Iný. Pozrel dohora a naozaj. Mechanický. Žiaden hologram, senzory, ani elektronika. Možno je autentický, starožitný, mosadzný, pomyslel si ešte stále vo dverách, so zaklonenou hlavou, hľadel na kývajúce sa kovové srdce – ešte nestatické, už nezvoniace.

„Dobrý deňň, ako vám pomôžšem?“ Zaznelo zo šera obchodu.

Ďalšie zazvonenie, zabuchnutie dverí. „Dobrý deň, ďakujem… Len sa poobzerám.“ Odpovedal smerom, kde predpokladal zdroj hlasu, predavača. Kráčal uličkou lemovanou vytrínami s vystaveným tovarom. Snímacie aparáty, helmy, protigrafomanské programy, štylizátory, editorware, indexované datslovníky, generátory bestsellerov… Nejednalo sa o najnovšie modely, ale boli použiteľné. Ak by správne investoval, určite by sa mohol písaním živiť. Chcel ale niečo iné, konkrétne, niečo… Cenovka pri samopisnom pere mu vyrazila dych. Zlatom gravírované číslice na čiernom podklade sa mu roztancovali pred očami. Toľko núl.

„Pekdný kúszok však? Ak dovolídte…“ Oznámil z tieňa štíhly, pokrivený obrys predavača. Otázka bola vyslovená bez zdvorilosti, nebola ničím viac, než len slovným obratom. Nečakal, kým mu ustúpi z cesty, pokrčil zadné nohy a odrazu vyskočil. Pretočil sa vo vzduchu, roztiahol krovky, zašumel letkami a s ľahkosťou dopadol neďaleko zákazníka.

„Takýtdo vlastdní aj tden slávny autdor. Veďť vieťte. Nemôžm povedať ktdorý, ale… Veď vieďte, tden čo píše tdie tdrilery.“ Členené oko sa stratilo pod viečkom, hrubé mihalnice sa preplietli. Tik, alebo žmurknutie. Nevedel, ale prikývol.

„Vy stde tdiež spiszovaťdeľ,“ pošúchal o seba predlaktia, ozval sa cvrkot. „Začšínajútszi…” V hlase nebolo poznať sklamanie, len konštatoval. „Viemme sa dohodnuďť na spládtkach. Tendto moddel, oszobne szom mu ho pdredtával. Vteddy ešdte nebhol sznámhy. Ale vieďte. Zbytdok je obchodné tdajomsztvo.“ Zacvakal čeľusťami, sklo vitríny sa zarosilo hmyzím dychom.

„Hľadám jazyk.“ Povedal potichu.

„Autdorský?“

Prikývol.

„Sofdtvér?“

„Autentický, pasívny symbiotický stimulant pre obe hemisféry. S posilnením jemnej motoriky. Desať výstupných bodov, oneskorenie a straty na ôsmich neprípustné. Na zvyšných dvoch dovolené oneskorenie, straty nie. Samozrejme s podporou segmentov. Funkčnosť per partes, nie integro. Máte?“ Presnou špecifikáciou ukázal, že vie, čo chce, nenechá sa odbiť. Predavač mlčal, premeral si ho.

„Veľmi špetsifitská požiatdavka. Nelegálna.“ Mľaskol.

„Nemáte?“

„Mám. Szamoszrejme, že mámh, netdreba hneďť tdaktdo.“

„Za koľko?“ V pästi stisol výpis s úsporami. Dúfal, že to bude lacnejšie ako pero. To by si nemohol dovoliť.

„Lacsné to nebuďte,“ zacvrkotal predavač s pohľadom upreným prísavky prednej nohy.

„Mohli by ste mi… Aspoň ukázať?“

„Stde si istdý? Máme širokhý sortdimentd. Možno by vám sztačilo aj niečdčo…“

„Som si istý!“ Prerušil ho.

Predavač sa zvrtol k vchodovým dverám. ZATVORENÉ, pretočil informačnú ceduľu a vrátil sa k zákazníkovi.

„Poďthe so mnnou.“

Vykročil. Kráčal za predavačom, na tvári mu poskakovalo svetlo odrazené od chitínového chrbta, v hrudi nádejou vzrušené srdce. Autentické.

Prišli k pultu. Predavač nadskočil, roztiahol krídla a zľahka, opatrne, aby nezvalil, nezničil vyložený tovar, preletel na opačnú stranu. Začal hľadať. Otváral zásuvky, pri čom hrkotal a rozfukoval hmlu tekutého dusíka, ktorá sa z každej vyvalila. Do každej nazrel, zamietavo krútil hlavou, zavrel ju a otvoril ďalšiu. Pri otváraní jednej z nich vo vnútri zacvendžalo sklo. Návštevník pri tom zatajil dych.

„Tdu je tdo,“ povedal a zabuchol zásuvku. „Jaszyk, deszať rammien, tdve z tdoho hmatdadlá, nepoškoddené, mocné, ale pomallé. Naprogrammujem ich na palce. Spdrávne?“

Prikývol, oprel sa o pult a naťahovl krk, chcel čím skôr uvidieť… Predavač sa obrátil, štvoricou nožičiek si niečo pridržiaval pri hrudi. Kocku. V nej bol… Musel byť… O tom nebolo pochýb.

„Akko szom povedtal,“ kocku položil na pult pred zákazníka. „Jazyk, desaťdtramenný, progdramovatdeľjný­.“

Naklonil hlavu, priblížil sa, ale cez zarosené, mliečne steny nič nevidel.

„Szhora mladdý muž, szhora.“

Naozaj. Jedna stena bola mierne vypuklá a v jej strede bol kruhový priezor z priehľadného skla. Šošovka. Zatajil dych, ale o to výraznejšie vnímal tep vlastného srdca. Kocku vzal do dlane, rukávom utrel zarosenú šošovku. Prižmúril, nazrel… Stále nič nevidel. Nedokázal zaostriť, ale nakoniec…

„Dtržším ich v chladte, tdak vyddržia dlhšie,“ predavač o seba pošúchal prísavky, snažil sa ich očistil od srieňa, ktorý sa na nich usadil.

Naozaj vyzerá ako jazyk, prekvapene si pomyslel, pri pohľade na živočícha. Telo nemal väčšie ako prvý článok palca, z ktorého vyrastali ako žilky tenké chápadlá. Uzlili sa, preplietali, nevedel, či ich je naozaj desať. Pohľadom našiel drobné výčnelky na hlave. Zakrpatené, takmer slepé oči. Medzi nimi sa nachádzal hmatový lalok a na spodnej strane by mal mať tvor ústa, ktoré nevidel. Sledoval, ako sa jazyk pri dýchaní okysličeného roztoku nadúval, žiabrami nasával tekutinu. Cez bledú pokožku presvitali nitky krvného obehu. Krása! To je ono, musím to mať!

„Desaďtisíc kretdidtov.“

Pri vyslovenej sume sa mierne zachvel, ale kocku s jazykom nepustill z rúk. „Podľa informácií na sieti by cena mala byť…“ Obrátil sa k predavačovi, ten predvídajúc jeho slová, nesúhlasne pokrútil hlavou. „Cseny sa v posledtných tdýždňoch szmenili, dtopydt výraszne prevyšžuje ponukku a tdo nevravím o ďalších problémoch spojenných s tdakýmtdo podtnikkaním. Kedykoľvek mi szem mm-môže vtdrhnúť preppadtovka…“

„Viac nemám.” Na pult položil pokrčený výpis.

Predavač sa striedavo pozeral na výpis a na zákazníka. Snažil sa zistiť, či sa ho len nepokúša dobehnúť. Prižmúril, nadýchol sa, akoby sa chystal niečo povedať, ale potom sa zastavil a natiahol jednu z nožičiek pred seba. Pýtal si späť, čo bolo jeho. Zákazník aj keď nerád, musel odovzdať vytúžený predmet. Predavač prevzal kocku a obrátil sa mu chrbtom, späť k zásuvkám.

Obchod sa nekoná. Povzdychol si. Slová boli zbytočné, sklonil hlavu. „Mrzí ma to,“ otočil sa na odchod.

„Počkajtde!” Ozvalo sa od pultu. „Desaťdtisíts nestadčí na tdentdo, ale jeden by sza za takú tsenu našijel.“ Pred seba natiahol nožičku s ďalšou sklenenou kockou.

Otočil sa a natiahol ruku. Neubránil sa úsmevu. Oko priblížil k priezoru, nazrel dovnútra. Ihneď postrehol rozdiely. Jazyk bol o čosi menší, ledva pulzoval, časti chápadiel plávali v zakalenom roztoku.

„Zaručšujem vám, že je v poriadtku,” Ozval sa predavač vidiac na tvári zákazníka sklamanie. „Len ho musím pretdať dnes. Mal som kuptsa, neprišijel. Predto vám dám szľavu, podt desaťdtisíts nenájdteďte lepšije.“

Zvažoval. Pri predstave komplikácií, s pokazeným jazykom, rizika neúplnej symbiózy, opletačiek a vysvetľovania spojeného s prípadnou hospitalizáciou… Strata úspor za takého invalida ho trápila najmenej.

„Má v zabudtovaný štylistitszko-syntaktitskhý program, dva slovnjíky, má všetdko šo potdrebujetde… Bez čšakanija, môžšetde szi ho rovno zsobraďť.“

„Pozrite, veď má len deväť chápadiel.“ Krátke, nehybné žilky dokázal ľahko porátať.

„Chýbajútsa ssynapsija je nasztavená na paletz, ten… Dám vám ho ešťde o päťsztho latsznejšie a tdo vám dtávam mojje szlovo, že tdo je kvalitdný moddel, jedden z najlepšžích.“

„Osemsto!“ Pred seba natiahol skartu. Predavač ju prijal, zapojil do terminálu, nablokoval iné služby v dohodnutej hodnote a náhlivo mu vrátil terminál.

Systém rospoznal DNA, identifikoval otlačok, vykonal test na nekrotické tkanivo, transakcia prebehla. Predavač kývol hlavou a podal mu jazyk.

Keď odchádzal, na chvíľu sa zastavil. Stále si nebol istý, či neurobil chybu, ale bola to jediná, pre neho prijateľná možnosť. Zhrýzal si pery, zvažoval, že jazyk vráti, že odvolá obchod…

„Počkajtde ešžte!“ Zakričal za ním predavač.

Obzrel sa. Predavač stojaci za ním mu čosi podával. Nechápavo sa díval na rúrku zabalenú v priesvitnom plaste.

„Aplikátdor. Szamozrejme, na účšet podtniku.”

„Ďakujem.“ Donútil sa k úsmevu s tvárou v blízkosti roztiahnutých hryzadiel predavača. Snáď to bol pokus o úsmev. Radšej, ako by sa mal presvedčiť o opaku, odišiel. Kedysi žrali ľudí. Pomyslel si. Ale v literatúre sa nikto nevyzná lepšie ako hmyzáci. S jazykom vo vnútornom vrecku bundy si privolal monobunku.

Konečne bol doma. Posadil sa za stôl, vybral jazyk. Kocku si dlho obzeral, hral sa s ňou medzi prstami, ako pijan s pohárikom po dlhoročnej abstinencii. „Nech je, ako má,” jazyk v jednej ruke, aplikačná trubica v druhej, prešiel k umývadlu. „Možno už medzitým zdochol,” povedal sám pre seba, ale pri predstave vyhodených úspor a zbytočných obáv mu veru nebolo do smiechu. Kocku uchopil do oboch rúk a skrútil proti sebe. Ozvalo sa cvaknutie, opatrne povytiahol uzáver. Nádobu so živočíchom položil na okraj umývadla. Vrchnák zahodil. Rozbalil aplikátor, koniec trubice ponoril do roztoku a opačný koniec si vložil do úst. Štuchol do živočícha. Zazmietal sa. Žil. Zavrel oči a s tvárou skrivenou znechutením, nasal jazyk, gél a celý obsah nádobky. Zahodil aplikátor, zaklonil hlavu, v ústach pocítil pohyb, potlačil dávenie, prehltol. Opäť pohyb, tentoraz v hrdle. Guča sa akoby zasekla, netvralo to však dlho. Vzpriečený jazyk sa so zamľaskaním posunul nižšie. Zvalil sa na kolená, so slzami v očiach kašľal. Rukou si prichytil ústa, aby to kvôli dáveniu nemusel celú ešte raz opakovať. Až keď si bol istý, že reflex premohol, že jazyk ostane tam, kde je, tak sa postavil. V zrkadle pred sebou uvidel svoj obraz. Tvár mal červenú, v očiach slzy, ústa lesklé od slín a výživového roztoku. Opláchol a osušil si tvár, s unaveným úsmevom si uhladil vlasy. Ostávalo mu len čakať.

Večernú modlitbu prežíval väčšmi, než kedykoľvek predtým. Po tvári mu stekali slzy, telo mal napäté, preciťoval každé slovo rovnako, ako vnímal každú kvapku potu, každý nádych, vzdych, čo sa mu zakaždým vydral z hrude. Modlil sa tak, ako by sa nemal dožiť rána. Medzitým sa tvorili prvé synaptické spojenia. Do týždňa bude plne synchronizovaný s organizmom, mimozemským stimulantom kreativity. Doprial si sprchu a do postele šiel o čosi skôr. Napriek tomu dlho do noci hľadel na displej hodiniek a rozmýšľal nad zmenami, ktoré sa odohrávali v jeho vnútri.

Prebudil sa na pocit tlaku v močovom mechúri. Vyskočil, zabojoval, odmietol pustiť do nohavíc. Prebehol miestnosťou. S úľavou si vzdychol, prúd rozčeril hladinu. Ospalými očami blúdil po strope toalety, nechal sa unášať úľavou, zvukom tečúcej, lejúcej sa tekutiny, vodo-pádu. Ticho. Priskoro. Zatlačil, napol svaly, neveriaco sa pozrel dole. Nič. Potriasol, ale bez výsledku. „Čo do p…“ Zhrbil sa, nedokázal dokončiť vetu, zavrieť nedôjstojne otvorené ústa. Z citlivého ukončenia orgánu vyčnievali dve niťovité chápadlá. Hmatali okolo seba, ovíjali, snažili sa vyliezť, uniknúť. Bolesť, strašná bolesť. „Kurva! Kurva!“ Rozvzlikal, klesol na kolená. Na podlahu vystrekla krv, z rozstrambaného konca sa dral jazyk. Vykríkol, prebudil sa.

Nadvihol prikrývku, natiahol gumu pyžama, druhou rukou zalovil, prehmatal. Všetko v poriadku. Nasucho prehltol, zapol svetlo. Skôr než prešiel k umývadlu, chvíľu len tak sedel na okraji postele. Keď si umýval tvár, ruky sa mu ešte triasli. Nemohol viac čakať.

Prsty so snímačmi zaťal do pästí, helma vyslala signál, načítal text. Slová, vety, odseky, kapitoly, hrubopisné časti aj celky čistopisu. Stál nad nimi nepokojný, neschopný pohybu. Čo ak to nebude fungovať? Bál sa. Vystrel pred seba ruku. Nachvíľu zaváhal a potom tak, ako vlna všetko zmietol jediným prudkým pohybom. Pravou rukou zakrúžil vo vzduchu, vytvoril vír, ľavou sa zahnal tak, ako by odháňal hmyz, prstami medzitým zadal ďalšie príkazy. Konzolu ovládal prirodzene, podvedomo. Otvorenou dlaňou nasmeroval vír písmen proti stene obrazovky. Priamu zrážku niektoré písmena neprežili, polámali sa, to čo ostalo, boli zmrzačené slová, kostrbaté vety, množstvo bieleho miesta, text bez dynamiky, či obsahu. Nenechal sa odradiť, nepochyboval. Naďalej, sústredene otáčal priestorovú mriežku, presúval, nahrádzal, prepisoval, menil rody, hral sa s predponami, slovo-tvoril. Usmieval sa na text s novozískaným sebavedomím. „Funguje to! Funguje!“ Skríkol vo virtuálnom priestore. Prekročil vlastné obmedzenia, obmedzenia normostrán, času vyhradeného na tvorbu, ponoril sa, stal sa textom.

V skutočnom svete za hranicami izbytu, sa rozvidnievalo, mesto, ľudia ožívali ospalým ruchom. Bol pripojený niekoľko hodín, viac ako obvykle, ale nedbal, ako by aj mohol, postaviť niečo tak banálne ako sú limity ľudského tela proti zázraku? Na rozsiahlom priestore, ktorý ho obklopoval pulzoval jeho prvý román.


„Ach tdí ľudia,“ hmyzák pod tečúcou vodou opláchol sitko s jazykmi. „Naoszaj,” roztiahol hryzadlá do hmyzieho úsmevu, „so správnhým marketdinghom im predhášh všhetkho.“ Zavrel poslednú sklenenú kocku. „Aj čtdrevné paraszitdy.“


24. júla 2017
Karol Hajdu